Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 478/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti

, zastúpenej JUDr. Petrom Križanom, Koceľova 2, Nitra,

a advokátskou kanceláriou ŠÁŠIK & Partners, s. r. o., Sokolská 18, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ JUDr. Jaroslav Šášik, ktorou namietala porušenie svojich základných

práv podľa , 2 a 5 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre

sp. zn. zo 14. mája 2015, takto

rozhodol:

Základné právo podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo 14. mája 2015 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. júna 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), doplnená ďalším podaním z 23. júla 2015,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa a 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“)

sp. zn. z 30. marca 2015 a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. mája 2015.

2. Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a príloh vyplýva, že 14. mája 2014 bolo

voči sťažovateľke začaté trestné stíhanie ako obvinenej pre obzvlášť závažný zločin

poisťovací podvod podľa a a

spáchaný závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas a organizovanou skupinou

podľa a .

Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn.

zo 16. mája 2014 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. b) a c) . Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. novembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. decembra 2014 bola sťažovateľke predĺžená lehota väzby do 13. júla 2015.

Sťažovateľka podala 2. marca 2015 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol

okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 30. marca 2015 tak, že ju

zamietol, pretože účel väzby podľa výroku okresného súdu nemožno dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka a dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

naďalej trvajú. Súčasne týmto uznesením rozhodol, že sudkyňa

pre prípravné konanie okresného súdu nie je vylúčená z prerokúvania

trestnej veci sťažovateľky.

O sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. mája 2015 tak, že túto sťažnosť

zamietol.

1. Podľa tvrdení sťažovateľky „Ani jeden súd nekonal z hľadiska rýchlosti

rozhodovania o väzbe, práva sťažovateľky na obhajcu a iných základných práv a slobôd

sťažovateľky v súlade s SR a Dohovorom. Uvedené porušenia sú tak zásadné,

že len prostredníctvom ich zrušenia je možné dosiahnuť nápravu. Sťažovateľka má za to,

že uvedeným rozhodnutím o väzbe a konaním, ktoré rozhodnutiu predchádzalo boli

porušené jej základné práva a slobody.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „V prípade sťažovateľky sa nepreukázal ani jeden dôvod

väzby a s ohľadom na primeranosť a zdržanlivosť nie je nevyhnutné, aby pre dosiahnutie

účelu trestného konania bola aj naďalej vo väzbe a aby trvalo závažné zasahovanie do jej

základných práv priamym výkonom väzby. Väzba nie je trest, nemá mať výchovné poslanie

a nemá byť prostriedkom na uľahčenie trestného stíhania.“

4. Sťažovateľka vo svojej argumentácii zdôrazňuje aj skutočnosť, že porušovatelia

v konaní, ktoré napadnutým rozhodnutiam predchádzalo, ako aj v samotných rozhodnutiach

konštatujú, že väzbu nahradzujúce opatrenia by bolo možné zohľadňovať u obžalovaného,

pokiaľ by boli prítomné výnimočné okolnosti prípadu s odkazom na ustanovenie § 81 ods. 1

, a sami žiadne výnimočné okolnosti prípadu vo vzťahu k sťažovateľke

nevzhliadli. Sťažovateľka v ďalšom odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyvodzuje záver, že

„V roku 2004 bolo už jednoznačné, že z pôsobnosti druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré

trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, bol a je Ústavný súd Slovenskej republiky toho

názoru, že , 2 a 5 zahrňuje v sebe aj možnosť

prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Zároveň to znamená, že popri porušení

dohovoru došlo aj k porušeniu , 2 a 5 ...

Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný, je záväzný

a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť

(eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru

ako ani z SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň

a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné

posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej

okolnosti prípadu. Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) je daný, ak by u sťažovateľky

ako obvinenej bola dôvodná obava, že budem pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených

alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Dôvodná obava,

že bude pôsobiť na svedkov nepretrváva, pretože väčšinu svedkov sťažovateľka nepozná

a ani svedkovia nepoznajú ju, neusvedčujú ju zo spáchania trestného činu kladeného jej

za vinu a preto nemá dôvod ich ovplyvňovať a taktiež čo je najdôležitejšie, všetci svedkovia

už boli vypočutí a vyjadrili sa ku skutkom z ktorých sťažovateľka je obvinená. V tejto

súvislosti chce poukázať na závažnú skutočnosť a to, že pri výsluchu svedka

, ktorý jediný priamo svedčí proti nej nebolo ani jednému z jej obhajcov umožnené

klásť mu otázky a tým overiť pravdivosť ním uvádzaných tvrdení. Týmto bolo závažným

spôsobom porušené jej právo na obhajobu a možnosť vyviniť sa z trestného činu

zo spáchania, ktorého je obvinená.“.

