Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 269/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1,

Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj porušenie postupom Obvodného

oddelenia Policajného zboru Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013

a jeho uznesením z 26. apríla 2013, postupom Okresnej prokuratúry Humenné vo veci

vedenej pod sp. zn. a jej uznesením z 12. júla 2013, postupom Krajskej

prokuratúry v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisom

z 24. júna 2014, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej

pod sp. zn. IV/1 Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015

a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1,

Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie

postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Humenné (ďalej len „obvodné

oddelenie PZ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013 a jeho uznesením

z 26. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie obvodného oddelenia PZ“), postupom

Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej

pod sp. zn. a jej uznesením z 12. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská

prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jej prípisom z 24. júna 2014

(ďalej aj „napadnutý prípis krajskej prokuratúry“), postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1

Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015 a postupom

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v bližšie neoznačenom

konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti k skutkovému stavu veci uvádza:

«Sťažovateľka ako podnájomca uzatvorila dňa 05. 10. 2012 s nájomcom

spoločnosťou

zmluvu o podnájme nebytových priestorov, predmetom ktorej malo byť prenechanie

2

do užívania časti nebytových priestorov o výmere 35 mpozostávajúcich z jednej bunky,

zloženej z dvoch miestnosti č. 40 s príslušenstvom (sociálne zariadenie, vstupná chodba)

na 4. nadzemnom podlaží. V článku IV. (Cena podnájmu a cena za služby spojené s

užívaním nebytových priestorov) sa v bode 5 uvádza: „Podnájomca zloží (uhradí) pri

podpise tejto zmluvy v prospech nájomcu v hotovosti do jeho pokladne kauciu vo výške

400,00 €, slovom štyristo eur, ktorá bude k dispozícii nájomcovi počas celej doby podnájmu

a nájomca je oprávnený túto sumu použiť na započítanie (úhradu) škôd, dlžôb, spôsobených

podnájomcom nájomcovi alebo ako zmluvnú pokutu.“ Toho istého dňa 05. 10. 2012

sťažovateľka zaplatila spoločnosti nájomcu kauciu za byt č. 40 vo výške 400,00 €, o čom jej

nájomca vystavil neočíslovaný príjmový doklad svedčiaci aj o tom, že v tento deň došlo

aj k uzatvoreniu zmluvy o podnájme nebytových priestorov.

Prípisom označeným ako Odstúpenie od nájomnej zmluvy zo dňa 17. 10. 2012

adresovaným nájomcovi spoločnosti

odstúpila sťažovateľka od zmluvy o podnájme zo dňa

15. 10. 2012 /podľa stanoviska sťažovateľky číslica „jedna“ bola do číslice 15 dopísaná

po podpise zmluvy nájomcom/ z dôvodu, nakoľko k 15. 10. 2012 v predmetnom byte boli

pôvodní nájomníci a zo strany spoločnosti

nebol byt pripravený k nasťahovaniu sťažovateľky, ako je to uvedené v zmluve

o podnájme a sťažovateľka to považovala za nedodržanie dohodnutých podmienok

a zároveň žiadala o vrátenie zálohy 400.00 € do 23. 10. 2012.

Prípisom označeným ako odstúpenie od zmluvy odpoveď zo dňa 05. 11. 2012,

adresovaným sťažovateľke jej spoločnosť

oznámila, že po oboznámení sa s podmienkami podnájomnej zmluvy (ktorú ale

mimochodom má nájomca vopred pripravenú ako formulárovú dohodou vypracovanú

spoločnosťou, takže sa nebol dôvod s čím oboznamovať) konštatuje, že v podnájomnej

zmluve zo dňa 15. 10. 2012 podpísanej sťažovateľkou táto v článku V., bod 1 vyhlásila, že

predmetné priestory preberá a nemá k nim žiadne výhrady a pokiaľ sa jedná o vrátenie

zálohy 400.00 €, tak spoločnosť poukazuje na článok VI., bod 3 podnájomnej zmluvy,

že sťažovateľka stráca nárok na vrátenie zaplatenej kaucie z dôvodu uvedeného už

v spomínanom článku VI., bod 3 (v prípade, ak podnájomca v termíne do 12 mesiacov

od podpisu tejto zmluvy ukončí tento nájomný vzťah akýmkoľvek spôsobom, stráca nárok

na vrátenie kaucie zloženej nájomcovi, ako aj všetkých záloh a platieb zložených v prospech

nájomcu. Nájomca si všetky tieto platby uplatní ako zmluvnú pokutu voči podnájomcovi.)

Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka preto dňa 15. 02. 2013 podala na

Okresnú prokuratúru v Humennom trestné oznámenie na spoločnosť

pre podozrenie z

trestného činu podvodu a z dôvodu bezdôvodného obohatenia...

Trestné oznámenie sťažovateľky bolo Okresnou prokuratúrou v Humennom

postúpené Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru v Humennom, ktoré vyšetrovanie

viedlo pod sp. zn. ČVS: ORP-316/HE HE-2013. Poverený príslušník Policajného zboru

uznesením zo dňa 26. 04. 2013 odmietol vec podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221

ods. 1 , ktorého sa mala dopustiť spoločnosť

. IČO: , z dôvodu,

nakoľko v danej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197

ods. 2 .»

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne vyjadruje k vykonanému

dokazovaniu a uvádza:

«Z ustanovenia je zrejme, že poverený príslušník PZ konal

v rozpore s týmto ustanovením. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená „SVOJVOĽNÉ“.

Každé hodnotenie dôkazov musí byť podložené rozumným a objektívnym odôvodnením.

Uznesenie povereného príslušníka PZ je postavené ako na prekrútenom a svojsky si

prispôsobenom odôvodnení dôkazov, tak sa aj v celom rozsahu prieči logike. Taktiež sa

nevysporiadal so sťažovateľkou navrhnutými dôkazmi, ktoré by jasne preukázali

protiprávne konanie Nájomcu...

Dňa 03. 05. 2013 podala sťažovateľka voči uzneseniu povereného príslušníka PZ

sťažnosť... Dňa 12. 07. 2013 Okresná prokuratúra „ UZNESENÍM“ vedeným pod spis. zn.

-7 „ZAMIETLA“ podľa . písm. c. Písomnú sťažnosť

sťažovateľky.

V odôvodnení sa podľa názoru sťažovateľky prokurátor Okresnej prokuratúry tiež

nevysporiadal z nelogickými a protirečivými výpoveďami svedkov. O svedectvá svedkov,

ktorých v trestnom oznámení uviedla, sa nezmienil ani okrajovo. Podľa názoru sťažovateľky

tiež konal v rozpore ...

Dňa 24. 4. 2014 sťažovateľka podala Krajskej prokuratúre v Prešove podnet

na preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry, kde zase poukázala na nelogické

a protirečivé výpovede svedkov, ktorými sa nezaoberal ako poverený príslušníka PZ

Obv. odd. PZ Humenné, tak ani Okresná prokuratúra v Humennom.

V tejto sťažností poukázala na to, že neboli zabezpečené ňou navrhované dôkazy.

Spomenula na dôkaz, ktorý mala, a ktorý preukazoval, že na predmetný byt existovala

zmluva o podnájme v kolízii so zmluvou sťažovateľky...

Dňa 24. 6. 2014 bolo sťažovateľke doručené „Oznámenie“ Krajskej prokuratúry

vedenej pod spis. zn. , že ho „ODKLADÁ AKO NEDÔVODNÝ“. Z tohto

oznámenia nie je jasné, o aké ustanovenie sa Krajská prokuratúra oprela

pri odložení veci. Zároveň Krajská prokuratúra zbagatelizovala podstatu trestného

oznámenia sťažovateľky a nepriamo ho preformulovala, že sa domáha pohľadávky (kaucie)

a to v trestnoprávnej rovine...

Dňa 18. 05. 2015 sťažovateľka Generálnej prokuratúre zaslala podnet

na „Preskúmanie zákonnosti postupu povereného príslušníka PZ a Krajskej prokuratúry“.

V tomto podnete zosumarizovala všetky svoje argumenty, požiadavky a návrhy, na ktoré už

poukazovala v predchádzajúcich sťažnostiach a tie neboli podľa názoru sťažovateľky

vybavené v súlade s .

