Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 222/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Bytového družstva

„Centrum“ v Bratislave, Záhradnícka 25, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dušan Jovankovič,

advokát s. r. o., Doležalova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan

Jovankovič, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniami sp. zn. z 12. marca 2015

a sp. zn. z 26. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2015 doručená sťažnosť Bytového družstva „Centrum“ v Bratislave, Záhradnícka 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Dušan Jovankovič, advokát s. r. o.,

Doležalova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Jovankovič, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami

sp. zn. z 12. marca 2015 a sp. zn. z 26. októbra 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného

konania vedeného okresným súdom pod. sp. zn. v procesnom postavení

povinného. Sťažovateľ podal včas námietky proti exekúcii, v ktorých uviedol:

„... oprávnená svojim konaním opätovne zmarila vykonanie prác uložených

exekučným titulom. Povinný uviedol, že už listom z 19. septembra 2014 žiadal oprávnenú

o sprístupnenie predmetného bytu za účelom započatia s prácami, pričom ich termín

stanovil na 22. september 2014 o 9.00 hod. Začatie týchto prác však bolo zo strany

oprávnenej zmarené, napriek predchádzajúcim žiadostiam o súčinnosť, byt nebol

pripravený na výkon prác v stanovenom rozsahu. Povinný tak ani opakovane nemohol

s rekonštrukčnými prácami začať. Povinný následne navrhol, aby si oprávnená zabezpečila

vykonanie prác sama, na náklady vlastníka bytu t.j. sťažovateľa, po odsúhlasení cenovej

ponuky, pričom oprávnená navrhnutý spôsob vykonania prác neodmietla. Žiadne cenové

ponuky však povinnému doručené na prerokovanie a schválenie neboli, byt nie je doposiaľ

vyprataný a pripravený na vykonávanie prác v zmysle rozsudku. Povinný nemá kľúče

od predmetného bytu a nemôže do neho bez súhlasu a súčinnosti oprávnenej vstúpiť.

K vykonaniu predmetných prác v zmysle exekučného titulu tak doposiaľ nedošlo z dôvodu

ignorovania požiadaviek zhotoviteľov a povinného oprávnenou, ako aj neposkytnutím ani

minimálnej súčinnosti zo strany oprávnenej. Uvedený skutkový a právny stav preukazuje

skutočnosť, že sťažovateľ sa dlhodobo sústavne a od samého začiatku snaží splniť

rozsudkom mu uloženú povinnosť, čo však bez poskytnutia súčinnosti oprávnenej -

vypratania bytu a umožnenia vstupu do bytu, nie je možné. Podľa povinného oprávnená

podala návrh na exekúciu účelovo a v rozpore so zákonom... Vzhľadom na uvedené povinný

žiadal, aby súd vytýčil pojednávanie za účelom ustálenia skutkového stavu a po vykonanom

dokazovaní námietkam vyhovel, exekúciu zastavil a priznal mu náhradu trov konania.“

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. marca 2015 vydaným vyšším

súdnym úradníkom námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol a sťažovateľa zaviazal

povinnosťou nahradiť oprávnenému trovy právneho zastúpenia. Proti tomuto uzneseniu

podal sťažovateľ v odvolacej lehote odvolanie.

Keďže uznesenie sp. zn. z 12. marca 2015 bolo po podaní odvolania

sťažovateľom zo zákona zrušené [podľa § 374 ods. 4 poslednej vety Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)], okresný súd opätovne rozhodol o námietkach sťažovateľa

proti exekúcii uznesením sp. zn. z 26. októbra 2015 tak, že ich zamietol

a sťažovateľa zaviazal povinnosťou nahradiť oprávnenej trovy právneho zastúpenia.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „porušil základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa SR a dohovoru tým, že:

- vo veci nevytýčil pojednávanie a odňal tak sťažovateľovi právo konať pred súdom

ako aj právo navrhovať a vykonávať v konaní dôkazy na podporu svojich tvrdení,

- v dôsledku neustálenia skutkového stavu vo veci rozhodnutia Okresného súdu

Bratislava I spis. zn. -81; -95 trpia vadou

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru porušené

bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 03. 2015

spis. zn. -81.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. 03. 2015

(správne má byť z 26. októbra 2015, pozn.) spis. zn. -95 a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 296,44 € (á 139,83 € za 2 úkony

právnej služby: príprava a prevzatie právneho zastúpenia, a písomné podanie na súd +

režijný paušál vo výške 8,39 €).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci

do právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených

osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je podľa

stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo

na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho

konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ). Preto

pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej

ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne

zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v posudzovanej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami sp. zn.

z 12. marca 2015 a sp. zn. z 26. októbra 2015.

