Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 172/2016
PDF · 288.7 KB
No categories available
I. ÚS 172/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom , vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžo 43/2012 z 1. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 43/2012 z 1. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní vedenom
Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal žalobou podanou proti
Okresnému úradu , odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“)
preskúmania zákonnosti rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného, bývalého Krajského
stavebného úradu v , č. 2012-27/37-1/SP-ZV z 9. januára 2012, ktorým žalovaný
zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie mesta
č. SP 13 775/2011-3112-03 Mi z 26. augusta 2011. Označeným rozhodnutím mesto
ako príslušný stavebný úrad podľa § 39 a § 39a zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „stavebný zákon“) rozhodlo o umiestnení stavby „RODINNÝ DVOJDOM –
stavba občianskeho vybavenia (bytová budova)“ na pozemku parcelné číslo 2889,
zapísanom na v katastrálnom území ,
pre navrhovateľa – obchodnú spoločnosť
(ďalej aj „stavebník“), a zároveň určil záväzné podmienky umiestnenia stavby.
Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 S 43/2012 z 25. apríla 2014
(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu zamietol. Na základe odvolania
sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako
vecne správny.
3. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v napadnutom
rozsudku a považuje ich za neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne, pričom
v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vôbec nevysporiadal s námietkou sťažovateľa
tykajúcou sa umiestnenia stavby stavebníka a to 3 m od ich spoločných hraníc, keďže svoje
napadnuté rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky oprel o ustanovenie § 6 ods. 4
vyhlášky č. 532/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, že v stiesnených územných podmienkach
možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých
častí stien nie sú okná obytných miestnosti; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie
vzdialenosti od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.
Podľa názoru sťažovateľa dané ustanovenie nie je možné na daný prípad aplikovať
a to z dôvodu, že ustanovenie § 6 ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. vyžaduje, aby v žiadnej
z protiľahlých stien neboli okná obytných miestnosti, čo nie je tento prípad, keďže
sťažovateľ má na svojom rodinnom dome umiestnené okná obytných miestnosti, pričom aj
2
na strane stavebníka spoločnosti sú na navrhovanej stavbe umiestnené okná.
Najvyšší súd Slovenskej republiky bez znalosti pomerov a bez úplného zistenia skutkového
stavu ohľadne tejto skutočnosti aplikoval na danú vec uvedené ustanovenie s poukazom
na iné predtým vydané svoje rozhodnutie vychádzajúce z iného skutkového stavu, čo bolo
nesprávne.
... pôvodný susedný dom, ktorý bol zbúraný a namiesto ktorého sa navrhuje
umiestnenie stavby stavebníkom... bol dom s hrebeňovou strechou, kde hrebeň strechy bol
cca. 4 m od spoločnej hranice pozemku sťažovateľa... a pozemku stavebníka..., a dosahoval
výšku zadnej steny v prednej časti 4,4 m a v zadnej časti 3,8 m, čo je približne polovica
stavebníkom navrhovanej stavby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nevysporiadal ani s odvolacím dôvodom
sťažovateľa, že pokiaľ ide o výšku navrhnutej stavby, tak táto nie je zrejmá ani
z prvostupňového rozhodnutia Mesta , č. SP 13 775/2011-3112-03-Mi,
zo dňa 26.08.2011 a ani z druhostupňového rozhodnutia predchodcu žalovaného Krajského
stavebného úradu v , č. 2012-23/37-1/SP-ZV, zo dňa 09.01.2012. Príloha
prvostupňového rozhodnutia Mesta , t. j. projektová dokumentácia,
ktorá mala byť neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia Mesta , a na ktorú
poukázal prvostupňový súd, z ktorého závermi sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, nebola sťažovateľovi doručená, čo potvrdzuje aj samotné prvostupňové
rozhodnutie Mesta . Ani s týmto dôvodom sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky nevysporiadal. Nevysporiadal sa ani s odvolacím dôvodom, že z rozhodnutia
Mesta ... a z rozhodnutia predchodcu žalovaného Krajského stavebného
úradu v ... nie je zrejmé, z akej konkrétnej projektovej dokumentácie a kým
vypracovanej, tieto vychádzajú.
... v tejto časti sú uvedené rozhodnutia stavebných úradov nepreskúmateľné
a neodôvodnené, na čo prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávne
neprihliadli.
