Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 165/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H. I. F., spol. s r. o., prostredníctvom ktorej koná advokát

JUDr. Peter Filip, Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa v spojení s ,

a a práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vednom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

(ďalej len „“) v spojení s ,

ods. 2 a a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vednom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice IV (ďalej len „správca dane“)

vydal dodatočný platobný výmer č. /Tak z 26. mája 2011,

ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie december 2009 v sume 130 720,10 €. Proti rozhodnutiu správcu dane

sťažovateľka podala odvolanie. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím

č. I/223/16748-116815/2011/999608 zo 14. novembra 2011 potvrdilo rozhodnutie správcu

dane.

Sťažovateľka podala Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej

len „žalovaný“) č. I/223/16748-116815/2011/999608 zo 14. novembra 2011. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

žalobu sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie s poukazom

na to, že „krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.

2

Sťažovateľka namieta, že rozsudok krajského súdu, ako aj napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu sú arbitrárne, nesprávne a nedostatočne odôvodnené. Podľa sťažovateľky

krajský súd a najvyšší súd „ignorovali rad nami predložených dôkazov, naopak vyžadovali

dôkazy, ktorými sme nemohli disponovať a bezdôvodne si osvojili argumentáciu

žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súdy spravovali pri hodnotení dôkazov,

čo determinovalo ich následnú nepresvedčivosť a týmto momentom bolo aj voči rozhodnutiu

krajského súdu problematické, správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku

chýbalo, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, a toto nebolo odstránené ani

rozhodnutím najvyššieho súdu, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu

ochranu ( ), ako aj právom na spravodlivý proces (

Dohovoru)“. Sťažovateľka namieta, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

sa detailne zaoberala ustanoveniami o dokazovaní v správnom (daňovom) konaní a ich

aplikáciou na konkrétny prípad, napriek tomu najvyšší súd uvedené skutočnosti ignoroval

a v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko iba k jednému z predložených

argumentov o presune dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane, s ktorým

sa, ako uvádza, nemožno stotožniť. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok

najvyššieho súdu, ktorý vydal v konaní pod sp. zn. a v ktorom uviedol,

že „odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť podmienené preukázaním skutočností, ktoré

môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Inak povedané, nie je možné od

platiteľa dane žiadať preukázanie skutočností tykajúcich sa vzťahu dodávateľa a jeho

subdodávateľov. Najvyšší súd taktiež dospel k záveru, že v situácii, keď platiteľ dane

preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúr obsahujúcich podrobný zoznam

dodaných tovarov a služieb, znáša dôkazné bremeno správca dane, ak chce preukázať

opak.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že ona existenciu sporného zdaniteľného plnenia

preukázala práve požadovanými faktúrami, ktoré obsahovali všetky zákonom ustanovené

položky, preto podľa nej argumentácia najvyššieho súdu o nenaplnení podmienok aplikácie

už uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu sa javí byť „nelogická a scestná“. Tvrdenie

najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, že „vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu

nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani

žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi

je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje

žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom

môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol

konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich

bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu

služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“, je podľa nej v rozpore

s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý vydal v konaní vedenom pod sp. zn.

, a zároveň sa dostáva aj do rozporu s ustálenou judikatúrou. V nadväznosti

na to sťažovateľka poukazuje aj na judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ústavného

súdu, pričom uvádza, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v rozpore

s ustálenou judikatúrou, pretože najvyšší súd rozhodnutia vydané v obdobných prípadoch

(na ktoré poukazovala sťažovateľka v odvolaní aj v tejto sťažnosti, pozn.) buď úplne

ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne.

Sťažovateľka ďalej namieta, že „porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) reagoval

na siahodlhý rad sťažovateľom predložených relevantných skutočnosti reálne dvoma

stranami odôvodnenia, pričom aj táto minimálna argumentácia zdôvodňovania zaujatého

stanoviska bola nelogická a v žiadnom prípade nepodávala zrozumiteľné objasnenie úvah,

ktorými sa porušovateľ spravoval pri svojom rozhodovaní. Počas celého správneho ako aj

súdneho konania sme viackrát namietali, že všetky zákonnom uložené daňové povinnosti

sme si splnili a predložené doklady obsahovali všetky predpísané náležitosti, čo však zostalo

zo strany kompetentných orgánov nepovšimnuté...

