Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 310/2016
PDF · 225.84 KB
No categories available
III. ÚS 310/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, konajúcej prostredníctvom
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná
, advokát a konateľ, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo
3/2014 z 25. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť and , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014
doručená sťažnosť , ,
konajúcej prostredníctvom ,
so sídlom (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 M Cdo 3/2014 z 25. júla 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 197/2012 zo 14. mája 2013 v znení
opravného uznesenia okresného súdu sp. zn. 19 C 197/2012 z 20. mája 2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 475/2013
z 10. decembra 2013 zaviazaná na náhradu škody v sume 1 505 344,22 eur s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia.
Keďže podľa názoru sťažovateľky postup všeobecných súdov konajúcich v uvedenej
veci nebol zákonný a rozhodnutia nimi vydané „nemali právny základ“, generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) bolo na podnet
sťažovateľky 21. marca 2014 na najvyššom súde podané mimoriadne dovolanie, ktorým
generálny prokurátor navrhoval označené rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť a vrátiť
vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor tiež podľa § 243ha ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) navrhol odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd sťažnosťou namietaným uznesením návrh na odklad vykonateľnosti
mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí zamietol.
Sťažovateľka následne v prospech navrhovateľky zrealizovala „úhradu vo výške
2 671 319,28 EUR, a to napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nevylúčil
úspešnosť mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom“.
Sťažovateľka uviedla, že „v prípade, ak generálny prokurátor podá mimoriadne
dovolanie a s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu
súdu vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia zo zákona. Na účely zániku účinkov odkladu
vykonateľnosti rozhodnutia ešte pred rozhodnutím súdu o mimoriadnom dovolaní sa
vyžaduje zamietnutie návrhu na odklad vykonateľnosti dovolacím súdom, a teda na uvedené
rozhodnutie dovolacieho súdu musia byť splnené určité podmienky, ktoré uvedený postup
dovolacieho súdu opodstatňujú. Podstatou rozhodnutia dovolacieho súdu o zamietnutí
návrhu na odklad vykonateľnosti je totiž prelomenie účinkov odkladu, ktoré nastali priamo
zo zákona s tým, že súd by tak mal postupovať len v prípade, ak to odôvodňujú konkrétne
okolnosti danej veci. V Uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky však neuviedol žiadne
skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zamietnutie návrhu na odklad vykonateľnosti
Rozhodnutí. Pokiaľ teda súd mal za to, že návrh na odklad vykonateľnosti podaný
generálnym prokurátorom, ktorého účinky nastali zo zákona, je potrebné zamietnuť, urobil
tak bez existencie skutočností oprávňujúcich ho na uvedené rozhodnutie. Zároveň je
nevyhnutné poukázať na charakter inštitútu mimoriadneho dovolania. Vzhľadom
na skutočnosť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, na podanie ktorého je oprávnený
len generálny prokurátor v prípade, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím bol porušený
zákon, bolo nevyhnutné, aby v takom prípade bola sťažovateľovi poskytnutá dočasná
ochrana prostredníctvom inštitútu odkladu vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia.“.
Záver najvyššieho súdu o tom, že generálny prokurátor „nijako nezdôvodnil, z čoho
vychádza jeho obava o nemožnosti navrátenia veci do pôvodného stavu v prípade, ak by
došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku krajského súdu“, podľa sťažovateľky nemôže
obstáť, keďže „vzhľadom na výšku žalovanej sumy existuje dôvodná obava, že v prípade,
ak bude potvrdená nezákonnosť rozhodnutí, zaplatenú peňažnú sumu nebude možné
od navrhovateľky vymôcť. Zároveň uvádzame, že nie je možné vylúčiť, že medzičasom
u navrhovateľky nedôjde k takej zmene majetkových pomerov, že vymoženie zaplatenej sumy
vo výške 2 671 319,28 EUR nebude reálne možné.“.
Sťažovateľka tiež poukázala na predmet samotného súdneho konania a výšku
žalovanej sumy, z ktorých je podľa jej názoru „zrejmé, že možná ujma toho, v prospech
koho bola vykonateľnosť rozhodnutia odložená, nesporne prevyšuje do úvahy prichádzajúcu
ujmu opačnej strany, keďže následná reparácia môže byť úplne zmarená, nehovoriac pri
tom o výške nákladov (poplatková povinnosť, náklady na právne zastúpenie), ktoré bude
nevyhnutné na spätné vymoženie uhradenej peňažnej sumy vynaložiť. Aj vzhľadom na tieto
aspekty preto nemohlo dôjsť k takému poškodeniu práv na strane navrhovateľky, ktoré by
akýmkoľvek spôsobom zakladalo dôvod na zamietnutie návrhu sťažovateľa na odklad
vykonateľnosti Rozhodnutí, Zároveň je v tomto smere zrejmé, že k poškodeniu na strane
sťažovateľa nepochybne došlo, nakoľko bol nútený plniť navrhovateľke v zmysle
Rozhodnutí, pretože pokiaľ by tak nebol urobil, v prípade vykonania exekúcie by bola výška
pohľadávky opätovne značne navýšená, nehovoriac pri tom o tom, že prípadná exekúcia
vzhľadom na postavenie sťažovateľa ako bankovej inštitúcie by mohla mať veľmi závažné
následky, nevylučujúc dopad na fyzické a právnické osoby ako klientov banky.“.
