Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 222/2016
PDF · 243.04 KB
No categories available
II. ÚS 222/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Bytového družstva
„Centrum“ v Bratislave, Záhradnícka 25, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dušan Jovankovič,
advokát s. r. o., Doležalova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan
Jovankovič, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 62 Er 1647/2014 a jeho uzneseniami sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015
a sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2015 doručená sťažnosť Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave, Záhradnícka 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Dušan Jovankovič, advokát s. r. o.,
Doležalova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Jovankovič, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 62 Er 1647/2014 a jeho uzneseniami
sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 a sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného
konania vedeného okresným súdom pod. sp. zn. 62 Er 1647/2014 v procesnom postavení
povinného. Sťažovateľ podal včas námietky proti exekúcii, v ktorých uviedol:
„... oprávnená svojim konaním opätovne zmarila vykonanie prác uložených
exekučným titulom. Povinný uviedol, že už listom z 19. septembra 2014 žiadal oprávnenú
o sprístupnenie predmetného bytu za účelom započatia s prácami, pričom ich termín
stanovil na 22. september 2014 o 9.00 hod. Začatie týchto prác však bolo zo strany
oprávnenej zmarené, napriek predchádzajúcim žiadostiam o súčinnosť, byt nebol
pripravený na výkon prác v stanovenom rozsahu. Povinný tak ani opakovane nemohol
s rekonštrukčnými prácami začať. Povinný následne navrhol, aby si oprávnená zabezpečila
vykonanie prác sama, na náklady vlastníka bytu t.j. sťažovateľa, po odsúhlasení cenovej
ponuky, pričom oprávnená navrhnutý spôsob vykonania prác neodmietla. Žiadne cenové
ponuky však povinnému doručené na prerokovanie a schválenie neboli, byt nie je doposiaľ
vyprataný a pripravený na vykonávanie prác v zmysle rozsudku. Povinný nemá kľúče
od predmetného bytu a nemôže do neho bez súhlasu a súčinnosti oprávnenej vstúpiť.
K vykonaniu predmetných prác v zmysle exekučného titulu tak doposiaľ nedošlo z dôvodu
ignorovania požiadaviek zhotoviteľov a povinného oprávnenou, ako aj neposkytnutím ani
minimálnej súčinnosti zo strany oprávnenej. Uvedený skutkový a právny stav preukazuje
skutočnosť, že sťažovateľ sa dlhodobo sústavne a od samého začiatku snaží splniť
rozsudkom mu uloženú povinnosť, čo však bez poskytnutia súčinnosti oprávnenej -
vypratania bytu a umožnenia vstupu do bytu, nie je možné. Podľa povinného oprávnená
podala návrh na exekúciu účelovo a v rozpore so zákonom... Vzhľadom na uvedené povinný
žiadal, aby súd vytýčil pojednávanie za účelom ustálenia skutkového stavu a po vykonanom
dokazovaní námietkam vyhovel, exekúciu zastavil a priznal mu náhradu trov konania.“
Okresný súd uznesením sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 vydaným vyšším
súdnym úradníkom námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol a sťažovateľa zaviazal
povinnosťou nahradiť oprávnenému trovy právneho zastúpenia. Proti tomuto uzneseniu
podal sťažovateľ v odvolacej lehote odvolanie.
Keďže uznesenie sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 bolo po podaní odvolania
sťažovateľom zo zákona zrušené [podľa § 374 ods. 4 poslednej vety Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)], okresný súd opätovne rozhodol o námietkach sťažovateľa
proti exekúcii uznesením sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015 tak, že ich zamietol
a sťažovateľa zaviazal povinnosťou nahradiť oprávnenej trovy právneho zastúpenia.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „porušil základné právo sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 dohovoru tým, že:
- vo veci nevytýčil pojednávanie a odňal tak sťažovateľovi právo konať pred súdom
ako aj právo navrhovať a vykonávať v konaní dôkazy na podporu svojich tvrdení,
- v dôsledku neustálenia skutkového stavu vo veci rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I spis. zn. 2 Er/1647/2014-81; 62 Er/1647/2014-95 trpia vadou
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené
bolo.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 03. 2015
spis. zn. 62 Er/1647/2014-81.
Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 03. 2015
(správne má byť z 26. októbra 2015, pozn.) spis. zn. 62 Er/1647/2014-95 a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 296,44 € (á 139,83 € za 2 úkony
právnej služby: príprava a prevzatie právneho zastúpenia, a písomné podanie na súd +
režijný paušál vo výške 8,39 €).“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí
všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci
do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených
osobitným zákonom.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa
stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo
na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho
konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto
pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej
ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne
zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v posudzovanej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne
rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 62 Er 1647/2014 a jeho uzneseniami sp. zn. 62 Er 1647/2014
z 12. marca 2015 a sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015.
