Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 470/2016
PDF · 193.25 KB
No categories available
II. ÚS 470/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedenú pod sp. zn. Rvp 9222/2014
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a tiež namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Humenné sp. zn.
6 Er 403/2008 z 26. júla 2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17 CoE 39/2014 z 29. apríla 2014, ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) uvedeným v záhlaví tohto uznesenia
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uvedeným
v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo
v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi
zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie pred
zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský rozsudok sa
2
tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie
exekučného konania.
Potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením
okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená, resp. vyhlásená za neprípustnú a následne
zastavená.
Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu v obšírnej argumentácii namieta,
že uznesením okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, charty a práva podľa
dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým,
že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie
ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu
právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa
sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa
sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení
exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala
možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku
zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce
k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný.
Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá
§ 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne
právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa
sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej
doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa
sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie
výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47
charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnuté
uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie
4
konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, chartou, dohovorom a dodatkovým protokolom napadnutým
uznesením okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom konaní
a napadnuté uznesenie okresného súdu vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
6
II.2 K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uznesením krajského súdu,
námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín.
Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu,
ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne
preskúmaval exekučný titul (potom, ako už raz tento exekučný titul preskúmal pri vydávaní
poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že
krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume
exekučného titulu aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom
práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci
mal, neprerušil exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložil Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej
ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak
krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v danej veci pojednávanie tak, ako im
to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú
už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už
zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenej sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013
z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch, keď bol
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke
sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súd
v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti
úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti
odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného
v § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky
konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie
sťažovateľkinho prípadu, z ktorého vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní
o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktoré je predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu
jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho
vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred
rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal
účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka
odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.
C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť
oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už
uvádzaných dôvodov už z uznesenia okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie,
v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný z exekúcie, ktorý má
v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal po doručení uznesenia
8
prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu) v tom zmysle, že si nepraje, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie
nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd
v napadnutom uznesení náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru,
že uznesenie okresného súdu je vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v danej veci princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť
porušenia v petite sťažnosti označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam
a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti
pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jej
v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, dodatkového
protokolu a charty vo vzťahu ku konaniu okresného súdu (a vecne nadväzne na neho aj
k odvolaciemu konaniu), ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, je odôvodnená argumentáciou týkajúcou sa vyhlásenia
exekúcie za neprípustnú a jej následného zastavenia. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá,
že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016
10