Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 165/2016
PDF · 328.11 KB
No categories available
II. ÚS 165/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H. I. F., spol. s r. o., prostredníctvom ktorej koná advokát
JUDr. Peter Filip, Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vednom pod sp. zn. 3 Sžf 80/2013 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3,
Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 3 Sžf 80/2013
a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice IV (ďalej len „správca dane“)
vydal dodatočný platobný výmer č. 698/230/38744/11/Tak z 26. mája 2011,
ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2009 v sume 130 720,10 €. Proti rozhodnutiu správcu dane
sťažovateľka podala odvolanie. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím
č. I/223/16748-116815/2011/999608 zo 14. novembra 2011 potvrdilo rozhodnutie správcu
dane.
Sťažovateľka podala Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej
len „žalovaný“) č. I/223/16748-116815/2011/999608 zo 14. novembra 2011. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 6 S 8/2012 zo 14. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
žalobu sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie s poukazom
na to, že „krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci“.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu.
2
Sťažovateľka namieta, že rozsudok krajského súdu, ako aj napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu sú arbitrárne, nesprávne a nedostatočne odôvodnené. Podľa sťažovateľky
krajský súd a najvyšší súd „ignorovali rad nami predložených dôkazov, naopak vyžadovali
dôkazy, ktorými sme nemohli disponovať a bezdôvodne si osvojili argumentáciu
žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súdy spravovali pri hodnotení dôkazov,
čo determinovalo ich následnú nepresvedčivosť a týmto momentom bolo aj voči rozhodnutiu
krajského súdu problematické, správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku
chýbalo, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, a toto nebolo odstránené ani
rozhodnutím najvyššieho súdu, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
Dohovoru)“. Sťažovateľka namieta, že v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
sa detailne zaoberala ustanoveniami o dokazovaní v správnom (daňovom) konaní a ich
aplikáciou na konkrétny prípad, napriek tomu najvyšší súd uvedené skutočnosti ignoroval
a v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko iba k jednému z predložených
argumentov o presune dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane, s ktorým
sa, ako uvádza, nemožno stotožniť. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok
najvyššieho súdu, ktorý vydal v konaní pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011 a v ktorom uviedol,
že „odpočítanie DPH na vstupe nemôže byť podmienené preukázaním skutočností, ktoré
môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Inak povedané, nie je možné od
platiteľa dane žiadať preukázanie skutočností tykajúcich sa vzťahu dodávateľa a jeho
subdodávateľov. Najvyšší súd taktiež dospel k záveru, že v situácii, keď platiteľ dane
preukáže existenciu dodania prostredníctvom faktúr obsahujúcich podrobný zoznam
dodaných tovarov a služieb, znáša dôkazné bremeno správca dane, ak chce preukázať
opak.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že ona existenciu sporného zdaniteľného plnenia
preukázala práve požadovanými faktúrami, ktoré obsahovali všetky zákonom ustanovené
položky, preto podľa nej argumentácia najvyššieho súdu o nenaplnení podmienok aplikácie
už uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu sa javí byť „nelogická a scestná“. Tvrdenie
najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, že „vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu
nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani
žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi
je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje
žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom
môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol
konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich
bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu
služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“, je podľa nej v rozpore
s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý vydal v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf 1/2011, a zároveň sa dostáva aj do rozporu s ustálenou judikatúrou. V nadväznosti
na to sťažovateľka poukazuje aj na judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a ústavného
súdu, pričom uvádza, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v rozpore
s ustálenou judikatúrou, pretože najvyšší súd rozhodnutia vydané v obdobných prípadoch
(na ktoré poukazovala sťažovateľka v odvolaní aj v tejto sťažnosti, pozn.) buď úplne
ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne.
Sťažovateľka ďalej namieta, že „porušovateľ (najvyšší súd, pozn.) reagoval
na siahodlhý rad sťažovateľom predložených relevantných skutočnosti reálne dvoma
stranami odôvodnenia, pričom aj táto minimálna argumentácia zdôvodňovania zaujatého
stanoviska bola nelogická a v žiadnom prípade nepodávala zrozumiteľné objasnenie úvah,
ktorými sa porušovateľ spravoval pri svojom rozhodovaní. Počas celého správneho ako aj
súdneho konania sme viackrát namietali, že všetky zákonnom uložené daňové povinnosti
sme si splnili a predložené doklady obsahovali všetky predpísané náležitosti, čo však zostalo
zo strany kompetentných orgánov nepovšimnuté...
