Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 335/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv zaručených a 2

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 48

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva zaručeného podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v postavení oprávneného od 6. mája

2014 účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom na podklade zmenkového

platobného rozkazu Okresného súdu Prešov sp. zn. z 9. decembra 2013.

V napadnutom konaní okresný súd uznesením č. k. -56 z 3. marca 2016

exekúciu zastavil a súčasne vyslovil, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté do 30 dní od

právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

K namietanému porušeniu práva na nestranný súd sťažovateľ v argumentácii

sťažnosti uvádza, že v inej jeho exekučnej veci Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) uznesením sp. zn. z 25. mája 2015 rozhodol, že všetci sudcovia

okresného súdu sú z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčení a vec prikázal

Okresnému súdu Stará Ľubovňa. V zmysle odôvodnenia označeného uznesenia majú byť

všetci sudcovia okresného súdu zaujatí, pretože povinných osobne poznajú. Sťažovateľ

pritom poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vzťahujúcu sa

na inštitút nestrannosti sudcu tvrdiac, že nezaujatosť rozhodujúceho sudcu okresného súdu

„bola podľa takto vnímaných kritérií spochybnená samotným rozhodnutím Krajského súdu

v Prešove. Ten v obdobnej veci, tých istých účastníkov a práve z dôvodu na strane pasívne

legitimovaných účastníkov konania, svojim rozhodnutím všetkých sudcov Okresného súdu

Poprad z prejednávanej veci vylúčil. Nakoľko sa tak stalo v mojej inej právnej veci

s rovnakým, resp. obdobným okruhom účastníkov konania, len s inou výškou pohľadávky, je

konanie Okresného súdu Poprad v zásadnom rozpore s teóriou nezaujatosti a nestrannosti

súdu. Nie je možné, aby v inej právnej veci boli všetci sudcovia vylúčení a v konaní sp. zn.

, EX 25/14 uvedeným spôsobom vylúčený sudca konal a môj návrh ako

oprávnenej osoby zamietol. Takéto rozhodnutie nemôže byť hodnotené ako nezaujaté...

V predmetnej veci je rozhodné, že sudcovia Okresného súdu Poprad v zhode uviedli, že

medzi nimi a povinnou v 2. rade je priateľský vzťah a povinného

v 1. rade (jej manžela) poznajú.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote sťažovateľ

poukazuje na neprimeranú dĺžku konania, konkrétne najmä na skutočnosť, že okresný súd

nerozhodoval o návrhu povinného na odklad exekúcie a jej čiastočné zastavenie

14 mesiacov. Vylučuje pritom skutkovú a právnu zložitosť veci ako dôvod, pre ktorý

okresný súd nerozhodoval. Pokiaľ by okresný súd konal bez zbytočných prieťahov, ani

sťažovateľovi by nevznikla povinnosť doplnenia návrhu v zmysle ustanovení čl. V zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj

„novela Exekučného poriadku“). Sťažovateľ uvádza, že označená «novela zákona postavila

podmienky v môj neprospech, nakoľko mi zmenou zákona bola uložená povinnosť doplniť

pred tým v kvalifikovanej forme urobené podanie. Lehotu, ktorú zákonodarca vo vzťahu

k tejto zmene zákona uložil, je možné hodnotiť ako príliš krátku. Rovnako súd v tejto veci

nesplnil svoju poučovaciu povinnosť podľa „Súdy

poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich

procesných právach a povinnostiach.“ Návrh na vykonanie exekúcie som doplnil v zákonnej

lehote 29.1.2016. Súd však moje podanie vyhodnotil ako neúplné. ... Dňa 19.2.2016 som

predložil súdu podanie označené ako doplnenie doplneného návrhu na vykonanie exekúcie.

