Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 147/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 1436/2, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcu v konaní

vedenom na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

bol ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne účastníkom konania o určenie vlastníctva

k nehnuteľnostiam.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „... v merite veci okresný súd rozhodol rozsudkom

z 30.10.2006. Po zrušení rozsudku krajským súdom rozhodol okresný súd opätovne

rozsudkom dňa 5.5.2011. I tento rozsudok okresného súdu z 5.5.2011 bol krajským súdom

zrušený a vrátený na nové konanie a rozhodnutie.

Z predvolania na pojednávanie Okresného súdu Košice II sp. zn. som

zistil, že právnu vec rozhoduje ten istý sudca JUDr. Adrián Pažúr, ktorý v merite veci

dvakrát rozhodol rozsudkom, avšak pre závažné právne i vecné pochybenia boli oba

rozsudky zrušené krajským súdom. Vzhľadom na to, že vzťah sudcu k veci dosiahol takú

intenzitu, že tretíkrát nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať, rozhodol som sa

požiadať o vylúčenie sudcu z prejednávanej veci.

Písomne som vzniesol námietku zaujatosti sudcu JUDr. Adriána Pažúra podľa § 14

ods. 1 . Žiadal som, aby bol vylúčený z prejednávania veci a k tomu ma viedli vážne

pochybnosti o jeho nezaujatosti pre pomer k veci. Objektívne som zdôvodnil pochybnosti

o nezaujatosti sudcu tak, že pri prvom rozhodnutí aplikoval na súdený judikát, ktorý nebol

skutkovo podobný a prakticky nebol aplikovateľný, judikát riešil konanie štatutárneho

orgánu právnickej osoby, pričom v rozsudku bola citovaná časť judikátu vytrhnutá z celého

kontextu. Pri druhom rozhodnutí 5.5.2011 zdôvodnil zamietavý rozsudok judikátom NS ČR,

osvojil si ho, avšak ja som preukázal okresnému súdu, že tento judikát bol prekonaný

a zrušený...

Považoval som to za porušenie zásady predvídateľnosti rozhodovania a v námietke

som zdôraznil, že sudca neprihliadol na doterajšiu ustálenú judikatúru NS SR, nevysvetlil

z akého dôvodu sa absolútne od tejto judikatúry odchýlil.“.

3. S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľ následne dáva do rozporu

závery krajského súdu v napadnutom uznesení, v ktorom krajský súd rozhodol po vyjadrení

zákonného sudcu o jeho nevylúčení z prerokovania a rozhodovania veci v konaní vedenom

2

na okresnom súde pod sp. zn. z dôvodu, že „... procesný postup sudcu

v konaní, ani dôvody zrušenia jeho predchádzajúcich rozsudkov podľa platnej právnej

úpravy nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu“.

4. Podľa názoru sťažovateľa činnosť namietaného zákonného sudcu okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. vzbudzuje oprávnenú pochybnosť

o nestrannosti sudcu nielen vzhľadom na predchádzajúci výkon jeho funkcie, ale

i vzhľadom na porušenie zásady predvídateľnosti rozhodnutia, čo zakladá dôvod

na vylúčenie takéhoto sudcu z objektívneho hľadiska.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd „... posudzoval

námietku viac menej zo subjektívneho hľadiska, t. j. skúmal okolnosti, či existuje

presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, že je vo vzťahu ku mne zaujatý, či ma pozná...

Porušovateľ sa mal zaoberať námietkou zaujatosti nielen v zákonnom poňatí, ale aj

v širších súvislostiach vyplývajúcich z ústavnoprávneho hľadiska, pretože pri rozhodovaní

o námietke zaujatosti je potrebné vziať do úvahy aj ústavné princípy. Všeobecný súd dospel

k svojmu rozhodnutiu tým spôsobom, že zákonné právo interpretoval ústavne nekonformné,

ide o rozhodnutie, ktoré je z ústavného hľadiska neudržateľné. Napadnutým rozhodnutím

bolo porušené moje základné právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je

implikované v záruke nestrannosti súdu, pretože SR mi priznáva právo

domáhať sa svojho práva a nezávislom a nestrannom súde, zároveň bolo porušené moje

základné právo na spravodlivý proces zaručené čl.6 ods. 1 Dohovoru.“.

5. V závere podanej sťažnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom by konštatoval porušenie jeho základného práva podľa ,

ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal úhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom.

Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej

sťažovateľom vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. tak, že

zákonného sudcu JUDr. Adriána Pažúra nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania vo veci.

