Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 121/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

. -11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Kaščákom, advokátska kancelária,

Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, pre namietané porušenie základného práva nebyť

stíhaný alebo pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom

podľa a práva na uloženie trestu výlučne

na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva nebyť

stíhaný alebo pozbavený slobody inak ako z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom

podľa (ďalej len „“) a práva na uloženie

trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2014.

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -144 zo 17. januára 2013 bol uznaný

vinným zo zločinu lúpeže podľa a na tom

skutkovom základe, že „dňa 21. 8. 2012 v čase okolo 05.20 hod. do 05.30 hod. vo vchode

obytného bloku s popisným č. 14/33 na ulici prišiel ku svojej

manželke , ktorá išla do práce a žiadal od menovanej mobilný telefón,

pričom mu mobilný telefón odmietla vydať, tak ju následne zozadu chytil

jednou rukou za vlasy, druhou rukou jej zakryl ústa, nakoľko menovaná kričala o pomoc,

povedal jej, aby bola ticho, následne ju zvalil na zem, kde jej prehľadával vrecká

na nohaviciach a z pravého predného vrecka jej odcudzil obranný sprej značky NATO,

z pleca jej stiahol tašku, z ktorej odcudzil peňaženku hnedej farby, v ktorej sa nachádzali

1 ks. ružového zapaľovača, krabička cigariet zn. Parmount, 1 ks. stravného lístka v hodnote

2,85 Eur, 1 ks. kartička č. účtu Slovenskej sporiteľne, 1 ks. kartička č. účtu ČSOB banky,

1 ks. grid karty Slovenskej sporiteľne, 1 ks. karta Dráčik, 1 ks. CBA karta, pričom jej nebolo

spôsobené žiadne zranenie a odcudzením veci jej bola spôsobená škoda vo výške 4,85 Eur“,

za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne.

Podľa sťažovateľ na výkon trestu odňatia

slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa súd sťažovateľovi uložil ochranné

protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, ktoré Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -175 z 19. júna 2013

podľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu,

že rozhodnutia súdov boli podľa jeho názoru založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku, a teda na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd na základe prezentovaných právnych záverov v odôvodnení svojho

uznesenia skonštatoval, že v trestnej veci sťažovateľa je zrejmé, že dôvod dovolania

upravený v splnený nie je, a preto dovolanie

s použitím na neverejnom zasadnutí odmietol.

Sťažovateľ namieta nesprávnosť záverov konajúcich všeobecných súdov, a to najmä

pokiaľ ide o právne posúdenie naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty trestného

činu lúpeže podľa , v prípade ktorej „sa vyžaduje, aby vec,

ktorej sa páchateľ za použitia násilia alebo hrozby bezprostredného zamýšľa zmocniť, bola

vo vzťahu k páchateľovi vždy vecou cudzou“.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že poškodená bola v čase skutku jeho

manželkou, pričom „podľa v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov

za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí,

ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného

z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov,

ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec

vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Pri bezpodielovom vlastníctve

manželov nie je vec nadobudnutá manželmi počas trvania manželstva cudzou vecou, ktorá

by bola spôsobilým hmotným predmetom útoku pri trestnom čine krádeže (resp. lúpeže)

spáchaným druhým manželom. (Ivor J. a kolektív, Trestné právo hmotné 2, 2010, str. 148).

V rámci celého trestného konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku okresného súdu

nebola riešená otázka bezpodielového vlastníctva medzi odsúdeným a poškodenou. Veci,

ktoré mal odsúdený odcudziť patrili do BSM a preto neboli spôsobilými hmotnými

predmetmi útoku v zmysle skutkovej podstaty trestného činu lúpeže.“.

Sťažovateľ tiež poukázal na stabilizovanú súdnu judikatúru, podľa ktorej „vec, ktorá

patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je vo vzťahu k obom manželom

cudzou vecou, ktorá by mohla byť spôsobilým predmetom trestného činu krádeže či lúpeže

spáchaného druhým z manželov (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 13. júna 2001

sp. zn. )“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „mobilný telefón patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov svedčia aj rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, v ktorých boli

mobilné telefóny prejednávané v rámci vyporiadania BSM a následne prikázané

do vlastníctva jedného z manželov, (napr. rozsudok Okresného súdu Trebišov

zo dňa 2. 10. 2012, sp. zn. )“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ uzatvára, že skutok vymedzený v skutkovej

vete rozsudku, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným, „nemôže napĺňať skutkovú podstatu

trestného činu lúpeže, nakoľko odcudzené veci neboli vo vzťahu k odsúdenému vecami

cudzími. Tieto veci patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedeného

vyplýva, že sťažovateľ bol v danom prípade bol uznaný vinným zo zločinu lúpeže v rozpore

so zákonom, keď sa zmocnil veci, ktorá nebola cudzia, ale patrila do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.“.

V závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa Slovenskej

republiky a právo na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

16. 10. 2014 sp. zn. porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 10. 2014

sp. zn. zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 6. 2013 sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 296,44 €, ktoré je mu Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúcich sa porušenia označeného základného práva

a práva je založená na tvrdení o „nesprávnosti“ záverov najvyššieho súdu, ktorý, rovnako

ako krajský súd a okresný súd, nesprávne právne posúdil konanie sťažovateľa ako zločin

lúpeže podľa a .

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorého

odôvodnení sa vo vzťahu k sťažovateľových dovolacím námietkam, ktoré tvoria aj jadro

sťažnosti podanej ústavnému súdu, uvádza:

«V dovolaní obvinený namietal nesprávne právne posúdenie súdeného skutku

ako zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. z dôvodu, že nebol naplnený

jeden zo zákonných znakov základnej skutkovej podstaty tohto trestného činu, konkrétne

normatívny znak „cudzia vec“.

Námietka obvineného je právneho charakteru, obsahovo teda zodpovedá

uplatnenému dovolaciemu dôvodu, preto dovolací súd skúmal, či bola zo strany obvineného

uplatnená dôvodne.

v definuje trestný čin ako protiprávny čin, ktorého znaky sú

uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Skutkové podstaty jednotlivých

trestných činov upravuje vo svojej druhej (osobitnej) časti.

Podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. sa trestného činu lúpeže dopustí ten, kto proti inému

použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci. Za to

sa potrestá odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Podľa ods. 2 písm. d/ ust. § 188 Tr. zák. odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť

rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák,, chránenou osobou sa rozumie blízka osoba.

Podľa ods. 2 cit. par., ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný

v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Podľa § 127 ods. 4 Tr. zák., sa na účely tohto zákona blízkou osobou rozumie

príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby

v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak

by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.

Trestný čin lúpeže podľa § 188 Tr. zák. má dva objekty, prvým je osobná sloboda

a druhým majetok. Z hľadiska systematiky osobitnej časti je ale lúpež

zaradená medzi trestné činy proti slobode (viď druhá hlava, prvý diel osobitnej časti

Tr. zák.), čím je zdôraznený práve prvý objekt - osobná sloboda v zmysle slobodného

rozhodovania jednotlivca v majetkovej sfére.

Lúpež patrí medzi násilné trestné činy, keďže objektívna stránka tohto ustanovenia

ako obligatórny znak vyžaduje použitie násilia alebo hrozby bezprostredného násilia,

v úmysle zmocniť sa cudzej veci.

Násilím pri trestnom čine lúpeže rozumieme použitie fyzickej sily zo strany páchateľa

určenej k prekonaniu alebo zamedzeniu kladeného alebo očakávaného odporu napadnutej

osoby. Násilie musí byť prostriedkom nátlaku na vôľu napadnutej osoby, nie je ale

podmienkou, aby napadnutá osoba kládla odpor. Hrozbou bezprostredného násilia

rozumieme hrozbu takým násilím, ktoré má byť vykonané ihneď potom, ako sa napadnutá

osoba odmietne podrobiť vôli páchateľa. Táto hrozba nemusí byť výslovná, postačí

aj konkludentný prejav, pokiaľ je z neho i z ďalších okolností zrejmé, že sa násilie uskutoční

ihneď, len čo sa napadnutý nepodrobí vôli páchateľa (pozri R 50/1957).

Trestný čin lúpeže je dokonaný už použitím násilia resp. hrozby bezprostredného

násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, bez ohľadu na to, či sa páchateľ veci skutočne

aj zmocnil. Z tohto pohľadu preto nie je podstatná ani hodnota veci. O lúpež ide dokonca

aj v prípade, ak poškodenému žiadna škoda nevznikla, napríklad preto, lebo páchateľom

požadovanú vec (napr. peňaženku, mobil) poškodený nemal pri sebe (pozri R 19/1965).