K porušeniu v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru malo podľa
sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že okresný súd:
- vo veci nenariadil pojednávanie a odňal tak sťažovateľovi právo konať pred súdom,
ako aj právo navrhovať a vykonávať v konaní dôkazy na podporu svojich tvrdení,
- z dôvodu neustálenia skutkového stavu, pre ktorý uznesenia okresného súdu
sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 a sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015
„trpia vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“.
Ústavný súd predovšetkým poukazuje na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015, ktorého
zrušenia sa sťažovateľ domáha v petite sťažnosti.
Podľa § 374 ods. 4 poslednej vety OSP ak odvolanie podané v odvolacej lehote
oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania
zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Keďže uznesenie okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 12. marca 2015 vydal
vyšší súdny úradník a ide o rozhodnutie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa,
v zmysle citovanej právnej normy (§ 374 ods. 4 posledná veta OSP) došlo k zrušeniu
označeného uznesenia „ex offo“ už samotným podaním odvolania oprávnenou osobou
v zákonom ustanovenej lehote. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014
z 12. marca 2015 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd „nenariadil pojednávanie“ v súvislosti
s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii, čím podľa jeho názoru porušil čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 251 ods. 4 OSP na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 122 ods. 1 OSP súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Vychádzajúc z ustálenej justičnej praxe, ústavný súd konštatuje, že exekučný súd
rozhoduje o námietkach proti exekúcii spravidla bez nariadenia pojednávania. Exekučný
poriadok neustanovuje povinnosť exekučného súdu prerokovať vec na pojednávaní
v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii, a preto je na úvahe sudcu, či
v okolnostiach posudzovanej veci v súlade s § 122 ods. 1 OSP vykoná dokazovanie
na pojednávaní. V súlade so zásadou hospodárnosti konania dochádza k nariadeniu
pojednávania iba v prípade, ak nie sú splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez
ústneho pojednávania.
Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,
že postup, ktorý zvolil okresný súd, t. j. že rozhodol o námietkach sťažovateľa proti
exekúcii bez nariadenia pojednávania, je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Ústavný súd
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, t. j. taký,
ktorý by nemal oporu v zákone.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej
uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom tejto námietky
sťažovateľa uplatnenej proti postupu okresného súdu a ním označeným základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti
na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj vo vzťahu k tejto námietke z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v jeho tvrdení
o „nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“ uznesenia okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014
z 26. októbra 2015 ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho
odôvodnenia:
«Súd skúmal námietky vznesené povinným vo vzťahu k zákonnej dikcii obsiahnutej
v ustanovení § 50 ods. 1 Ex. por. a dospel k záveru, že námietkam proti exekúcii nemožno
vyhovieť.
Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva.
Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by
jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich
relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom
na exekúciu.
Procesné skutočnosti sú okolnosti, ktorých základ spočíva v nedostatku procesných
podmienok. Neodstrániteľný nedostatok v procesných podmienkach exekučného konania
môže viesť k úspešnému podaniu námietok a k zastaveniu exekúcie pre neprípustnosť.
Hmotnoprávne skutočnosti možno rozdeliť na skutočnosti, ktoré
a) spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych noriem
b) bránia vymáhateľnosti nároku (napr. došlo k povoleniu splátok, k premlčaniu
vymáhanej pohľadávky a povinný sa premlčania dovolal, oprávnený platným úkonom
súhlasil s odkladom vymáhateľnosti, chýba listina podľa § 43 ods. 2 EP),
c) inak spôsobujú neprípustnosť exekúcie, napríklad popiera sa obsah notárskej
zápisnice, ktorá obsahuje exekvovateľný záväzok (§ 41 ods. 2 EP), exekúcia sa vedie proti
dedičom v rozsahu, ktorý prevyšuje ich zodpovednosť za dlhy povinného poručiteľa podľa
§ 470 ods. 1 OZ, listina, ktorá dopĺňa vykonateľnosť exekučného titulu, sa označí
za nesprávnu, neúplnú alebo nepravdivú,
d) znamenajú námietku, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami
osoby uvedenej v exekučnom titule (§ 37 ods. 3 EP).