Sťažovateľ počas ústneho pojednávania dňa 21.07.2011 žiadal okrem iného, aby
navrhovaná stavba stavebníka bola osadená 3 m od spoločnej hranice pozemku sťažovateľa
a stavebníka.
... Tejto požiadavke sťažovateľa nebolo vyhovené a ani sa s ňou stavebné úrady, ako
aj prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky, dostatočne nezaoberali...
Sťažovateľ má za to, že umiestnenie stavby 2 metre od spoločnej hranice pozemkov
sťažovateľa a stavebníka, čo nie je striktne určená vzdialenosť zákonom, nespĺňa
požiadavku uvedenú v § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z, na denné osvetlenie a preslnenie
a na zachovanie pohody bývania v rodinnom dome sťažovateľa a v jeho okolí, a to zvlášť
za okolnosti, ak stavebníkovi nebola uložená povinnosť postaviť dom na výške terénu
pozemku stavebníka s pozemkami susedných pozemkov, keďže už v súčasnosti sa terén
pozemku stavebníka nachádza nad terénom pozemku sťažovateľa.
Z rozhodnutí stavebných úradov, ako aj z napadnutého rozhodnutia... aj z rozsudku
súdu prvého stupňa, nie je možné zistiť, na základe akého dôkazu dospeli k tomu,
že navrhovanú stavbu nie je možné umiestniť 3 m od spoločnej hranice pozemku
sťažovateľa a stavebníka v zmysle požiadavky sťažovateľa, keďže aj osadenie navrhovanej
stavby stavebníka 3 m od spoločnej hranice pozemkov sťažovateľa a stavebníka napĺňa
ustanovenie § 6 ods. 3 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.. V tejto časti sú obe rozhodnutia
stavebných úradov, ako aj rozsudky súdu prvého stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky arbitrárne a nepreskúmateľné. Vôbec sa nezoberajú požiadavkou na denné
osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania v rodinnom dome sťažovateľa
a v jeho okolí.
... Preto aj záver súdu prvého stupňa, že nebol teda dôvod, aby stavebný úrad
nariadil stavebníkovi vypracovať svetlotechnický posudok vplyvu, ktorým by bol posúdený
vplyv denného osvetlenia a tienenia navrhovanej stavby na rodinný dom na pozemku
parcelné č. 2890, a záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že sa stotožňuje
s odôvodnením krajského súdu v tom, že nebol dôvod zabezpečiť vypracovanie
svetlotechnického posudku, keďže odstupy stavieb stanovené v § 6 ods. 3, ods. 4 vyhlášky
č. 532/2002 Z. z. boli dodržané, potom táto skutočnosť nemala a nemôže mať vplyv
na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, je nesprávny.
Sťažovateľ je toho názoru, že právny predchodca žalovaného mal nariadiť vykonať
v konaní, či už prvostupňovému stavebnému úradu alebo stavebníkovi svetlotechnický
posudok za účelom úplného a presného zistenia skutkového stavu veci...
4
Vychádzanie slnka v meste je stavebnému úradu známe a vyplýva
aj z fotografii, ktoré založil sťažovateľ do súdneho spisu, pričom pri výške budovy 7 až 8
metrov, by sťažovateľ nemal žiadne osvetlenie slnkom ani v dobe jeho najsilnejšieho jasu...,
s čím sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal.
... Územie, na ktorom ma byť postavený rod. dom (bytová budova) je určené platným
územným plánom mesta na výstavbu rodinných domov. Tam, kde nie je v územnom pláne
vypracovaný územný plán zóny v zastavanej časti a kde sa postupovalo podľa vtedy
platného územného plánu v čase zástavby, stavebný úrad má prihliadať pri povolení
o umiestnení stavby na predchádzajúci územný plán zóny, čo však v tomto prípade stavebné
úrady, ako aj prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky, nespravili, čím
pochybili.“
V závere sťažovateľ uviedol, že stavebné konanie bolo vykonané v rozpore
s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov,
stavebného zákona, ako aj s vykonávacími predpismi, predovšetkým s vyhláškou
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa
ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu
a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou
schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška“), na čo konajúce súdy neprihliadli,
čím pochybili.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a prizná mu náhradu trov konania v sume 296,44 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
6
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 43/2012 z 1. apríla 2015,
ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí správnej žaloby
sťažovateľa.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
10. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
11. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so závermi napadnutého rozsudku,
ktoré sú podľa neho neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ namieta, že
najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa umiestnenia stavby stavebníka
vo vzdialenosti 3 metrov od spoločnej hranice dotknutých pozemkov, keď aplikoval
ustanovenie § 6 ods. 4 vyhlášky, ktoré podľa sťažovateľa nie je na daný prípad
aplikovateľné. Najvyšší súd sa nevysporiadal ani s odvolacím dôvodom sťažovateľa
týkajúcim sa výšky navrhnutej stavby, ktorá nie je zrejmá z rozhodnutí stavebných úradov.
