Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 172/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom , vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 1. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní vedenom

Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal žalobou podanou proti

Okresnému úradu , odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „žalovaný“)

preskúmania zákonnosti rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného, bývalého Krajského

stavebného úradu v , č. 2012-27/37-1/SP-ZV z 9. januára 2012, ktorým žalovaný

zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie mesta

č. SP -3112-03 Mi z 26. augusta 2011. Označeným rozhodnutím mesto

ako príslušný stavebný úrad podľa a

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „stavebný zákon“) rozhodlo o umiestnení stavby „RODINNÝ DVOJDOM –

stavba občianskeho vybavenia (bytová budova)“ na pozemku parcelné číslo 2889,

zapísanom na v katastrálnom území ,

pre navrhovateľa – obchodnú spoločnosť

(ďalej aj „stavebník“), a zároveň určil záväzné podmienky umiestnenia stavby.

Krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2014

(ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým žalobu zamietol. Na základe odvolania

sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu ako

vecne správny.

3. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v napadnutom

rozsudku a považuje ich za neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne, pričom

v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vôbec nevysporiadal s námietkou sťažovateľa

tykajúcou sa umiestnenia stavby stavebníka a to 3 m od ich spoločných hraníc, keďže svoje

napadnuté rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky oprel o ustanovenie § 6 ods. 4

vyhlášky č. , z ktorého vyplýva, že v stiesnených územných podmienkach

možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých

častí stien nie sú okná obytných miestnosti; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie

vzdialenosti od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.

Podľa názoru sťažovateľa dané ustanovenie nie je možné na daný prípad aplikovať

a to z dôvodu, že ustanovenie vyhlášky č. vyžaduje, aby v žiadnej

z protiľahlých stien neboli okná obytných miestnosti, čo nie je tento prípad, keďže

sťažovateľ má na svojom rodinnom dome umiestnené okná obytných miestnosti, pričom aj

2

na strane stavebníka spoločnosti sú na navrhovanej stavbe umiestnené okná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez znalosti pomerov a bez úplného zistenia skutkového

stavu ohľadne tejto skutočnosti aplikoval na danú vec uvedené ustanovenie s poukazom

na iné predtým vydané svoje rozhodnutie vychádzajúce z iného skutkového stavu, čo bolo

nesprávne.

... pôvodný susedný dom, ktorý bol zbúraný a namiesto ktorého sa navrhuje

umiestnenie stavby stavebníkom... bol dom s hrebeňovou strechou, kde hrebeň strechy bol

cca. 4 m od spoločnej hranice pozemku sťažovateľa... a pozemku stavebníka..., a dosahoval

výšku zadnej steny v prednej časti 4,4 m a v zadnej časti 3,8 m, čo je približne polovica

stavebníkom navrhovanej stavby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nevysporiadal ani s odvolacím dôvodom

sťažovateľa, že pokiaľ ide o výšku navrhnutej stavby, tak táto nie je zrejmá ani

z prvostupňového rozhodnutia Mesta , č. SP -3112-03-Mi,

zo dňa 26.08.2011 a ani z druhostupňového rozhodnutia predchodcu žalovaného Krajského

stavebného úradu v , č. 2012-23/37-1/SP-ZV, zo dňa 09.01.2012. Príloha

prvostupňového rozhodnutia Mesta , t. j. projektová dokumentácia,

ktorá mala byť neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia Mesta , a na ktorú

poukázal prvostupňový súd, z ktorého závermi sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky, nebola sťažovateľovi doručená, čo potvrdzuje aj samotné prvostupňové

rozhodnutie Mesta . Ani s týmto dôvodom sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky nevysporiadal. Nevysporiadal sa ani s odvolacím dôvodom, že z rozhodnutia

Mesta ... a z rozhodnutia predchodcu žalovaného Krajského stavebného

úradu v ... nie je zrejmé, z akej konkrétnej projektovej dokumentácie a kým

vypracovanej, tieto vychádzajú.

... v tejto časti sú uvedené rozhodnutia stavebných úradov nepreskúmateľné

a neodôvodnené, na čo prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávne

neprihliadli.

Sťažovateľ počas ústneho pojednávania dňa 21.07.2011 žiadal okrem iného, aby

navrhovaná stavba stavebníka bola osadená 3 m od spoločnej hranice pozemku sťažovateľa

a stavebníka.

