Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 310/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, konajúcej prostredníctvom

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná

, advokát a konateľ, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo

3/2014 z 25. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť and , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014

doručená sťažnosť , ,

konajúcej prostredníctvom ,

so sídlom (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. júla 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. mája 2013 v znení

opravného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. mája 2013 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2013 zaviazaná na náhradu škody v sume 1 505 344,22 eur s úrokom

z omeškania vo výške 8 % ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia.

Keďže podľa názoru sťažovateľky postup všeobecných súdov konajúcich v uvedenej

veci nebol zákonný a rozhodnutia nimi vydané „nemali právny základ“, generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) bolo na podnet

sťažovateľky 21. marca 2014 na najvyššom súde podané mimoriadne dovolanie, ktorým

generálny prokurátor navrhoval označené rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť a vrátiť

vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor tiež podľa § 243ha ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) navrhol odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd sťažnosťou namietaným uznesením návrh na odklad vykonateľnosti

mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí zamietol.

Sťažovateľka následne v prospech navrhovateľky zrealizovala „úhradu vo výške

2 671 319,28 EUR, a to napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nevylúčil

úspešnosť mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom“.

Sťažovateľka uviedla, že „v prípade, ak generálny prokurátor podá mimoriadne

dovolanie a s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu

súdu vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia zo zákona. Na účely zániku účinkov odkladu

vykonateľnosti rozhodnutia ešte pred rozhodnutím súdu o mimoriadnom dovolaní sa

vyžaduje zamietnutie návrhu na odklad vykonateľnosti dovolacím súdom, a teda na uvedené

rozhodnutie dovolacieho súdu musia byť splnené určité podmienky, ktoré uvedený postup

dovolacieho súdu opodstatňujú. Podstatou rozhodnutia dovolacieho súdu o zamietnutí

návrhu na odklad vykonateľnosti je totiž prelomenie účinkov odkladu, ktoré nastali priamo

zo zákona s tým, že súd by tak mal postupovať len v prípade, ak to odôvodňujú konkrétne

okolnosti danej veci. V Uznesení Najvyšší súd Slovenskej republiky však neuviedol žiadne

skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zamietnutie návrhu na odklad vykonateľnosti

Rozhodnutí. Pokiaľ teda súd mal za to, že návrh na odklad vykonateľnosti podaný

generálnym prokurátorom, ktorého účinky nastali zo zákona, je potrebné zamietnuť, urobil

tak bez existencie skutočností oprávňujúcich ho na uvedené rozhodnutie. Zároveň je

nevyhnutné poukázať na charakter inštitútu mimoriadneho dovolania. Vzhľadom

na skutočnosť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, na podanie ktorého je oprávnený

len generálny prokurátor v prípade, ak zistí, že právoplatným rozhodnutím bol porušený

zákon, bolo nevyhnutné, aby v takom prípade bola sťažovateľovi poskytnutá dočasná

ochrana prostredníctvom inštitútu odkladu vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia.“.

Záver najvyššieho súdu o tom, že generálny prokurátor „nijako nezdôvodnil, z čoho

vychádza jeho obava o nemožnosti navrátenia veci do pôvodného stavu v prípade, ak by

došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku krajského súdu“, podľa sťažovateľky nemôže

obstáť, keďže „vzhľadom na výšku žalovanej sumy existuje dôvodná obava, že v prípade,

ak bude potvrdená nezákonnosť rozhodnutí, zaplatenú peňažnú sumu nebude možné

od navrhovateľky vymôcť. Zároveň uvádzame, že nie je možné vylúčiť, že medzičasom

u navrhovateľky nedôjde k takej zmene majetkových pomerov, že vymoženie zaplatenej sumy

vo výške 2 671 319,28 EUR nebude reálne možné.“.

Sťažovateľka tiež poukázala na predmet samotného súdneho konania a výšku

žalovanej sumy, z ktorých je podľa jej názoru „zrejmé, že možná ujma toho, v prospech

koho bola vykonateľnosť rozhodnutia odložená, nesporne prevyšuje do úvahy prichádzajúcu

ujmu opačnej strany, keďže následná reparácia môže byť úplne zmarená, nehovoriac pri

tom o výške nákladov (poplatková povinnosť, náklady na právne zastúpenie), ktoré bude

nevyhnutné na spätné vymoženie uhradenej peňažnej sumy vynaložiť. Aj vzhľadom na tieto

aspekty preto nemohlo dôjsť k takému poškodeniu práv na strane navrhovateľky, ktoré by

akýmkoľvek spôsobom zakladalo dôvod na zamietnutie návrhu sťažovateľa na odklad

vykonateľnosti Rozhodnutí, Zároveň je v tomto smere zrejmé, že k poškodeniu na strane

sťažovateľa nepochybne došlo, nakoľko bol nútený plniť navrhovateľke v zmysle

Rozhodnutí, pretože pokiaľ by tak nebol urobil, v prípade vykonania exekúcie by bola výška

pohľadávky opätovne značne navýšená, nehovoriac pri tom o tom, že prípadná exekúcia

vzhľadom na postavenie sťažovateľa ako bankovej inštitúcie by mohla mať veľmi závažné

následky, nevylučujúc dopad na fyzické a právnické osoby ako klientov banky.“.