Námietky povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1
Exekučného poriadku. Povinný nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré uviedol
v námietkach a ktoré sú ustanovené v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, to znamená je
povinný preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik
vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu
iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Povinný v námietkach netvrdil, že po vzniku exekučného titulu nastali i okolnosti,
ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo že nastali skutočnosti, ktoré bránia je
vymáhateľnosti. Avšak tvrdil, že sú tu okolnosti, pre ktoré je ďalšie vykonávanie v rozpore
s dobrými mravmi, t. j. že exekúcia je neprípustná. Povinný vychádzal z predpokladu, že
oprávnená mu na splnenie vymáhanej povinnosti neposkytla dostatočnú súčinnosť, keď byt,
v ktorom majú byť vymáhané práce vykonané nevypratala a neodovzdala povinnému kľúče
od bytu. Oprávnená naopak tvrdí, že byt vypratala v potrebnom rozsahu a podmienky
požadované povinným považuje za šikanózne. Medzi účastníkmi exekučného konania je teda
sporný rozsah vypratania bytu tak, aby vymáhaná povinnosť mohla byť splnená.
Napriek tomu, že účastníci konania predložili súdu viaceré listiny, smerujúce
k plneniu vymáhanej povinnosti, súd nepovažuje za preukázanú oprávnenosť požiadavky
povinného vypratať byt obývaný navrhovateľkou v celom rozsahu s tým následkom, že
v opačnom prípade je z jeho strany nemožné splniť vymáhanú povinnosť - nič mu napríklad
nebránilo vymeniť vchodové dvere alebo prehnitú podlahu. Za takejto situácie, keď povinný
ani neprejavil reálnu snahu vykonať rekonštrukciu v rozsahu v akom je/bol byt vyprataný
súd obranu povinného vyhodnotil ako nedôvodnú.
K námietke povinného, že oprávnená neodmietla jeho návrh, aby si zabezpečila
vykonanie prác sama na jeho náklady súd uvádza, že takýmto konaním nedošlo zo strany
oprávnenej k porušeniu žiadnej jej povinnosti a ani k zmene vymáhanej povinnosti - mlčanie
resp. nečinnosť oprávnenej nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za jej súhlas.
Vo vyjadrení k námietkam povinného naviac oprávnená výslovne uviedla, že s takýmto
postupom nesúhlasí.
K námietke povinného, že nemôže splniť vymáhanú povinnosť, pretože nemá kľúče od
bytu, kde sa majú rekonštrukčné práce vykonávať súd uvádza, že podľa Protokolu o začatí
udržiavacích prác (pravdepodobne zo dňa 7.10.2014, založený v súdnom spise na čl. 77)
oprávnená uviedla: „že zabezpečí osobu, ktorá povinnému poskytne súčinnosť za účelom
odomknutia a zamknutia bytu + v prípade potreby bude osoba k dispozícii“. Z uvedeného
dôvodu súd ani túto námietku povinného nevyhodnotil ako dôvodnú.
K námietke povinného, že oprávnenej ponúkol „náhradný“ byt, ktorý je
zrekonštruovaný, súd uvádza, že z tejto ponuky povinného nie je zrejmé, či náklady
na ponúknutý náhradný byt sú porovnateľné s nákladmi na byt obývaný oprávnenou, prečo
je ponuka nájmu na 1 rok, keď vymáhaná povinnosť má byť uskutočnená v lehote 60 dní
a ako sa povinný hodlá vysporiadať s oprávnenou vo vzťahu k nájmu rekonštruovaného
bytu. Prijatie resp. neprijatie tejto ponuky povinného je vyhradené výlučne oprávnenej
a prípadný nesúhlas s ponukou nemožno pričítať povinnej bez ďalšieho ako marenie
exekúcie, resp. ako neposkytnutie náležitej súčinnosti pri splnení vymáhanej povinnosti.»
V záverečnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra
2015 okresný súd uvádza: „Exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný.
Súd nezistil žiaden zo zákonom ustanovených dôvodov v § 50 ods. 1 Exekučného
poriadku, ktorý nastal po vzniku exekučného titulu a ktorý by spôsobil zánik vymáhaného
nároku alebo bráni jeho vymáhateľnosti, ani dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Z uvedeného dôvodu súd námietky povinného proti exekúcii zamietol tak, ako je
vo výrokovej časti uznesenia uvedené.“
Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, povinný môže vzniesť
u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti,
ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu
iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený
alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky
musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní
námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 62 Er 1647/2014 z 26. októbra 2015
podľa názoru ústavného súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky
kľúčové argumenty sťažovateľa obsiahnuté v námietkach proti exekúcii (ako i v jeho
odvolaní proti uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou), a to tak zo skutkového
i právneho hľadiska. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za dostatočné a ústavne
konformné, pričom spôsob aplikácie dotknutých právnych noriem okresným súdom je
podľa jeho názoru zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Zo záverov okresného súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej
otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení právneho
predpisu, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutej právnej normy
zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností účastníkov
konania. Závery okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie námietok sťažovateľa proti
exekúcii, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom namietané porušenie
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
z hľadiska tejto námietky je zjavne neodôvodnené, a preto aj v tejto časti jeho sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2016