Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 740/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Advokátska

kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 530,20 € (slovom päťstotridsať eur a dvadsať centov) na účet advokáta

JUDr. Jozefa Holiča, Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-9 z 11. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynula chronológia niektorých úkonov vykonaných

v napadnutom konaní a taktiež tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Vyšetrovateľ OR PZ v BA II vzniesol dňa 20.11.2007 obvinenie

(...) pre prečin všeobecného ohrozenia(...)

Skončenie vyšetrovania bolo vykonané dňa 28.04.2011 a opätovne 24.06.2011

Obžaloba bola podaná dňa 21.07.2011 pod č. . (...)

Okresný súd Bratislava II obžalobu prijal a dňa 28.10.2011 vydal trestný rozkaz pod

č. k. . Časové obdobie tri mesiace a sedem dní súd nevyužil efektívne, pretože

musel predpokladať, že vydaním trestného rozkazu sa konanie iba predĺži o čas od vydania

trestného rozkazu do podania odporu. Dňa 21.11.2011 bol podaný odpor a sudca bol

„nútený“ vytýčiť termín hlavného pojednávania na 24.07.2012. Minimálne 6 mesiacov

uplynulo absolútne bez efektu!

Súd mal ihneď po prijatí obžaloby určiť termín pojednávania na mesiac október

(10/2011)! Odborne zdatný sudca, ktorým JUDr. Štift nepochybne je, musel vedieť, že pre

prípad uznania viny , bude zásadnou a rozhodujúcou otázkou výrok

o náhrade škody, ktorý nadväzuje na výrok o vine.

Pri nedbanlivostnom trestnom čine a bezúhonnom, absolútne nenarušenom

páchateľovi, sa trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom nepredpokladal (napriek

tomu, že poškodená popri následkoch, ktoré utrpela, v stresových až depresívnych stavoch

„túžila“ po pomste).

Očakávaný trest, možno iba ako vedľajší, a to zákaz činnosti (trestným rozkazom

uložený nebol), mohol byť pre obvineného dôvodom na podanie odporu proti trestnému

rozkazu.

Rozhodnutie o tom, že obž. je vinný, je prejudiciálnou otázkou pre

vyčíslenie všetkých škôd a následkov tým skôr, že tieto nie sú kryté poistením! Vydanie

trestného rozkazu bolo teda prieťahom v konaní, a to minimálne 6-mesačného.

Vykonané hlavné pojednávania pred OS BA II obsahom nasvedčovali tomu, že

obžalovaný prostredníctvom obhajcu bude v súlade s právom na obhajobu robiť všetko

preto, aby dosiahol oslobodzujúce rozhodnutie, a hlavne aby sa tak zbavil, resp. sťažil

vymáhanie nárokov všetkým poškodeným. Samozrejme, jeho najvyšší záväzok vo finančnom

vyjadrení hrozil voči sťažovateľke (poškodenej).

Z dôvodu, že trestné konanie pred súdom pokračovalo po pomerne dlhom čase,

odkedy bolo zrušené uznesenie o vznesení obvinenia, poškodená musela „strážiť“ lehotu

premlčania náhrady škody v rámci občianskeho súdneho konania. Poškodená musela počas

tenzie, liečenia, tráum a stálej neistoty riešiť aj nutnosť podania žaloby o náhradu škody

(OS BA II sp. zn. ).

Práve postup orgánov činných v trestnom konaní tým, že začali trestné stíhanie

a vzniesli obvinenie, tým de facto riešili aj otázku prerušenia lehoty na náhradu škody

titulom ublíženia na zdraví. Škodcom je fyzická osoba, nepoistená a nevlastniaca firmu

s väčšími výnosmi. Návrh na náhradu škody tak prirodzene považuje za pokus o

ekonomickú likvidáciu svojej rodiny.

Tlak na sťažovateľku, psychické traumy, tenzia a depresívne stavy sa iniciovali vtedy,

keď realizovala svoje práva a povinnosti ako svedkyňa a poškodená, ale aj ako žalobkyňa

v iniciovaní iného súdneho konania. To aj preto, lebo vyšetrovateľ, prokurátor a súd jednu

tragickú udalosť podobnú napríklad dopravným nehodám nie sú schopní vyšetriť a skončiť

do dvoch rokov! To nie je chyba aparátu. To je chyba systému! V praxi niet príkladu, aby

vec (prečin) nedbalostného zavinenia (ak sa obvinený neprizná) bola skončená do dvoch

rokov!

