Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 365/2016
PDF · 174.16 KB
No categories available
III. ÚS 365/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
, , a
, v mene ktorých podala sťažnosť Mgr. Alena
Mikudová, advokátka, Orlická 2698/16, Poprad, pre namietané porušenie ich základných
práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 17, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21, čl. 46 ods. 1 a 3
v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 3, čl. 5, čl. 8, čl. 13
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS:SKIS-
197/OISV-V-2013 z 30. októbra 2015 a uznesením Okresnej prokuratúry Kežmarok sp. zn.
PV 665/14/7703 z 18. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. apríla 2016
a 3. mája 2016 doručené elektronické podanie Mgr. Aleny Mikudovej, advokátky, Orlická
2698/16, Poprad (ďalej len „advokátka“), v mene sťažovateľov
, ,
, ,
, a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,
čl. 16 ods. 2, čl. 17, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21, čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 5, čl. 8, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv (ďalej len
,,dohovor“) uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly
a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS:SKIS-197/OISV-V-2013 z 30. októbra 2015 (ďalej len
,,uznesenie vyšetrovateľa“) a uznesením Okresnej prokuratúry Kežmarok (ďalej len
,,okresná prokuratúra“) sp. zn. PV 665/14/7703 z 18. januára 2016 (ďalej len ,,uznesenie
prokuratúry“).
Elektronické podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu
19. apríla 2016 nebolo doplnené písomným podaním a elektronické podanie 3. mája 2016
bolo doplnené písomným podaním doručeným 9. mája 2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že právna zástupkyňa sťažovateľov
doručila podanie označené ako „sťažnosť na postup príslušníkov Policajného zboru“
z 22. júla 2013 adresované ministerstvu, ktoré bolo odstúpené Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Úrad inšpekčnej služby, odboru
inšpekčnej služby - východ (ďalej len „odbor inšpekčnej služby“). Obsahom tohto podania
bolo podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov, ktorých sa mali údajne dopustiť
príslušníci Policajného zboru. Vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby uvedené podanie
vyhodnotil ako trestné oznámenie a po vykonaní príslušných úkonov podanie odmietol.
Proti rozhodnutiu o odmietnutí veci vyšetrovateľom podali sťažovatelia sťažnosť,
2
na základe ktorej prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pn 310/13/7704
z 18. júna 2014 sťažnosťou napadnuté uznesenie o odmietnutí veci zrušil a vec vrátil
príslušnému vyšetrovateľovi odboru inšpekčnej služby. Vyšetrovateľ odboru inšpekčnej
služby po vrátení veci rozhodol uznesením z 28. júla 2014, ktorým začal trestné stíhanie
vo veci (ďalej len „uznesenie o začatí trestného stíhania“). Na základe výsledkov
vyšetrovania vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby vydal uznesenie, ktorým zastavil
trestné stíhanie vo veci z dôvodu, že skutky uvedené uznesení o začatí trestného stíhania nie
sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa
podali sťažovatelia sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením prokuratúry tak, že
sťažnosť bola zamietnutá ako nedôvodná.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú viaceré údajné pochybenia v postupe
vyšetrovateľa, v dôsledku ktorých považujú uznesenie vyšetrovateľa za ústavne
neakceptovateľné, pretože podľa ich názoru vyšetrovateľ výpovede sťažovateľov
vyhodnotil v rozpore s vykonaným dokazovaním, neobjektívne, rozporuplne a nelogicky.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že aj okresná prokuratúra tým, že tieto údajné pochybenia
nenapravila a potvrdila zákonnosť postupu a uznesenia vyšetrovateľa svojím uznesením,
porušila ich označené práva.
Ústavný súd v súčinnosti s právnou zástupkyňou sťažovateľov zistil, že sťažnosťou
napadnuté uznesenie prokuratúry jej bolo doručené 2. februára 2016.
V závere sťažnosti uviedli sťažovatelia tento petit:
„1. Ministerstvo vnútra, Sekcia kontroly inšpekčnej služby a Okresná prokuratúra
Kežmarok v konaní vedenom pod ČVS: SK1S-197/OISV-V-2013 porušili základné právo
sťažovateľov na práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (článok 16 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky), práva na zachovanie ľudskej dôstojností (či. 19 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd), práva na osobnú slobodu a bezpečnosť (Článok 17
Ústavy Slovenskej republiky; čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd), práva na nedotknuteľnosť obydlia (Článok 21 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a práva na súdnu a inú ochranu
(čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky) vrátane práva na účinný opravný
prostriedok (čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v spojení so
zákazom diskriminácie (čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd) ako aj zákaz mučenia, krutého, neľudského,
či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v spojení so zákazom
diskriminácie (čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd).