Z hľadiska subjektívnej stránky musí pri trestnom čine lúpeže úmysel páchateľa

smerovať k zmocneniu sa cudzej veci. Pod zmocnením sa veci rozumie skutočnosť, že si

páchateľ zjedná možnosť s vecou voľne disponovať sám podľa svojej vôle, v dôsledku čoho

vylúči z dispozície vecou toho, kto ju mal dosiaľ u seba (môže sa jednať o vlastníka veci,

správcu alebo aj inej osoby, ktorá má vec oprávnene u seba). Poškodený teda nemusí byť

vlastníkom veci, stačí, že ju má vo svojej dispozícii.

Ak by páchateľ s použitím násilia alebo hrozby bezprostredného násilia odňal

niekomu vec, ktorá mu patrí a ktorú predtým napadnutému zveril, nešlo by o lúpež, ale

o trestný čin vydierania podľa § 189 Tr. zák. (pozri R 13/1976).

Pri trestnom čine lúpeže tak musí ísť z pohľadu páchateľa o cudziu vec. Cudzou

vecou pritom rozumieme vec, ktorá nepatrí páchateľovi buď vôbec, alebo nepatrí výlučne

len jemu (spoluvlastníctvo).

Vec, ktorá patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je vo vzťahu

k obom manželom cudzou vecou, ktorá by mohla byť spôsobilým predmetom trestného činu

krádeže či lúpeže spáchaného druhým z manželov (pozri uznesenie Najvyššieho súdu ČR

z 13. júna 2001, sp. zn. ).

Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Spoluvlastníctvo je podielové

alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi

(§ 136 ods. 1, ods. 2 Obč. zák,).

Podľa § 143 Obč. zák. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej už len

BSM) je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov

za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí,

ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného

z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov,

ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec

vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Pri určovaní rozsahu BSM vychádza z troch kritérií. Prvým je

časové, t. j. kedy bola vec nadobudnutá, druhým kritériom je spôsob nadobudnutia veci

a tretím účel, ktorému vec slúži.

Nie všetky veci nadobudnuté za trvania manželstva niektorým z manželov patria

do BSM. Určité veci z BSM vylučuje napriek tomu, že boli nadobudnuté

za trvania manželstva. Medzi inými sú to i veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej

potrebe len jedného z manželov. Pri posudzovaní povahy vecí súdna prax ustálila, že je

potrebné dôsledne skúmať nielen to, či je vec spôsobilá slúžiť potrebe len jednému

z manželov, ale aj to, či skutočne slúžila výlučne jednému z manželov. Za splnenia týchto

podmienok vec bez ohľadu na jej hodnotu nepatrí do BSM (Zhodnotenie Najvyššieho súdu

ČSSR z 3. februára 1972, sp. zn. , R 42/1972).

Do kategórie vecí slúžiacich podľa svojej povahy osobnej potrebe len jedného

z manželov súdna prax zaradila hnuteľné veci ako napr. spodné prádlo, odevy, šaty,

topánky a pod. Vyplýva to jednak zo spotrebného charakteru predmetných vecí a tiež z

hľadiska ich delenia na dámske (ženské) a pánske (mužské). Niet pochýb o tom, že do tejto

kategórie patria aj kabelky a peňaženky, lebo to sú takisto spotrebné veci, ktoré aj z

hľadiska ich delenia na dámske (ženské) a pánske (mužské), reálne slúžia osobnej potrebe

len jednému z manželov. Obdobné závery platia i vo vzťahu k mobilnému telefónu, ktorý v

dnešnej dobe má pravdepodobne každý obyvateľ Slovenska, čomu nasvedčuje skutočnosť, že

penetrácia mobilných služieb v prvom polroku 2014 na Slovensku dosiahla 119,96 %, keď

mobilní operátori evidovali spolu 6,526 mil. aktívnych SIM kariet. V priemere tak na

každého obyvateľa Slovenska vychádza viac ako jedna aktívna SIM karta (zdroj:

http://www.itnews.sk/spravy/telekomunikacie/2014-08-11/c164580-penetracia-mobilnych-

sim-kariet-dosiahla-11996).

Manželia v tomto smere neboli žiadnou výnimkou, lebo aj v ich domácnosti

mal každý z manželov svoj vlastný mobilný telefón. Uvedená skutočnosť vyplýva z výpovede

samotného obvineného (výpoveď z prípravného konania 21. augusta 2012 v spise na č. l.