... Tejto požiadavke sťažovateľa nebolo vyhovené a ani sa s ňou stavebné úrady, ako

aj prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky, dostatočne nezaoberali...

Sťažovateľ má za to, že umiestnenie stavby 2 metre od spoločnej hranice pozemkov

sťažovateľa a stavebníka, čo nie je striktne určená vzdialenosť zákonom, nespĺňa

požiadavku uvedenú v § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z, na denné osvetlenie a preslnenie

a na zachovanie pohody bývania v rodinnom dome sťažovateľa a v jeho okolí, a to zvlášť

za okolnosti, ak stavebníkovi nebola uložená povinnosť postaviť dom na výške terénu

pozemku stavebníka s pozemkami susedných pozemkov, keďže už v súčasnosti sa terén

pozemku stavebníka nachádza nad terénom pozemku sťažovateľa.

Z rozhodnutí stavebných úradov, ako aj z napadnutého rozhodnutia... aj z rozsudku

súdu prvého stupňa, nie je možné zistiť, na základe akého dôkazu dospeli k tomu,

že navrhovanú stavbu nie je možné umiestniť 3 m od spoločnej hranice pozemku

sťažovateľa a stavebníka v zmysle požiadavky sťažovateľa, keďže aj osadenie navrhovanej

stavby stavebníka 3 m od spoločnej hranice pozemkov sťažovateľa a stavebníka napĺňa

ustanovenie vyhlášky č. . V tejto časti sú obe rozhodnutia

stavebných úradov, ako aj rozsudky súdu prvého stupňa a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky arbitrárne a nepreskúmateľné. Vôbec sa nezoberajú požiadavkou na denné

osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania v rodinnom dome sťažovateľa

a v jeho okolí.

... Preto aj záver súdu prvého stupňa, že nebol teda dôvod, aby stavebný úrad

nariadil stavebníkovi vypracovať svetlotechnický posudok vplyvu, ktorým by bol posúdený

vplyv denného osvetlenia a tienenia navrhovanej stavby na rodinný dom na pozemku

parcelné č. 2890, a záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že sa stotožňuje

s odôvodnením krajského súdu v tom, že nebol dôvod zabezpečiť vypracovanie

svetlotechnického posudku, keďže odstupy stavieb stanovené v § 6 ods. 3, ods. 4 vyhlášky

č. boli dodržané, potom táto skutočnosť nemala a nemôže mať vplyv

na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, je nesprávny.

Sťažovateľ je toho názoru, že právny predchodca žalovaného mal nariadiť vykonať

v konaní, či už prvostupňovému stavebnému úradu alebo stavebníkovi svetlotechnický

posudok za účelom úplného a presného zistenia skutkového stavu veci...

4

Vychádzanie slnka v meste je stavebnému úradu známe a vyplýva

aj z fotografii, ktoré založil sťažovateľ do súdneho spisu, pričom pri výške budovy 7 až 8

metrov, by sťažovateľ nemal žiadne osvetlenie slnkom ani v dobe jeho najsilnejšieho jasu...,

s čím sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal.

... Územie, na ktorom ma byť postavený rod. dom (bytová budova) je určené platným

územným plánom mesta na výstavbu rodinných domov. Tam, kde nie je v územnom pláne

vypracovaný územný plán zóny v zastavanej časti a kde sa postupovalo podľa vtedy

platného územného plánu v čase zástavby, stavebný úrad má prihliadať pri povolení

o umiestnení stavby na predchádzajúci územný plán zóny, čo však v tomto prípade stavebné

úrady, ako aj prvostupňový súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky, nespravili, čím

pochybili.“

V závere sťažovateľ uviedol, že stavebné konanie bolo vykonané v rozpore

s ustanoveniami o správnom konaní v znení neskorších predpisov,

stavebného zákona, ako aj s vykonávacími predpismi, predovšetkým s vyhláškou

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. , ktorou sa

ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu

a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou

schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška“), na čo konajúce súdy neprihliadli,

čím pochybili.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a prizná mu náhradu trov konania v sume 296,44 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

6

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 1. apríla 2015,

ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí správnej žaloby

sťažovateľa.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

11. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so závermi napadnutého rozsudku,

ktoré sú podľa neho neodôvodnené, nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ namieta, že

najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa umiestnenia stavby stavebníka

vo vzdialenosti 3 metrov od spoločnej hranice dotknutých pozemkov, keď aplikoval

ustanovenie § 6 ods. 4 vyhlášky, ktoré podľa sťažovateľa nie je na daný prípad

aplikovateľné. Najvyšší súd sa nevysporiadal ani s odvolacím dôvodom sťažovateľa

týkajúcim sa výšky navrhnutej stavby, ktorá nie je zrejmá z rozhodnutí stavebných úradov.