Okresný súd Bratislava II samosudcom JUDr. Štiftom dňa 22.01.2013 vyhlásil

odsudzujúci rozsudok. Na rozdiel od výroku trestného rozkazu uložil obžalovanému trest

zákazu činnosti a zaviazal ho na náhradu škody vo výške 67.819,78 € (iba za bolestné

a sťaženie spoločenského uplatnenia).

Bolo očakávané odvolanie a právo obžalovaného malo za následok, že rozsudok

vyhlásený 22.01.2013 bol obžalovaným napadnutý až 14.05.2013. (...)

Odvolací súd dňa 06.11.2013 rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil súdu

I. stupňa na nové konanie a rozhodnutie. (...)

Vec bola vrátená na Okresný súd Bratislava II dňa 13.12.2013.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo obžalovanému doručené až 28.03.2014.

Pojednávanie určené na 10.04.2014 sa nekonalo. Na pojednávanie 26.06.2014 sa

ospravedlnil obhajca obžalovaného. Pojednávanie dňa 23.09.2014 bolo odročené na

neurčito s tým, že znalec Ing. urobí doplnok posudku, čo malo byť súdom

nariadené ešte v decembri 2013.

Pojednávanie dňa 18.11.2014 bolo odročené o 14:20 hod. a sťažovateľka sa

domnieva, že sudca, ktorý má na Okresnom súde Bratislava II končiť, musí konať tak, aby

vec skončil. Pri odročení bol obžalovaný výslovne upozornený na možnosť vykonať hlavné

pojednávanie v jeho neprítomnosti. Tým, že nepokračoval v pojednávaní aspoň do

skončenia pracovnej doby kancelárie, vytvoril priestor na vyvrátenie sudcovho tvrdenia, že

môže konať v neprítomnosti obžalovaného. Ten ochorel, ospravedlnil svoju neúčasť na

pojednávaní a požiadal o jeho odročenie. Sudca totiž 18.11.2014 nemal od obžalovaného

daný súhlas na konanie v jeho neprítomnosti v zmysle Opäť mal JUDr. Štift

predpokladať, že obžalovaný a obhajca majú záujem vec neskončiť (hlavne týmto sudcom),

pretože po zmene sudcu sa dokazovanie bude vykonávať úplne odznova. (...)

Poškodenej sa nepodarilo dosiahnuť predbežné opatrenie na nehnuteľnosť a po

skončení trestného konania a právoplatnom rozhodnutí o povinnosti zaplatiť sťažovateľke

náhradu škody nebude tento nárok vymožiteľný. Aj tieto oprávnené obavy v mysli

prenasledujú a psychicky deptajú v neistote žijúcu sťažovateľku.

(...) v konaní na Okresnom súde Bratislava II došlo ku konaniu s prieťahmi. Sudca po

zrušení rozsudku neskoro dopĺňal znalecké dokazovanie, nevyužil poriadkové prostriedky,

aby znalec posudok doplnil v primeranej lehote, nezaistil podmienky na konanie

v neprítomnosti obžalovaného a naostatok frekvencia úkonov mohla byť vo veci s takýmito

následkami podstatne kratšia.

Sťažovateľka musela sledovať nemohúcnosť súdnej moci. Musela sledovať, ako

obžalovaný a jeho obhajca prekračujú a zneužívajú svoje práva bez rizika postihu.

Sťažovateľka prežívala stresy a traumy, ktoré narastali, keď bolo jasné, že treba

iniciovať súbežné občianskoprávne konanie, pretože v adhéznom konaní sa výsledku

takpovediac nedočká! Keď bolo nariadené predbežné opatrenie odvolacím súdom zrušené,

trauma a nočné mory pokračovali, pretože sťažovateľka stratila akúkoľvek vieru v úspešné

vymoženie si prostriedkov, ktoré jej pri úplne zmenenom spôsobe života absolútne chýbajú.

