Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 269/2016
PDF · 228.43 KB
No categories available
III. ÚS 269/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ETP Management budov, s. r. o.,
Záhradnícka 30, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou MALICH advokátska
kancelária, s. r. o., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. PaedDr. Jozef
Malich, Dunajská 25, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo 1/2013 z 8. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ETP Management budov, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. februára 2016 doručená a podaním doručeným 12. februára 2016 doplnená sťažnosť
obchodnej spoločnosti ETP Management budov, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), pre
namietané porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 MObdo 1/2013 z 8. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
na strane žalovaného v spore o zaplatenie sumy 13 793,44 €. Vo veci rozhodujúci okresný
súd rozhodol v jeho neprospech. Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu sa sťažovateľ
odvolal a odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V dôsledku udalostí podal
sťažovateľ generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, na základe ktorého bolo
generálnym prokurátorom mimoriadne dovolanie podané. Najvyšší súd však mimoriadne
dovolanie napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné. Dôvod odmietnutia bol okrem
odkazu na súvisiacu konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“) založený najmä na stanovisku občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 k prípustnosti
mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), v ktorom sa konštatuje:
„procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je
v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto
možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Pretože sám sťažovateľ
vo svojej veci nepodal dovolanie, mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom
bolo odmietnuté ako procesne neprípustné.
Proti napadnutému uzneseniu podáva sťažovateľ túto ústavnú sťažnosť. Nosnou
argumentačnou líniou sťažnosti je, že v zmysle § 243f ods. 2 písm. c) OSP je neprípustné
podať mimoriadne dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o predtým podanom
dovolaní účastníka konania. Podľa názoru sťažovateľa „ak by sťažovateľ podal riadne
dovolanie podľa ust. § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, tak by nemohol podať
Podnet a žiadať o podanie Mimoriadneho dovolania. Na základe Stanoviska kolégia, na
ktoré odkazuje Uznesenie, teda možno konštatovať, že v prípade, ak by sťažovateľ mal
postupovať podľa daného stanoviska, tak by nemohlo byť nikdy podané mimoriadne
dovolanie v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Z hľadiska ust. § 243f ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku by potom podľa názoru vyjadrenom v Stanovisku kolégia
bolo nutné považovať za neprípustné mimoriadne dovolanie aj v prípade, ak by smerovalo
voči rozhodnutiu, voči ktorému nie je prípustné dovolanie podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Samozrejme, toto nevylučuje, že v danom prípade môžu nastať mimoriadne
závažné dôvody pre pripustenie mimoriadneho dovolania. V prípade zachovania
formálneho prístupu Najvyššieho súdu k možnosti podať mimoriadne dovolanie, hrozí
nielen v súvislosti s Uznesením, že mimoriadne dovolanie sa stane obsolétnym inštitútom
Občianskeho súdneho poriadku.“.
Keďže bolo prvostupňovým aj odvolacím súdom rozhodnuté v neprospech
sťažovateľa, priamo vo vzťahu k svojej veci namieta, že nemohol „využiť ust. § 238
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravuje prípustnosť dovolania voči rozsudku
odvolacieho súdu. V tejto súvislosti by musel podľa výkladu Stanoviska kolégia sťažovateľ
uplatňovať zjavne neprípustný mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie - proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, hoci právny poriadok SR mu umožňuje podať podnet
na mimoriadne dovolanie podľa ust. § 243e Občianskeho súdneho poriadku.“.
Ďalej namieta, že «v čase podania Podnetu totiž vychádzal sťažovateľ pri svojom
procesnom postupe v konaní z vtedy aktuálnej judikatúry Ústavného súdu a Najvyššieho
súdu. Predovšetkým mal v čase prípravy a podania Podnetu k dispozícii stanovisko
Najvyššieho súdu zo dňa 01.01.2000 týkajúce sa mimoriadneho dovolania, uverejneného
pod č. 36 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 4/2008 (ďalej len „Pôvodné
stanovisko“). V rámci Pôvodného stanoviska sa výslovne uviedlo, že podanie mimoriadneho
dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného
prostriedku účastníkom konania...».
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo 1/2013 z 8. októbra 2015 bol
porušený čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Predmetom sťažnosti je postup najvyššieho súdu pri procesnom odmietnutí
mimoriadneho dovolania a tvrdená arbitrárnosť napadnutého uznesenia vyplývajúca jednak
z meritórneho nereflektovania na v ňom predostretú argumentáciu a právnej absurdnosti
stanoviska najvyššieho súdu, ktorá má vo výsledku viesť k odňatiu možnosti na podanie
mimoriadneho dovolania, a takisto z porušenia princípu legitímnych očakávaní, pretože
na časovo skoršie podané mimoriadne dovolanie bolo aplikované stanovisko, ktoré bolo
prijaté až neskôr, čomu sťažovateľka nemohla adekvátne prispôsobiť svoju predchádzajúcu
procesnú obranu.
Z obsahu napadnutého uznesenia, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ
podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, pretože sa
nestotožnil s právnym posúdením pasívnej legitimácie sťažovateľa v rozhodovanej veci
pred všeobecnými súdmi. Na základe podnetu bolo generálnym prokurátorom vo veci
podané mimoriadne dovolanie.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení danosť dôvodu na podanie mimoriadneho
dovolania spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 243f ods. 1 písm. c)
OSP napokon aj skonštatoval.
Za dôvod na procesné odmietnutie mimoriadneho dovolania však zvolil skutočnosť,
že sťažovateľ v konaní nevyužil všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie
(podanie dovolania).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho
štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je
inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako
súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho prokurátora) sa
prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné
a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho
poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného účastníkom
konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený
v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného generálnym
prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným
prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu
takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že
na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii
rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku
z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že
nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou
predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243e a nasl. OSP,
pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľ zákonodarca odvádza
prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazom na ustanovenie § 243f
OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil aj nesprávne právne
posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolania práve z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením zákona rozumieť také
porušenie procesného práva − zákona, ktoré v konečnom dôsledku znamená zároveň aj
nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne procesného
charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to
predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie. ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných
súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je
takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa
nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie
dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci.
Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností
podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod
33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých konaní
v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek, preskúmanie rozhodnutia by sa
malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút
predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1.
2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti
Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.)
pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými
bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej
podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež
napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal 18. marca 2015 zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal
20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom
období (R 36/2008).
Nosný dôvod uvádzaný v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, na základe ktorého
bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva −
zjednodušene povedané − v názore, že sťažovateľ pred tým, ako v jeho veci generálny
prokurátor podal mimoriadne dovolanie, sám mohol podať mimoriadny opravný prostriedok
(dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne
spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Keďže tak sťažovateľ neurobil,
nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledku čoho nebol generálny
prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie.
Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou
problematikou posudzovanej veci, a preto ju ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných
aspektov za dostačujúcu a ústavne relevantnú.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj
keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by
v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,
v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľa.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľa,
reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie
konanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016