Projektová dokumentácia ako príloha rozhodnutia o umiestnení stavby nebola sťažovateľovi

doručená, pričom nie je zrejmé, z akej projektovej dokumentácie stavebné úrady vychádzali.

Stavebné úrady ani konajúce súdy neprihliadli na predchádzajúci územný plán zóny,

dostatočne sa nezaoberali, resp. neskúmali, či navrhovanou stavbou, ktorá sa má umiestniť

už medzi postavené domy, je zachovaná požiadavka na denné osvetlenie a preslnenie a na

zachovanie pohody bývania uvedená v § 6 ods. 1 vyhlášky. Podľa sťažovateľa táto

požiadavka by bola splnená až pri vzdialenosti minimálne 3 metrov od spoločnej hranice

pozemkov. Stavebné úrady nedostatočne zistili skutkový stav, keď nezabezpečili

svetlotechnický posudok, a záver najvyššieho súdu, že nebol dôvod zabezpečiť jeho

vypracovanie, je nesprávny.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

13. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ). V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

8

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

15. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ním potvrdil rozsudok

krajského súdu podľa (ďalej aj „OSP“), pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia predovšetkým uviedol: «... Predmetom preskúmania je

rozhodnutie o umiestnení stavby a podstatnou námietkou žalobcu (vlastníka susediaceho

pozemku) skutočnosť, že umiestnením stavby rodinného dvojdomu stavebníka

, neboli dodržané štandardné vzdialenosti odstupov rodinných domov podľa 6

ods. 3 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu

(ďalej len „vyhláška“), čo spôsobí nadmerné zatienenie pozemku a tiež, že ide o stavbu

v rozpore s vydaným rozhodnutím.

... Vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky urbanistické, architektonické,

životného prostredia, hygienické, veterinárne, ochrany povrchových a podzemných vôd,

ochrany pamiatok, požiarnej bezpečnosti, civilnej ochrany, požiadavky na denné osvetlenie

a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Odstupy musia umožňovať údržbu stavieb

a užívanie priestorov medzi stavbami na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti,

ktoré súvisia s funkčným využívaním územia ( vyhlášky č. ).

Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky, ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor,

vzdialenosť medzi nimi nesmie byť menšia ako 7 m. Vzdialenosť rodinných domov

od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia ako 2 m.

Podľa vyhlášky č. v stiesnených územných podmienkach

možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých

častí stien nie sú okná obytných miestností; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie

vzdialeností od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.

Správne orgány pri aplikácii právnych predpisov stavebného práva sa s námietkami

týkajúcimi sa porušenia kogentných hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych ustanovení

právnych predpisov (napr. odstupové vzdialenosti medzi stavbami), ktoré žalobca ako

účastník správneho konania uplatnil, vecne zaoberali a vysporiadali a venovali im

dostatočnú pozornosť pri skúmaní, či predmetná stavba nie je v rozpore s verejnými

záujmami chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného

plánovania v danej lokalite. Rozhodnutie o umiestnení stavby vo vzťahu k námietkam

žalobcu odôvodnili tak, že predmetná stavba je umiestnená v súlade s platným územným

plánom mesta schváleným uznesením Mestského zastupiteľstva dňa

25.06.2009, uzn. MsZ č. 303/2009, podľa ktorého plocha, na ktorej je navrhnuté

umiestnenie stavby je funkčne určená ako plocha rodinných domov a v záväznej časti je

maximálna podlažnosť stanovená na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia s bližšie

nešpecifikovanou maximálnou výškou objektu. Osadenie navrhovanej novostavby je 2 m od

hranice pozemku žalobcu a vo vzdialenosti 10,18 m od jeho rodinného domu. Od hranice

pozemku účastníka 2/ ( ) je navrhovaný rodinný dvojdom osadený

vo vzdialenosti 8,52 m a vo vzdialenosti 8,78 m od jeho jestvujúceho rodinného domu.

Z hľadiska orientácie objektov na svetové strany, ich výškového a priestorového osadenia,

nebude negatívne ovplyvnená vzájomná insolácia medzi objektami a sú dodržané všetky

odstupové vzdialenosti medzi rodinnými domami a od spoločných hraníc pozemkov.