V tomto podaní som vysvetlil, že záväzkový vzťah vznikol na základe ústnej dohody, ktorou

ma povinný, ako kamarát, požiadal o poskytnutie pôžičky na vysporiadanie skorších dlhov

s prísľubom, že po následnom preúverovaní ich nehnuteľnosti, mi dlžnú sumu vráti. Preto

som jednoznačne vyhlásil, že zaviazanosť povinného zo zmenky nevznikla v súvislosti so

spotrebiteľskou zmluvou. Súd však moje podanie vyhodnotil ako neúplné. Takýmto

hodnotením posúdil podanie zo dňa 29.1.2016, doručené súdu 5.2.2016 a učinené v lehote

podľa predmetnej novely. Napriek jednoznačnému názvu podania zo dňa 19.2.2016, ktorý

preukazoval priamu súvislosť s podaním zo dňa 29.1.2016, súd hodnotil toto podanie ako

podanie po lehote, ktorá je prekluzívna a preto naň neprihliadol. Podanie zo dňa 29.1.2016

podľa hodnotenia súdu neobsahovalo rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu

s povinným. Vyhlásenie, že s povinným nemám žiadny vlastný vzťah, súd vyhodnotil ako

nedostatočné, nespĺňajúce zákonné podmienky. Napriek už uvedenému, podanie zo dňa

19.2.2016 priamo nadväzovalo a dopĺňalo prvé podanie. V ňom sa jednoznačne uvádza, že

vzniknutý vzťah sa nezakladá na spotrebiteľskom vzťahu. Nakoľko však mám za to, že

podanie som urobil v zmysle zákona a v zákonnej lehote a následne včas urobené podanie

som ešte doplnil, napriek tomu, že súd ma mal vyzvať na doplnenie podania a poučiť ma

v zmysle . Takéto porušenie práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov sa spája s porušením práva na nestranný

a nezávislý súd, t.j. pri jeho rozhodovaní vo veci vidím absenciu zásady nezaujatosti súdu.».

Splnenie podmienok prerokovania sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodňuje

poukazom na obsah svojho podania z 26. februára 2015, ktorým vyzval okresný súd, aby

„vo veci konal bezodkladne“. Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia

sťažovateľ odôvodňuje neodstrániteľnosťou následkov porušenia označených práv na

„psychickom rozpoložení založenom z nečinnosti súdu a neschopnosti svojimi úkonmi

ovplyvniť túto nečinnosť a predovšetkým z nezáujmu konajúceho súdu o osud mojej právnej

veci z pohľadu uspokojenia môjho nároku“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci pred nestranným súdom

zriadeným zákonom podľa SR a podľa Dohovoru...

postupom Okresného súdu Poprad v konaní... sp. zn. , porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote a bez

zbytočných prieťahov podľa SR a podľa Dohovoru...

postupom Okresného súdu Poprad v konaní... sp. zn. , porušené bolo.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume spolu 8500 eur,

ktoré je Okresný súd Poprad povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1000 € od Okresného

súdu Poprad, ktoré je súd povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Okresný súd Poprad je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia za dva úkony právnej služby v sume 303,16 eur... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

K namietanému porušeniu základného práva na nezákonného sudcu podľa

a práva na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd

poznamenáva, že sťažovateľ v prvej vete petitu sťažnosti nesprávne uvádza označenie

článku zaručujúceho základné právo na nezákonného sudcu. Ide o , a nie

o , ako chybne uvádza sťažovateľ. Aj keď uvedené pochybenie posúdil

ústavný súd ako chybu v písaní a prihliadajúc na celkový obsah sťažnosti, uvedené nemalo

podstatnejší význam vzhľadom na záver ústavného súdu o nedostatku podmienok

na prerokovanie sťažnosti.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

(mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, ktoré nie je dosiaľ právoplatne skončené. V danej veci totiž okresný

súd prvým výrokom uznesenia č. k. -56 z 3. marca 2016 exekúciu zastavil,

avšak proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ 16. marca 2016 odvolanie. Uvedené

skutočnosti potvrdil aj okresný súd na základe dožiadania ústavného súdu. Z obsahu

uznesenia okresného súdu č. k. -56 z 3. marca 2016 vyplýva, že exekúcia

bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. m) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1

písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.