V rámci daňovej kontroly je povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky
uplatnené platiteľom, tieto prejednať, umožniť platiteľovi dane ich existenciu z právne
významných hľadísk preukázať relevantnými dôkazmi, pričom správca dane má zabezpečiť
len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť daňový subjekt.
Napriek tomu, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí všemožne usiluje zdôvodniť
svoj negatívny záver vo vzťahu k tomu, že sme neuniesli dôkazné bremeno o existencii
zdaniteľného plnenia, dovoľujeme si jeho tvrdenia označiť za veľmi všeobecné, pričom
4
konkretizácia vysporiadania sa s početnými dôkazmi, ktoré sme na podporu svojich tvrdení
predložili, absentuje.
Porušovateľ svoje závery opiera o skonštatovanie, že v tomto prípade neboli
naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových
princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci , sp. zn. 3 Sžf/1/2011...
Týmto momentom by sme si dovolili zdôrazniť absurdnosť uvedeného tvrdenia,
nakoľko citovaný prípad je jasne a nepochybne aplikovateľný práve v našej situácii −
existenciu materiálneho plnenia sme riadne podložili faktúrami spĺňajúcimi všetky zákonom
predpísané náležitosti a pokiaľ mal správca dane pochybnosti, bolo jeho povinnosťou
preukázať nám opak, nakoľko v tejto časti už išlo práve o vzťahy medzi dodávateľom a jeho
subdodávateľmi. V citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza tiež skutočnosť (ktorú už ale
porušovateľ nespomína), že od daňového subjektu nemožno spravodlivo požadovať
podklady, ktorých vedenie je v kompetencii iného daňového subjektu, pričom presne toto
od nás porušovateľ pri zdôvodňovaní svojho negatívneho záveru požaduje.
Z uvedeného možno konštatovať, že úvahy porušovateľa pri vysporiadaní
sa s dôkaznou situáciou postrádajú logické súvislosti, nehovoriac o skutočnosti, že k
väčšine sťažovateľom predložených skutočností sa nevyjadrujú vôbec.
Porušovateľ záverom rozhodnutia opiera svoje stanovisko o tvrdenie, že údaje ako
štatistiky sledovanosti, počúvanosti a
ítanosti sú voľne dostupné na internete, a teda daňový subjekt mohol dotknuté
informácie získať práve takýmto spôsobom a nie objednať si ich vo forme služby, z čoho
vyplýva, že informácie tohto charakteru predložené sťažovateľom taktiež nemôžu
preukazovať existenciu zdaniteľného plnenia.
Na tomto mieste by sme si dovolili namietať, že informácie uvedeného charakteru
boli predkladané ako podporné, spolu s ďalším radom iných relevantných skutočností a súd
akoby opäť zabúda na skutočnosť, že na preukázanie reálnosti plnenia postačujú faktúry
obsahujúce všetky zákonné náležitosti - ktoré sme, ako už bolo niekoľkokrát zdôraznené,
predložili.
Z uvedených dôvodov, hodnotenie dôkazov realizované správcom dane a následne
súdom považujeme za nesprávne a nedostatočné, odôvodnené len formálnym
konštatovaním, že predložené dôkazy nespĺňajú materiálne podmienky a sú nedostačujúce,
pričom logické zdôvodnenie tohto tvrdenia absentuje, čo však v konečnom dôsledku možno
považovať za pochopiteľné, nakoľko sme všetky zákonom stanovené podmienky pre odpočet
dane z pridanej hodnoty splnili, a tým pádom je zrejme zo strany kompetentných orgánov
náročné zdôvodniť a obhájiť opak.“.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje aj na skutkové okolnosti prípadu, ktoré
najvyšší súd podľa nej bezdôvodne ignoroval, a uzatvára to tým, že „daňové orgány ako
aj súdy, napriek rozsiahlym skutkovým zisteniam, urobili účelový a jednostranný záver v
náš neprospech, pretože požadovali od daňového subjektu dôkazy nad rámec jeho
zákonných povinností, pričom oni sami boli povinní konať len v medziach a na základe
zákona a súčasne nám vytýkali skutočnosti, ktoré súviseli s podnikateľskou aktivitou iných
podnikateľských subjektov“.
S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:
„1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžf/80/2013 bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1,
článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1,
článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 1. 2014, sp. zn.