Projektová dokumentácia ako príloha rozhodnutia o umiestnení stavby nebola sťažovateľovi
doručená, pričom nie je zrejmé, z akej projektovej dokumentácie stavebné úrady vychádzali.
Stavebné úrady ani konajúce súdy neprihliadli na predchádzajúci územný plán zóny,
dostatočne sa nezaoberali, resp. neskúmali, či navrhovanou stavbou, ktorá sa má umiestniť
už medzi postavené domy, je zachovaná požiadavka na denné osvetlenie a preslnenie a na
zachovanie pohody bývania uvedená v § 6 ods. 1 vyhlášky. Podľa sťažovateľa táto
požiadavka by bola splnená až pri vzdialenosti minimálne 3 metrov od spoločnej hranice
pozemkov. Stavebné úrady nedostatočne zistili skutkový stav, keď nezabezpečili
svetlotechnický posudok, a záver najvyššieho súdu, že nebol dôvod zabezpečiť jeho
vypracovanie, je nesprávny.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
13. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
8
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
15. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním potvrdil rozsudok
krajského súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol: «... Predmetom preskúmania je
rozhodnutie o umiestnení stavby a podstatnou námietkou žalobcu (vlastníka susediaceho
pozemku) skutočnosť, že umiestnením stavby rodinného dvojdomu stavebníka
, neboli dodržané štandardné vzdialenosti odstupov rodinných domov podľa 6
ods. 3 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z.,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu
(ďalej len „vyhláška“), čo spôsobí nadmerné zatienenie pozemku a tiež, že ide o stavbu
v rozpore s vydaným rozhodnutím.
... Vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky urbanistické, architektonické,
životného prostredia, hygienické, veterinárne, ochrany povrchových a podzemných vôd,
ochrany pamiatok, požiarnej bezpečnosti, civilnej ochrany, požiadavky na denné osvetlenie
a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Odstupy musia umožňovať údržbu stavieb
a užívanie priestorov medzi stavbami na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti,
ktoré súvisia s funkčným využívaním územia (§ 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.).
Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky, ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor,
vzdialenosť medzi nimi nesmie byť menšia ako 7 m. Vzdialenosť rodinných domov
od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia ako 2 m.
Podľa § 6 ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. v stiesnených územných podmienkach
možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých
častí stien nie sú okná obytných miestností; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie
vzdialeností od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.
Správne orgány pri aplikácii právnych predpisov stavebného práva sa s námietkami
týkajúcimi sa porušenia kogentných hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych ustanovení
právnych predpisov (napr. odstupové vzdialenosti medzi stavbami), ktoré žalobca ako
účastník správneho konania uplatnil, vecne zaoberali a vysporiadali a venovali im
dostatočnú pozornosť pri skúmaní, či predmetná stavba nie je v rozpore s verejnými
záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného
plánovania v danej lokalite. Rozhodnutie o umiestnení stavby vo vzťahu k námietkam
žalobcu odôvodnili tak, že predmetná stavba je umiestnená v súlade s platným územným
plánom mesta schváleným uznesením Mestského zastupiteľstva dňa
25.06.2009, uzn. MsZ č. 303/2009, podľa ktorého plocha, na ktorej je navrhnuté
umiestnenie stavby je funkčne určená ako plocha rodinných domov a v záväznej časti je
maximálna podlažnosť stanovená na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia s bližšie
nešpecifikovanou maximálnou výškou objektu. Osadenie navrhovanej novostavby je 2 m od
hranice pozemku žalobcu a vo vzdialenosti 10,18 m od jeho rodinného domu. Od hranice
pozemku účastníka 2/ ( ) je navrhovaný rodinný dvojdom osadený
vo vzdialenosti 8,52 m a vo vzdialenosti 8,78 m od jeho jestvujúceho rodinného domu.