K porušeniu v sťažnosti označených práv podľa a dohovoru malo podľa

sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že okresný súd:

- vo veci nenariadil pojednávanie a odňal tak sťažovateľovi právo konať pred súdom,

ako aj právo navrhovať a vykonávať v konaní dôkazy na podporu svojich tvrdení,

- z dôvodu neustálenia skutkového stavu, pre ktorý uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 12. marca 2015 a sp. zn. z 26. októbra 2015

„trpia vadou nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 12. marca 2015, ktorého

zrušenia sa sťažovateľ domáha v petite sťažnosti.

Podľa poslednej vety ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Keďže uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. marca 2015 vydal

vyšší súdny úradník a ide o rozhodnutie, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa,

v zmysle citovanej právnej normy ( posledná veta ) došlo k zrušeniu

označeného uznesenia „ex offo“ už samotným podaním odvolania oprávnenou osobou

v zákonom ustanovenej lehote. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 12. marca 2015 podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd „nenariadil pojednávanie“ v súvislosti

s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii, čím podľa jeho názoru porušil čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Podľa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného

predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis

neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z ustálenej justičnej praxe, ústavný súd konštatuje, že exekučný súd

rozhoduje o námietkach proti exekúcii spravidla bez nariadenia pojednávania. Exekučný

poriadok neustanovuje povinnosť exekučného súdu prerokovať vec na pojednávaní

v súvislosti s rozhodovaním o námietkach proti exekúcii, a preto je na úvahe sudcu, či

v okolnostiach posudzovanej veci v súlade s vykoná dokazovanie

na pojednávaní. V súlade so zásadou hospodárnosti konania dochádza k nariadeniu

pojednávania iba v prípade, ak nie sú splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez

ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že postup, ktorý zvolil okresný súd, t. j. že rozhodol o námietkach sťažovateľa proti

exekúcii bez nariadenia pojednávania, je z ústavného hľadiska akceptovateľný. Ústavný súd

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, t. j. taký,

ktorý by nemal oporu v zákone.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom tejto námietky

sťažovateľa uplatnenej proti postupu okresného súdu a ním označeným základným právom

podľa a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj vo vzťahu k tejto námietke z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa spočívajúcej v jeho tvrdení

o „nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti“ uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 26. októbra 2015 ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho

odôvodnenia:

«Súd skúmal námietky vznesené povinným vo vzťahu k zákonnej dikcii obsiahnutej

v ustanovení § 50 ods. 1 Ex. por. a dospel k záveru, že námietkam proti exekúcii nemožno

vyhovieť.

Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva.

Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by

jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich

relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom

na exekúciu.

Procesné skutočnosti sú okolnosti, ktorých základ spočíva v nedostatku procesných

podmienok. Neodstrániteľný nedostatok v procesných podmienkach exekučného konania

môže viesť k úspešnému podaniu námietok a k zastaveniu exekúcie pre neprípustnosť.

Hmotnoprávne skutočnosti možno rozdeliť na skutočnosti, ktoré

a) spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych noriem

b) bránia vymáhateľnosti nároku (napr. došlo k povoleniu splátok, k premlčaniu

vymáhanej pohľadávky a povinný sa premlčania dovolal, oprávnený platným úkonom

súhlasil s odkladom vymáhateľnosti, chýba listina podľa § 43 ods. 2 EP),

c) inak spôsobujú neprípustnosť exekúcie, napríklad popiera sa obsah notárskej

zápisnice, ktorá obsahuje exekvovateľný záväzok (§ 41 ods. 2 EP), exekúcia sa vedie proti

dedičom v rozsahu, ktorý prevyšuje ich zodpovednosť za dlhy povinného poručiteľa podľa

, listina, ktorá dopĺňa vykonateľnosť exekučného titulu, sa označí

za nesprávnu, neúplnú alebo nepravdivú,

d) znamenajú námietku, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami

osoby uvedenej v exekučnom titule (§ 37 ods. 3 EP).

Námietky povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1

Exekučného poriadku. Povinný nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam, ktoré uviedol

v námietkach a ktoré sú ustanovené v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, to znamená je

povinný preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik

vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu

iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Povinný v námietkach netvrdil, že po vzniku exekučného titulu nastali i okolnosti,

ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo že nastali skutočnosti, ktoré bránia je

vymáhateľnosti. Avšak tvrdil, že sú tu okolnosti, pre ktoré je ďalšie vykonávanie v rozpore

s dobrými mravmi, t. j. že exekúcia je neprípustná. Povinný vychádzal z predpokladu, že

oprávnená mu na splnenie vymáhanej povinnosti neposkytla dostatočnú súčinnosť, keď byt,

v ktorom majú byť vymáhané práce vykonané nevypratala a neodovzdala povinnému kľúče

od bytu. Oprávnená naopak tvrdí, že byt vypratala v potrebnom rozsahu a podmienky

požadované povinným považuje za šikanózne. Medzi účastníkmi exekučného konania je teda

sporný rozsah vypratania bytu tak, aby vymáhaná povinnosť mohla byť splnená.

