Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 478/2015
PDF · 256.67 KB
No categories available
III. ÚS 478/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti
, zastúpenej JUDr. Petrom Križanom, Koceľova 2, Nitra,
a advokátskou kanceláriou ŠÁŠIK & Partners, s. r. o., Sokolská 18, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ JUDr. Jaroslav Šášik, ktorou namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015, takto
rozhodol:
Základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tpo 38/2015
zo 14. mája 2015 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. júna 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená ďalším podaním z 23. júla 2015,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“)
sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015.
2. Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a príloh vyplýva, že 14. mája 2014 bolo
voči sťažovateľke začaté trestné stíhanie ako obvinenej pre obzvlášť závažný zločin
poisťovací podvod podľa § 223 ods. 1 a 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona
spáchaný závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas a organizovanou skupinou
podľa § 138 písm. b) a i) Trestného zákona.
Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. 33 Tp 38/2014
zo 16. mája 2014 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. b) a c) Trestného poriadku. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tp 126/2014
z 21. novembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 78/2014
z 11. decembra 2014 bola sťažovateľke predĺžená lehota väzby do 13. júla 2015.
Sťažovateľka podala 2. marca 2015 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol
okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 tak, že ju
zamietol, pretože účel väzby podľa výroku okresného súdu nemožno dosiahnuť dohľadom
probačného a mediačného úradníka a dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku naďalej trvajú. Súčasne týmto uznesením rozhodol, že sudkyňa
pre prípravné konanie okresného súdu nie je vylúčená z prerokúvania
trestnej veci sťažovateľky.
O sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015 tak, že túto sťažnosť
zamietol.
1. Podľa tvrdení sťažovateľky „Ani jeden súd nekonal z hľadiska rýchlosti
rozhodovania o väzbe, práva sťažovateľky na obhajcu a iných základných práv a slobôd
sťažovateľky v súlade s Ústavou SR a Dohovorom. Uvedené porušenia sú tak zásadné,
že len prostredníctvom ich zrušenia je možné dosiahnuť nápravu. Sťažovateľka má za to,
že uvedeným rozhodnutím o väzbe a konaním, ktoré rozhodnutiu predchádzalo boli
porušené jej základné práva a slobody.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza: „V prípade sťažovateľky sa nepreukázal ani jeden dôvod
väzby a s ohľadom na primeranosť a zdržanlivosť nie je nevyhnutné, aby pre dosiahnutie
účelu trestného konania bola aj naďalej vo väzbe a aby trvalo závažné zasahovanie do jej
základných práv priamym výkonom väzby. Väzba nie je trest, nemá mať výchovné poslanie
a nemá byť prostriedkom na uľahčenie trestného stíhania.“
4. Sťažovateľka vo svojej argumentácii zdôrazňuje aj skutočnosť, že porušovatelia
v konaní, ktoré napadnutým rozhodnutiam predchádzalo, ako aj v samotných rozhodnutiach
konštatujú, že väzbu nahradzujúce opatrenia by bolo možné zohľadňovať u obžalovaného,
pokiaľ by boli prítomné výnimočné okolnosti prípadu s odkazom na ustanovenie § 81 ods. 1
Trestného poriadku, a sami žiadne výnimočné okolnosti prípadu vo vzťahu k sťažovateľke
nevzhliadli. Sťažovateľka v ďalšom odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyvodzuje záver, že
„V roku 2004 bolo už jednoznačné, že z pôsobnosti druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré
trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, bol a je Ústavný súd Slovenskej republiky toho
názoru, že čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky zahrňuje v sebe aj možnosť
prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Zároveň to znamená, že popri porušení
čl. 5 ods. 3 dohovoru došlo aj k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy...
Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný, je záväzný
a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť
(eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru
ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň
a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné
posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej
okolnosti prípadu. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) je daný, ak by u sťažovateľky
ako obvinenej bola dôvodná obava, že budem pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených
alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Dôvodná obava,
že bude pôsobiť na svedkov nepretrváva, pretože väčšinu svedkov sťažovateľka nepozná
a ani svedkovia nepoznajú ju, neusvedčujú ju zo spáchania trestného činu kladeného jej
za vinu a preto nemá dôvod ich ovplyvňovať a taktiež čo je najdôležitejšie, všetci svedkovia
už boli vypočutí a vyjadrili sa ku skutkom z ktorých sťažovateľka je obvinená. V tejto
súvislosti chce poukázať na závažnú skutočnosť a to, že pri výsluchu svedka
, ktorý jediný priamo svedčí proti nej nebolo ani jednému z jej obhajcov umožnené
klásť mu otázky a tým overiť pravdivosť ním uvádzaných tvrdení. Týmto bolo závažným
spôsobom porušené jej právo na obhajobu a možnosť vyviniť sa z trestného činu
zo spáchania, ktorého je obvinená.“.
5. V doplnení sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. júla 2015,
sťažovateľka prostredníctvom ďalšieho právneho zástupcu doplnila svoju argumentáciu
aj navrhovaný petit o namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré
malo nastať v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu a krajského súdu o námietke
zaujatosti, ktorú vzniesla voči sudkyni pre prípravné konanie
17. marca 2015. O vznesenej námietke zaujatosti rozhodovala podľa § 32 ods. 3 Trestného
poriadku sama namietaná sudkyňa, ktorá namietaným uznesením okresného súdu
sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 rozhodla tak, že sa z konania nevylúčila.
O sťažnosti sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol krajský súd
namietaným uznesením sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015 tak, že sudkyňu
pre prípravné konanie nevylúčil.
V tomto doplnení podania sťažovateľka prostredníctvom svojho ďalšieho právneho
zástupcu opakuje argumentáciu k tvrdenému porušeniu jej základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru v súvislosti s postupom
a rozhodovaním okresného súdu a krajského súdu o žiadosti sťažovateľky o prepustenie
z väzby. Zároveň sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal
s jej námietkou, že vyšetrovanie v jej prípade vedie nepríslušný vyšetrovateľ Národnej
kriminálnej agentúry, a preto sú všetky vyšetrovacie úkony, ktoré tento vyšetrovateľ
uskutočnil, v rozpore so zákonom a nemožno ich použiť v konaní ako podklad väzobného
stíhania.
6. Jeden z právnych zástupcov sťažovateľky JUDr. Peter Križan doplnil odôvodnenie
ústavnej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 25. septembra 2015, v ktorom
priložil vyjadrenie Slovenskej advokátskej komory zo 14. septembra 2015, ktorá
je odpoveďou na sťažnosť sudkyne na advokáta sťažovateľky
. Slovenská advokátska komora posúdila túto sťažnosť ako nedôvodnú
v celom rozsahu.
7. Na základe uvedeného v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„I. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/38/2015 uznesením zo dňa
14. 5. 2015 a Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Tp/38/2015 uznesením
zo dňa 30. 3. 2015 porušili základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5
ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy.
II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. 5. 2015 sp. zn. 4Top/38/2015
a uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 3. 2015 sp. zn. 33 Tp/38/2015 sa zrušujú.
III. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje ihneď prepustiť sťažovateľku na slobodu.
IV. Sťažovateľke priznáva právo na náhradu trov konania v sume 296,44 €, ktoré je
Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Križana,
so sídlom Koceľova 2, 949 01 Nitra, č. ú.: do 15 dní od právoplatnosti
nálezu.“
V doplnení sťažnosti z 23. júla 2015 sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1) že postupom Krajského súdu v Nitre v konaní 4 Tpo 38/2015 a jeho uznesením
zo dňa 14. mája 2015, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu v Nitre
v konaní 33 Tp 38/2015, bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
2) že postupom Krajského súdu v Nitre v konaní 4 Tpo 38/2015 a jeho uznesením
zo dňa 14. mája 2015, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu v Nitre
v konaní 33 Tp 38/2015, bolo porušené základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
3) napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. mája 2015, č. k.
4 Tpo 38/2015, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“
8. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 478/2015-40 z 30. septembra 2015 prijal
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015, len v rozsahu, v akom
sťažovateľka namietala nezákonnosť jej ponechania vo väzbe a nenahradenie väzby
zárukou. Sťažnosť sťažovateľky vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol.
9. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2015 sťažovateľka doplnila
svoju sťažnosť o ďalšiu skutočnosť, ktorou odôvodnila porušenie svojich práv,
a to že v konaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval krajský súd napadnutým
uznesením ako súd, ktorý nie je vecne príslušný. O tejto skutočnosti mal rozhodnúť okresný
súd uznesením sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015, ktorým zároveň postúpil trestnú
vec sťažovateľky Špecializovanému trestnému súdu.
10. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadril
predseda krajského súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 7. januára 2016
uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokmi a dôvodmi uznesenia okresného súdu
sp. zn. 33 Tp 38/2015 z 30. marca 2015 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015. Zároveň poukázal aj na predchádzajúce
rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu ešte z roku 2012 (ktoré v kópiách
k vyjadreniu aj priložil), na základe ktorých bola sťažovateľka z väzby v inej trestnej veci
prepustená a následne sa mala opakovane dopustiť trestnej činnosti, za ktorú je vo väzbe
v súčasnosti, čo podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu takisto odôvodňuje väzobný
dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažnosť sťažovateľky navrhol predseda krajského súdu odmietnuť a zároveň
vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.
11. Ústavnému súdu bolo následne 2. februára 2016 v predmetnej veci doručené
stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu. Vo svojom stanovisku sťažovateľka
vyjadrila nesúhlasný postoj hlavne k argumentácii krajského súdu, ktorý odkazoval
na väzobné rozhodnutia v inej trestnej veci sťažovateľky, ktorá nie je právoplatne skončená,
a upozornila na skutočnosť, že vo veci konajúce všeobecné súdy nerešpektujú rozhodnutie
ústavného súdu, ktorým bolo konštatované porušenie práva sťažovateľky na urýchlené
rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby (II. ÚS 483/2015). V ostatnom sa sťažovateľka
plne pridržiava pôvodne podanej sťažnosti a predložila aj vyčíslenie trov právneho
zastúpenia.
Sťažovateľka vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
16. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
17. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
18. Podľa § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku môže byť obvinený
vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
19. Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné
konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom
na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
20. Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný
pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3 písm. a) až c) alebo e),
alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku
alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
21. Podstatou sťažnosti sťažovateľky v rozsahu, v akom bola jej sťažnosť prijatá
ústavným súdom na ďalšie konanie, je tvrdenie, že krajský súd porušil jej základné právo
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru tým, že jej žiadosť
o prepustenie z väzby zamietol a zároveň nenahradil väzbu prijatím záruky a v spojení
s rozhodnutím okresného súdu dospel k záveru, že dôvody väzby trvajú a výnimočné
okolnosti prípadu, ktoré by v súlade s ustanovením § 80 ods. 1 Trestného poriadku
umožňovali nahradiť väzbu prijatím záruky, neexistujú. Túto skutočnosť považuje
sťažovateľka za postup v rozpore s judikatúrou ESĽP a samotného ústavného súdu,
v zmysle ktorej mali všeobecné súdy pripustiť eventualitu nahradenia väzby zárukou
napriek tomu, že je sťažovateľka stíhaná pre obzvlášť závažný zločin. Zároveň sťažovateľka
tvrdí, že výnimočné okolnosti prípadu v jej veci existujú a že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu a jeho odôvodnenie nie je podľa sťažovateľky dostatočne konkrétne, a preto
ho nemožno do rozumnej miery preskúmať.
22. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako
aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom
poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98).
23. Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva,
že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej
osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť
pred pokračovaním väzby. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo
vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero
c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).
24. Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru
ústavný súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti
uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť
prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím
záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím
určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej
väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby
(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).
25. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi
verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza
z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť
ako na jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu
prvého stupňa.
