Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 193/2016
PDF · 137.68 KB
No categories available
I. ÚS 193/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hagarom, Advokátska kancelária
Hagara-Hagarová, s. r. o., Daniela Dlabača 35, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 P 101/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 101/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ... je účastník konania vedeného na Okresnom súde Žilina, č. kon.:
Konanie bolo začaté na návrh matky sťažovateľa, v tom čase maloletého, podaním
zo dňa 02.03.2012. Podaným návrhom sa matka sťažovateľa domáhala zvýšenia výživného
na maloletého syna. V čase podania návrhu mal sťažovateľ 15 rokov a 7 mesiacov.
Sťažovateľ počas konania nadobudol plnoletosť. ...
V predmetnej veci sa naposledy pojednávalo dňa 22. 12. 2014. Dňa 22. 09. 2015
navrhovateľ zaslal súdu žiadosť o nariadenie pojednávania. Žiadosti nebolo vyhovené, a tak
bol navrhovateľ nútený podať dňa 18. 11. 2015 sťažnosť pre porušovanie práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dňa
17. 12. 2015 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené Vyjadrenie k sťažnosti na
prieťahy v konaní zo dňa 07. 12. 2015.
Podpredsedníčka Okresného súdu Žilina v predmetnom vyjadrení konštatovala, že:
„... sťažnosť je čiastočne dôvodná, nakoľko nie vždy sa konalo v zmysle § 6 O. s. p., avšak
predovšetkým z dôvodov neprimeranej zaťaženosti tunajšieho súdu... ako aj z dôvodu
dlhodobej PN zákonného sudcu, v dôsledku čoho bol jeho senát prerozdelený. Toho času už
nie je na PN a podľa jeho uvedenia vo veci nariadil pojednávanie. K predĺženiu konania
však došlo aj zo strany navrhovateľky.“
Dňa 07. 01. 2015 bolo sťažovateľovi doručené predvolanie na pojednávanie na deň
10. 02. 2016. Sťažovateľ však má za to, že i keď konajúci súd nariadil vo veci pojednávanie,
nekonaním Okresného súdu Žilina od 22. 12. 2014 do 18. 12. 2015 došlo k prieťahom
v konaní vedenom pod č. kon. 9 P/101/2012. ...
Sťažovateľ si... uplatňuje voči porušovateľovi jeho základného práva na súdnu
ochranu, Okresnému súdu v Žiline, nárok na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 3.000,- €...
Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi spojenú
nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla. Tento nárok a rozsah požadovaného
finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje, v súlade s ustanovením § 50 ods. 3
zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v platnom znení tým, že napriek tomu, že sa spočiatku jednalo
o konanie o určenie výživného na maloleté dieťa, ktoré počas konania nadobudlo
plnoletosť, je takmer 3 a pol roka reštančnou vecou. Sťažovateľ má za to, že ním
požadované finančné zadosťučinenie je primerané, prihliadnuc aj na stratu času a
prostriedkov vynaložených v dlhoročnom súdnom konaní, ktoré mu predchádzalo.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní
vedenom pod č. 9 P/101/2012 bolo porušené.
Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 P/101/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €...,
ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 363,80 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 101/2012. K namietanému porušeniu
označeného základného práva mal dôjsť tým, že okresný súd v období od 22. decembra
2014 do 18. decembra 2015 vo veci nekonal.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho
orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť
súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľom namietané
obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo od 1. apríla 2015, keď bolo zrušené pojednávanie
nariadené na 8. apríl 2015 z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu, do 10. decembra
2015, keď bolo vo veci nariadené pojednávanie na 10. február 2016. Nečinnosť okresného
súdu zistená ústavným súdom tak predstavovala obdobie nepresahujúce 8 mesiacov.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju judikatúru, podľa
ktorej ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe nemusí
ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane,
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade využitie sťažnosti na prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa v okolnostiach posudzovanej veci
prejavilo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ako účinný prostriedok nápravy.
Po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní (18. novembra 2015) predsedovi okresného súdu
možno z ďalšieho postupu vo veci vyvodiť, že okresný súd na predmetnú sťažnosť
adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia, keď už 10. decembra
2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie a na tomto pojednávaní konanom 10. februára
2016 bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom.
V danom prípade s prihliadnutím na všetky okolnosti veci ústavný súd nezistil výskyt
tak významného a neodôvodneného obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré by
odôvodňovalo vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd súčasne poukazuje na
skutočnosť, že v období po podaní sťažnosti sťažovateľom na prieťahy v konaní sťažovateľ
sám nespochybňuje plynulosť postupu okresného súdu a v tomto období nezistil zbytočné
prieťahy ani ústavný súd.
V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto
článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou
domáha ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je aj zjavne bagateľná, a preto v jeho veci
nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016