Z uvedeného je zrejmé, že konanie okresného súdu vo veci sťažovateľa vedenej pod

sp. zn. dosiaľ nie je právoplatne skončené a podľa platnej procesnoprávnej

úpravy [ (ďalej len „OSP“)] bude uznesenie

o zastavení exekučného konania predmetom odvolacieho prieskumu realizovaného

krajským súdom ako súdom odvolacím. V rámci neho je odvolací súd povinný aj skúmať, či

napadnuté uznesenie nevydal vylúčený sudca [odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. g)

]. Uvedená právomoc krajského súdu tak vylučuje právomoc ústavného súdu

na konanie o sťažnosti v časti namietaného porušenia základného práva na nezákonného

sudcu podľa a práva na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí

sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov to, že musí smerovať

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ).

Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (,

, , ). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup

všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle , nevyslovil porušenie

základného práva zaručeného v tomto článku (napr. , ), prípadne

návrhu buď nevyhovel (napr. ) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený

(napr. , , , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podstatou sťažnostných námietok sťažovateľa,

ktorý v namietanom exekučnom konaní vystupuje v postavení oprávneného, je podľa neho

úplná nečinnosť okresného súdu v exekučnom konaní začatom doručením návrhu

sťažovateľa na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, a to pri rozhodovaní okresného

súdu o návrhu povinného na povolenie odkladu exekúcie a na čiastočné zastavenie

exekúcie, ktorý bol doručený 6. novembra 2014. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd

v dôsledku svojej nečinnosti v spojení s novelou Exekučného poriadku vyžadujúcou

doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie sťažovateľom v konečnom dôsledku o podaných

návrhoch povinných ani nerozhodoval, keď exekučné konanie uznesením č. k.

-56 zo 6. marca 2016 zastavil pre nedoplnenie návrhu na vykonanie

exekúcie sťažovateľom spôsobom ustanoveným novelou Exekučného poriadku.

Pokiaľ ide o možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ústavný súd

konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo označené exekučné konanie

neprávoplatne zastavené. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu už

napadnutý súd nemá právomoc rozhodovať, pričom vec by podľa mala

byť predložená na rozhodnutie krajskému súdu. V danom prípade tak už sťažnosť vo svojej

podstate nesmeruje proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu okresného súdu do označených

práv.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že hoci sťažovateľom opísané skutočnosti indikujú

možnosť porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v období od doručenia návrhu

povinného na odklad a čiastočné zastavenie exekúcie, t. j. od 6. novembra 2014 až do

rozhodnutia o zastavení exekúcie uznesením zo 6. marca 2016 (spolu v trvaní jedného roka

a štyroch mesiacov) tieto prieťahy v okolnostiach danej veci nehodnotí ako zbytočné

prieťahy takej intenzity, ktoré by dosahovali ústavný rozmer. Podľa názoru ústavného súdu

ide len o ojedinelý prieťah, pre ktorý ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry

nepovažuje za potrebné vyvodzovať záver o porušení označených práv.

Argumentáciu sťažovateľa o zodpovednosti okresného súdu za súčasný stav

napadnutého konania v dôsledku spôsobených zbytočných prieťahov (v zmysle jeho

výsledku, ktorým je zastavenia exekúcie) považuje ústavný súd iba ako neodôvodnené

prenášanie zodpovednosti sťažovateľa za nedodržanie zákonných predpokladov na ďalšie

vedenie exekúcie po 1. januári 2016 vyžadované novelou Exekučného poriadku. Podľa

názoru ústavného súdu tak ani táto spojitosť s uvedeným ojedinelým prieťahom nemôže

zakladať zodpovednosť, ktorá by odôvodňovala zásah ústavného súdu v podobe vyslovenia

porušenia označených práv a priznania žiadaného finančného zadosťučinia. Vo vzťahu

k návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy ústavný súd dodáva, že formulácia petitu

sťažnosti v tejto časti ani nezodpovedá ústavným a zákonným právomociam ústavného súdu

( , resp. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016