Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD,

Agiou Nikolaou 67 – 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408 Nikózia, Cyprus,

zastúpenej advokátkou Mgr. Monikou Dubskou, Šoltésovej 13, Ružomberok, pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. -103 z 1. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD, Agiou

Nikolaou 67 – 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408 Nikózia, Cyprus (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-103 z 1. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom podaným Okresnému

súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) 4. septembra 2013 sa sťažovateľka domáhala proti

(ďalej len „odporkyňa“) zaplatenia sumy 1 823,61 € s príslušenstvom.

Uvedený nárok sťažovateľka odôvodňovala tým, že na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky uzatvorenej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a. s., ako postupcom a ňou

ako postupníkom 14. augusta 2012 sa stala vlastníkom pohľadávky z poskytnutého

bezúčelového spotrebného úveru vo výške 1 991,64 €, ktorý odporkyňa riadne a včas

nesplatila, hoci ju k tomu sťažovateľka „dôrazne“ vyzvala.

Okresný súd rozsudkom č. k. -65 z 10. decembra 2013 návrh

sťažovateľky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka

v danej veci nie je aktívne vecne legitimovaná, pretože „zmluvu o postúpení pohľadávky

zo Všeobecnej úverovej banky, a. s., na navrhovateľa súd považuje na neplatnú“, a teda

tu ide o „neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho

zákonníka, nakoľko právny predchodca navrhovateľa postúpil pohľadávku na navrhovateľa

bez súhlasu spotrebiteľa“. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že

«z prehľadu histórie transakcií na úverovom účte odporkyne je zrejmé, že do dňa podania

žalobného návrhu odporkyňa uhradila na istine sporu sumu 168,03 eura. Z oznámenia

o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 8. 2012 súd zistil, že Všeobecná úverová banka, a. s.,

oznámila odporkyni, že ku dňu 20. 8. 2012 postúpila svoju pohľadávku spolu

s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia na navrhovateľa a že momentom

tohto postúpenia je povinná záväzky zo zmluvy plniť výhradne postupníkovi.“. Podľa názoru

okresného súdu «VÚB, a. s., ako banka... nemohla postúpiť navrhovateľovi ako „nebanke“

tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Súd mal za

preukázané, že navrhovateľ sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť listom zo dňa 21. 5. 2013,

pričom... navrhovateľ nemohol účinne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pretože úver

bol už ako splatný predmetom postúpenia pohľadávky. Súd má za to, že ide o nekalú

obchodnú praktiku navrhovateľa a poukazuje tiež na ďalšiu nekalú obchodnú praktiku

navrhovateľa, ktorý v samotnom návrhu uvádza, že ku dňu 23. 8. 2012 predstavoval dlh

odporkyne sumu vo výške 1 823,61 eura, avšak k tomu istému dňu zaslal odporkyni výzvu

k úhrade dlžnej sumy, v ktorej požadoval zaplatiť sumu vo výške 3 026,78 eura, teda takmer

dvojnásobok dlžnej sumy a v liste zo dňa 21. 5. 2013... oznámila odporkyni, že pohľadávka

navrhovateľa predstavuje sumu v celkovej výške 3 273,41 eura a vyzval ju, aby v lehote do

15 dní odo dňa doručenia výzvy uhradila túto pohľadávku na účet navrhovateľa. V prípade,

že by odporkyňa reagovala na výzvu, zaplatila by dvojnásobok žalovanej sumy.

Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol.».

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala,

že „pochybil, keď svoju úvahu pri rozhodovaní oprel o neplatnosť postúpenia pohľadávky.

Súdu prvého stupňa treba prisvedčiť, že uvedená podmienka je neprijateľnou podmienkou

v úverovej zmluve, a preto je neplatná. Neplatnosť tejto podmienky ale nespôsobuje

neplatnosť postúpenia pohľadávky z pôvodného na terajšieho veriteľa... K postúpeniu

pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka. Nie je možné súhlasiť ani s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa, že ide o nekalú obchodnú praktiku... Keďže toto právo

prislúchalo právnemu predchodcovi navrhovateľa, je zrejmé, že toto právo vzniká aj

navrhovateľovi pri postúpení pohľadávky... Je zrejmé, že navrhovateľ má právo účinne

vyhlásiť mimoriadnu splatnosť aj po postúpení pohľadávky.“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd aj krajský súd „správne judikovali,

že sa jedná o určenie práv a povinností, teda povinnosti plniť, vrátiť poskytnuté finančné

prostriedky medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Avšak ani prvostupňový konajúci súd ani

druhostupňový odvolací súd neaplikovali správne právne predpisy, a to zákony

predstavujúce transpozície predpisov o spotrebiteľských úveroch ani správne

neinterpretovali smernicu 93/13/EHS.“. Osobitne krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že

„sa pri svojej argumentácii zaoberal len ,

, ustanoveniami týkajúcimi sa práva spotrebiteľa, poskytol

extenzívny výklad klauzule nevýhodného postúpenia pre spotrebiteľa, ktoré vztiahol aj na

dodávateľa“. Podľa názoru sťažovateľky „odôvodnenie rozsudku krajského súdu...

vykazuje takmer všetky známky arbitrárnosti. Odôvodnenie nedáva odpoveď na tvrdenie

súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v vzťahu k ostatným právnym predpisom, ale

prejudikuje rozpor s dobrými mravmi len preto, lebo sťažovateľ ako postupník je

zahraničnou právnickou osobou.“. Napadnutý rozsudok tak porušuje právo sťažovateľky na

spravodlivý súdny proces a zároveň, vzhľadom na jej „nedomáci pôvod“ , ktorý ju „len

z dôvodu inej štátnej príslušnosti, resp. zriadenia ako právnickej osoby v inom členskom