(...) Na základe skutočností uvedených v bode I. sťažnosti je nesporné, že boli

porušené nasledujúce základné práva a slobody sťažovateľky: (...) Čl. 6 ods. 1 prvá veta

(Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pozn.) a Čl. 48 ods. 2 prvá veta

SR.

(...) Primerané finančné zadosťučinenie, ktoré v prípade vyhovenia sťažnosti môže

Ústavný súd SR podľa SR priznať tomu, koho práva boli porušené, si

uplatňujeme vo výške 3.000,- €.

Toto dôvodím nasledovne: Sťažovateľka pri určení výšky zadosťučinenia prihliadla

na majetkové priznania pri ochrane osobnosti tzv. celebrít a okrajovo „urazených“

politikov. Tu boli predmetom útokov „iba“ verbálne prejavy na oboch stranách mnohokrát

amorálne žijúcich a bezcharakterných aktérov, ktorí takmer vždy iniciovali neprimeranú

a možno aj protiprávnu reagenciu, vždy arogantne vystupujúceho porušovateľa.

Sťažovateľke spôsobuje psychickú traumu, bezsenné noci a možno až depresívne stavy ten

kto by mal chrániť. Ten kto má presadzovať, hájiť práva a základné slobody občana a aj

občana naviac poškodeného protiprávnym a trestným konaním. Ujma spôsobovaná

sťažovateľke nie je následkom slovnej prestrelky či verbálneho, fyzicky nebolestného útoku

dobre hmotne zabezpečeného porušovateľa. Ujma na právach sťažovateľky po fyzických

poraneniach spojených s utrpením a neznesiteľných bolestiach s trvalými následkami

nenašla štipku súcitu na strane nezávislého a nestranného predstaviteľa súdnej moci. To, že

sa rieši administratívne a personálne obsadenie súdu vyššieho stupňa na úkor odstránenia

prieťahov a na úkor porušovania práva na konanie v primeranej lehote! Tých 3.000,- Eur

symbolicky predstavuje jednomesačný plat sudcu, ktorý jediný môže dať spravodlivosti za

dosť. (...).

Na základe týchto skutočností žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky bez

nariadenia ústneho pojednávania rozhodol takto:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov upravené v a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. bolo

porušené.

2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-

€ (slovom tritisíc Eur), ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet sťažovateľky(...)

4. Porušovateľ je povinný uhradiť trovy konania vo výške

348,31 €, a to na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jozefa Holiča(...), a to do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom č. Spr. 2121/2015 z 29. decembra 2015

a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 21. januára

2016.

2.1 Predsedníčka okresného súdu zaujala k prijatej sťažnosti toto stanovisko

(k stanovisku pripojila aj chronologický prehľad úkonov vykonaných v napadnutom

konaní):

„(...) Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že sa jedná o trestnú vec

ods. odsúdeného tunajším súdom pre prečin všeobecného ohrozenia

a sťažovateľka vystupovala v konaní ako poškodená. Obžaloba bola podaná na tunajší súd

dňa 21.07.2011, vo veci bol vyhlásený dňa 25.06.2015 rozsudok, ktorým bola okrem iného

uložená povinnosť odsúdenému nahradiť poškodenej (sťažovateľke) škodu vo výške

67.819,78 €. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.06.2015.

Tunajší súd vo veci konal bez zbytočných prieťahov, úkony boli vykonávané

s primeranými časovými odstupmi podľa možností konajúcich sudcov, s poukazom aj na

dočasne nepriaznivé personálne podmienky na rozhodovaciu činnosť sudcov trestného

úseku. Napriek tomu je zrejmé, že zákonný sudca JUDr. Peter Štift konal vo veci plynulo,

bez prieťahov a to aj pred vyhlásením rozsudku prvého stupňa zo dňa 22.01.2013 pod č. k.

-395, ako aj po zrušení rozsudku uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

06.11.2013. Sudca JUDr. Peter Štift bol s účinnosťou odo dňa 01.01.2015 Súdnou radou SR

preložený na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Bratislave, vec bola v zmysle zmeny

Rozvrhu práce na rok 2015, náhodným výberom pridelená novému zákonnému sudcovi

JUDr. Romanovi Farkašovi, ktorý taktiež vo veci plynulo konal a vo veci dňa 25.06.2015

vyhlásil rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť.

