Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 36/2016
PDF · 196.46 KB
No categories available
I. ÚS 36/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 99/3, Bardejov,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Svidník p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 261/1999 konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Svidník p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. n e p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Svidník (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 (ďalej len „namietané
konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... ako dedič zo zákona a od r. 2001 už ako vlastník, začal som sa... zaujímať
o svoje... dedičstvo v obci . Medzičasom, asi v roku 1996, dávno
po zahájení dedičského konania, ktoré trvalo takmer 10 rokov, bez môjho vedomia
a súhlasu do „hry“ vstúpila súkromná poľnohospodárska firma ,
ktorá mi takpovediac doslova vnútila zmluvu o nájme mne patriacej pôdy s dátumom 22. 4.
1996 a s právnou účinnosťou od 1. 1. 1996. Najzávažnejšie a najinteresantnejšie na tom je,
že všetky podmienky a pravidlá do bodky a písmena v tejto zmluve si určila firma sama,
ktorá si od počiatku riadne neplnila! A keď trúfalosť nájomcu vyvrcholila tým, že v hrubom
rozpore so zákonom a pravidlami zmluvy túto jednostranne zrušila, na čom nebola
kompetentná, nezostalo mi nič iné, len svojich práv sa domáhať súdnou cestou, čo som
urobil svojou povodnou žalobou z 19. 3. 99, ktorú som následne aktualizoval do vyhlásenia
rozsudku, ktorého v právoplatnej dobe sa nemôžem ani po viac ako 16 a 1/2 roka dočkať. ...
rozsudkov v tejto veci už bolo síce viac, ale boli tak šlendriánske a nezodpovedné, že museli
byť zrušené a vrátené na základnú úroveň, kde sú doposiaľ, teda na Okresnom súde
vo Svidníku. ...
Dedičské konanie len pred svidníckym notárom trvalo od 11. 3. 92 do 7. 2. 2001.
Odporca mi medzitým uhradil asi 5 polročných splátok z 1 037.- Sk ročne. Medzičasom od
21. 3. 99 do dnešných dní svidnícky súd konal i nekonal tak, že jeho rozsudky pre
nezákonnosť, neobjektívnosť a zjavnú tendenčnosť museli byt odvolacím súdom zrušené.
Teraz čakám na ďalší. Od ústavného súdu chcel by som sa dozvedieť, či zatiaľ súčasná viac
ako 16 a 1/2 ročná celková doba vedenia tejto jednoduchej kauzy svidníckym súdom je
primeraná požiadavkám ods. 1/, čl. 6 Dohovoru a či sa v tomto období nevyskytli
neodôvodnené prieťahy v tomto konaní pred ním, ktoré by dotvrdzovali súčasne aj
porušenie mojich práv podľa úst. čl. 48/2 a čl. 38/2 Listiny základných práv a slobôd...»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vo veci
samej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 261/1999 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 36/2016-8 z 3. februára 2016 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie
v senáte ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter
Brňák (sudca) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2016
účinného od 1. marca 2016 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Milan Ľalík
(predseda senátu), Peter Brňák (sudca) a Marianna Mochnáčová (sudkyňa). Z uvedeného
dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je
uvedené v záhlaví tohto nálezu.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného
súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.
Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu podaním sp. zn.
6 C 261/1999 z 3. marca 2016, v ktorom okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ podal na tunajší súd žalobu o náhradu nájomného dňa 22. 3. 1999,
ktorá bola neúplná a žalobca bol viackrát vyzvaný na odstránenie jej vád. Vo veci bolo
vytýčených viacero pojednávaní: 19. 1. 2000, 9. 2. 2000, 29. 2. 2000, 31. 8. 2000,
29. 9. 2000, ktorých sa žalobca nezúčastnil a napokon bol vypočutý dožiadaným Okresným
súdom v Bardejove dňa 16. 10. 2010. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom dňa 7. 3. 2001.
Žalobca sa odvolal a rozsudok bol rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zrušený. Konanie
bolo prerušené do právoplatného skončenia konania vo veci 5C/602/2000. Uznesením zo
dňa 14. 6. 2010 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní, pričom aj proti tomuto uzneseniu
sťažovateľ podal odvolanie. Krajský súd uznesenie potvrdil. Opätovne bolo vo veci
rozhodnuté dňa 22. 11. 2010 a 27. 11. 2013. Obidva rozsudky Okresného súdu vo Svidníku
boli zrušené.
K trvaniu sporu svojim konaním prispel najmä žalobca, ktorý sa ani jedného
pojednávania nezúčastnil a okrem nájomnej zmluvy nedoložil žiaden dôkaz (listy
vlastníctva, dedičské rozhodnutie a pod.), ale tieto musel súd zabezpečiť sám. Taktiež bolo
konanie prerušené do právoplatného skončenia vo veci 5C/602/2000.
Okresný súd vo Svidníku opätovne o veci rozhodol dňa 2. 3. 2016.