Z hľadiska orientácie objektov na svetové strany, ich výškového a priestorového osadenia,
nebude negatívne ovplyvnená vzájomná insolácia medzi objektami a sú dodržané všetky
odstupové vzdialenosti medzi rodinnými domami a od spoločných hraníc pozemkov.
Osadením stavby od hranice pozemku od nehnuteľnosti žalobcu na vzdialenosť 3,0 m
by sa znížila vzdialenosť osadenia novostavby od domu na parcele č. 2884 na 7,78 m, čím
by sa zároveň zmenila aj šírka dvora navrhovanej novostavby. Vzhľadom na orientáciu
okien obytných miestností navrhovaného rodinného dvojdomu je osadenie navrhovanej
stavby na vzdialenosť 2,0 m od spoločnej hranice pozemkov, ako aj od rodinného domu
žalobcu v súlade s vyhl. č. 532/2002 Z. z.
Pokiaľ ide o odstup stavieb, resp. preslnenie a zachovanie pohody bývania, odvolací
súd poznamenáva, že v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,
„vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie
a na zachovanie pohody bývania“ a ustanovenia § 6 ods. 4, veta po bodkočiarke,
„v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť
až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestností“.
10
Senát najvyššieho súdu v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor vyslovený
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 5/2014 zo dňa 28. januára
2015, podľa ktorého:
„Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia
v časti odstupových vzdialeností rodinných domov spočíva vo výklade ust. § 6 ods. 4 vyhl.
č. 532/2002 Z. z...
Uvedené ustanovenie je nevyhnutné vykladať v spojení s § 6 ods. 1 vyhl.
č. 532/2002 Z. z., ktoré okrem iných požiadaviek uvádza, že vzájomné odstupy stavieb musia
spĺňať „požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania“.
Práve táto požiadavka je účelom zákonom určeného odstupu stavieb. Zachovanie pohody
bývania v stiesnených územných podmienkach vylučuje vzájomné umiestnenie okien
v protiľahlých častiach stien tak, aby sa susedia navzájom nerušili pohľadom do svojich
obytných miestností, ak vzdialenosť medzi rodinnými domami je menej ako od 7 m do 4 m,
čo je povolené zákonné rozpätie ex lege pre tento právny režim stiesnených územných
podmienok. Umiestnenie okien obytných miestností iba zo strany jedného rodinného domu
nevedie k tejto zákonom vylučujúcej interakcii. Pokiaľ teda stavebník v danom prípade
neumiestnil na svojom rodinnom dome okná smerom k stavbe žalobcov 1/ a 2/ tak rozpor
s uvedeným zákonným ustanovením nie je“.
... Najvyšší súd vyhodnotil rozsah a dôvody podaného odvolania vo vzťahu
k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom
pripojeného súdneho a administratívneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219
ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že nie je dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ktoré považuje za úplné, reagujúce na všetky námietky žalobcu a presvedčivé
(§ 157 ods. 2 O. s. p.), preto sa s nimi stotožňuje v plnom rozsahu a v podrobnostiach
na tam uvedené dôvody odkazuje. Stotožňuje sa taktiež s odôvodnením krajského súdu
v tom, že nebol dôvod zabezpečiť vypracovanie svetlotechnického posudku. Keďže odstupy
stavieb stanovené v § 6 ods. 3, ods. 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. boli dodržané, potom táto
skutočnosť nemala a nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.»
16. Vzhľadom na stotožnenie sa najvyššieho súdu s odôvodnením rozsudku
krajského súdu, na dôvody ktorého v podrobnostiach odkázal (§ 219 ods. 2 OSP), ústavný
súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný
súd preto považoval za relevantné citovať aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý
dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych (stavebných) orgánov,
pričom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:
«Žalobca namietal, že žalovaný potvrdil rozhodnutie stavebného úradu, ktorým
rozhodol o výstavbe jednopodlažného dvojdomu o rozmeroch 9 m x 22 m a výšku zámerne
neuviedol, pričom po 22 dňoch toto rozhodnutie opravil na dvojpodlažný dom a k podaniu
žaloby ani nevedel, akú výšku bude mať dvojdom. Táto námietka žalobcu je nedôvodná.