Oznamujem Vám, že netrvám na ústnom pojednávaní ústavného súdu a súhlasím

s jeho upustením a taktiež nemám návrhy na doplnenie dokazovania. (...)“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky

okresného súdu zaujal toto stanovisko:

«Predsedníčka súdu zvýraznila, že obžaloba bola na súd podaná dňa 21.07.2011

a rozsudok vrátane rozhodnutia o náhrade škody nadobudol právoplatnosť dňa 25.06.2015.

Skutok, ktorý neuveriteľným spôsobom poškodil sťažovateľku sa stal v roku 2007!

Pretože je stav trestných súdnych konaní vedených v Slovenskej republike v mnohých

prípadoch podstatne dlhší, nemožno toto konanie na súde považovať za spravodlivé

a skončené v primeranej dobe.

JUDr. Štift vykonával procesné úkony skutočne takmer „bez prieťahov“. To, že sa

vytýči termín hlavného pojednávania napríklad po podaní odvolania proti rozsudku dňa

22.01.2013 sa pre prehnanú toleranciu voči obhajcovi dostalo na odvolací súd dňa

27.06.2013. Tolerovať by sa mohlo maximálne podanie na dovolací súd v priebehu marca

(skôr začiatkom apríla). To, že obhajca podal odvolanie v nedostatočnom počte rovnopisov

zostalo bez uloženia pokuty.

Po vrátení veci z odvolacieho súdu sa so spisom cez sviatky a celý január

takpovediac nepracovalo.

Sťažovateľka postupne psychicky zle znášala, že súd nekoná plynulo, nekompromisne

a toleruje obhajcom, prípadne obžalovaným, zjavné prieťahy.

To, že bol vydaný trestný rozkaz svedčí tomu, že dnes už sudca Krajského súdu

v Bratislave musel vedieť, že bude podaný odpor. Keď vedel, že aj svedkovia sa na

pojednávanie nedostavia, musel režim „podstatne zmeniť“ a účasť obžalovaného a obhajcu

„istiť“ a podniknúť opatrenia, aby sa zabezpečila účasť strán na pojednávaní. Mal byť

ustanovený náhradný obhajca a nutne sa mal vyvolať súhlas na konanie v neprítomnosti

obžalovaného a jeho obhajcu.

Aj pokuta pri opakovanom porušení náležitosti podaní (nedostatok počtu rovnopisov)

mala pôsobiť tak, že pri ďalšom porušení by mali byť ukladané pokuty v tisícoch eur

a vymáhať zaplatené náhrady tým, komu súd po odročení pojednávania musel tieto vyplatiť.

Keď mal sudca dňa 23.09.2014 všetkých na pojednávaní, nesmel žiadosti o

odročenie vyhovieť. Pojednávanie muselo byť vykonané voči všetkým prítomným, pokiaľ

možno ucelene „v jeden deň“. Opakované odročenia mohli byť prípustné iba vtedy, ak na

pojednávaní bolo vykonané všetko, čo vykonané mohlo byť.

Keď sudca JUDr. Štift odročoval pojednávanie dňa 18.11.2014 a obhajca zmaril

hlavné pojednávanie dňa 16.12.2014, mal sudca dňa 12.12.2014 určiť termín pojednávania

na deň pred vianočnými sviatkami, prípadne v medzi sviatočnom období.

Pri takto poškodenej osobe musela prirodzená úcta a povinnosť súdu chrániť záujem

poškodenej zabrániť tomu, že po zmene sudcu môže dôjsť k povinnosti súdu opakovať celé

dokazovanie znovu od počiatku!

Tu mi nedá nepoukázať na to, že „prestupy“ sudcov sú preukázateľne také, že

„odchádzajúci“ sudca podstatne znižuje efektivitu práce a jednoducho rozpojednávané veci

nechá, aby ich dokončil iný sudca.

Zásadne sa mala do praxe uviesť zásada, že sudca môže pôvodné pracovisko opustiť

až po tom, keď skončí už rozpojednávané veci, ibaže by prichádzajúci sudca vec po

odchádzajúcom sudcovi prevzal, hoci by mohol dokončenie veci odmietnuť, pretože zmenou

pracoviska nemalo dôjsť k zmene už ustanoveného zákonného sudcu.