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Kežmarok zo dna 18. 1. 2016, Pv 665/14/7703-45
a uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby
zo dna 30.10.2015, ČVS: SKIS-197/OISV-V-2013 sa zrušujú a vec sa vracia Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky, Sekcii kontroly a inšpekčnej služby na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania, ktorú je Okresná prokuratúra
Kežmarok povinná zaplatiť sťažovateľom do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
4
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v tejto veci musel v prvom rade vysporiadať s otázkou totožnosti
osoby (osôb), ktorá (ktoré) sa na neho obracia so sťažnosťou. Sťažnosť je totiž evidentne
koncipovaná advokátkou a je iba ňou podpísaná, aj keď v jej záhlaví sú označení
sťažovatelia (ako „sťažovateľ 1, 2, 3, 4, 5 a 6“). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide
o bežný prípad právneho zastúpenia sťažovateľov advokátom, ktorý potom robí v ich mene
všetky potrebné úkony. Aj keď ústavný súd nemá zásadné pochybnosti o tom, že advokátka
poskytovala právne služby osobám označeným ako sťažovatelia v konaní pred príslušnými
orgánmi verejnej moci, rozhodujúcou je skutočnosť, že o vzniku právneho zastúpenia sa
v podaní doručenom ústavnému súdu ani nezmieňuje, pričom si musela byť vedomá, že
bez splnomocnenia, v ktorom je výslovne uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom, ani nemôže predkladať sťažnosť ústavnému súdu v ich mene.
Je potom len príznačné, že niektoré formulácie v podaní vyznievajú ako podané advokátkou
vo svojom mene, čo však v okolnostiach prípadu je zjavne neakceptovateľné.
K podaniu nebolo až doteraz pripojené žiadne splnomocnenie. Advokátka
vo faxovom podaní doručenom ústavnému súdu 25. mája 2016 okrem iného uviedla: „...
prostredníctvom tohto podania si dovoľujem zároveň Ústavný súd Slovenskej republiky
informovať, že v najbližších dňoch doplním k písomným podaniam v predmetnej právnej
veci aj rovnopisy zodpovedajúcich plnomocenstiev sťažovateľov na zastupovanie...,
predmetné plnomocenstvá predložím dodatočne z dôvodu, že v čase odoslania ústavnej
sťažnosti zo dňa 3.5.2016... som nemala k dispozícii predmetné plnomocenstvá
v dostatočnom počte rovnopisov tak, aby som mohla Ústavnému súdu Slovenskej republiky
predložiť ich úradne overené kópie, alebo priamo ich originál.“
Vzhľadom na to, že toto oznámenie koncipovala advokátka ako osoba znalá práva,
nemožno jeho obsah posúdiť inak ako nejasný a účelový (alebo až infantilne zavádzajúci),
pretože je zjavné, že tu nejde o nedostatok „počtu rovnopisov“, ale splnomocnení ako
takých. Tento názor ústavného súdu je umocnený tým, že ani v čase rozhodovania
o sťažnosti (t. j. po viac ako mesiaci od jej doručenia ústavnému súdu) advokátka nedoručila
ústavnému súdu žiadne splnomocnenie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že advokátka ústavnému súdu
nepreukázala, že zastupuje sťažovateľov v konaní o tejto sťažnosti. Za týchto okolností bolo
potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí a zároveň ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
Odhliadnuc od uvedených dôvodov odmietnutia tejto sťažnosti ústavný súd
vzhľadom na závažnosť niektorých aspektov v obsahu sťažnosti túto preskúmal a dospel
k týmto záverom:
1. K napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
6
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie vyšetrovateľa, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa bolo možné
podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovatelia aj využili. Označené
uznesenie vyšetrovateľa bolo riadne preskúmané okresnou prokuratúrou, preto
s prihliadnutím na túto skutočnosť bolo možné túto časť sťažnosti odmietnuť aj
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu...
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Napadnuté uznesenie prokuratúry nadobudlo právoplatnosť 18. januára 2016, teda
dňom jeho vydania.
Pre posúdenie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde lehoty nie je
rozhodujúcou iba samotná právoplatnosť rozhodnutia, ale aj doručenie jeho odpisu
sťažovateľom. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002
vyslovil, že lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorá sa
pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca
pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp
právnej istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo
právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené.
Obdobne v uznesení sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. marca 2003 ústavný súd okrem iného
uviedol, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi
v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je
pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi.
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia mali postavenie poškodených
v trestnom konaní, ktorých zastupovala advokátka ako ich právna zástupkyňa.
Z § 179 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že ak má osoba, ktorej treba uznesenie
oznámiť, obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto
osobe, alebo jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie
doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetné uznesenie okresnej prokuratúry bolo
právnej zástupkyni sťažovateľov ako ich splnomocnencovi doručené 3. februára 2016,
pričom sťažnosť sťažovateľov bola doručená ústavnému súdu účinne až 3. mája 2016, je
potrebné konštatovať, že sťažnosť sťažovateľov bola doručená zjavne po uplynutí
8
dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto
sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť ako oneskorene podanú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo
bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2016