Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 269/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ETP Management budov, s. r. o.,

Záhradnícka 30, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou MALICH advokátska

kancelária, s. r. o., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. PaedDr. Jozef

Malich, Dunajská 25, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , Listiny základných práv a slobôd

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ETP Management budov, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. februára 2016 doručená a podaním doručeným 12. februára 2016 doplnená sťažnosť

obchodnej spoločnosti ETP Management budov, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), pre

namietané porušenie , a

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 8. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

na strane žalovaného v spore o zaplatenie sumy 13 793,44 €. Vo veci rozhodujúci okresný

súd rozhodol v jeho neprospech. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu sa sťažovateľ

odvolal a odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V dôsledku udalostí podal

sťažovateľ generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého bolo

generálnym prokurátorom mimoriadne dovolanie podané. Najvyšší súd však mimoriadne

dovolanie napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné. Dôvod odmietnutia bol okrem

odkazu na súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“) založený najmä na stanovisku občianskoprávneho

a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k prípustnosti

mimoriadneho dovolania v zmysle až Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom sa konštatuje:

„procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je

v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne

využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto

možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Pretože sám sťažovateľ

vo svojej veci nepodal dovolanie, mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom

bolo odmietnuté ako procesne neprípustné.

Proti napadnutému uzneseniu podáva sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť. Nosnou

argumentačnou líniou sťažnosti je, že v zmysle je neprípustné

podať mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o predtým podanom

dovolaní účastníka konania. Podľa názoru sťažovateľa „ak by sťažovateľ podal riadne

dovolanie podľa ust. a nasl. , tak by nemohol podať

Podnet a žiadať o podanie Mimoriadneho dovolania. Na základe Stanoviska kolégia, na

ktoré odkazuje Uznesenie, teda možno konštatovať, že v prípade, ak by sťažovateľ mal

postupovať podľa daného stanoviska, tak by nemohlo byť nikdy podané mimoriadne

dovolanie v zmysle . Z hľadiska ust.

by potom podľa názoru vyjadrenom v Stanovisku kolégia

bolo nutné považovať za neprípustné mimoriadne dovolanie aj v prípade, ak by smerovalo

voči rozhodnutiu, voči ktorému nie je prípustné dovolanie podľa Občianskeho súdneho

poriadku. Samozrejme, toto nevylučuje, že v danom prípade môžu nastať mimoriadne

závažné dôvody pre pripustenie mimoriadneho dovolania. V prípade zachovania

formálneho prístupu Najvyššieho súdu k možnosti podať mimoriadne dovolanie, hrozí

nielen v súvislosti s Uznesením, že mimoriadne dovolanie sa stane obsolétnym inštitútom

.“.

Keďže bolo prvostupňovým aj odvolacím súdom rozhodnuté v neprospech

sťažovateľa, priamo vo vzťahu k svojej veci namieta, že nemohol „využiť ust. § 238

, ktoré upravuje prípustnosť dovolania voči rozsudku

odvolacieho súdu. V tejto súvislosti by musel podľa výkladu Stanoviska kolégia sťažovateľ

uplatňovať zjavne neprípustný mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie - proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, hoci právny poriadok SR mu umožňuje podať podnet

na mimoriadne dovolanie podľa ust. .“.

Ďalej namieta, že «v čase podania Podnetu totiž vychádzal sťažovateľ pri svojom

procesnom postupe v konaní z vtedy aktuálnej judikatúry Ústavného súdu a Najvyššieho

súdu. Predovšetkým mal v čase prípravy a podania Podnetu k dispozícii stanovisko

Najvyššieho súdu zo dňa 01.01.2000 týkajúce sa mimoriadneho dovolania, uverejneného

pod č. 36 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 4/2008 (ďalej len „Pôvodné

stanovisko“). V rámci Pôvodného stanoviska sa výslovne uviedlo, že podanie mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného

prostriedku účastníkom konania...».

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. októbra 2015 bol

porušený , a , listiny a

dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je postup najvyššieho súdu pri procesnom odmietnutí

mimoriadneho dovolania a tvrdená arbitrárnosť napadnutého uznesenia vyplývajúca jednak

z meritórneho nereflektovania na v ňom predostretú argumentáciu a právnej absurdnosti

stanoviska najvyššieho súdu, ktorá má vo výsledku viesť k odňatiu možnosti na podanie

mimoriadneho dovolania, a takisto z porušenia princípu legitímnych očakávaní, pretože

na časovo skoršie podané mimoriadne dovolanie bolo aplikované stanovisko, ktoré bolo

prijaté až neskôr, čomu sťažovateľka nemohla adekvátne prispôsobiť svoju predchádzajúcu

procesnú obranu.

Z obsahu napadnutého uznesenia, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ

podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pretože sa

nestotožnil s právnym posúdením pasívnej legitimácie sťažovateľa v rozhodovanej veci

pred všeobecnými súdmi. Na základe podnetu bolo generálnym prokurátorom vo veci

podané mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení danosť dôvodu na podanie mimoriadneho

dovolania spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 243f ods. 1 písm. c)

napokon aj skonštatoval.

Za dôvod na procesné odmietnutie mimoriadneho dovolania však zvolil skutočnosť,

že sťažovateľ v konaní nevyužil všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie

(podanie dovolania).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (resp. podľa dohovoru) je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho

štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je

inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako

súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho prokurátora) sa

prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné

a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho

poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného účastníkom

konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený

v , kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného generálnym

prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným

prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu

takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že

na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii

rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku

z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že

nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou

okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku

z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou

predmetných ustanovení a ich ústavne konformným výkladom ( a nasl. ,

pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza

prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f

, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne

posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také

porušenie procesného práva − zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj

nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného

charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných

súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je

takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa

nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie

dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci.

Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností

podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod

33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní

v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa

malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút

predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1.

2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti

Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.)

pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými

bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných

súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej

podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež

napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd pod sp. zn. PLz. prijal 18. marca 2015 zjednocujúce

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

Nosný dôvod uvádzaný v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe ktorého

bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva −

zjednodušene povedané − v názore, že sťažovateľ pred tým, ako v jeho veci generálny

prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) podľa a nasl. , ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne

spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil,

nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami“ ( in fine ), v dôsledku čoho nebol generálny

prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.

Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou

problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných

aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené,

v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľa.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľa,

reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie

konanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016