3Sžf/80/2013, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet
advokátskej kancelárie AK H. I. F., spol. s r. o., vedený v , , č. účtu:
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
6
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 80/2013 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2014, ktorým
potvrdil rozsudok krajského súdu, k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva alebo slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Za porušenie citovaných základných práv sťažovateľka považuje skutočnosť,
že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, nesprávny a nedostatočne
odôvodnený. Najvyšší súd podľa sťažovateľky reagoval na jej v odvolaní predložené
relevantné skutočnosti reálne dvoma stranami odôvodnenia, pričom aj táto minimálna
argumentácia odôvodňovania podľa nej zaujatého stanoviska je nelogická a v žiadnom
prípade nepodáva zrozumiteľné objasnenie úvah, ktorými sa najvyšší súd spravoval pri
svojom rozhodovaní. Sťažovateľka považuje hodnotenie dôkazov realizované správcom
8
dane a následne súdom za nesprávne a nedostatočné, odôvodnené len formálnym
konštatovaním, že predložené dôkazy nespĺňajú materiálne podmienky a sú nedostačujúce,
pričom logické zdôvodnenie tohto tvrdenia podľa sťažovateľky absentuje.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej
už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov,
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je
oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07,
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: «Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „O. s. p.“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja
ods. 2 veta prvá O. s. p. a následne... vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3
veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6 S/8/2012-56 zo dňa 14. 03. 2013.
Najvyšší súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia nezistil
existenciu zásadnej právnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka
skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené
skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových
princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Sžf/1/2011 ASPIJUD
65 295 SK.
„Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou
materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým
opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.“
„Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho
dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.“
Podľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol
vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou
daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť
si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie
dane nenastáva ex lége, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák.
č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos
dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná
judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom
dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie.
Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. V danom prípade
nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.
Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo
k zdaniteľnému plneniu podľa zákona č. 222/2004 Z. z., k dodaniu reklamných služieb
žalobcovi spoločnosťou subdodávateľským spôsobom, ktorého
predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce
pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií, printových
a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.
Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov
(subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie
10
je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno
preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení
uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže
nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme
daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval
dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok
na odpočet dane.
V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie
jej ekonomickej podstaty.
S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane
(§ 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického
obsahu. K štatistikám sledovanosti, počúvanosti a čítanosti správca dane uvádza,
že jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné
subjekty. Napríklad štatistiky jednotlivých televízii sú vykonávané na základe people metrov
umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované štatistiky
sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú
rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako ,
ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www. Údaje takéhoto
druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk, takže kontrolovaný
daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných
subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti
a čítanosti, čo je len konečný produkt. Kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal, kto
realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé
stanice, mediálne plány jednotlivých staníc, monitoring, návrh a umiestnenie reklamy
v printových médiách, mediálne plány jednotlivých printov tlače a pod. Z dôvodu
neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu
dane nie je možný.
Najvyšší súd preto konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali
zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody
pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd sa preto zaoberal aj posudzovaním rozsudku krajského súdu. Krajský
súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a po oboznámení
sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel
k záveru, že žaloba sťažovateľky nie je dôvodná. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu
vyplýva, že krajský súd bol toho názoru, že sťažovateľka v konaní nepreukázala
splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uvádza, že «z obsahu administratívnych
spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa súd zistil, že žalobca si za zdaňovacie
obdobie december 2009 uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty za reklamné služby
podľa zmluvy o spolupráci zo dňa 28. 12. 2008 na základe faktúr interné číslo 290394
až 290398 od dodávateľa a za reklamné
služby podľa zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa 30. 12. 2008 na základe faktúr
špecifikovaných na strane 9 dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice IV.
od dodávateľa , .
Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach zo dňa
25. 02. 2011 (výsluch bývalého konateľa daňového subjektu
zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 22. 03. 2011 (výsluch konateľa
žalobcu ), faktúry dodávateľa
špecifikované na strane 9 dodatočného platobného výmeru správcu dane spolu
s objednávkami služieb, ktoré doslovne kopírujú predmet služby, jednotkovú cenu služby,
12
množstvo a cenu za objednané služby. Podľa zmluvy o vykonaní reklamy zo dňa
29. 01. 2009 uzavretej medzi žalobcom ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou
ako dodávateľom je predmetom zmluvy „stanovenie
podmienok spolupráce pri nákupe komerčných elementov vo vysielaní elektronických médií,
printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch v období február
až december 2009 pre projekty objednávateľa a pre reklamné kampane“...
Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre
odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období december 2009 v sume
130.720,10 eur od dodávateľa Košice.