5. V doplnení sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. júla 2015,

sťažovateľka prostredníctvom ďalšieho právneho zástupcu doplnila svoju argumentáciu

aj navrhovaný petit o namietané porušenie a dohovoru, ktoré

malo nastať v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu a krajského súdu o námietke

zaujatosti, ktorú vzniesla voči sudkyni pre prípravné konanie

17. marca 2015. O vznesenej námietke zaujatosti rozhodovala podľa § 32 ods. 3 Trestného

poriadku sama namietaná sudkyňa, ktorá namietaným uznesením okresného súdu

sp. zn. z 30. marca 2015 rozhodla tak, že sa z konania nevylúčila.

O sťažnosti sťažovateľky proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol krajský súd

namietaným uznesením sp. zn. zo 14. mája 2015 tak, že sudkyňu

pre prípravné konanie nevylúčil.

V tomto doplnení podania sťažovateľka prostredníctvom svojho ďalšieho právneho

zástupcu opakuje argumentáciu k tvrdenému porušeniu jej základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa a 4 dohovoru v súvislosti s postupom

a rozhodovaním okresného súdu a krajského súdu o žiadosti sťažovateľky o prepustenie

z väzby. Zároveň sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal

s jej námietkou, že vyšetrovanie v jej prípade vedie nepríslušný vyšetrovateľ Národnej

kriminálnej agentúry, a preto sú všetky vyšetrovacie úkony, ktoré tento vyšetrovateľ

uskutočnil, v rozpore so zákonom a nemožno ich použiť v konaní ako podklad väzobného

stíhania.

6. Jeden z právnych zástupcov sťažovateľky JUDr. Peter Križan doplnil odôvodnenie

ústavnej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 25. septembra 2015, v ktorom

priložil vyjadrenie Slovenskej advokátskej komory zo 14. septembra 2015, ktorá

je odpoveďou na sťažnosť sudkyne na advokáta sťažovateľky

. Slovenská advokátska komora posúdila túto sťažnosť ako nedôvodnú

v celom rozsahu.

7. Na základe uvedeného v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„I. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením zo dňa

14. 5. 2015 a Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zo dňa 30. 3. 2015 porušili základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , ako aj právo na slobodu podľa

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody ako aj .

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. 5. 2015 sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 30. 3. 2015 sp. zn. sa zrušujú.

III. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje ihneď prepustiť sťažovateľku na slobodu.

IV. Sťažovateľke priznáva právo na náhradu trov konania v sume 296,44 €, ktoré je

Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Križana,

so sídlom Koceľova 2, 949 01 Nitra, č. ú.: do 15 dní od právoplatnosti

nálezu.“

V doplnení sťažnosti z 23. júla 2015 sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1) že postupom Krajského súdu v Nitre v konaní a jeho uznesením

zo dňa 14. mája 2015, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu v Nitre

v konaní , bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

2) že postupom Krajského súdu v Nitre v konaní a jeho uznesením

zo dňa 14. mája 2015, ako aj jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu v Nitre

v konaní , bolo porušené základné právo sťažovateľky na osobnú slobodu

podľa a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

3) napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. mája 2015, č. k.

, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

8. Ústavný súd uznesením č. k. -40 z 30. septembra 2015 prijal

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. mája 2015, len v rozsahu, v akom

sťažovateľka namietala nezákonnosť jej ponechania vo väzbe a nenahradenie väzby

zárukou. Sťažnosť sťažovateľky vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol.

9. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. decembra 2015 sťažovateľka doplnila

svoju sťažnosť o ďalšiu skutočnosť, ktorou odôvodnila porušenie svojich práv,

a to že v konaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodoval krajský súd napadnutým

uznesením ako súd, ktorý nie je vecne príslušný. O tejto skutočnosti mal rozhodnúť okresný

súd uznesením sp. zn. z 24. novembra 2015, ktorým zároveň postúpil trestnú

vec sťažovateľky Špecializovanému trestnému súdu.

10. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadril

predseda krajského súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 7. januára 2016

uviedol, že sa plne stotožňuje s výrokmi a dôvodmi uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 30. marca 2015 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 14. mája 2015. Zároveň poukázal aj na predchádzajúce

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu ešte z roku 2012 (ktoré v kópiách

k vyjadreniu aj priložil), na základe ktorých bola sťažovateľka z väzby v inej trestnej veci

prepustená a následne sa mala opakovane dopustiť trestnej činnosti, za ktorú je vo väzbe

v súčasnosti, čo podľa vyjadrenia predsedu krajského súdu takisto odôvodňuje väzobný

dôvod podľa .

Sťažnosť sťažovateľky navrhol predseda krajského súdu odmietnuť a zároveň

vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

11. Ústavnému súdu bolo následne 2. februára 2016 v predmetnej veci doručené

stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu. Vo svojom stanovisku sťažovateľka

vyjadrila nesúhlasný postoj hlavne k argumentácii krajského súdu, ktorý odkazoval

na väzobné rozhodnutia v inej trestnej veci sťažovateľky, ktorá nie je právoplatne skončená,

a upozornila na skutočnosť, že vo veci konajúce všeobecné súdy nerešpektujú rozhodnutie

ústavného súdu, ktorým bolo konštatované porušenie práva sťažovateľky na urýchlené

rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby (). V ostatnom sa sťažovateľka

plne pridržiava pôvodne podanej sťažnosti a predložila aj vyčíslenie trov právneho

zastúpenia.

Sťažovateľka vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

16. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

17. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

18. Podľa a môže byť obvinený

vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

19. Podľa ak je daný dôvod väzby

podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné

konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom

na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

20. Podľa tretej vety ak je obvinený stíhaný

pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3 písm. a) až c) alebo e),

alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku

alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

21. Podstatou sťažnosti sťažovateľky v rozsahu, v akom bola jej sťažnosť prijatá

ústavným súdom na ďalšie konanie, je tvrdenie, že krajský súd porušil jej základné právo

podľa , 2 a 5 a právo podľa dohovoru tým, že jej žiadosť

o prepustenie z väzby zamietol a zároveň nenahradil väzbu prijatím záruky a v spojení

s rozhodnutím okresného súdu dospel k záveru, že dôvody väzby trvajú a výnimočné

okolnosti prípadu, ktoré by v súlade s ustanovením

umožňovali nahradiť väzbu prijatím záruky, neexistujú. Túto skutočnosť považuje

sťažovateľka za postup v rozpore s judikatúrou ESĽP a samotného ústavného súdu,

v zmysle ktorej mali všeobecné súdy pripustiť eventualitu nahradenia väzby zárukou

napriek tomu, že je sťažovateľka stíhaná pre obzvlášť závažný zločin. Zároveň sťažovateľka

tvrdí, že výnimočné okolnosti prípadu v jej veci existujú a že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu a jeho odôvodnenie nie je podľa sťažovateľky dostatočne konkrétne, a preto

ho nemožno do rozumnej miery preskúmať.

22. Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako

aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom

poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody

().

23. Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva,

že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej

osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť

pred pokračovaním väzby. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo

vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero

c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

24. Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru

ústavný súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti

uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť

prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím

záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím

určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej

väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby

(, , ).

25. Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi

verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza

z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť

ako na jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu

prvého stupňa.

26. Krajský súd sa v napadnutom uznesení sp. zn. zo 14. mája 2015

stotožnil so závermi prvostupňového súdu a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého

stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obvinenej dané

a pretrvávajú dôvody väzby tzv. kolúznej a tiež aj dôvody väzby tzv. preventívnej v zmysle

ustanovenia písmeno b/, písmeno c/ a jej prepustením

na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného stíhania, pričom v danom prípade nie sú

splnené ani zákonné podmienky pre nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

Existencia tejto dôvodnej obavy je u obvinenej opodstatnená aj tými skutočnosťami,

ktoré v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol súd prvého stupňa, rovnako ako

(a zvlášť) aj tými, ktoré sú obsiahnuté v odôvodneniach skorších uznesení nadriadeného

súdu v prejednávanej veci z 16. 05. 2014 sp. zn. , z 04. 08. 2014

sp. zn. a z 11. 12. 2014 sp. zn. , na ktoré všetky nadriadený súd

iba ako na zákonu zodpovedajúce a doposiaľ vykonanými dôkazmi opodstatnené poukazuje,

nepovažujúc za potrebné, ani spresniť a to aj preto, že obvinená v písomných

odôvodneniach ňou proti napadnutému uzneseniu podanej sťažnosti, opäť neuviedla v tomto

smere žiadne relevantné ani skutočnosti a okolnosti, ani právne úvahy.“

27. V doterajšej rozhodovacej činnosti ústavný súd nespochybnil zákonné

obmedzenie vyplývajúce z , podľa ktorého je možné väzbu

osoby obvinenej z obzvlášť závažného zločinu nahradiť ponúknutou zárukou, sľubom alebo

dohľadom, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Aplikáciu uvedenej

zákonnej úpravy ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach (napríklad ,

, , , ,

alebo ) zhodnotil ako ústavne akceptovateľnú a rozhodovaciu činnosť

všeobecných súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide,

pre nahradenie väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných

okolností prípadu, nepovažoval za arbitrárnu.