28, ktorú potvrdil aj v konaní pred súdom), keď vysvetľujúc dôvody, pre ktoré od manželky

žiadal jej mobilný telefón, obvinený uviedol, že to bolo z dôvodu, že potreboval zavolať

kolegovi do práce, že nepríde a na svojom mobilnom telefóne nemal kredit. Z tejto výpovede

pritom jednoznačne vyplýva, že obvinený dôsledne rozlišoval medzi manželkiným

a svojim vlastným mobilným telefónom (...nech mi dá (manželka) svoj telefón... že mi

(manželka) svoj telefón nedá..., na svojom telefóne som nemal kredit... atď.), nehovoril

o ich spoločných mobilných telefónoch. Bol si tak teda plne vedomý toho, že každý z nich

pre svoju osobnú potrebu používa svoj vlastný mobilný telefón.

Aj v prípade mobilného telefónu patriacemu manželovi/lke môže isť o cudziu vec,

pokiaľ vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že uvedený mobilný telefón slúžil potrebe

len jednému z manželov. V prípade, že jeden z manželov použil násilie v úmysle zmocniť sa

tohto mobilného telefónu, pôjde o trestný čin lúpeže podľa § 188 Tr. zák.. nakoľko ide

o cudziu vec, ktorá nepatrila do bezpodielového vlastníctva manželov.

Dovolací súd, aplikujúc vyššie uvedené právne úvahy na súdmi oboch stupňov

zistený skutkový stav, rovnako dospel k záveru, že skutok uvedený v tzv. skutkovej vete

výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa, bol súdmi oboch stupňov správne právne

kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr, zák. v spojení s ust. §

139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a ust. § 127 ods. 4 Tr. zák., lebo obvinený proti inému

(manželke) použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci (jej mobilného telefónu) a čin

spáchal na chránenej osobe - blízkej osobe.

Pre úplnosť treba uviesť, že trestný čin lúpeže bol v tomto prípade dokonaný

už v okamihu, kedy obvinený použil násilie v úmysle zmocniť sa mobilného telefónu svojej

manželky, ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve a vo vzťahu k obvinenému bol preto vecou

cudzou. Nevyžadovalo sa, aby sa predmetného mobilného telefónu za použitia násilia

či jeho hrozby obvinený aj skutočne zmocnil. Z hľadiska trestného práva bol úplne

irelevantný dôvod, pre ktorý tak obvinený konal (chcel zavolať z manželkinho mobilu

do práce, že nepríde, lebo bol opitý).

Z tohto pohľadu (dokonaný vs. dokončený trestný čin) potom odvolacia a tiež

dovolacia argumentácia obvineného, že veci, ktoré vzal z manželkinej kabelky, nepovažoval

za jej osobné veci, ale za ich spoločné, nakoľko sú manželia a spoločne môžu disponovať

spoločnými účtami, ako aj kartičkami poistenca ich detí, nebola podstatná, lebo v momente,

kedy tieto veci manželke vzal bol už trestný čin lúpeže dokonaný (boli splnené všetky

formálne znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu predpokladané ).

Okolnosť, že obvinený trestný čin lúpeže aj dokončil tým, že sa zmocnil vecí opísaných

v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorých niektoré skutočne patrili do BSM

obvineného a poškodenej manželky (s výnimkou peňaženky, ktorá rovnako patrila výlučne

poškodenej manželke a kartičiek (správne preukazov - pozn.) poistencov, ktoré sú majetkom

poisťovne), nemala vplyv na právnu kvalifikáciu skutku.»

V súvislosti s citovaným ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

, , ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne

viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje,

že na posúdenie splnenia dôvodnosti dovolania je zásadne príslušný najvyšší súd.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd,

nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

(v preskúmavanej veci najvyšším súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , ). Podľa ústavného súdu však posúdenie

dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci

najvyšším súdom – osobitne jeho závery – takéto nedostatky nevykazujú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd sa jasne a zrozumiteľne vysporiadal so zásadnou dovolacou

námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení jeho veci

súdmi nižšieho stupňa. Argumentácia najvyššieho súdu je logická, konzistentná

a vyčerpávajúca. Interpretácia príslušných ustanovení , ale tiež

, ktorú vo svojom rozhodnutí prezentoval najvyšší súd, je

podľa názoru ústavného súdu založená na ústavne akceptovateľnom výklade relevantnej

právnej úpravy. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyššieho súdu nevykazuje

ani nedostatky v podobe arbitrárnosti či svojvôle a nijak nenasvedčuje tomu, že by bol

sťažovateľ stíhaný a pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom, alebo za konanie,

ktoré by nebolo podľa právnej úpravy trestným činom.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľom označených článkov

a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti nezaoberal (zrušenie napadnutých

rozhodnutí, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016