V rámci daňovej kontroly je povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky

uplatnené platiteľom, tieto prejednať, umožniť platiteľovi dane ich existenciu z právne

významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom správca dane má zabezpečiť

len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť daňový subjekt.

Napriek tomu, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí všemožne usiluje zdôvodniť

svoj negatívny záver vo vzťahu k tomu, že sme neuniesli dôkazné bremeno o existencii

zdaniteľného plnenia, dovoľujeme si jeho tvrdenia označiť za veľmi všeobecné, pričom

4

konkretizácia vysporiadania sa s početnými dôkazmi, ktoré sme na podporu svojich tvrdení

predložili, absentuje.

Porušovateľ svoje závery opiera o skonštatovanie, že v tomto prípade neboli

naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových

princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci , sp. zn. ...

Týmto momentom by sme si dovolili zdôrazniť absurdnosť uvedeného tvrdenia,

nakoľko citovaný prípad je jasne a nepochybne aplikovateľný práve v našej situácii −

existenciu materiálneho plnenia sme riadne podložili faktúrami spĺňajúcimi všetky zákonom

predpísané náležitosti a pokiaľ mal správca dane pochybnosti, bolo jeho povinnosťou

preukázať nám opak, nakoľko v tejto časti už išlo práve o vzťahy medzi dodávateľom a jeho

subdodávateľmi. V citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza tiež skutočnosť (ktorú už ale

porušovateľ nespomína), že od daňového subjektu nemožno spravodlivo požadovať

podklady, ktorých vedenie je v kompetencii iného daňového subjektu, pričom presne toto

od nás porušovateľ pri zdôvodňovaní svojho negatívneho záveru požaduje.

Z uvedeného možno konštatovať, že úvahy porušovateľa pri vysporiadaní

sa s dôkaznou situáciou postrádajú logické súvislosti, nehovoriac o skutočnosti, že k

väčšine sťažovateľom predložených skutočností sa nevyjadrujú vôbec.

Porušovateľ záverom rozhodnutia opiera svoje stanovisko o tvrdenie, že údaje ako

štatistiky sledovanosti, počúvanosti a

ítanosti sú voľne dostupné na internete, a teda daňový subjekt mohol dotknuté

informácie získať práve takýmto spôsobom a nie objednať si ich vo forme služby, z čoho

vyplýva, že informácie tohto charakteru predložené sťažovateľom taktiež nemôžu

preukazovať existenciu zdaniteľného plnenia.

Na tomto mieste by sme si dovolili namietať, že informácie uvedeného charakteru

boli predkladané ako podporné, spolu s ďalším radom iných relevantných skutočností a súd

akoby opäť zabúda na skutočnosť, že na preukázanie reálnosti plnenia postačujú faktúry

obsahujúce všetky zákonné náležitosti - ktoré sme, ako už bolo niekoľkokrát zdôraznené,

predložili.

Z uvedených dôvodov, hodnotenie dôkazov realizované správcom dane a následne

súdom považujeme za nesprávne a nedostatočné, odôvodnené len formálnym

konštatovaním, že predložené dôkazy nespĺňajú materiálne podmienky a sú nedostačujúce,

pričom logické zdôvodnenie tohto tvrdenia absentuje, čo však v konečnom dôsledku možno

považovať za pochopiteľné, nakoľko sme všetky zákonom stanovené podmienky pre odpočet

dane z pridanej hodnoty splnili, a tým pádom je zrejme zo strany kompetentných orgánov

náročné zdôvodniť a obhájiť opak.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje aj na skutkové okolnosti prípadu, ktoré

najvyšší súd podľa nej bezdôvodne ignoroval, a uzatvára to tým, že „daňové orgány ako

aj súdy, napriek rozsiahlym skutkovým zisteniam, urobili účelový a jednostranný záver v

náš neprospech, pretože požadovali od daňového subjektu dôkazy nad rámec jeho

zákonných povinností, pričom oni sami boli povinní konať len v medziach a na základe

zákona a súčasne nám vytýkali skutočnosti, ktoré súviseli s podnikateľskou aktivitou iných

podnikateľských subjektov“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1,

článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 a ,

článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 1. 2014, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet

advokátskej kancelárie AK H. I. F., spol. s r. o., vedený v , , č. účtu:

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

6

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25

ods. 2 .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014, ktorým

potvrdil rozsudok krajského súdu, k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , a , ako aj k porušeniu práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva alebo slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Za porušenie citovaných základných práv sťažovateľka považuje skutočnosť,

že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, nesprávny a nedostatočne

odôvodnený. Najvyšší súd podľa sťažovateľky reagoval na jej v odvolaní predložené

relevantné skutočnosti reálne dvoma stranami odôvodnenia, pričom aj táto minimálna

argumentácia odôvodňovania podľa nej zaujatého stanoviska je nelogická a v žiadnom

prípade nepodáva zrozumiteľné objasnenie úvah, ktorými sa najvyšší súd spravoval pri

svojom rozhodovaní. Sťažovateľka považuje hodnotenie dôkazov realizované správcom

8

dane a následne súdom za nesprávne a nedostatočné, odôvodnené len formálnym

konštatovaním, že predložené dôkazy nespĺňajú materiálne podmienky a sú nedostačujúce,

pričom logické zdôvodnenie tohto tvrdenia podľa sťažovateľky absentuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej

už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je

oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: «Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako súd odvolací ( , ďalej

len „“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa

ods. 2 veta prvá a následne... vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa

veta druhá v spojení s potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -56 zo dňa 14. 03. 2013.

Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil

existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka

skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené

skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových

princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. ASPIJUD

65 295 SK.

„Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou

materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým

opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.“

„Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho

dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.“

Podľa o správe daní a poplatkov daňový

subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou

daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť

si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre určenie dane ( ). Odpočítanie

dane nenastáva ex lége, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák.

č. ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos

dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná

judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom

dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.

Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade

nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo

k zdaniteľnému plneniu podľa , k dodaniu reklamných služieb

žalobcovi spoločnosťou subdodávateľským spôsobom, ktorého

predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce

pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových

a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.

Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov

(subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie

10

je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno

preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení

uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže

nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme

daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval

dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok

na odpočet dane.

V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie

jej ekonomickej podstaty.

S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane

( ) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického

obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza,

že jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné

subjekty. Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov

umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované štatistiky

sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú

rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako ,

ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www. Údaje takéhoto

druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk, takže kontrolovaný

daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných

subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti

a čítanosti, čo je len konečný produkt. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto

realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé

stanice, mediálne plány jednotlivých staníc, monitoring, návrh a umiestnenie reklamy

v printových médiách, mediálne plány jednotlivých printov tlače a pod. Z dôvodu

neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu

dane nie je možný.

Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali

zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody

pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd sa preto zaoberal aj posudzovaním rozsudku krajského súdu. Krajský

súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a po oboznámení

sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel

k záveru, že žaloba sťažovateľky nie je dôvodná. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

vyplýva, že krajský súd bol toho názoru, že sťažovateľka v konaní nepreukázala

splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uvádza, že «z obsahu administratívnych

spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa súd zistil, že žalobca si za zdaňovacie

obdobie december 2009 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty za reklamné služby

podľa zmluvy o spolupráci zo dňa 28. 12. 2008 na základe faktúr interné číslo 290394

až 290398 od dodávateľa a za reklamné

služby podľa zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa 30. 12. 2008 na základe faktúr

špecifikovaných na strane 9 dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice IV.

od dodávateľa , .

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach zo dňa

25. 02. 2011 (výsluch bývalého konateľa daňového subjektu

zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22. 03. 2011 (výsluch konateľa

žalobcu ), faktúry dodávateľa

špecifikované na strane 9 dodatočného platobného výmeru správcu dane spolu

s objednávkami služieb, ktoré doslovne kopírujú predmet služby, jednotkovú cenu služby,

12

množstvo a cenu za objednané služby. Podľa zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa

29. 01. 2009 uzavretej medzi žalobcom ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou

ako dodávateľom je predmetom zmluvy „stanovenie

podmienok spolupráce pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií,

printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch v období február

až december 2009 pre projekty objednávateľa a pre reklamné kampane“...

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre

odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období december 2009 v sume

130.720,10 eur od dodávateľa Košice.