Napriek tomu, že účastníci konania predložili súdu viaceré listiny, smerujúce

k plneniu vymáhanej povinnosti, súd nepovažuje za preukázanú oprávnenosť požiadavky

povinného vypratať byt obývaný navrhovateľkou v celom rozsahu s tým následkom, že

v opačnom prípade je z jeho strany nemožné splniť vymáhanú povinnosť - nič mu napríklad

nebránilo vymeniť vchodové dvere alebo prehnitú podlahu. Za takejto situácie, keď povinný

ani neprejavil reálnu snahu vykonať rekonštrukciu v rozsahu v akom je/bol byt vyprataný

súd obranu povinného vyhodnotil ako nedôvodnú.

K námietke povinného, že oprávnená neodmietla jeho návrh, aby si zabezpečila

vykonanie prác sama na jeho náklady súd uvádza, že takýmto konaním nedošlo zo strany

oprávnenej k porušeniu žiadnej jej povinnosti a ani k zmene vymáhanej povinnosti - mlčanie

resp. nečinnosť oprávnenej nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za jej súhlas.

Vo vyjadrení k námietkam povinného naviac oprávnená výslovne uviedla, že s takýmto

postupom nesúhlasí.

K námietke povinného, že nemôže splniť vymáhanú povinnosť, pretože nemá kľúče od

bytu, kde sa majú rekonštrukčné práce vykonávať súd uvádza, že podľa Protokolu o začatí

udržiavacích prác (pravdepodobne zo dňa 7.10.2014, založený v súdnom spise na čl. 77)

oprávnená uviedla: „že zabezpečí osobu, ktorá povinnému poskytne súčinnosť za účelom

odomknutia a zamknutia bytu + v prípade potreby bude osoba k dispozícii“. Z uvedeného

dôvodu súd ani túto námietku povinného nevyhodnotil ako dôvodnú.

K námietke povinného, že oprávnenej ponúkol „náhradný“ byt, ktorý je

zrekonštruovaný, súd uvádza, že z tejto ponuky povinného nie je zrejmé, či náklady

na ponúknutý náhradný byt sú porovnateľné s nákladmi na byt obývaný oprávnenou, prečo

je ponuka nájmu na 1 rok, keď vymáhaná povinnosť má byť uskutočnená v lehote 60 dní

a ako sa povinný hodlá vysporiadať s oprávnenou vo vzťahu k nájmu rekonštruovaného

bytu. Prijatie resp. neprijatie tejto ponuky povinného je vyhradené výlučne oprávnenej

a prípadný nesúhlas s ponukou nemožno pričítať povinnej bez ďalšieho ako marenie

exekúcie, resp. ako neposkytnutie náležitej súčinnosti pri splnení vymáhanej povinnosti.»

V záverečnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 26. októbra

2015 okresný súd uvádza: „Exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný.

Súd nezistil žiaden zo zákonom ustanovených dôvodov v § 50 ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorý nastal po vzniku exekučného titulu a ktorý by spôsobil zánik vymáhaného

nároku alebo bráni jeho vymáhateľnosti, ani dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Z uvedeného dôvodu súd námietky povinného proti exekúcii zamietol tak, ako je

vo výrokovej časti uznesenia uvedené.“

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, povinný môže vzniesť

u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia

o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti,

ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu

iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený

alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky

musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní

námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Odôvodnenie uznesenia okresného súdu sp. zn. z 26. októbra 2015

podľa názoru ústavného súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky

kľúčové argumenty sťažovateľa obsiahnuté v námietkach proti exekúcii (ako i v jeho

odvolaní proti uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou), a to tak zo skutkového

i právneho hľadiska. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za dostatočné a ústavne

konformné, pričom spôsob aplikácie dotknutých právnych noriem okresným súdom je

podľa jeho názoru zlučiteľný s i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Zo záverov okresného súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej

otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení právneho

predpisu, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutej právnej normy

zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností účastníkov

konania. Závery okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie námietok sťažovateľa proti

exekúcii, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom namietané porušenie

jeho základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru

z hľadiska tejto námietky je zjavne neodôvodnené, a preto aj v tejto časti jeho sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2016