Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 328/2016
PDF · 146.84 KB
No categories available
III. ÚS 328/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FUTURE INVEST, a. s.
v „likvidácii“, v konkurze, Košická 52, Bratislava, zastúpenej advokátkou Mgr. Ivetou
Vajdovou, Bárdošova 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 68/2012 a jeho
uznesením z 18. decembra 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cob 193/2014 a jeho uznesením z 27. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti FUTURE INVEST, a. s. v „likvidácii“, v konkurze
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FUTURE INVEST, a. s. v „likvidácii“,
v konkurze, Košická 52, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 68/2012 a jeho
uznesením z 18. decembra 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 193/2014 a jeho uznesením
z 27. februára 2015.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že podaním doručeným okresnému
súdu 27. augusta 2012 uplatnila návrh na obnovu konania.
V texte sťažnosti podrobne argumentovala, v čom podľa jej názoru pochybil okresný
súd a v odvolacom konaní aj krajský súd, keď jej návrh na obnovu konania zamietli. Okrem
iného konkrétne konštatovala, že „má za to, že postupom súdov, tak prvostupňového ako aj
odvolacieho, ktoré návrh na obnovu konania zamietli z dôvodu nedostatku aktívnej
legitimácie, nedoručili sťažovateľovi vyjadrenie správkyne konkurznej podstaty, riadne
neodôvodnili svoje rozhodnutie a nezaoberali sa rozhodujúcimi argumentmi sťažovateľa
a dôslednou aplikáciou zákonnej úpravy...“.
Sťažovateľka taktiež namietala „dĺžku konania pred prvostupňovým
a druhostupňovým súdom“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Cb 68/2012 a jeho uznesením z 18. decembra 2012 a postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 193/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2015 boli
porušené jej základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo vyjadrovať sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň navrhla napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Sťažovateľka taktiež navrhla vysloviť porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 23 Cb 68/2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cob 193/2014 a napokon sťažovateľka žiadala priznať náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením okresného súdu z 18. decembra 2012
a uznesením krajského súdu z 27. februára 2015
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, a) ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovanej zástupkyne,
ktorá koncipovala aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručila aj
napadnuté uznesenie tak okresného súdu, ako aj krajského súdu. Predloženie rozhodnutí
všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosti smerujú, je pritom podľa § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu
Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 68/2012 a postupom krajského súdu
v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 193/2014, pričom v sťažnosti sama
uviedla, že ,,prvostupňový súd vo veci rozhodol po 7 mesiacoch od podania návrhu
na obnovu konania a druhostupňový súd o odvolaní zo dňa 30.1.2013 rozhodol až
27.2.2015“. Na inom mieste sťažnosti sťažovateľka konštatovala, že krajský súd
v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 23 Cb 68/2012-18
z 18. decembra 2012 v spojení s doplňujúcim uznesením č. k. 23 Cb 68/2012-39
z 15. mája 2014.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04,
III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte
mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv
zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho
veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (IV. ÚS 226/04,
IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza
k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Keďže sťažnosť bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď napadnuté konania
vedené pred okresným súdom a krajským súdom boli už právoplatne skončené, ústavný súd
aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. mája 2016