Napokon sťažovateľka namieta aj tú skutočnosť, že najvyšší súd „nijakým spôsobom
neprihliadol a nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvedenými generálnym
prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, v ktorom generálny prokurátor jednoznačne
poukázal na viaceré pochybenia a porušenia zákona súdmi konajúcimi o nároku na
náhradu škody uplatnenom navrhovateľkou“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní sp. zn. 1M Cdo 3/2014 zo dňa 25.07.2014 porušené bolo.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000,- EUR
(slovom: sedemdesiattisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť
sťažovateľovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy7 právneho
zastúpenia vo výške vo výške 340,90 EUR (slovom: tristo štyridsať 90/100 eur) na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,
keďže v ňom „neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zamietnutie návrhu
na odklad vykonateľnosti...“, a teda tak urobil „bez existencie skutočností oprávňujúcich ho
na uvedené rozhodnutie“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,
ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05,
III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Namietaným uznesením sp. zn. 1 M Cdo 3/2014 z 25. júla 2014 najvyšší súd zamietol
návrh generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu sp. zn.
19 C 197/2012 zo 14. mája 2013 v znení opravného uznesenia okresného súdu sp. zn.
19 C 197/2012 z 20. mája 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 475/2013
z 10. decembra 2013.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol:
„Odklad vykonateľnosti je dočasným a preventívnym procesným úkonom súdu,
v danom prípade nastáva ex offo podaním mimoriadneho dovolania, ktorého súčasťou je aj
návrh na odklad vykonateľnosti napádaného rozhodnutia, ktorým na určitú dobu
suspenduje jeden z účinkov súdneho rozhodnutia. Takto plní ochrannú funkciu a v prípade,
ak dôjde k úspešnému odkladu vykonateľnosti, napomáha predchádzaniu možného vzniku
škody alebo nemajetkovej ujmy. Táto môže mať podobu aj nemožnosti navrátenia do
pôvodného stavu a s tým súvisiace procesy reparácie a satisfakcie Odloženie vykonateľnosti
predstavuje vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú
nezmeniteľnosť a záväznosť a nimi založené právne istoty. Súd, ktorý rozhoduje o odklade
vykonateľnosti musí preto vždy zvážiť, či je skutočne potrebné využiť toto oprávnenie.
Smerodajný môže byť názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený
v poznámke jedného zo svojich rozhodnutí, (5Cdo 85/99) Zbierka stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 5/2000 kde konštatuje, že odloženie vykonateľnosti bude dôvodné
v tých prípadoch, kedy priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ
bude mať úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej
exekúcii. Treba dodať, že dovolací súd pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti berie
na zreteľ tak ujmu, ktorá môže nastať v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť
napadnutého rozsudku, ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu vtom, že táto strana
sporu sa v dôsledku odkladu vykonateľnosti rozsudku musí zdržať realizácie práv
(oprávnení), ktoré jej z tohto rozsudku vyplývajú. Odklad vykonateľnosti napadnutého
rozsudku je možný zásadne vtedy, keď možná ujma hroziaca v prípade neodloženia
vykonateľnosti napadnutého rozsudku na strane toho, kto o odklad žiada, prevyšuje
do úvahy prichádzajúcu ujmu opačnej procesnej strany.
Z uvedeného je zrejmé, že v demokratickom právnom štáte môže dôjsť k odkladu
vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia súdu len za celkom výnimočných okolností.
Cieľom odkladného účinku mimoriadneho dovolania vo vzťahu k vykonateľnosti
právoplatného rozhodnutia súdu je zabezpečiť, aby v prípade zrušenia právoplatného
rozhodnutia súdu nevznikla účastníkovi konania ujma, ktorá bude neodstrániteľná.