(...) niet rozumného vysvetlenia, že pri tak deklarovanej kvalite mladých sudcov

a technických prostriedkoch, asistentoch, vyšších súdnych úradníkoch sa po 30 rokoch

dĺžka takýchto právne jednoduchých a skutkovo tiež nie mimoriadne náročných trestných

vecí trojnásobne predĺžila.

(...) predsedníčka súdu takto dlho trvajúce súdne konanie v podstate hodnotí ako

úspech a jej stanovisko vyznieva tak, že aké porušenie práva, veď stovka vecí nie je

skončená po 10 či 16 rokoch.

Nedopustite prosím to, že pri totálnom rozklade justície a pri konaniach, ktoré

končia právoplatným zastavením pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd sa právny zástupca sťažovateľky dožije času, keď budú veci 20

rokov na súde neskončené pre zánik trestnosti. Vtedy nastane čosi, čo nevieme nijako

akceptovať.

(...) Náhradu trov právneho zastúpenia(...) žiadame priznať vo výške 530,21 €

s DPH.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. :

Dňa 21. júla 2011 bola okresnému súdu doručená obžaloba na

(ďalej len „obžalovaný“) za nedbanlivostný prečin všeobecného ohrozenia, pričom

poškodenou stranou vo veci bola aj sťažovateľka. Vec bola pridelená na prerokovanie

a rozhodnutie sudcovi JUDr. Petrovi Štiftovi.

Dňa 28. októbra 2011 súd vydal vo veci trestný rozkaz.

Dňa 21. novembra 2011 obžalovaný podal odpor proti uvedenému trestnému

rozkazu.

Dňa 26. marca 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 30. apríl 2012.

Dňa 30. apríla 2012 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 24. júl 2012 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 24. júla 2012 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 6. september 2012 z dôvodu výsluchu svedkov.

Dňa 17. augusta 2012 súd požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného zboru

Bratislava II (ďalej len „polícia“) o súčinnosť pri doručení písomností

(ďalej len „svedkyňa“) a (ďalej len „poškodený“).

Dňa 6. septembra 2012 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 2. október 2012 na účely predvolania svedkyne a poškodeného prostredníctvom

polície.

Dňa 10. septembra 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie polície, ktorým informovala

súd o nemožnosti doručenia zásielky svedkyni a poškodenému z dôvodu ich neprítomnosti

na označených adresách.

Dňa 2. októbra 2012 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom bolo

nariadené obmedzenie osobnej slobody (predvedenie) neprítomnej svedkyne. Pojednávanie

bolo odročené na 18. december 2012. Toho istého dňa polícia informovala súd

o predpokladanom mieste zdržiavania sa svedkyne v Rakúsku.

Dňa 3. decembra 2012 bol spísaný úradný záznam o ospravedlnení sa svedkyne

(ktorá sa zdržiavala mimo Slovenskej republiky) a bol stanovený nový termín hlavného

pojednávania na 22. január 2013.

Dňa 22. januára 2013 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom súd

vyhlásil rozsudok č. k. -395, ktorým uznal obžalovaného za vinného a uložil mu

trest. Súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu sťažovateľke „v sume

67.819,78 Eur (náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia)“.

Obžalovaný zahlásil proti rozsudku odvolanie.

Dňa 19. marca 2013 bolo súdu doručené písomné odôvodnenie odvolania

obžalovaného.

Dňa 21. marca 2013 súd vyzval obžalovaného na doručenie ďalších rovnopisov

odôvodnenia svojho odvolania.

Dňa 14. mája 2013 boli súdu doručené požadované kópie písomného odôvodnenia

odvolania obžalovaného.

Dňa 15. mája 2013 bolo odvolanie zaslané prokurátorovi a poškodeným na

vyjadrenie.

Dňa 31. mája 2013 bolo súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu poškodeného

k podanému odvolaniu.

Dňa 27. júna 2013 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní obžalovaného.

Dňa 6. novembra 2013 krajský súd uznesením zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil

okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Dňa 13. decembra 2013 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 7. februára 2013 súd doručil uznesenie krajského súdu účastníkom konania

a vo veci nariadil termín pojednávania na 10. apríl 2014.