Súhlasím, aby ústavný súd... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“
Právny zástupca sťažovateľa listom z 18. marca 2016 oznámil, že súhlasí s upustením
od ústavného pojednávania, a zároveň zaslal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu,
v ktorom zotrval na podanej sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného
súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej
stránke ide o žalobu o plnenie z nájomnej zmluvy, resp. ako sa ukázalo v priebehu konania,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré patria ku štandardnej rozhodovacej činnosti
súdov.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ čiastočne prispel
svojím správaním k prieťahom v konaní. Sťažovateľovi bol 13. októbra 1999 doručený
odpor žalovaného proti platobnému rozkazu s výzvou na vyjadrenie v 7-dňovej lehote.
Vyjadrenie bolo sťažovateľom predložené až 30. augusta 2000. Komunikácia
so sťažovateľom bola sťažená, pretože tento sa nezúčastňoval pojednávaní a ospravedlnenie
predkladal spravidla deň pred pojednávaním. Dňa 28. februára 2000 sa ospravedlnil
z pojednávania stanoveného na 29. február 2000, 30. augusta 2000 sa ospravedlnil
z pojednávania stanoveného na 31. august 2000, na pojednávanie 29. septembra 2000 sa
nedostavil bez ospravedlnenia, 6. marca 2001 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného
na 7. marec 2001, 11. februára 2003 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na
13. február 2003 a 22. novembra 2010 sa ospravedlnil z pojednávania stanoveného na
22. november 2010. Sťažovateľ navrhoval okresnému súdu pojednávať bez jeho
prítomnosti, čo však podmieňoval vyhovením jeho žalobe, resp. zohľadnením ním
predloženej písomnej argumentácie. Nereagoval na výzvu okresného súdu doručenú
1. marca 2000 na oznámenie ukončenia práceneschopnosti, v dôsledku čoho bol okresný
súd nečinný od 29. februára 2000 do 1. augusta 2000. Písomným podaním doručeným
Krajskému súdu v Prešove 10. februára 2011 oznámil, že z dôvodu choroby nebude
reagovať na žiadne výzvy, nebude podávať žiadne informácie a nezúčastní sa pojednávaní,
a ak áno, tak iba po jeho jednostrannom zvážení a na vlastné riziko. Súčasťou tohto
oznámenia nebolo potvrdenie o práceneschopnosti. V dôsledku uvedeného postoja
sťažovateľa bol okresný súd nútený pristúpiť výlučne k písomnej komunikácii vo vzťahu
ku každému dôkazu a argumentácii žalovaného. Tieto okolnosti sú na ťarchu sťažovateľa.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol
postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd zistil, že v dôsledku postupu
okresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, a to napriek skutočnosti, že
plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00,
III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní dôvodnosti sťažnosti prihliadal aj na
§ 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci bolo začaté 22. marca 1999 a do
dnešného dňa, teda ani po uplynutí takmer 17 rokov nebolo skončené. Ústavný súd
nepovažoval za potrebné do detailov rozoberať všetky úkony, ktoré okresný súd vo veci
vykonal, keďže doba 17 rokov, počas ktorej okresný súd nebol schopný vo veci rozhodnúť,
nie je ničím ospravedlniteľná a je ústavne neakceptovateľná.
Vo vzťahu k námietke predsedu okresného súdu, že sťažovateľ prispel svojím
konaním k dĺžke sporu neúčasťou na pojednávaniach a nepredložením dôkazov, ústavný súd
poukazuje na citované znenie § 100 ods. 1 OSP, teda povinnosť súdu i bez ďalších návrhov
pokračovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
K namietanému prerušeniu konania ústavný súd zdôrazňuje, že napriek dobe trvania
tejto prekážky (od 3. marca 2003 do 26. mája 2010) konanie prebiehalo ďalších takmer
10 rokov, čo je z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti veci ústavne neprípustné.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 261/1999 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľ žiadal priznať primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 €,
čo odôvodňoval dlhoročným stavom právnej neistoty v stresoch, depresiách a traume.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný
súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume
1 500 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti finančného zadosťučinenia nebolo návrhu
sťažovateľa vyhovené prihliadajúc na jeho správanie ako účastníka konania, teda na jeho
čiastočné zavinenie prieťahov v konaní.
Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Súčasťou
sťažnosti je splnomocnenie udelené 21. decembra 2015 sťažovateľom pre advokáta
JUDr. Vladimíra Pocha. Sťažnosť, ako aj stanovisko k vyjadreniu okresného súdu však boli
spísané samotným sťažovateľom, preto do úvahy by prichádzalo priznanie trov právneho
zastúpenia len za prevzatie a prípravu zastúpenia. Vzhľadom na čiastočnú úspešnosť
sťažovateľa a jeho formálne zastupovanie právnym zástupcom ústavný súd v súlade s § 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016