Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 269/2016
PDF · 270.16 KB
No categories available
II. ÚS 269/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1,
Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného
oddelenia Policajného zboru Humenné vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013
a jeho uznesením z 26. apríla 2013, postupom Okresnej prokuratúry Humenné vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 Pn 140/13 a jej uznesením z 12. júla 2013, postupom Krajskej
prokuratúry v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 231/14/7700 a jej prípisom
z 24. júna 2014, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej
pod sp. zn. IV/1 Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015
a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v bližšie neoznačenom konaní, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Wagnerom, Kudlovská 1,
Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 149 ústavy
postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Humenné (ďalej len „obvodné
oddelenie PZ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ORP-316/HE-HE-2013 a jeho uznesením
z 26. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie obvodného oddelenia PZ“), postupom
Okresnej prokuratúry Humenné (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej
pod sp. zn. 1 Pn 140/13 a jej uznesením z 12. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresnej prokuratúry“), postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská
prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 231/14/7700 a jej prípisom z 24. júna 2014
(ďalej aj „napadnutý prípis krajskej prokuratúry“), postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1
Gn 437/15/1000 a jej prípisom z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015 a postupom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v bližšie neoznačenom
konaní.
Sťažovateľka v sťažnosti k skutkovému stavu veci uvádza:
«Sťažovateľka ako podnájomca uzatvorila dňa 05. 10. 2012 s nájomcom
spoločnosťou
zmluvu o podnájme nebytových priestorov, predmetom ktorej malo byť prenechanie
2
do užívania časti nebytových priestorov o výmere 35 mpozostávajúcich z jednej bunky,
zloženej z dvoch miestnosti č. 40 s príslušenstvom (sociálne zariadenie, vstupná chodba)
na 4. nadzemnom podlaží. V článku IV. (Cena podnájmu a cena za služby spojené s
užívaním nebytových priestorov) sa v bode 5 uvádza: „Podnájomca zloží (uhradí) pri
podpise tejto zmluvy v prospech nájomcu v hotovosti do jeho pokladne kauciu vo výške
400,00 €, slovom štyristo eur, ktorá bude k dispozícii nájomcovi počas celej doby podnájmu
a nájomca je oprávnený túto sumu použiť na započítanie (úhradu) škôd, dlžôb, spôsobených
podnájomcom nájomcovi alebo ako zmluvnú pokutu.“ Toho istého dňa 05. 10. 2012
sťažovateľka zaplatila spoločnosti nájomcu kauciu za byt č. 40 vo výške 400,00 €, o čom jej
nájomca vystavil neočíslovaný príjmový doklad svedčiaci aj o tom, že v tento deň došlo
aj k uzatvoreniu zmluvy o podnájme nebytových priestorov.
Prípisom označeným ako Odstúpenie od nájomnej zmluvy zo dňa 17. 10. 2012
adresovaným nájomcovi spoločnosti
odstúpila sťažovateľka od zmluvy o podnájme zo dňa
15. 10. 2012 /podľa stanoviska sťažovateľky číslica „jedna“ bola do číslice 15 dopísaná
po podpise zmluvy nájomcom/ z dôvodu, nakoľko k 15. 10. 2012 v predmetnom byte boli
pôvodní nájomníci a zo strany spoločnosti
nebol byt pripravený k nasťahovaniu sťažovateľky, ako je to uvedené v zmluve
o podnájme a sťažovateľka to považovala za nedodržanie dohodnutých podmienok
a zároveň žiadala o vrátenie zálohy 400.00 € do 23. 10. 2012.
Prípisom označeným ako odstúpenie od zmluvy odpoveď zo dňa 05. 11. 2012,
adresovaným sťažovateľke jej spoločnosť
oznámila, že po oboznámení sa s podmienkami podnájomnej zmluvy (ktorú ale
mimochodom má nájomca vopred pripravenú ako formulárovú dohodou vypracovanú
spoločnosťou, takže sa nebol dôvod s čím oboznamovať) konštatuje, že v podnájomnej
zmluve zo dňa 15. 10. 2012 podpísanej sťažovateľkou táto v článku V., bod 1 vyhlásila, že
predmetné priestory preberá a nemá k nim žiadne výhrady a pokiaľ sa jedná o vrátenie
zálohy 400.00 €, tak spoločnosť poukazuje na článok VI., bod 3 podnájomnej zmluvy,
že sťažovateľka stráca nárok na vrátenie zaplatenej kaucie z dôvodu uvedeného už
v spomínanom článku VI., bod 3 (v prípade, ak podnájomca v termíne do 12 mesiacov
od podpisu tejto zmluvy ukončí tento nájomný vzťah akýmkoľvek spôsobom, stráca nárok
na vrátenie kaucie zloženej nájomcovi, ako aj všetkých záloh a platieb zložených v prospech
nájomcu. Nájomca si všetky tieto platby uplatní ako zmluvnú pokutu voči podnájomcovi.)