štáte Európskej únie“ diskriminuje, aj právo sťažovateľky vlastniť majetok.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -103 z 1. októbra 2014 bolo

porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na

súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu a aby napadnutý rozsudok zrušil. Sťažovateľka zároveň

žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry

systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním

vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Všeobecný súd je teda povinný na procesné úkony účastníkov primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľky, ktorým si na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uplatnila proti

odporkyni nárok na zaplatenie sumy 1 823,61 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že jej neposkytol náležitú súdnu ochranu,

pretože v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie komunitárneho práva, ktoré „je

prednostne aplikovateľné pred akýmikoľvek ustanoveniami vnútroštátneho práva“,

v predmetnej občiansko-právnej veci rozhodol rozhodnutím, ktoré je nielen arbitrárne, ale aj

zmätočné a nedostatočne odôvodené.

Pre účely overenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s relevantnou

časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorej vyplýva:

„Odvolací súd si osvojil odôvodnenie súdu prvého stupňa, že zo strany dodávateľa

ide o nekalú obchodnú praktiku a v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa dopĺňa

dôvody...

Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vo vzorovom zozname odporúča členským štátom zakotviť ako nekalú zmluvnú podmienku

aj nevýhodné postúpenie...

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súd prvého stupňa sa dôsledne

vyrovnal s jednotlivými zložkami postúpenej pohľadávky z hľadiska súdnej kontroly podľa

. Odvolací súd podobne... považuje postup dodávateľa

ako postup v rozpore s úrovňou osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne

očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúcej čestnej

obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v oblasti činnosti

(nedostatok odbornej starostlivosti)...

Preto ak sa uplatňuje právo v konaní po použití nekalej obchodnej praktiky, súd

môže odmietnuť poskytnúť ochranu uplatnenému právu. Výkon práv nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi a o takýto prípad ide aj vtedy, ak sa právo uplatňuje po použití nekalej

obchodnej praktiky ( )...

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správy v zmysle ust. , potvrdil.“

V súvislosti s uplatnenými námietkami ústavný súd poukazuje na to, že otázkou

nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách sa viackrát zaoberal aj Súdny dvor

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom judikoval:

- „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný

bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami

potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky

uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“ (rozsudok vo veci

C-40/08 zo 6. 10. 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez

Nogueira);

- „Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že pri

posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom

a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok, môže bez

uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať

len o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu

zo zmluvných strán, v tomto prípade spotrebiteľa. Uvedená smernica však nebráni tomu,

aby členský štát v súlade s právom Únie stanovil, že zmluva uzavretá medzi predajcom

alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých

podmienok, je neplatná ako celok, pokiaľ sa ukazuje, že to zaistí lepšiu ochranu

spotrebiteľa“ (rozsudok vo veci C-453/10 z 15. 3. 2012, Jana Pereničová a Vladislav

Perenič proti SOS financ, spol. s r. o.);

- „Článok 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na

to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný

o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. V každom prípade zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania

v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel

stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vnútroštátny súd musí na účely vykonania

preskúmania prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej bol založený návrh,

ktorý mu bol podaný, vziať do úvahy všetky ostatné ustanovenia zmluvy“ (rozsudok vo veci

C-472/11 z 21.2. 2013, Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai);

- «Článok 3 ods. sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná

nerovnováha“ k škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych

právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami

s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce

zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve.

Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného

spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy

k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok. Na účely určenia, či dôjde

k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad]“, treba

preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne

a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou

podmienkou po individuálnom dojednaní» (rozsudok vo veci C-415/11 zo 14. 3. 2013,

Mohamed Aziz proti Caixa d’Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa (Catalunyacaixa).

Z uvedeného teda vyplýva, že v spotrebiteľských veciach je plne v právomoci

vnútroštátnych (všeobecných) súdov, aby po oboznámení sa s právnymi a skutkovými

okolnosťami toho-ktorého prípadu ex offo preskúmali akéhokoľvek konanie, opomenutie,

spôsob správania alebo vyjadrenie predajcu alebo dodávateľa nesúce znaky nekalej povahy

spôsobilé privodiť zásah do základných práv a slobôd spotrebiteľa, prípadne pre účely

zabezpečenia, aby spotrebiteľ nebol zmluvnou podmienkou nekalej povahy viazaný,

vyslovili aj neplatnosť právneho úkonu.

Rovnako to bolo aj v danom prípade.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že

krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako aj

procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli

podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil,

a tak sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľky o arbitrárnej podstate

napadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípadu

zohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že krajský súd jej ako aktívne procesne

legitimovanému subjektu neposkytol náležitú súdnu ochranu z dôvodu odňatia možnosti

konať pred súdom, mohla ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania podľa ,

čo však neurobila. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľka

bez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (),

o opodstatnenosti svojej sťažnosti.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa

, práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, resp. k porušeniu zákazu diskriminácie vyplývajúceho

z čl. 14 dohovoru krajským súdom. Keďže v tomto prípade neexistuje žiadna reálna

možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky, ústavný súd sťažnosť v tejto

časti rovnako odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016