28. Na dodržanie limitov označeného základného práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru je potrebné, aby možnosť nahradenia väzby zárukou

procesnoprávne predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom rozhodujúcim o väzbe osoby

obvinenej umožňovali. K porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru by došlo, ak by právne predpisy

vopred vylúčili každý súdny prieskum väzby, ako aj možnosť domôcť sa v priebehu

súdneho konania prepustenia z väzby poskytnutím peňažnej záruky. Len nemožnosť

určitých kategórií zadržaných, ktorí boli obvinení zo závažných trestných činov, žiadať

úspešne o dočasné prepustenie na slobodu je jednoznačne v rozpore so samotným právom

priznaným v druhej časti vety čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok ESĽP vo veci Krejčíř

proti Českej republike č. 39298/04 a č. 8723/05 z 26. 3. 2009).

29. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacej

činnosti ústavný súd vyslovil porušenie dohovoru, resp. v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia

niektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy

opomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad ,

, ).

V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd

(rovnako ako okresný súd) sa existenciou dôvodov väzby, ako aj žiadosťou sťažovateľky

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1

písm. c) zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska,

či by prepustenie sťažovateľky neohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania. Všeobecné

súdy rozhodujúce o žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby a nahradenie väzby

zárukou dospeli k záveru, že dôvody väzby sú u sťažovateľky v danom štádiu trestného

stíhania dané a pretrvávajú, a zároveň nezistili také výnimočné okolnosti sťažovateľkinho

prípadu, ktoré by jej prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbu nahradzujúcej

záruky odôvodňovali.

Samotná požiadavka existencie výnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby

stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vo svojej podstate

predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnú trestnú činnosť by sa

v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému

stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslom mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie či pokračovali v trestnej činnosti. Podmienka

zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru

ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná ().

30. Ústavný súd tak vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu dostatočne reaguje na relevantné právne otázky

vznesené sťažovateľkou, vyjadruje sa k existencii a ďalšiemu trvaniu väzobných dôvodov

podľa a a takisto sa vyjadruje aj k možnosti

nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, riadiac sa pritom zásadou

primeranosti a zdržanlivosti. Samotný nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského

súdu vysloveným v jej právnej veci nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na uvedené preto nebolo možné dospieť

k záveru o porušení základného práva podľa , 2 a 5 . Zároveň je potrebné

konštatovať, že postup a rozhodnutie krajského súdu spĺňajú aj limity ochrany základného

práva na slobodu a bezpečnosť tak ako je upravené v čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže možnosť

nahradenia väzby zárukou procesnoprávne predpisy na úrovni zákona súdnym orgánom

rozhodujúcim o väzbe umožňujú a krajský súd postupoval v súlade s týmito predpismi.

31. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru

krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný.

32. V danom prípade sťažovateľky dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu, ktorým sa v druhom stupni rozhodovalo o žiadosti sťažovateľky

o prepustenie z väzby, v rozsahu, v akom bola konštatovaná pretrvávajúca existencia

dôvodov väzby a nemožnosť nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka (teda v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), nedošlo

k porušeniu jej základných práv podľa , 2 a 5 a práv podľa

dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,

t. j. že uvedené práva sťažovateľky uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 14. mája 2015 porušené neboli.

33. Ústavný súd zároveň konštatuje, že pri svojom rozhodovaní vo veci samej

nemohol prihliadnuť na namietanú vecnú nepríslušnosť Okresného súdu Nitra

pri rozhodovaní o väzbe, tak ako to požadovala sťažovateľka v podaní, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 15. decembra 2015, keďže predmet konania bol záväzným

spôsobom vymedzený uznesením ústavného súdu č. k. -40, ktorým bola

sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia

základných práv podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. mája 2015 v súvislosti s námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa neexistencie dôvodov ďalšieho trvania väzby a nenahradenia

väzby zárukou.

34. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016