Na základe vyššie uvedeného sťažovateľka preto dňa 15. 02. 2013 podala na
Okresnú prokuratúru v Humennom trestné oznámenie na spoločnosť
pre podozrenie z
trestného činu podvodu a z dôvodu bezdôvodného obohatenia...
Trestné oznámenie sťažovateľky bolo Okresnou prokuratúrou v Humennom
postúpené Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru v Humennom, ktoré vyšetrovanie
viedlo pod sp. zn. ČVS: ORP-316/HE HE-2013. Poverený príslušník Policajného zboru
uznesením zo dňa 26. 04. 2013 odmietol vec podozrenia z prečinu podvodu podľa § 221
ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť spoločnosť
. IČO: , z dôvodu,
nakoľko v danej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197
ods. 2 Trestného poriadku.»
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne vyjadruje k vykonanému
dokazovaniu a uvádza:
«Z ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. poriadku je zrejme, že poverený príslušník PZ konal
v rozpore s týmto ustanovením. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená „SVOJVOĽNÉ“.
Každé hodnotenie dôkazov musí byť podložené rozumným a objektívnym odôvodnením.
Uznesenie povereného príslušníka PZ je postavené ako na prekrútenom a svojsky si
prispôsobenom odôvodnení dôkazov, tak sa aj v celom rozsahu prieči logike. Taktiež sa
nevysporiadal so sťažovateľkou navrhnutými dôkazmi, ktoré by jasne preukázali
protiprávne konanie Nájomcu...
Dňa 03. 05. 2013 podala sťažovateľka voči uzneseniu povereného príslušníka PZ
sťažnosť... Dňa 12. 07. 2013 Okresná prokuratúra „ UZNESENÍM“ vedeným pod spis. zn.
1Pn/140/13-7 „ZAMIETLA“ podľa § 193 ods. 1. písm. c. Tr. por. Písomnú sťažnosť
sťažovateľky.
V odôvodnení sa podľa názoru sťažovateľky prokurátor Okresnej prokuratúry tiež
nevysporiadal z nelogickými a protirečivými výpoveďami svedkov. O svedectvá svedkov,
ktorých v trestnom oznámení uviedla, sa nezmienil ani okrajovo. Podľa názoru sťažovateľky
tiež konal v rozpore § 2 ods. 10 Trestného poriadku...
Dňa 24. 4. 2014 sťažovateľka podala Krajskej prokuratúre v Prešove podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry, kde zase poukázala na nelogické
a protirečivé výpovede svedkov, ktorými sa nezaoberal ako poverený príslušníka PZ
Obv. odd. PZ Humenné, tak ani Okresná prokuratúra v Humennom.
V tejto sťažností poukázala na to, že neboli zabezpečené ňou navrhované dôkazy.
Spomenula na dôkaz, ktorý mala, a ktorý preukazoval, že na predmetný byt existovala
zmluva o podnájme v kolízii so zmluvou sťažovateľky...
Dňa 24. 6. 2014 bolo sťažovateľke doručené „Oznámenie“ Krajskej prokuratúry
vedenej pod spis. zn. 1 Kn 231/14/7/00 5, že ho „ODKLADÁ AKO NEDÔVODNÝ“. Z tohto
oznámenia nie je jasné, o aké ustanovenie Tr. poriadku sa Krajská prokuratúra oprela
pri odložení veci. Zároveň Krajská prokuratúra zbagatelizovala podstatu trestného
oznámenia sťažovateľky a nepriamo ho preformulovala, že sa domáha pohľadávky (kaucie)
a to v trestnoprávnej rovine...
Dňa 18. 05. 2015 sťažovateľka Generálnej prokuratúre zaslala podnet
na „Preskúmanie zákonnosti postupu povereného príslušníka PZ a Krajskej prokuratúry“.