Osadením stavby od hranice pozemku od nehnuteľnosti žalobcu na vzdialenosť 3,0 m

by sa znížila vzdialenosť osadenia novostavby od domu na parcele č. 2884 na 7,78 m, čím

by sa zároveň zmenila aj šírka dvora navrhovanej novostavby. Vzhľadom na orientáciu

okien obytných miestností navrhovaného rodinného dvojdomu je osadenie navrhovanej

stavby na vzdialenosť 2,0 m od spoločnej hranice pozemkov, ako aj od rodinného domu

žalobcu v súlade s vyhl. č.

Pokiaľ ide o odstup stavieb, resp. preslnenie a zachovanie pohody bývania, odvolací

súd poznamenáva, že v zmysle citovaného ustanovenia vyhl. č. ,

„vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie

a na zachovanie pohody bývania“ a ustanovenia § 6 ods. 4, veta po bodkočiarke,

„v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť

až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestností“.

10

Senát najvyššieho súdu v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor vyslovený

v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28. januára

2015, podľa ktorého:

„Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia

v časti odstupových vzdialeností rodinných domov spočíva vo výklade ust. § 6 ods. 4 vyhl.

č. ..

Uvedené ustanovenie je nevyhnutné vykladať v spojení s § 6 ods. 1 vyhl.

č. , ktoré okrem iných požiadaviek uvádza, že vzájomné odstupy stavieb musia

spĺňať „požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania“.

Práve táto požiadavka je účelom zákonom určeného odstupu stavieb. Zachovanie pohody

bývania v stiesnených územných podmienkach vylučuje vzájomné umiestnenie okien

v protiľahlých častiach stien tak, aby sa susedia navzájom nerušili pohľadom do svojich

obytných miestností, ak vzdialenosť medzi rodinnými domami je menej ako od 7 m do 4 m,

čo je povolené zákonné rozpätie ex lege pre tento právny režim stiesnených územných

podmienok. Umiestnenie okien obytných miestností iba zo strany jedného rodinného domu

nevedie k tejto zákonom vylučujúcej interakcii. Pokiaľ teda stavebník v danom prípade

neumiestnil na svojom rodinnom dome okná smerom k stavbe žalobcov 1/ a 2/ tak rozpor

s uvedeným zákonným ustanovením nie je“.

... Najvyšší súd vyhodnotil rozsah a dôvody podaného odvolania vo vzťahu

k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom

pripojeného súdneho a administratívneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219

ods. 2 dospel k záveru, že nie je dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku, ktoré považuje za úplné, reagujúce na všetky námietky žalobcu a presvedčivé

( ), preto sa s nimi stotožňuje v plnom rozsahu a v podrobnostiach

na tam uvedené dôvody odkazuje. Stotožňuje sa taktiež s odôvodnením krajského súdu

v tom, že nebol dôvod zabezpečiť vypracovanie svetlotechnického posudku. Keďže odstupy

stavieb stanovené v , vyhlášky č. boli dodržané, potom táto

skutočnosť nemala a nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.»

16. Vzhľadom na stotožnenie sa najvyššieho súdu s odôvodnením rozsudku

krajského súdu, na dôvody ktorého v podrobnostiach odkázal ( ), ústavný

súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný

súd preto považoval za relevantné citovať aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý

dospel k záveru o zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych (stavebných) orgánov,

pričom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uviedol:

«Žalobca namietal, že žalovaný potvrdil rozhodnutie stavebného úradu, ktorým

rozhodol o výstavbe jednopodlažného dvojdomu o rozmeroch 9 m x 22 m a výšku zámerne

neuviedol, pričom po 22 dňoch toto rozhodnutie opravil na dvojpodlažný dom a k podaniu

žaloby ani nevedel, akú výšku bude mať dvojdom. Táto námietka žalobcu je nedôvodná.