Súd poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 3 písm. a/ vyhlášky č. 453/2000 Z. z., podľa ktorého
k návrhu na vydanie územného rozhodnutia sa prikladá situačný výkres súčasného stavu
územia na podklade katastrálnej mapy so zakreslením predmetu územného rozhodnutia
a jeho polohy s vyznačením väzieb (účinkov) na okolie. Z obsahu administratívneho spisu
vyplýva, že súčasťou predloženého návrhu na vydanie územného rozhodnutia bola
projektová dokumentácia, ktorú vypracovala oprávnená osoba, a ktorú stavebný úrad overil
v konaní. Umiestnenie stavby je vyznačené v grafickej časti projektovej dokumentácie
vo výkrese č. 02, ktorý tvorí neoddeliteľnú časť rozhodnutia. Z projektovej dokumentácie
pre vydanie územného rozhodnutia, ktorá bola žalobcovi prístupná k nahliadnutiu v rámci
celého konania, možno v časti 6 „technické údaje stavby“ vyčítať výšku podlaží
a vo výkresoch č. 05, 06, 07, 08, 09 je graficky vyznačená výška pultovej strešnej
konštrukcie na okraji strechy 6,97 m, výška po hornú časť komína 8,0 m, pričom úroveň
+ 0,000 je na úrovni vstupu do objektu. Výška navrhovaného rodinného dvojdomu je
štandardná výška dvojpodlažných rodinných domov pri bežnej zaužívanej konštrukčnej
výške na jedno podlažie cca 3,0 m s pripočítaním výšky strešnej konštrukcie.
Z obsahu administratívneho spisuje zrejmé, že oznámenie o začatí územného konania
bolo žalobcovi riadne doručené podľa § 24 Správneho poriadku, o čom svedčí priložená
doručenka s jeho podpisom. Stavebný úrad v tomto oznámení upovedomil žalobcu, že môže
svoje námietky a pripomienky k predloženému návrhu, ktorého súčasťou bola aj projektová
dokumentácia pre územné rozhodnutie, uplatniť najneskôr pri ústnom pojednávaní, inak sa
na ne neprihliadne. Žalobca sa do termínu konania ústneho pojednávania spojeného
12
s miestnym zisťovaním k tomu, že mu nie je známa výška objektu nevyjadril a ani na ústnom
pojednávaní, ktorého sa zúčastnil, nevzniesol svoje námietky k výške objektu. Napriek
upozorneniu stavebného úradu, že svoje námietky a pripomienky môžu účastníci konania
vzniesť najneskôr na tomto ústnom pojednávaní, inak sa na ne neprihliadne, ako aj
upozorneniu na skutočnosť, že stavebný úrad podľa § 42 ods. 5 Stavebného zákona
v odvolacom konaní nebude prihliadať na námietky a pripomienky, ktoré neboli uplatnené
v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené mohli byť, žalobca nevyužil
zákonom danú možnosť. V zápisnici spísanej dňa 21.07.2011 z územného konania,
spojeného s miestnym zisťovaním žalobca žiadal: ... „aby stavba dvojdomu bola osadená
3 m od hranice pozemku, aby terén nebol vyvyšovaný nad terén môjho pozemku, požadujem
provizórny plot premiestniť na hranicu pozemku, požadujem dodržať hranicu uličnej
zástavby jestvujúcej“ a tieto svoje námietky aj vlastnoručne podpísal.
Stavebný úrad listom zo dňa 19.09.2011 oznámil účastníkom konania a dotknutým
orgánom vykonanie opravy v rozhodnutí o umiestnení stavby zo dňa 26.08.2011 z dôvodu
chyby pri písaní, resp. zrejmej nesprávnosti v texte okrem iného nasledovne: pôvodný text
na strane 2 v bode 1. „Objekt bude jednopodlažný...“ sa opravil na text „Objekt bude
dvojpodlažný...“. Avšak už v pôvodnom texte rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa
26.08.2011 na strane 2 v bode 1. je uvedené „Objekt bude dvojpodlažný...“. Projektová
dokumentácia pre vydanie územného rozhodnutia takisto uvádza dve nadzemné podlažia,
čiže nedošlo k zmene stavby, ktorá sa vydaním územného rozhodnutia umiestnila.