V tomto podnete zosumarizovala všetky svoje argumenty, požiadavky a návrhy, na ktoré už
poukazovala v predchádzajúcich sťažnostiach a tie neboli podľa názoru sťažovateľky
vybavené v súlade s Trestným poriadkom.
Dňa 30. 07. 2015 bolo sťažovateľke doručené „KONŠTATOVANIE (nedá sa
identifikovať, o akú formu rozhodnutia ide), vedené pod spis. zn. IV/1 Gn 437/15/1000-7, že
(podnet) ako „NEDÔVODNÝ ODKLADÁ“. I toto „KONŠTATOVANIE...“ je podľa názoru
sťažovateľky iba formálne a nepreskúmateľné...
Dňa 29. 09. 2015 zaslala sťažovateľka Generálnej prokuratúre opakovaný podnet,
a to z dôvodu, že vyšla najavo nová (skutočnosť, pozn.)... a že touto skutočnosťou sa nikto
z orgánov činných v trestnom konaní nezaoberal. Taktiež zase upozornila na nelogické
a protirečivé tvrdenia svedkov, ktoré neboli overené.
Dňa 09. 11. 2015 bolo sťažovateľke doručené Generálnou prokuratúrou
„UPOVEDOMENIE“ zo dňa 02. 11. 2015 vedené pod spis. zn. IV/1 Gn 437/15/1000-10,
kde tento (opakovaný podnet) „ODKLADÁ“. V odôvodnení ako dôvod odloženia
je uvedené, že jej „podnet neobsahuje žiadne nové skutočností pre právne posúdenie
veci...“. V tomto upovedomení v časti odôvodnenia nie je uvedené, ako sa Generálna
prokuratúra vysporiadala s predloženou novou skutočnosťou, ba čo viac, ani sa o nej vôbec
nezmienila...»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Porušovateľom v prvom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom
na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený
článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva
a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Porušovateľom v druhom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom
na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený
článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva
a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Porušovateľom v treťom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom
na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach a bol porušený
článok 149 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má Prokuratúra SR chrániť práva
a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Porušovateľom v štvrtom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom
na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Porušovateľom v piatom rade bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky v súbehu s článkom 13 Právom
na účinný opravný prostriedok Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Sťažovateľka týmto navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky uložil:
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava zaplatiť
sťažovateľke 7.500.00 € ako nemajetkovú ujmu, 40.00 € ako administratívne náklady.
Krajskej prokuratúre Prešov, ul. Masarykova 16, 080 01 Prešov zaplatiť
sťažovateľke 5.000,00 € ako nemajetkovú ujmu.
Okresnej prokuratúre Humenné, ul. Štefánikova 1900/69, 066 42 Humenné zaplatiť
sťažovateľke 5.000,00 € ako nemajetkovú ujmu.
Obvodnému oddeleniu Policajného Zboru Humenné, ul. Sládkovičova č. 14,
066 01 Humenné zaplatiť sťažovateľke 7.500,00 € ako nemajetkovú ujmu...
Sťažovateľka týmto navrhuje, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky priznal
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300.00 €, ktoré je Generálna prokuratúra SR
Bratislava povinná zaplatiť jej právnemu zástupcovi JUDr. Antonovi Wagnerovi,
Kudlovská 1, 066 01 Humenné do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje,
že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade
s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý
obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ako to je i v prípade sťažovateľky), musí obsahovať jednak
všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti
uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh
na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania
okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde), čím zároveň
vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky
v predloženom znení má také nedostatky, bez odstránenia ktorých by o nej nemohol konať
a rozhodnúť. Nedostatky sťažnosti sa v prvom rade vzťahujú na sťažovateľkou formulovaný
návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 zákona
o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú označené konania a rozhodnutia orgánov, ktorých
sťažovateľka označila za porušovateľov jej základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti a jej príloh (nie petitu) síce
vyplýva, ktoré konania a rozhodnutia porušovateľov sťažovateľka napáda, avšak ide o taký
nedostatok, aký ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky
kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50
v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Napriek uvedeným nedostatkom, ktoré by boli pri rigoróznom prístupe ústavného
súdu dostatočným dôvodom na odmietnutie sťažnosti, ústavný súd, vychádzajúc
z materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, pri predbežnom prerokovaní rámcovo
preskúmal námietky sťažovateľky aj z vecného hľadiska, sústreďujúc sa pritom
na posúdenie, či existujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti vyplývajúce z textu § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru postupom ministerstva ústavný súd opätovne poukazuje na § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého okrem iného vyplýva, že návrh na začatie konania
pred ústavným súdom (a teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) musí byť
odôvodnený. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia
významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby
čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu
poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho označených práv nie je dostatočným
dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa
čl. 13 dohovoru postupom ministerstva sťažnosť nie je vôbec odôvodnená (napriek tomu,
že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom), a preto nespĺňa
ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry,
ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza
z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou
ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(m. m. IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu obvodného oddelenia
PZ sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť okresná
prokuratúra. Právomoc okresnej prokuratúry rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako právomoc krajskej prokuratúry
preskúmať v konaní o podnete napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry, ako aj napadnuté
uznesenie obvodného oddelenia PZ vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon právomoc
generálnej prokuratúry preskúmať v konaní o opakovanom podnete postup krajskej
prokuratúry pri vybavovaní podnetu sťažovateľky v predmetnej veci vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000
z 30. júla 2015 a z 2. novembra 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
I keď zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, kedy bol prípis generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 sťažovateľke doručený, zo sťažnosti je zrejmé, že
sa o ňom dozvedela najneskôr v deň, keď podávala generálnej prokuratúre „opakovaný
podnet“, teda 29. septembra 2015.