Uskutočnený nákup služieb od uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba

predmetnými faktúrami, ku ktorým boli pripojené objednávky služieb (objednávky doslovne

kopírovali obsah fakturovaných služieb pokiaľ ide o druh služby, jednotkovú cenu

za poskytnutú službu, množstvo, množstvo poskytnutých služieb a cena za poskytnutú

službu), zmluvou o vykonaní reklamy uzavretou žalobcom s obchodnou spoločnosťou

zo dňa 29. 01. 2009 a monitoringami mediálnej kampane

a mediálnymi plánmi v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach. Súd sa stotožňuje

so závermi správcu dane ako aj žalovaného v tom smere, že žalobca nepreukázal dodanie

služieb fakturovaných dodávateľom Na jednotlivých

faktúrach fakturované služby nie sú konkretizované, sú nezrozumiteľné, nie je z nich možné

zistiť čo bolo predmetom fakturovania. K deklarovaným skutočnostiam o obsahu

fakturovaných plnení na faktúrach neuznaných správcom dane súd dodáva, že spornosť,

nekonkrétnosť a nezrozumiteľnosť označenia fakturovaných služieb pri štandardnej

podnikateľskej činnosti by mala u každého odberateľa takej služby vyvolať pochybnosti

o predmete fakturácie.

Výsledným produktom služieb dodaných obchodnou spoločnosťou

žalobcovi mali byť monitoringy, štatistiky sledovanosti, čítanosti

a počúvanosti jednotlivých médií. Zo žalobcom predložených monitoringov mediálnych

kampaní, mediálnych plánov v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach,

bilboardov a iných materiálov nevyplýva, kto ich spracoval, dodávateľ

nemal zamestnancov, preto ich spracovať mohli iba jeho

subdodávatelia, akým spôsobom a na základe akých podkladov.

Podľa názoru súdu správca dane dôvodne spochybnil dodanie predmetných služieb

žalobcovi dodávateľom V súlade s ustanovením § 29 ods. 2

vykonal ďalšie dokazovanie, a to výsluchom konateľa obchodnej

spoločnosti v rozhodnom období ako

aj konateľa žalobcu. Konateľ dodávateľa, uviedol, že v roku 2009 vystavil pre žalobcu spolu

184 faktúr, v roku 2010 14 faktúr, pričom zdaniteľné obchody uvedené v týchto faktúrach

boli zrealizované, a to subdodávateľským spôsobom.

nezamestnával žiadnych zamestnancov fakturované služby si objednával u viacerých

dodávateľov, ktorých mená si nepamätá, osobne ich nepoznal a nakontaktoval sa na nich

cez internet (výsluch realizovaný dňa 25. 02. 2011). Účtovné daňové doklady spoločnosti

za predmetné zdaňovacie obdobie a za ďalšie zdaňovacie

obdobia nemá k dispozícii, pretože ich odovzdal novej konateľke spoločnosti...

, konateľ žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa

22. 03. 2011 uviedol, že služby poskytnuté na základe zmluvy o vykonaní reklamy

uzatvorenej so spoločnosťou boli dodané v objednanom

rozsahu a v požadovanej kvalite, nesúhlasil s tvrdením p. , podľa ktorého žalobca

iba objednal a následne prevzal predmet zdaniteľných plnení, pretože žalobca aktívne

spolupracoval pri tvorbe reklamnej kampane. Novú konateľku obchodnej spoločnosti

správca dane nemohol vypočuť, pretože od 10. 02. 2010

menovaná nebýva na konkrétnej adrese a je prihlásená iba na trvalý pobyt v obci:

. Správca dane prostredníctvom dožiadaného miestne príslušného správcu

dane zistil, že obchodná spoločnosť na adrese sídla nesídli,

zásielky nepreberá (odpoveď Daňového úradu Košice II. na dožiadanie zo dňa

25. 08. 2010). Z objektívnych dôvodov (nekontaktnosť obchodnej spoločnosti

, nemožnosť výsluchu súčasnej konateľky tejto obchodnej spoločnosti)

správca dane nemohol vykonať ďalšie dokazovanie v záujme preverenia, či sporné služby

boli žalobcovi dodané týmto dodávateľom.