Súd poukazuje na ustanovenie vyhlášky č. , podľa ktorého

k návrhu na vydanie územného rozhodnutia sa prikladá situačný výkres súčasného stavu

územia na podklade katastrálnej mapy so zakreslením predmetu územného rozhodnutia

a jeho polohy s vyznačením väzieb (účinkov) na okolie. Z obsahu administratívneho spisu

vyplýva, že súčasťou predloženého návrhu na vydanie územného rozhodnutia bola

projektová dokumentácia, ktorú vypracovala oprávnená osoba, a ktorú stavebný úrad overil

v konaní. Umiestnenie stavby je vyznačené v grafickej časti projektovej dokumentácie

vo výkrese č. 02, ktorý tvorí neoddeliteľnú časť rozhodnutia. Z projektovej dokumentácie

pre vydanie územného rozhodnutia, ktorá bola žalobcovi prístupná k nahliadnutiu v rámci

celého konania, možno v časti 6 „technické údaje stavby“ vyčítať výšku podlaží

a vo výkresoch č. 05, 06, 07, 08, 09 je graficky vyznačená výška pultovej strešnej

konštrukcie na okraji strechy 6,97 m, výška po hornú časť komína 8,0 m, pričom úroveň

+ 0,000 je na úrovni vstupu do objektu. Výška navrhovaného rodinného dvojdomu je

štandardná výška dvojpodlažných rodinných domov pri bežnej zaužívanej konštrukčnej

výške na jedno podlažie cca 3,0 m s pripočítaním výšky strešnej konštrukcie.

Z obsahu administratívneho spisuje zrejmé, že oznámenie o začatí územného konania

bolo žalobcovi riadne doručené podľa § 24 Správneho poriadku, o čom svedčí priložená

doručenka s jeho podpisom. Stavebný úrad v tomto oznámení upovedomil žalobcu, že môže

svoje námietky a pripomienky k predloženému návrhu, ktorého súčasťou bola aj projektová

dokumentácia pre územné rozhodnutie, uplatniť najneskôr pri ústnom pojednávaní, inak sa

na ne neprihliadne. Žalobca sa do termínu konania ústneho pojednávania spojeného

12

s miestnym zisťovaním k tomu, že mu nie je známa výška objektu nevyjadril a ani na ústnom

pojednávaní, ktorého sa zúčastnil, nevzniesol svoje námietky k výške objektu. Napriek

upozorneniu stavebného úradu, že svoje námietky a pripomienky môžu účastníci konania

vzniesť najneskôr na tomto ústnom pojednávaní, inak sa na ne neprihliadne, ako aj

upozorneniu na skutočnosť, že stavebný úrad podľa § 42 ods. 5 Stavebného zákona

v odvolacom konaní nebude prihliadať na námietky a pripomienky, ktoré neboli uplatnené

v prvostupňovom konaní v určenej lehote, hoci uplatnené mohli byť, žalobca nevyužil

zákonom danú možnosť. V zápisnici spísanej dňa 21.07.2011 z územného konania,

spojeného s miestnym zisťovaním žalobca žiadal: ... „aby stavba dvojdomu bola osadená

3 m od hranice pozemku, aby terén nebol vyvyšovaný nad terén môjho pozemku, požadujem

provizórny plot premiestniť na hranicu pozemku, požadujem dodržať hranicu uličnej

zástavby jestvujúcej“ a tieto svoje námietky aj vlastnoručne podpísal.

Stavebný úrad listom zo dňa 19.09.2011 oznámil účastníkom konania a dotknutým

orgánom vykonanie opravy v rozhodnutí o umiestnení stavby zo dňa 26.08.2011 z dôvodu

chyby pri písaní, resp. zrejmej nesprávnosti v texte okrem iného nasledovne: pôvodný text

na strane 2 v bode 1. „Objekt bude jednopodlažný...“ sa opravil na text „Objekt bude

dvojpodlažný...“. Avšak už v pôvodnom texte rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa

26.08.2011 na strane 2 v bode 1. je uvedené „Objekt bude dvojpodlažný...“. Projektová

dokumentácia pre vydanie územného rozhodnutia takisto uvádza dve nadzemné podlažia,

čiže nedošlo k zmene stavby, ktorá sa vydaním územného rozhodnutia umiestnila.