Dňa 10. apríla 2014 bolo hlavné pojednávanie odročené na 26. jún 2014 z dôvodu

ospravedlnenia obhajcu obžalovaného pre kolíziu pojednávaní.

Dňa 26. júna 2014 bolo hlavné pojednávanie odročené na 23. september 2014

z dôvodu ospravedlnenia sa obhajcu obžalovaného z neúčasti na nariadenom pojednávaní.

Dňa 23. septembra 2014 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito na účely pribratia znalca na vypracovanie doplnku k znaleckému posudku v zmysle

zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Dňa 8. októbra 2014 bolo vo veci naradené hlavné pojednávanie na 18. november

2014, na ktoré bol predvolaný aj znalec.

Dňa 18. novembra 2014 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 16. december 2014 z dôvodu potreby doplnenia dokazovania.

Dňa 12. decembra 2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti obžalovaného

na pojednávaní a jeho odročenie z dôvodu jeho práceneschopnosti.

Dňa 16. decembra 2014 bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu

preloženia sudcu na krajský súd. Toho istého dňa súd uložil obžalovanému aj jeho

obhajcovi poriadkovú pokutu.

Dňa 5. januára 2015 boli súdu doručené sťažnosti obhajcu a obžalovaného proti

uzneseniam o uložení poriadkovej pokuty.

Dňa 9. januára 2015 bola vec opatrením predsedu súdu pridelená na prerokovanie

a rozhodnutie sudcovi JUDr. Romanovi Farkašovi.

Dňa 15. januára 2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. marec 2015.

Dňa 12. marca 2015 bolo hlavné pojednávanie odročené na 7. máj 2015, pretože sa

na pojednávanie nedostavil obžalovaný. Obhajca oznámil súdu vypovedanie plnej moci

obžalovanému.

Dňa 24. marca 2015 bolo súdu doručené dodatočné ospravedlnenie neúčasti

obžalovaného na ostatnom pojednávaní.

Dňa 7. mája 2015 bolo hlavné pojednávanie odročené na 25. jún 2015 z dôvodu

ospravedlnenia „nového“ obhajcu obžalovaného z neúčasti, pretože obhajobu prevzal iba

jeden deň pred pojednávaním. V rovnaký deň bol súdu doručený návrh sťažovateľky na

zaistenie jej nároku ako poškodenej.

Dňa 18. mája 2015 súd uznesením vyhovel návrhu sťažovateľky a zakázal

obžalovanému nakladať s označeným majetkom.

Dňa 16. júna 2015 bola súdu doručená sťažnosť obžalovaného voči uvedenému

uzneseniu o zaistení časti jeho majetku.

Dňa 24. júna 2015 súd vyzval obhajcu obžalovaného na doplnenie dôvodov sťažnosti

proti uzneseniu o zaistení majetku obžalovaného.

Dňa 25. júna 2015 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom súd

vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok č. k. -576, ktorým uznal

obžalovaného vinným a uložil mu trest. Súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu

sťažovateľke „v sume 67.819,78 Eur (náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie

spoločenského uplatnenia)“.

Dňa 25. júna 2015 rozsudok č. k. -576 nadobudol právoplatnosť.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn.  v ktorom si sťažovateľka ako poškodená

v adhéznom konaní uplatnila svoje nároky na náhradu škody  došlo k porušeniu jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel

o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na

konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných

práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie

(). Navyše, ústavný súd poukazuje i na to, že predmetom napadnutého konania

je aj náhrada škody (v adhéznom konaní), t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú

starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného

znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená ( )

a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila

so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis , a iné).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému

konaniu uvádza, že vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania možno posudzovanú

záležitosť považovať po vecnej stránke za zložitejšiu. Po právnej stránke možno danú vec

považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto

konaní k zbytočným prieťahom. Dĺžka napadnutého konania teda nebola vyvolaná

správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a predovšetkým poukazuje na to, že vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka si ako

poškodená uplatnila právo na náhradu škody v napadnutom konaní, niet pochybnosti o tom,

že toto konanie je potrebné posudzovať aj ako konanie o jej právach a záväzkoch v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Krumpel a Krumpelová proti

Slovensku, sťažnosť č. 56195/00, pozri tiež ). Ďalej nemožno pochybovať

o tom, že povaha náhrady škody aj v rámci adhézneho konania si vyžaduje osobitnú

starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu konania, čo okrem iného znamená, že

všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty

účastníkov konania.