Žalobca ďalej namietal nadmerné zatienenie svojho pozemku a nedostatočné, skôr
žiadne preslnenie jeho obytných miestností. Zároveň tvrdil, že žalovaný nerešpektoval jeho
práva vyplývajúce z § 127 Občianskeho zákonníka a rozhodnutím o umiestnení stavby došlo
k porušeniu § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. Aj túto námietku žalobcu považuje krajský súd
za neopodstatnenú. Odstupová vzdialenosť navrhovaného rodinného dvojdomu
od rodinného domu žalobcu podľa predloženej projektovej dokumentácie výkresu č. 02 je
10,18 m čo je viac, ako vyhláškou predpísaná minimálna vzdialenosť 7 m medzi rodinnými
domami, ak tieto vytvárajú medzi sebou voľný priestor. Nebol teda dôvod, aby stavebný
úrad nariadil stavebníkovi vypracovať svetlotechnický posudok vplyvu, ktorým by bol
posúdený vplyv denného osvetlenia a tienenia navrhovanej stavby na rodinný dom
na pozemku parcelné č. 2890. Takýto posudok sa vypracuje iba vtedy, ak nie sú dodržané
odstupy stavieb, ktoré sú stanovené v § 6 ods. 3 a 4 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.
... Aj námietka žalobcu, že prvostupňový správny orgán a žalovaný rozhodli
v rozpore s § 37 a § 47 Stavebného zákona je nedôvodná. Navrhovaná stavba je v súlade
s územným plánom Mesta , schváleným uznesením Mestského
zastupiteľstva dňa 25.06.2009, podľa ktorého plocha na ktorej je navrhnuté umiestnenie
stavby je funkčne určená ako plocha rodinných domov a v záväznej časti je maximálna
podlažnosť stanovená na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia s bližšie
nešpecifikovanou maximálnou výškou objektu. Všeobecné záväzné nariadenie, ktorým bola
vyhlásená záväzná časť územného plánu, bolo schválené uznesením č. 103/2009.
Navrhovaná stavba spĺňala všeobecné technické požiadavky na výstavbu podľa § 47
Stavebného zákona, projektová dokumentácia overená v konaní bola vypracovaná
oprávnenou osobou - autorizovaným architektom a navrhovanou stavbou nebude ohrozený
verejný záujem, život a zdravie osôb, životné prostredie ani požiarna ochrana.
K navrhovanej stavbe sa vyjadrili dotknuté orgány chrániace jednotlivé zložky životného
prostredia, pričom ich vyjadrenia neboli záporné ani protichodné a podmienky z nich
plynúce boli zapracované do podmienok rozhodnutia.»
17. Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd
sa žalobnými námietkami sťažovateľa, ktoré tvoria aj jeho sťažnostnú argumentáciu,
zaoberal dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.
Preto záver najvyššieho súdu, ktorým sa stotožnil s relevantnými právnymi dôvodmi
rozsudku krajského súdu, ktoré sú podľa neho úplné a presvedčivé, reagujúce na všetky
námietky sťažovateľa, nepovažuje ústavný súd za neodôvodnený či nepreskúmateľný.
Najvyšší súd považoval postup správnych (stavebných) orgánov za zákonný, pričom sa
stotožnil so záverom krajského súdu, že predmetná stavba je umiestnená v súlade s platným
územným plánom mesta , a osadením navrhovanej novostavby
vo vzdialenosti 2 metrov od hranice pozemku sťažovateľa a vo vzdialenosti 10,18 metrov
od jeho rodinného domu boli dodržané všetky odstupové vzdialenosti v zmysle § 6 ods. 3
a ods. 4 vyhlášky. Najvyšší súd zároveň vysvetlil, prečo nebolo vyhovené požiadavke
sťažovateľa na osadenie stavby vo vzdialenosti 3 metrov od spoločnej hranice pozemkov,
14
a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vysporiadal aj s jeho námietkou týkajúcou sa
nezabezpečenia svetlotechnického posudku, a to práve z dôvodu dodržania odstupov stavieb
stanovených v § 6 ods. 3 a ods. 4 vyhlášky, ktoré už zohľadňujú požiadavky na denné
osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Ústavný súd preto konštatuje, že
predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno označiť za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny či odporujúci
zneniu § 6 ods. 3 a 4 vyhlášky. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší
súd v napadnutom rozsudku poukázal aj na výklad ustanovenia § 6 ods. 4 vyhlášky
uskutočnený najvyšším súdom v inej veci, ktorej skutkové okolnosti však podľa ústavného
súdu nedopadajú na prípad sťažovateľa vzhľadom na už uvedené odstupové vzdialenosti,
ktoré nezodpovedajú právnemu režimu stiesnených územných podmienok.
18. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie
je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,
X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel
a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe
právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd
hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).
19. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu vo veci
sťažovateľa sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať
neodôvodnenosť či nepreskúmateľnosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého
rozsudku. Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označených práv nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
20. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. marca 2016
16