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k namietanému prípisu generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 437/15-1000 z 30. júla 2015 nebola sťažovateľkou dodržaná dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-
1000 z 2. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu
ňou označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Generálna
prokuratúra napadnutým prípisom odložila ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, ktorým
namietala predchádzajúci postup a rozhodnutia obvodného oddelenia PZ a okresnej
prokuratúry súvisiaci s jej trestnými oznámením, ako aj prípis krajskej prokuratúry, ktorým
bol odložený jej podnet smerujúci proti rozhodnutiam obvodného oddelenia PZ a okresnej
prokuratúry.
Z napadnutého prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000
z 2. novembra 2015 vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry po preskúmaní príslušnej
spisovej dokumentácie podanie sťažovateľky, ktoré kvalifikoval ako ďalší opakovaný
podnet, odložil „bez prijatia ďalších opatrení“ s odôvodnením, že „neobsahuje žiadne
nové, pre právne posúdenie a rozhodnutie veci významné skutočnosti“, a s upozornením, že
prípadné ďalšie podania sťažovateľky „budú vybavené... iba vtedy, ak budú obsahovať nové
skutočnosti (§ 34 odsek 2 veta prvá zákona o prokuratúre)“.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v súlade so svoju ustálenou
judikatúrou konštatuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory iných orgánov verejnej moci, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či náležite zistili skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo svojich zistení vyvodili. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, v zmysle ktorého
súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého
porušenie sťažovateľka primárne namieta, je právo dotknutej osoby (v posudzovanej veci
právo sťažovateľky) požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už
prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov), pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom
sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom, zaoberať a o jeho vybavení
dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva sťažovateľky nie je ale právo,
aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli
(m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie
základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť,
že generálna prokuratúra ďalšiemu opakovanému podnetu sťažovateľky podľa jej predstáv
nevyhovela (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Ústavný súd po preskúmaní dokumentácie priloženej sťažovateľkou k sťažnosti
konštatuje, že ňou označené orgány činné v trestnom konaní venovali vybavovaniu
trestného oznámenia sťažovateľky, ako aj jej ďalších podaní primeranú pozornosť a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovali na všetky jej kľúčové námietky. Táto skutočnosť
sama osebe vzhľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu zakladá dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 437/15-1000
z 2. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 13
dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu čl. 149 ústavy
V súvislosti s namietaným porušením čl. 149 ústavy ústavný súd poukazuje na to,
že obsahom tohto článku ústavy, ktorý je zaradený v prvom oddiele ôsmej hlavy ústavy
označenom nadpisom „Prokuratúra Slovenskej republiky“, nie sú základné práva a slobody,
a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmaval porušenie tohto ustanovenia ústavy samostatne, ale
prípadne len v spojení s namietaným porušením niektorého z ústavou garantovaných
základných práv alebo slobôd. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky
v častiach, ktorými namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením obvodného oddelenia PZ, napadnutým uznesením
okresnej prokuratúry, napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj napadnutými
prípismi generálnej prokuratúry a postupom ministerstva v bližšie neoznačenom konaní,
odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016