Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 351/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Strýčekovou,

Coboriho 2, Nitra, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, a a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. zo 4. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 10. novembra 2015, ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Strýčekovou, Coboriho 2, Nitra,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2010 (ďalej len

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu .

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného okresným

súdom pod sp. zn. v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozhodol

vo veci samej napadnutým rozsudkom zo 4. októbra 2010. Proti tomuto rozsudku okresného

súdu podala sťažovateľka i navrhovateľ odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom

z 10. novembra 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, odvolacie konanie o odvolaní

navrhovateľa zastavil a rozhodol tiež o náhrade trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav veci a okrem iného uvádza:

„Navrhovateľ po vydaní potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu urobil úkony

k tomu, aby čo najskôr bol ako vlastník prikázaných nehnuteľností - bytov č. 1 a č. 4

zapísaný do a vzhľadom k skoršej exekúcii vedenej proti

navrhovateľovi , súdnym exekútorom po sp. zn. EX 3027/2013

následne tieto účelovo zaťažil exekučným záložným právom

, vykonávajúcim exekúciu na návrh oprávnenej

, manželky navrhovateľa, pod sp. zn. EX 760/2015.

Po vyhlásení Rozsudku KS na pojednávaní dňa 10. 11. 2015, ktorého sa zúčastnil

, právny zástupca navrhovateľa, ktorý je paradoxne zároveň právnym

zástupcom oprávnenej v exekučnom konaní EX 760/2015, došlo dňa 04.

12. 2015 notárom k vydaniu notárskej zápisnice ako exekučného

titulu pre pohľadávku oprávnenej manželky navrhovateľa v sume 300.000,- €, ktorá ako

oprávnená bez ďalšieho podala dňa 07. 12. 2015 na

, súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor ešte predtým, ako bolo vlastníctvo na povinného

navrhovateľa zapísané do katastra nehnuteľností Okresného úradu Bratislava,

katastrálneho odboru, vydal už dňa 16. 02. 2016 Upovedomenie o začatí exekúcie predajom

nehnuteľnosti (na 6-ty deň po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku), Upovedomenie

o spôsobe vykonania exekúcie a dňa 24. 02. 2016 (bez uplynutia zákonnej 14-dňovej lehoty

na podanie námietok) bol vydaný Exekučný príkaz súčasne s Upovedomením o čase

a mieste oceňovania nehnuteľnosti, ktorý exekútor určil na deň 07. apríl 2016. V uvedený

deň sa na miesto nehnuteľností dostavila znalkyňa, ktorá v súčasnosti už vyhotovuje

znalecký posudok k predaju novonadobudnutého majetku navrhovateľom, ktorý sa takto

účelovo a úmyselne zbavuje majetku a do dnešného dňa neuspokojil vôbec pohľadávku

sťažovateľky, hoci bol právoplatným rozsudkom zaviazaný na vyrovnanie majetkového

podielu v sume 28.563,15 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku...

Vykonateľný exekučný titul č. N 465/2015, Nz 50277/2015, NCRIs 51224/2015 zo

dňa 04. 12. 2015 vydaný , notárom, ktorým sa ukladá povinnému

zaplatiť pohľadávku vo výške 300.000,- € oprávnenému:

je účelovou exekúciou vykonávanou v prospech oprávnenej manželky

, ktorej vykonanie by malo pre sťažovateľku nezvratné dôsledky

v podobe majetkovej ujmy ktorá by jej vznikla, pretože navrátenie do predošlého stavu je

v exekučnom konaní vylúčené.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„V odvolacom konaní došlo k zbytočným prieťahom, keď odvolací súd o odvolaní

odporkyne proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 04. 10. 2010 rozhodol po piatich (5)

rokoch rozsudkom zo dňa 10. 11. 2015, pričom vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10. 02. 2016...

Odporkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím sa prvostupňový súd

dopustil voči odporkyni zároveň odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitie), lebo jej

znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré jej dáva a to

práva zúčastniť sa na pojednávaní, robiť na ňom prednesy, vysvetliť v odvolaní uvedené

relevantné skutočnosti, vyjadriť sa k tvrdeniu protistrany a pod.

Rozsudky okresného a krajského súdu sú ústavne nekonformné a arbitrárne, právne

závery sú v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním, skutkovými a právnymi

zisteniami. Súd v konaní prihliadal iba na záujmy navrhovateľa, porušoval princíp rovnosti

účastníkov podľa , čo sa jednoznačne prejavilo aj pri vyporiadavaní BSM,

preto na strane odporkyne existujú pochybnosti o objektívnosti a nestrannosti súdnych

rozhodnutí vydaných v prvostupňovom konaní sudkyňou

a v odvolacom konaní senátom Krajského súdu v Bratislave, ktorému predsedá

...

Odporkyňa považuje rozhodnutie odvolacieho súdu zjavne neodôvodnené,

popierajúce zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže

odvolací súd sa v odvolacom konaní nevysporiadal so všetkými dôvodmi uvedenými

odporkyňou v odvolaní a po 5 rokoch nekonania, bez nariadenia pojednávania, rozsudkom

zo dňa 10. 11. 2015 potvrdil rozsudok I. stupňového súdu napriek tomu, že trpel viacerými

vadami.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: -587

a Okresný súd Bratislava II v konaní pod sp. zn.: -498 porušili základné práva

sťažovateľky spočívajúce v ochrane jej vlastníckeho práva, práva na

spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej

lehote tak ako sú tieto špecifikované v čl. II tejto ústavnej sťažnosti.

2. Ústavný súd zrušuje právoplatný Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa

10. 11. 2015, sp. zn.: -587, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 02. 2016

a vracia vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 330.000 € (slovom tristotridsaťtisíc euro), ktorú sumu je porušovateľ, Okresný súd

Bratislava II a Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ust. § 11 ods. 3

Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v platnom znení spolu vo výške 303,16 € za 2 úkony právnej služby

vrátane režijného paušálu (143,- € + 8,58 €/1 úkon právnej služby predstavujúci 1/6

výpočtového základu v r. 2016).“

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd „... rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia- Rozsudku OS Bratislava II v spojení

s rozsudkom KS v Bratislave, aby sa predišlo následnej reparácii a škode, ktorá by jej

vznikla vykonaním exekúcie zapísanej v predajom majetku

...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej

a o náhrade trov konania, ako i postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Zo sťažnosti, ako i zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie (18. januára

2016) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila

stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v

zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s

výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné,

aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer

proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak

v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu, ústavný súd sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že krajský súd rozhodol o odvolaní

účastníkov konania rozsudkom sp. zn. z 10. novembra 2015. Z uvedeného

vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (10. apríla 2016) už krajský súd

nemohol porušovať označené základné právo podľa , keďže o opravnom prostriedku

rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016