Žalobca ďalej namietal nadmerné zatienenie svojho pozemku a nedostatočné, skôr

žiadne preslnenie jeho obytných miestností. Zároveň tvrdil, že žalovaný nerešpektoval jeho

práva vyplývajúce z a rozhodnutím o umiestnení stavby došlo

k porušeniu vyhlášky č. Aj túto námietku žalobcu považuje krajský súd

za neopodstatnenú. Odstupová vzdialenosť navrhovaného rodinného dvojdomu

od rodinného domu žalobcu podľa predloženej projektovej dokumentácie výkresu č. 02 je

10,18 m čo je viac, ako vyhláškou predpísaná minimálna vzdialenosť 7 m medzi rodinnými

domami, ak tieto vytvárajú medzi sebou voľný priestor. Nebol teda dôvod, aby stavebný

úrad nariadil stavebníkovi vypracovať svetlotechnický posudok vplyvu, ktorým by bol

posúdený vplyv denného osvetlenia a tienenia navrhovanej stavby na rodinný dom

na pozemku parcelné č. 2890. Takýto posudok sa vypracuje iba vtedy, ak nie sú dodržané

odstupy stavieb, ktoré sú stanovené v a vyhlášky č.

... Aj námietka žalobcu, že prvostupňový správny orgán a žalovaný rozhodli

v rozpore s § 37 a § 47 Stavebného zákona je nedôvodná. Navrhovaná stavba je v súlade

s územným plánom Mesta , schváleným uznesením Mestského

zastupiteľstva dňa 25.06.2009, podľa ktorého plocha na ktorej je navrhnuté umiestnenie

stavby je funkčne určená ako plocha rodinných domov a v záväznej časti je maximálna

podlažnosť stanovená na dve podlažia s možnosťou využitia podkrovia s bližšie

nešpecifikovanou maximálnou výškou objektu. Všeobecné záväzné nariadenie, ktorým bola

vyhlásená záväzná časť územného plánu, bolo schválené uznesením č. 103/2009.

Navrhovaná stavba spĺňala všeobecné technické požiadavky na výstavbu podľa § 47

Stavebného zákona, projektová dokumentácia overená v konaní bola vypracovaná

oprávnenou osobou - autorizovaným architektom a navrhovanou stavbou nebude ohrozený

verejný záujem, život a zdravie osôb, životné prostredie ani požiarna ochrana.

K navrhovanej stavbe sa vyjadrili dotknuté orgány chrániace jednotlivé zložky životného

prostredia, pričom ich vyjadrenia neboli záporné ani protichodné a podmienky z nich

plynúce boli zapracované do podmienok rozhodnutia.»

17. Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

sa žalobnými námietkami sťažovateľa, ktoré tvoria aj jeho sťažnostnú argumentáciu,

zaoberal dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.

Preto záver najvyššieho súdu, ktorým sa stotožnil s relevantnými právnymi dôvodmi

rozsudku krajského súdu, ktoré sú podľa neho úplné a presvedčivé, reagujúce na všetky

námietky sťažovateľa, nepovažuje ústavný súd za neodôvodnený či nepreskúmateľný.

Najvyšší súd považoval postup správnych (stavebných) orgánov za zákonný, pričom sa

stotožnil so záverom krajského súdu, že predmetná stavba je umiestnená v súlade s platným

územným plánom mesta , a osadením navrhovanej novostavby

vo vzdialenosti 2 metrov od hranice pozemku sťažovateľa a vo vzdialenosti 10,18 metrov

od jeho rodinného domu boli dodržané všetky odstupové vzdialenosti v zmysle § 6 ods. 3

a ods. 4 vyhlášky. Najvyšší súd zároveň vysvetlil, prečo nebolo vyhovené požiadavke

sťažovateľa na osadenie stavby vo vzdialenosti 3 metrov od spoločnej hranice pozemkov,

14

a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vysporiadal aj s jeho námietkou týkajúcou sa

nezabezpečenia svetlotechnického posudku, a to práve z dôvodu dodržania odstupov stavieb

stanovených v § 6 ods. 3 a ods. 4 vyhlášky, ktoré už zohľadňujú požiadavky na denné

osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Ústavný súd preto konštatuje, že

predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno označiť za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny či odporujúci

zneniu § 6 ods. 3 a 4 vyhlášky. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že najvyšší

súd v napadnutom rozsudku poukázal aj na výklad ustanovenia § 6 ods. 4 vyhlášky

uskutočnený najvyšším súdom v inej veci, ktorej skutkové okolnosti však podľa ústavného

súdu nedopadajú na prípad sťažovateľa vzhľadom na už uvedené odstupové vzdialenosti,

ktoré nezodpovedajú právnemu režimu stiesnených územných podmienok.

18. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie

je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,

X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

19. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu vo veci

sťažovateľa sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať

neodôvodnenosť či nepreskúmateľnosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého

rozsudku. Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom označených práv nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť sťažovateľa už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

20. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2016

16