26. Krajský súd sa v napadnutom uznesení sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015
stotožnil so závermi prvostupňového súdu a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
„Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého
stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvinenej dané
a pretrvávajú dôvody väzby tzv. kolúznej a tiež aj dôvody väzby tzv. preventívnej v zmysle
ustanovenia § 71 odsek 1 písmeno b/, písmeno c/ Trestného poriadku a jej prepustením
na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného stíhania, pričom v danom prípade nie sú
splnené ani zákonné podmienky pre nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
Existencia tejto dôvodnej obavy je u obvinenej opodstatnená aj tými skutočnosťami,
ktoré v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol súd prvého stupňa, rovnako ako
(a zvlášť) aj tými, ktoré sú obsiahnuté v odôvodneniach skorších uznesení nadriadeného
súdu v prejednávanej veci z 16. 05. 2014 sp. zn. 4Tpo/25/2014, z 04. 08. 2014
sp. zn. 4Tpo/50/2014 a z 11. 12. 2014 sp. zn. 4Tpo/78/2014, na ktoré všetky nadriadený súd
iba ako na zákonu zodpovedajúce a doposiaľ vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje,
nepovažujúc za potrebné, ani spresniť a to aj preto, že obvinená v písomných
odôvodneniach ňou proti napadnutému uzneseniu podanej sťažnosti, opäť neuviedla v tomto
smere žiadne relevantné ani skutočnosti a okolnosti, ani právne úvahy.“
27. V doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd nespochybnil zákonné
obmedzenie vyplývajúce z § 80 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého je možné väzbu
osoby obvinenej z obzvlášť závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo
dohľadom, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvedenej
zákonnej úpravy ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach (napríklad I. ÚS 113/08,
III. ÚS 387/2010, II. ÚS 466/2012, IV. ÚS 559/2012, I. ÚS 132/2013, II. ÚS 149/2014
alebo III. ÚS 431/2015) zhodnotil ako ústavne akceptovateľnú a rozhodovaciu činnosť
všeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,
pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných
okolností prípadu, nepovažoval za arbitrárnu.
28. Na dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou
procesnoprávne predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby
obvinenej umožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy
vopred vylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu
súdneho konania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť
určitých kategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať
úspešne o dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právom
priznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčíř
proti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. 3. 2009).
29. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacej
činnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislosti
s rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia
niektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy
opomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04,
I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010).
V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd
(rovnako ako okresný súd) sa existenciou dôvodov väzby, ako aj žiadosťou sťažovateľky
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska,
či by prepustenie sťažovateľky neohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania. Všeobecné
súdy rozhodujúce o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby a nahradenie väzby
zárukou dospeli k záveru, že dôvody väzby sú u sťažovateľky v danom štádiu trestného
stíhania dané a pretrvávajú, a zároveň nezistili také výnimočné okolnosti sťažovateľkinho
prípadu, ktoré by jej prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbu nahradzujúcej
záruky odôvodňovali.
Samotná požiadavka existencie výnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby
stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vo svojej podstate
predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnú trestnú činnosť by sa
v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému
stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslom mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie či pokračovali v trestnej činnosti. Podmienka
zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru
ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná (III. ÚS 431/2015).
30. Ústavný súd tak vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne reaguje na relevantné právne otázky
vznesené sťažovateľkou, vyjadruje sa k existencii a ďalšiemu trvaniu väzobných dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a takisto sa vyjadruje aj k možnosti
nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, riadiac sa pritom zásadou
primeranosti a zdržanlivosti. Samotný nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského
súdu vysloveným v jej právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné dospieť
k záveru o porušení základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Zároveň je potrebné
konštatovať, že postup a rozhodnutie krajského súdu spĺňajú aj limity ochrany základného
práva na slobodu a bezpečnosť tak ako je upravené v čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže možnosť
nahradenia väzby zárukou procesnoprávne predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom
rozhodujúcim o väzbe umožňujú a krajský súd postupoval v súlade s týmito predpismi.
31. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru
krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný.
32. V danom prípade sťažovateľky dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým sa v druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľky
o prepustenie z väzby, v rozsahu, v akom bola konštatovaná pretrvávajúca existencia
dôvodov väzby a nemožnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka (teda v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), nedošlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,
t. j. že uvedené práva sťažovateľky uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 38/2015
zo 14. mája 2015 porušené neboli.
33. Ústavný súd zároveň konštatuje, že pri svojom rozhodovaní vo veci samej
nemohol prihliadnuť na namietanú vecnú nepríslušnosť Okresného súdu Nitra
pri rozhodovaní o väzbe, tak ako to požadovala sťažovateľka v podaní, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené 15. decembra 2015, keďže predmet konania bol záväzným
spôsobom vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 478/2015-40, ktorým bola
sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 38/2015 zo 14. mája 2015 v súvislosti s námietkou
sťažovateľky týkajúcou sa neexistencie dôvodov ďalšieho trvania väzby a nenahradenia
väzby zárukou.
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016