Z ustanovenia ako aj z ustanovenia

ods. 8 pre žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty vyplýva pri

uplatňovaní správa na odpočítanie dane povinnosť preukázať, že služba mu bola skutočne

dodaná od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, t. j. od dodávateľa

14

Žalobca vznik práva na odpočítanie dane zo sporných

obchodov nepreukázal. Možno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých každá

obchodná spoločnosť si slobodne vyberá svojich obchodných partnerov, nezodpovedá

za činnosť svojho obchodného partnera, za vedenie jeho účtovnej a inej evidencie.

Na druhej strane žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty pri uplatňovaní práva

na odpočet dane z pridanej hodnoty zodpovedá za preukázanie existencie svojho nároku.

Žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane

z pridanej hodnoty zo sporných faktúr od dodávateľa »

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal aj posúdením napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,

na ktoré sťažovateľka poukazovala vo svojej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/223/16748-116815/2011/999608 zo 14. novembra 2011. Námietku

sťažovateľky, že rozhodnutie žalovaného je arbitrárne a nedostatočné, krajský súd posúdil

za neopodstatnenú. Podľa krajského súdu „žalovaný (resp. jeho právny predchodca)

v súlade s ustanovením konštatoval, na základe akých

podkladov dospel k záveru o nepreukázaní zákonných podmienok pre vznik nároku žalobcu

na odpočet dane z pridanej hodnoty, jeho hodnotenie dôkazov predložených žalobcom

ako aj dôkazov zabezpečených správcom dane zodpovedalo ustanoveniu § 2 ods. 3 zákona

č. , pričom na zistený skutkový stav správne aplikoval aj relevantnú právnu

úpravu“. Krajský súd vyhodnotil, že námietka sťažovateľky uvedená v jej žalobe sa podľa

obsahu dotýka „právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane

a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri

preukazovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49

ods. 2 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov“.

Krajský súd k tomu uviedol, že „právnym východiskovým základom ustálenej judikatúry

súdov v Slovenskej republike pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane

z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť,

pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt a nie

správca dane, a tiež právne dôsledky dôkaznej pasivity daňového subjektu v priebehu

daňovej kontroly a ďalšie podružné právne otázky“. Zároveň v tejto súvislosti poukázal

aj na viacero rozsudkov najvyššieho súdu, ktoré sa zaoberali predmetnou problematikou.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (ako aj práva podľa dohovoru) je umožniť

každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť

súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by

mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bol

vydaný v správnom súdnictve, ústavný súd poukazuje na to, že v predmetnej veci bolo

potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí

a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné

a ukrátili ju na jej právach [ (ďalej len „OSP“)],

teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom

druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (napr. , ,

, ).

Obsahové náležitosti rozsudku upravuje , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súdu je potrebné uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

16

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, čím potvrdil jeho vecnú správnosť

a následne v odôvodnení napadnutého rozsudku po oboznámení sa s vecou zameral svoju

pozornosť na riešenie otázky, ktorá v predmetnej veci zostala spornou (či došlo

k zdaniteľnému plneniu a kto v súvislosti s tým znáša dôkazné bremeno).

Z o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

(platného a účinného v čase rozhodovania konajúcich orgánov) vyplýva, že dôkazné

bremeno v daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte, pričom pri dokazovaní

v daňovom konaní správca dane preukazuje existenciu skutočností rozhodujúcich

pre určenie výšky dane a daňový subjekt preukazuje pravdivosť údajov uvedených

v daňovom priznaní a iných podaní, dokladov a výpovedí ovplyvňujúcich priebeh daňového

konania. V tomto ponímaní bolo práve na daňovom subjekte, aby preukázal, že služba mu

bola skutočne dodaná od konkrétneho označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa

, resp. práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , ,

).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre vo vzťahu

práva účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru síce zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho

chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1

dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, t. j. aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (v spojení

s rozsudkom krajského súdu) ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal predmetnou vecou. Jeho výklad a závery nevykazujú

známky svojvoľnosti, nelogickosti či nezrozumiteľnosti. Z napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd

poznamenáva, že skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal najvyšší

súd, nemôže znamenať sama osebe porušenie označených práv (napr. ).

Na základe uvedeného, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

základné právo podľa a právo podľa dohovoru neznačí právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom, ani právo na akceptovanie právneho názoru

sťažovateľky na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom (napr.

, ), ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

medzi postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by mohol

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne dospieť k záveru o ich porušení.

18

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141

ods. 1 ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces postupom

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto

základných práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá, a rovnako

nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016