Dňa 30. 07. 2015 bolo sťažovateľke doručené „KONŠTATOVANIE (nedá sa

identifikovať, o akú formu rozhodnutia ide), vedené pod spis. zn. IV/1 Gn 437/15/1000-7, že

(podnet) ako „NEDÔVODNÝ ODKLADÁ“. I toto „KONŠTATOVANIE...“ je podľa názoru

sťažovateľky iba formálne a nepreskúmateľné...

Dňa 29. 09. 2015 zaslala sťažovateľka Generálnej prokuratúre opakovaný podnet,

a to z dôvodu, že vyšla najavo nová (skutočnosť, pozn.)... a že touto skutočnosťou sa nikto

z orgánov činných v trestnom konaní nezaoberal. Taktiež zase upozornila na nelogické

a protirečivé tvrdenia svedkov, ktoré neboli overené.

Dňa 09. 11. 2015 bolo sťažovateľke doručené Generálnou prokuratúrou

„UPOVEDOMENIE“ zo dňa 02. 11. 2015 vedené pod spis. zn. IV/1 Gn 437/15/1000-10,

kde tento (opakovaný podnet) „ODKLADÁ“. V odôvodnení ako dôvod odloženia

je uvedené, že jej „podnet neobsahuje žiadne nové skutočností pre právne posúdenie

veci...“. V tomto upovedomení v časti odôvodnenia nie je uvedené, ako sa Generálna

prokuratúra vysporiadala s predloženou novou skutočnosťou, ba čo viac, ani sa o nej vôbec

nezmienila...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Porušovateľom v prvom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 v súbehu s článkom 13 Právom

na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený

, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva

a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Porušovateľom v druhom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 v súbehu s článkom 13 Právom

na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený

, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva

a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Porušovateľom v treťom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 v súbehu s článkom 13 Právom

na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený

, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva

a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Porušovateľom v štvrtom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 v súbehu s článkom 13 Právom

na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Porušovateľom v piatom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 v súbehu s článkom 13 Právom

na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Sťažovateľka týmto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uložil:

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava zaplatiť

sťažovateľke 7.500.00 € ako nemajetkovú ujmu, 40.00 € ako administratívne náklady.

Krajskej prokuratúre Prešov, ul. Masarykova 16, 080 01 Prešov zaplatiť

sťažovateľke 5.000,00 € ako nemajetkovú ujmu.

Okresnej prokuratúre Humenné, ul. Štefánikova 1900/69, 066 42 Humenné zaplatiť

sťažovateľke 5.000,00 € ako nemajetkovú ujmu.

Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru Humenné, ul. Sládkovičova č. 14,

066 01 Humenné zaplatiť sťažovateľke 7.500,00 € ako nemajetkovú ujmu...

Sťažovateľka týmto navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky priznal

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300.00 €, ktoré je Generálna prokuratúra SR

Bratislava povinná zaplatiť jej právnemu zástupcovi JUDr. Antonovi Wagnerovi,

Kudlovská 1, 066 01 Humenné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje,

že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade

s o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , ).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý

obsahuje všetky náležitosti predpísané . Ak ide o sťažnosť

podľa (ako to je i v prípade sťažovateľky), musí obsahovať jednak

všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné náležitosti

uvedené predovšetkým v v spojení s požiadavkami na návrh

na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z .

Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4

, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania

okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (

v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z ), čím zároveň

vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky

v predloženom znení má také nedostatky, bez odstránenia ktorých by o nej nemohol konať

a rozhodnúť. Nedostatky sťažnosti sa v prvom rade vzťahujú na sťažovateľkou formulovaný

návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákona

o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú označené konania a rozhodnutia orgánov, ktorých

sťažovateľka označila za porušovateľov jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh (nie petitu) síce

vyplýva, ktoré konania a rozhodnutia porušovateľov sťažovateľka napáda, avšak ide o taký

nedostatok, aký ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania ().