Ústavný súd konštatuje, že trvanie napadnutého trestného konania iba pred okresným

súdom viac ako 3,5 roka je aj v kontexte náhrady škody pre sťažovateľku už samo osebe

neprimerané. Okrem toho okresný súd bol v danej veci aj krátkodobo nečinný

(od 21. novembra 2011 do 26. marca 2012), pričom postup súdu v napadnutom konaní

v období od vrátenia spisu okresnému súdu (13. decembra 2013), ako aj po preložení

pôvodného zákonného sudcu na krajský súd (od 16. decembra 2014) nemožno považovať za

efektívny.

Ústavný súd pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vychádza aj z toho, že

nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu

môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (napr. , ).

Uvedená krátkodobá nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť okresného súdu nie je

ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne jedného roka súd nevykonával vo veci

úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako

poškodená účastníčka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je

základným účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr. ).

K uvedenej nečinnosti, resp. k neefektívnej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom

nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu.

Personálne zmeny, na ktoré v danej veci poukázal okresný súd, nebolo možné akceptovať.

Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr.

a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne

obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by

mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten

účel prijali včas adekvátne opatrenia. v zaväzuje predovšetkým súdy

ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci 

a teda vykonanie spravodlivosti  bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na

vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného

v oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity

príslušných súdov (pozri napr. ). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane

zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené

činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto

pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované

ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu ().

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 25. júna 2015 okresný súd rozsudkom č. k. -576

vo veci rozhodol, pričom uvedeného dňa tento rozsudok aj nadobudol právoplatnosť,

neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a)

, preto o návrhu sťažovateľky, aby bolo okresnému súdu prikázané

konať bez zbytočných prieťahov, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4

výroku tohto nálezu.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

najmä z dôvodov, že: „Sťažovateľke spôsobuje psychickú traumu, bezsenné noci a možno až

depresívne stavy ten kto by mal chrániť. Ten kto má presadzovať, hájiť práva a základné

slobody občana a aj občana naviac poškodeného protiprávnym a trestným konaním. Ujma

spôsobovaná sťažovateľke nie je následkom slovnej prestrelky či verbálneho, fyzicky

nebolestného útoku dobre hmotne zabezpečeného porušovateľa. Ujma na právach

sťažovateľky po fyzických poraneniach spojených s utrpením a neznesiteľných bolestiach

s trvalými následkami nenašla štipku súcitu na strane nezávislého a nestranného

predstaviteľa súdnej moci.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru, nie je dostatočným zadosťučinením pre

sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné

zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré podľa zásad

spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky,

vzhľadom aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 1 000 €. Ústavný súd pri

určení výšky zadosťučinia prihliadol aj na to, že (i) dlhodobá nečinnosť sa v postupe

zákonných sudcov v napadnutom konaní nevyskytovala (samotná sťažovateľka uznáva, že

«JUDr. Štift vykonával procesné úkony skutočne takmer „bez prieťahov“»), (ii) súd využil

aj poriadkovú pokutu na zabezpečenie plynulosti napadnutého konania (pozri chronológiu

v bode II nálezu), súd (iii) prihliadol aj na záujmy sťažovateľky (mal „súcit“), keďže

zakázal obžalovanému nakladať s časťou jeho majetku, (iv) napadnuté konanie je skončené,

pričom sťažovateľke je čiastočne právoplatne priznaná náhrada škody „v sume

67.819,78 Eur“, ktorú si už sťažovateľka nebude musieť uplatňovať v civilnom konaní.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 20. decembra 2014, spísanie

ústavnej sťažnosti z 8. januára 2015 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

z 21. januára 2016). Za jeden úkon vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €

a režijný paušál 8,04 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83 €

a režijný paušál 8,39 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2016 patrí odmena v sume 143 €

a režijný paušál 8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 441,84 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 %

DPH, teda sumu 88,36 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove

sumu 530,20 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016