Uskutočnený nákup služieb od uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba
predmetnými faktúrami, ku ktorým boli pripojené objednávky služieb (objednávky doslovne
kopírovali obsah fakturovaných služieb pokiaľ ide o druh služby, jednotkovú cenu
za poskytnutú službu, množstvo, množstvo poskytnutých služieb a cena za poskytnutú
službu), zmluvou o vykonaní reklamy uzavretou žalobcom s obchodnou spoločnosťou
zo dňa 29. 01. 2009 a monitoringami mediálnej kampane
a mediálnymi plánmi v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach. Súd sa stotožňuje
so závermi správcu dane ako aj žalovaného v tom smere, že žalobca nepreukázal dodanie
služieb fakturovaných dodávateľom Na jednotlivých
faktúrach fakturované služby nie sú konkretizované, sú nezrozumiteľné, nie je z nich možné
zistiť čo bolo predmetom fakturovania. K deklarovaným skutočnostiam o obsahu
fakturovaných plnení na faktúrach neuznaných správcom dane súd dodáva, že spornosť,
nekonkrétnosť a nezrozumiteľnosť označenia fakturovaných služieb pri štandardnej
podnikateľskej činnosti by mala u každého odberateľa takej služby vyvolať pochybnosti
o predmete fakturácie.
Výsledným produktom služieb dodaných obchodnou spoločnosťou
žalobcovi mali byť monitoringy, štatistiky sledovanosti, čítanosti
a počúvanosti jednotlivých médií. Zo žalobcom predložených monitoringov mediálnych
kampaní, mediálnych plánov v jednotlivých televíziách a rozhlasových staniciach,
bilboardov a iných materiálov nevyplýva, kto ich spracoval, dodávateľ
nemal zamestnancov, preto ich spracovať mohli iba jeho
subdodávatelia, akým spôsobom a na základe akých podkladov.
Podľa názoru súdu správca dane dôvodne spochybnil dodanie predmetných služieb
žalobcovi dodávateľom V súlade s ustanovením § 29 ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb. vykonal ďalšie dokazovanie, a to výsluchom konateľa obchodnej
spoločnosti v rozhodnom období ako
aj konateľa žalobcu. Konateľ dodávateľa, uviedol, že v roku 2009 vystavil pre žalobcu spolu
184 faktúr, v roku 2010 14 faktúr, pričom zdaniteľné obchody uvedené v týchto faktúrach
boli zrealizované, a to subdodávateľským spôsobom.
nezamestnával žiadnych zamestnancov fakturované služby si objednával u viacerých
dodávateľov, ktorých mená si nepamätá, osobne ich nepoznal a nakontaktoval sa na nich
cez internet (výsluch realizovaný dňa 25. 02. 2011). Účtovné daňové doklady spoločnosti
za predmetné zdaňovacie obdobie a za ďalšie zdaňovacie
obdobia nemá k dispozícii, pretože ich odovzdal novej konateľke spoločnosti...
, konateľ žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa
22. 03. 2011 uviedol, že služby poskytnuté na základe zmluvy o vykonaní reklamy
uzatvorenej so spoločnosťou boli dodané v objednanom
rozsahu a v požadovanej kvalite, nesúhlasil s tvrdením p. , podľa ktorého žalobca
iba objednal a následne prevzal predmet zdaniteľných plnení, pretože žalobca aktívne
spolupracoval pri tvorbe reklamnej kampane. Novú konateľku obchodnej spoločnosti
správca dane nemohol vypočuť, pretože od 10. 02. 2010
menovaná nebýva na konkrétnej adrese a je prihlásená iba na trvalý pobyt v obci:
. Správca dane prostredníctvom dožiadaného miestne príslušného správcu
dane zistil, že obchodná spoločnosť na adrese sídla nesídli,
zásielky nepreberá (odpoveď Daňového úradu Košice II. na dožiadanie zo dňa
25. 08. 2010). Z objektívnych dôvodov (nekontaktnosť obchodnej spoločnosti
, nemožnosť výsluchu súčasnej konateľky tejto obchodnej spoločnosti)
správca dane nemohol vykonať ďalšie dokazovanie v záujme preverenia, či sporné služby
boli žalobcovi dodané týmto dodávateľom.
Z ustanovenia § 49 ods.2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. ako aj z ustanovenia § 29
ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. pre žalobcu ako platiteľa dane z pridanej hodnoty vyplýva pri
uplatňovaní správa na odpočítanie dane povinnosť preukázať, že služba mu bola skutočne
dodaná od konkrétne označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty, t. j. od dodávateľa
14
Žalobca vznik práva na odpočítanie dane zo sporných
obchodov nepreukázal. Možno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých každá
obchodná spoločnosť si slobodne vyberá svojich obchodných partnerov, nezodpovedá
za činnosť svojho obchodného partnera, za vedenie jeho účtovnej a inej evidencie.