V konkrétnom prípade ide o to, aby peňažné plnenie ako náhrada škody, ako aj trovy
konania vyplatené na základe právoplatného rozsudku, boli v prípade zrušenia
právoplatného rozhodnutia súdu, vrátené účastníkovi konania na druhej strane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade prihliadol na obsah spisu,
vrátane spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19 C 84/1995 pod ktorým bolo konanie
pôvodne vedené (pozn. dovolacieho súdu pred zrušením právoplatného rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 27. októbra 2009, sp. za. 5Co/216/2008, 5Co/ 217/2008, 5Co/ 218/2008
na základe podaného dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. apríla 2011 sp. zn. 1 Cdo 54/2010), vyšetrovacieho spisu Krajskej prokuratúry
v Trnave, sp. zn. 2 Kv 10/04 a ďalej, že oprávnenou z právoplatného rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 10. decembra 2013, sp. zn.5 Co 475/2013 je žalobkyňa, fyzická osoba
s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a tiež, že z podaného mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora nie je zrejmé, a generálny prokurátor nijako
nezdôvodňuje, z čoho vychádza jeho obava, o nemožnosti navrátenia veci do pôvodného
stavu v prípade, ak by došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku, krajského súdu. Z hľadiska
uvedeného dospel k záveru, že doterajší priebeh dovolacieho konania ničím predbežne
nevylučuje, že generálny prokurátor môže byť v konaní úspešný a že odklad vykonateľnosti
právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 2013, sp. zn. 5 Co
475/2013 je zjavne neopodstatnený a nedôvodný.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd návrh Generálneho prokurátora
Slovenskej republiky na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 10. decembra 2013, sp. zn.5 Co 475/2013 zamietol (§ 243ha ods.2 písm. a/ O.s.p.).“
Ústavný súd sa s poukazom na citovaný obsah odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu nestotožnil s tvrdením sťažovateľky o jeho nedostatočnom odôvodnení
a arbitrárnosti. Najvyšší súd síce stručne, avšak z obsahového hľadiska zrozumiteľne
a jednoznačne odôvodnil svoj právny názor, pričom jeho právne závery neavizujú zjavné
omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov.
Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti oboznámil aj s obsahom
mimoriadneho dovolania č. k. VI/ 1Pz 105/14/1000-8 z 20. marca 2014, ktorého súčasťou je
aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov formulovaný v závere
mimoriadneho dovolania takto: „Súčasne na návrh účastníka konania v záujme zabránenia
vzniku škody veľkého rozsahu navrhujem podľa § 243ha ods. 1 OSP odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia.“ Žiadne ďalšie odôvodnenie tohto návrhu nie je súčasťou
obsahu mimoriadneho dovolania.
Podľa § 243ha ods. 1 OSP ak generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie
a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 243ha ods. 2 OSP účinky odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
zanikajú
a) zamietnutím návrhu generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom, alebo
b) rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím jedného roka
od doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu, ak dovolací súd nerozhodne
o predĺžení tejto lehoty.
Zo zákonnej konštrukcie odkladu vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého
mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora vyplýva, že zákonodarca nespojil
odkladný účinok so samotným podaním mimoriadneho dovolania, ale ako nevyhnutnú
podmienku odkladu vykonateľnosti stanovil explicitne vyjadrený návrh generálneho
prokurátora na odklad vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním.
Napriek tomu, že zákonodarca s takýmto návrhom spojil účinky odloženia vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia ku dňu doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu,
ponechal zároveň najvyššiemu súdu možnosť, aby takýto účinok zvrátil rozhodnutím, ktorým
návrh na odklad vykonateľnosti zamietne [§ 243ha ods. 2 písm. a) OSP]. Od právomoci
dovolacieho súdu zamietnuť návrh generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti je
možné odvodzovať aj potrebu náležitého odôvodnenia návrhu na odklad vykonateľnosti zo
strany generálneho prokurátora. Samotné dôvody mimoriadneho dovolania nie je možné
automaticky považovať aj za dôvody pre odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,
keďže odôvodnenie návrhu na odklad vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého
rozhodnutia by malo primárne smerovať k preukázaniu neliehavej potreby takéhoto
mimoriadneho zásahu do vlastností právoplatného rozhodnutia, a tým aj do právnej istoty
účastníkov konania. Dôvody by pritom vždy mali byť dostatočne konkretizované vo vzťahu k
prejednávanej veci a účastníkom konania.
V danom prípade, ako na to poukázal aj najvyšší súd v odôvodnení namietaného
uznesenia, generálny prokurátor formuloval svoj návrh iba formálne s veľmi všeobecným
poukázaním na potrebu „zabránenia vzniku škody veľkého rozsahu“, čo viedlo najvyšší súd
k zamietnutiu tohto návrhu z dôvodu jeho neodôvodnenosti. Generálny prokurátor
neprezentoval žiadne argumenty, z ktorých by vyplývalo, že v prípade zrušenia
právoplatných rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním vznikne sťažovateľke
neodstrániteľná ujma. Argumenty týkajúce sa nevyhnutnosti odkladu vykonateľnosti
mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí, na ktoré sťažovatelia poukazujú
vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu, neboli súčasťou návrhu generálneho
prokurátora, preto právny záver najvyššieho súdu o neodôvodnenosti návrhu ústavný súd aj
s poukazom na už uvedené nepovažuje za svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné
ani za také, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie
namietaného uznesenia ako celok teda nevykazuje známky arbitrárnosti a svojvoľnosti
a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), preto je v tomto smere
ústavne akceptovateľné.
Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými generálnym prokurátorom
v mimoriadnom dovolaní, v ktorom poukázal na „viaceré pochybenia a porušenia zákona“
konajúcimi všeobecnými súdmi, ústavný súd konštatuje, že vysporiadanie sa s týmito
námietkami bude úlohou najvyššieho súdu až v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.
S odvolaním sa na dosiaľ uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného
základného práva a práva sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a
preto sťažnosť odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. mája 2016