Napokon sťažovateľka namieta aj tú skutočnosť, že najvyšší súd „nijakým spôsobom

neprihliadol a nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvedenými generálnym

prokurátorom v mimoriadnom dovolaní, v ktorom generálny prokurátor jednoznačne

poukázal na viaceré pochybenia a porušenia zákona súdmi konajúcimi o nároku na

náhradu škody uplatnenom navrhovateľkou“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní sp. zn. zo dňa 25.07.2014 porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000,- EUR

(slovom: sedemdesiattisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť

sťažovateľovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy7 právneho

zastúpenia vo výške vo výške 340,90 EUR (slovom: tristo štyridsať 90/100 eur) na účet

právneho zástupcu sťažovateľa, do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie,

keďže v ňom „neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zamietnutie návrhu

na odklad vykonateľnosti...“, a teda tak urobil „bez existencie skutočností oprávňujúcich ho

na uvedené rozhodnutie“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , I. ÚS

139/02, , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

, , , rovnako aj rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Namietaným uznesením sp. zn. z 25. júla 2014 najvyšší súd zamietol

návrh generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 14. mája 2013 v znení opravného uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 20. mája 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. decembra 2013.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Odklad vykonateľnosti je dočasným a preventívnym procesným úkonom súdu,

v danom prípade nastáva ex offo podaním mimoriadneho dovolania, ktorého súčasťou je aj

návrh na odklad vykonateľnosti napádaného rozhodnutia, ktorým na určitú dobu

suspenduje jeden z účinkov súdneho rozhodnutia. Takto plní ochrannú funkciu a v prípade,

ak dôjde k úspešnému odkladu vykonateľnosti, napomáha predchádzaniu možného vzniku

škody alebo nemajetkovej ujmy. Táto môže mať podobu aj nemožnosti navrátenia do

pôvodného stavu a s tým súvisiace procesy reparácie a satisfakcie Odloženie vykonateľnosti

predstavuje vážne narušenie vlastností právoplatného rozhodnutia súdu, ktorými sú

nezmeniteľnosť a záväznosť a nimi založené právne istoty. Súd, ktorý rozhoduje o odklade

vykonateľnosti musí preto vždy zvážiť, či je skutočne potrebné využiť toto oprávnenie.

Smerodajný môže byť názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený

v poznámke jedného zo svojich rozhodnutí, () Zbierka stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky 5/2000 kde konštatuje, že odloženie vykonateľnosti bude dôvodné

v tých prípadoch, kedy priebeh dovolacieho konania vedie k záveru, že v ňom dovolateľ

bude mať úspech a odložením vykonateľnosti sa predíde následnej reparácii už vykonanej

exekúcii. Treba dodať, že dovolací súd pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti berie

na zreteľ tak ujmu, ktorá môže nastať v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť

napadnutého rozsudku, ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu vtom, že táto strana

sporu sa v dôsledku odkladu vykonateľnosti rozsudku musí zdržať realizácie práv

(oprávnení), ktoré jej z tohto rozsudku vyplývajú. Odklad vykonateľnosti napadnutého

rozsudku je možný zásadne vtedy, keď možná ujma hroziaca v prípade neodloženia

vykonateľnosti napadnutého rozsudku na strane toho, kto o odklad žiada, prevyšuje

do úvahy prichádzajúcu ujmu opačnej procesnej strany.

Z uvedeného je zrejmé, že v demokratickom právnom štáte môže dôjsť k odkladu

vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia súdu len za celkom výnimočných okolností.

Cieľom odkladného účinku mimoriadneho dovolania vo vzťahu k vykonateľnosti

právoplatného rozhodnutia súdu je zabezpečiť, aby v prípade zrušenia právoplatného

rozhodnutia súdu nevznikla účastníkovi konania ujma, ktorá bude neodstrániteľná.

V konkrétnom prípade ide o to, aby peňažné plnenie ako náhrada škody, ako aj trovy

konania vyplatené na základe právoplatného rozsudku, boli v prípade zrušenia

právoplatného rozhodnutia súdu, vrátené účastníkovi konania na druhej strane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade prihliadol na obsah spisu,

vrátane spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. pod ktorým bolo konanie

pôvodne vedené (pozn. dovolacieho súdu pred zrušením právoplatného rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 27. októbra 2009, sp. za. , ,

na základe podaného dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. apríla 2011 sp. zn. ), vyšetrovacieho spisu Krajskej prokuratúry

v Trnave, sp. zn. a ďalej, že oprávnenou z právoplatného rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 10. decembra 2013, sp. zn.5 Co 475/2013 je žalobkyňa, fyzická osoba

s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a tiež, že z podaného mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora nie je zrejmé, a generálny prokurátor nijako

nezdôvodňuje, z čoho vychádza jeho obava, o nemožnosti navrátenia veci do pôvodného

stavu v prípade, ak by došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku, krajského súdu. Z hľadiska

uvedeného dospel k záveru, že doterajší priebeh dovolacieho konania ničím predbežne

nevylučuje, že generálny prokurátor môže byť v konaní úspešný a že odklad vykonateľnosti

právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 2013, sp. zn. 5 Co

475/2013 je zjavne neopodstatnený a nedôvodný.