Na druhej strane žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty pri uplatňovaní práva
na odpočet dane z pridanej hodnoty zodpovedá za preukázanie existencie svojho nároku.
Žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty zo sporných faktúr od dodávateľa »
Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal aj posúdením napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
na ktoré sťažovateľka poukazovala vo svojej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/223/16748-116815/2011/999608 zo 14. novembra 2011. Námietku
sťažovateľky, že rozhodnutie žalovaného je arbitrárne a nedostatočné, krajský súd posúdil
za neopodstatnenú. Podľa krajského súdu „žalovaný (resp. jeho právny predchodca)
v súlade s ustanovením § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. konštatoval, na základe akých
podkladov dospel k záveru o nepreukázaní zákonných podmienok pre vznik nároku žalobcu
na odpočet dane z pridanej hodnoty, jeho hodnotenie dôkazov predložených žalobcom
ako aj dôkazov zabezpečených správcom dane zodpovedalo ustanoveniu § 2 ods. 3 zákona
č. 511/1992 Zb., pričom na zistený skutkový stav správne aplikoval aj relevantnú právnu
úpravu“. Krajský súd vyhodnotil, že námietka sťažovateľky uvedená v jej žalobe sa podľa
obsahu dotýka „právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane
a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri
preukazovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty podľa § 49
ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov“.
Krajský súd k tomu uviedol, že „právnym východiskovým základom ustálenej judikatúry
súdov v Slovenskej republike pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť,
pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt a nie
správca dane, a tiež právne dôsledky dôkaznej pasivity daňového subjektu v priebehu
daňovej kontroly a ďalšie podružné právne otázky“. Zároveň v tejto súvislosti poukázal
aj na viacero rozsudkov najvyššieho súdu, ktoré sa zaoberali predmetnou problematikou.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť
každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by
mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bol
vydaný v správnom súdnictve, ústavný súd poukazuje na to, že v predmetnej veci bolo
potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí
a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné
a ukrátili ju na jej právach [§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)],
teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom
druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (napr. IV. ÚS 519/2012, IV. ÚS 214/2011,
II. ÚS 111/2010, II. ÚS 127/07).
Obsahové náležitosti rozsudku upravuje § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súdu je potrebné uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
16
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu, čím potvrdil jeho vecnú správnosť
a následne v odôvodnení napadnutého rozsudku po oboznámení sa s vecou zameral svoju
pozornosť na riešenie otázky, ktorá v predmetnej veci zostala spornou (či došlo
k zdaniteľnému plneniu a kto v súvislosti s tým znáša dôkazné bremeno).
Z § 29 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(platného a účinného v čase rozhodovania konajúcich orgánov) vyplýva, že dôkazné
bremeno v daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte, pričom pri dokazovaní
v daňovom konaní správca dane preukazuje existenciu skutočností rozhodujúcich
pre určenie výšky dane a daňový subjekt preukazuje pravdivosť údajov uvedených
v daňovom priznaní a iných podaní, dokladov a výpovedí ovplyvňujúcich priebeh daňového
konania. V tomto ponímaní bolo práve na daňovom subjekte, aby preukázal, že služba mu
bola skutočne dodaná od konkrétneho označeného platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04,
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre vo vzťahu
práva účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia tiež zdôrazňuje, že čl. 6
ods. 1 dohovoru síce zaväzuje súdy, aby odôvodnili svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, t. j. aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997).
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (v spojení
s rozsudkom krajského súdu) ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal predmetnou vecou. Jeho výklad a závery nevykazujú
známky svojvoľnosti, nelogickosti či nezrozumiteľnosti. Z napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd
poznamenáva, že skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal najvyšší
súd, nemôže znamenať sama osebe porušenie označených práv (napr. II. ÚS 653/2013).
Na základe uvedeného, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo
na úspech v konaní pred všeobecným súdom, ani právo na akceptovanie právneho názoru
sťažovateľky na skutkový stav zistený v konaní pred všeobecným súdom (napr.
IV. ÚS 259/05, II. ÚS 299/06), ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že
medzi postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by mohol
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne dospieť k záveru o ich porušení.
18
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141
ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené
porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces postupom
a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto
základných práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá, a rovnako
nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016