Podľa názoru sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho základného a iného práva

malo dôjsť tým, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou objektívnej

nestrannosti zákonného sudcu a opomenul aplikovať tzv. teóriu zdania v zmysle judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

4

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Krajský súd v rámci napadnutého uznesenia v prvom rade poukázal na obsah

sťažovateľom podanej námietky zaujatosti, v zmysle ktorej „... námietku zaujatosti žalobca

odôvodnil tým, že právnu vec, v ktorej sa domáha určenia vlastníctva aj po druhom zrušení

Krajským súdom v Košiciach rozhoduje ten istý sudca - JUDr. Adrián Pažúr, hoci jeho

rozhodnutia v dôsledku odvolania boli pre závažné pochybenia zrušené a tak má

pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podrobne chronologicky zhrnul doterajší priebeh konania,

ako aj okolnosti, ktoré viedli k zamietnutiu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Doterajší postup konajúceho samosudcu podľa neho spochybňuje jeho nezaujatosť pre

pomer k veci pri opätovnom rozhodnutí o jej merite. Zo záverov praxe Európskeho súdu

pritom vyplýva, že nestrannosť sudcu je možné konštatovať aj na základe výkonu jeho

funkcie (rozsudok EĽSP z 8.7.2004 vo veci Leonard proti Malte).“.

12. Následne krajský súd poukázal na vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. Pažúra,

ktorý „... vo vyjadrení k námietke zaujatosti... uviedol, že vec mu bola pridelená podľa

rozvrhu práce, účastníkov konania nepozná a so zreteľom na pomer k veci, k účastníkom,

ako aj ich zástupcom sa necíti byť zaujatý“.

13. V ďalšej relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd

s poukazom na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako i Ústavného súdu Českej

republiky okrem iného uviedol, že „... z obsahu spisu a námietky zaujatosti nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by v prejednávanej veci v tomto štádiu konania mohli viesť

k pochybnostiam o nezaujatosti a objektivite sudcu JUDr. Adriána Pažúra pre jeho pomer

k veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Pre úplnosť je možné zhrnúť doterajší

priebeh konania: Súd prvého stupňa rozsudkom z 30.10.2006 č. k. -182

zamietol žalobu a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 4.6.2008 sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Najvyšší súd SR, rozhodujúci o dovolaní žalobcu

rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 4.6.2008 sp. zn. uznesením sp. zn.

zo 7.10.2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd

v Košiciach uznesením -336 z 25.2.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

sp. zn. -182 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Košice II

rozsudkom sp. zn. -369 z 5.5.2011 žalobu voči žalovaným v 1. až 4. rade

zamietol a Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. -533 z 30.5.2013

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba žalobcu v 1. rade

voči vtedajším žalovaným v 1. a 4. rade a žaloba žalobkyne vtedy v 2. rade voči všetkým

žalovaným a iba v ostatnej časti zrušil rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR, rozhodujúci o dovolaní vtedajších žalobcov

v 1. a 2. rade uznesením sp. zn. -593 z 23.7.2015 dovolanie odmietol.

Z vyššie uvedeného sa odvolaciemu súdu jednoznačne nejaví, aby sudca konajúci vo veci

na súde prvého stupňa viedol toto konanie spôsobom, ktorým by chcel porušovať základné

práva účastníkov konania do tej miery, ktorá by ho z objektívneho hľadiska stavala mimo

ústavného kritéria jeho nestrannosti. ...

Pretože procesný postup sudcu v konaní, ani dôvody zrušenia jeho predchádzajúcich

rozsudkov (či ich časti) podľa platnej právnej úpravy nemôžu byť dôvodom na vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci ( ), z uvedených dôvodov

Krajský súd v Košiciach ako nadriadený súd podľa rozhodol tak, že sudca

JUDr. Adrián Pažúr nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn.

Okresného súdu Košice II, keďže dôvodom vylúčenia sudcu môžu byť len

6

objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však iba ničím nepreukázaná a ani

nespravdepodobnená domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudcu.“.

14. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo

na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred

nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb

(t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa , resp. účastníka súdneho

konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi označeného sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva

na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

15. Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd

pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho

nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho

charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho

osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne

ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych,

organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci

a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba

rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú

nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno

považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi

(účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli

objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

16. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri

zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP

iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich

zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti

zákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti však

podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

17. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

18. Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

8

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

19. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny

a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať

svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové

alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom a dohovoru.

20. Citované odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 13) dalo

odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie

zákonného sudcu (bod 11), a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú

súvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením ním označených práv (bod 5).

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016

10