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky

kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50

v spojení s , čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Napriek uvedeným nedostatkom, ktoré by boli pri rigoróznom prístupe ústavného

súdu dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti, ústavný súd, vychádzajúc

z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, pri predbežnom prerokovaní rámcovo

preskúmal námietky sťažovateľky aj z vecného hľadiska, sústreďujúc sa pritom

na posúdenie, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti vyplývajúce z textu § 25

ods. 2 .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva ústavný súd opätovne poukazuje na § 20

ods. 1 , z ktorého okrem iného vyplýva, že návrh na začatie konania

pred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľa ) musí byť

odôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia

významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby

čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu

poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie

sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie je dostatočným

dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne

okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

().

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

čl. 13 dohovoru postupom ministerstva sťažnosť nie je vôbec odôvodnená (napriek tomu,

že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom), a preto nespĺňa

ani podstatnú náležitosť ustanovenú v . Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým

uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry,

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou ustálenou

judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza

z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu obvodného oddelenia

PZ sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť okresná

prokuratúra. Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom

prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúry

preskúmať v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnuté

uznesenie obvodného oddelenia PZ vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon právomoc

generálnej prokuratúry preskúmať v konaní o opakovanom podnete postup krajskej

prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky v predmetnej veci vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 13 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000

z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

(pozri napr. , , ).

I keď zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, kedy bol prípis generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 sťažovateľke doručený, zo sťažnosti je zrejmé, že

sa o ňom dozvedela najneskôr v deň, keď podávala generálnej prokuratúre „opakovaný

podnet“, teda 29. septembra 2015.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k namietanému prípisu generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 nebola sťažovateľkou dodržaná dvojmesačná

lehota na podanie sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako podanú oneskorene.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-

1000 z 2. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu

ňou označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Generálna

prokuratúra napadnutým prípisom odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ktorým

namietala predchádzajúci postup a rozhodnutia obvodného oddelenia PZ a okresnej

prokuratúry súvisiaci s jej trestnými oznámením, ako aj prípis krajskej prokuratúry, ktorým

bol odložený jej podnet smerujúci proti rozhodnutiam obvodného oddelenia PZ a okresnej

prokuratúry.

Z napadnutého prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000

z 2. novembra 2015 vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry po preskúmaní príslušnej

spisovej dokumentácie podanie sťažovateľky, ktoré kvalifikoval ako ďalší opakovaný

podnet, odložil „bez prijatia ďalších opatrení“ s odôvodnením, že „neobsahuje žiadne

nové, pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné skutočnosti“, a s upozornením, že

prípadné ďalšie podania sťažovateľky „budú vybavené... iba vtedy, ak budú obsahovať nové

skutočnosti (§ 34 odsek 2 veta prvá zákona o prokuratúre)“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v súlade so svoju ustálenou

judikatúrou konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či náležite zistili skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , , , , ).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, v zmysle ktorého

súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa , ktorého

porušenie sťažovateľka primárne namieta, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci

právo sťažovateľky) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už

prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom

sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom, zaoberať a o jeho vybavení

dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľky nie je ale právo,

aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli

(m. m. napr. , , , ), t. j. za porušenie

základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť,

že generálna prokuratúra ďalšiemu opakovanému podnetu sťažovateľky podľa jej predstáv

nevyhovela (napr. , , atď.).

Ústavný súd po preskúmaní dokumentácie priloženej sťažovateľkou k sťažnosti

konštatuje, že ňou označené orgány činné v trestnom konaní venovali vybavovaniu

trestného oznámenia sťažovateľky, ako aj jej ďalších podaní primeranú pozornosť a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovali na všetky jej kľúčové námietky. Táto skutočnosť

sama osebe vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu zakladá dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000

z 2. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd poukazuje na to,

že obsahom tohto článku , ktorý je zaradený v prvom oddiele ôsmej hlavy

označenom nadpisom „Prokuratúra Slovenskej republiky“, nie sú základné práva a slobody,

a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti

podľa preskúmaval porušenie tohto ustanovenia samostatne, ale

prípadne len v spojení s namietaným porušením niektorého z garantovaných

základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky

v častiach, ktorými namietala porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým uznesením

okresnej prokuratúry, napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj napadnutými

prípismi generálnej prokuratúry a postupom ministerstva v bližšie neoznačenom konaní,

odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016