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd návrh Generálneho prokurátora

Slovenskej republiky na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 10. decembra 2013, sp. zn.5 Co 475/2013 zamietol ( ).“

Ústavný súd sa s poukazom na citovaný obsah odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu nestotožnil s tvrdením sťažovateľky o jeho nedostatočnom odôvodnení

a arbitrárnosti. Najvyšší súd síce stručne, avšak z obsahového hľadiska zrozumiteľne

a jednoznačne odôvodnil svoj právny názor, pričom jeho právne závery neavizujú zjavné

omyly v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti oboznámil aj s obsahom

mimoriadneho dovolania č. k. -8 z 20. marca 2014, ktorého súčasťou je

aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov formulovaný v závere

mimoriadneho dovolania takto: „Súčasne na návrh účastníka konania v záujme zabránenia

vzniku škody veľkého rozsahu navrhujem podľa odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia.“ Žiadne ďalšie odôvodnenie tohto návrhu nie je súčasťou

obsahu mimoriadneho dovolania.

Podľa ak generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie

a súčasne s podaním mimoriadneho dovolania navrhne odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia, odkladá sa doručením mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa účinky odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

zanikajú

a) zamietnutím návrhu generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom, alebo

b) rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní, najneskôr však uplynutím jedného roka

od doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu, ak dovolací súd nerozhodne

o predĺžení tejto lehoty.

Zo zákonnej konštrukcie odkladu vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého

mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora vyplýva, že zákonodarca nespojil

odkladný účinok so samotným podaním mimoriadneho dovolania, ale ako nevyhnutnú

podmienku odkladu vykonateľnosti stanovil explicitne vyjadrený návrh generálneho

prokurátora na odklad vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním.

Napriek tomu, že zákonodarca s takýmto návrhom spojil účinky odloženia vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia ku dňu doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu,

ponechal zároveň najvyššiemu súdu možnosť, aby takýto účinok zvrátil rozhodnutím, ktorým

návrh na odklad vykonateľnosti zamietne [ ]. Od právomoci

dovolacieho súdu zamietnuť návrh generálneho prokurátora na odklad vykonateľnosti je

možné odvodzovať aj potrebu náležitého odôvodnenia návrhu na odklad vykonateľnosti zo

strany generálneho prokurátora. Samotné dôvody mimoriadneho dovolania nie je možné

automaticky považovať aj za dôvody pre odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,

keďže odôvodnenie návrhu na odklad vykonateľnosti mimoriadnym dovolaním napadnutého

rozhodnutia by malo primárne smerovať k preukázaniu neliehavej potreby takéhoto

mimoriadneho zásahu do vlastností právoplatného rozhodnutia, a tým aj do právnej istoty

účastníkov konania. Dôvody by pritom vždy mali byť dostatočne konkretizované vo vzťahu k

prejednávanej veci a účastníkom konania.

V danom prípade, ako na to poukázal aj najvyšší súd v odôvodnení namietaného

uznesenia, generálny prokurátor formuloval svoj návrh iba formálne s veľmi všeobecným

poukázaním na potrebu „zabránenia vzniku škody veľkého rozsahu“, čo viedlo najvyšší súd

k zamietnutiu tohto návrhu z dôvodu jeho neodôvodnenosti. Generálny prokurátor

neprezentoval žiadne argumenty, z ktorých by vyplývalo, že v prípade zrušenia

právoplatných rozhodnutí napadnutých mimoriadnym dovolaním vznikne sťažovateľke

neodstrániteľná ujma. Argumenty týkajúce sa nevyhnutnosti odkladu vykonateľnosti

mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí, na ktoré sťažovatelia poukazujú

vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu, neboli súčasťou návrhu generálneho

prokurátora, preto právny záver najvyššieho súdu o neodôvodnenosti návrhu ústavný súd aj

s poukazom na už uvedené nepovažuje za svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné

ani za také, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie

namietaného uznesenia ako celok teda nevykazuje známky arbitrárnosti a svojvoľnosti

a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ), preto je v tomto smere

ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými generálnym prokurátorom

v mimoriadnom dovolaní, v ktorom poukázal na „viaceré pochybenia a porušenia zákona“

konajúcimi všeobecnými súdmi, ústavný súd konštatuje, že vysporiadanie sa s týmito

námietkami bude úlohou najvyššieho súdu až v rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.

S odvolaním sa na dosiaľ uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

základného práva a práva sťažovateľky ( a dohovoru), a

preto sťažnosť odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods.

2 ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2016