Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 365/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

, , a

, v mene ktorých podala sťažnosť Mgr. Alena

Mikudová, advokátka, Orlická 2698/16, Poprad, pre namietané porušenie ich základných

práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 17, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 21, čl. 46 ods. 1 a 3

v spojení s , práv podľa , , ,

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS:SKIS-

197/OISV-V-2013 z 30. októbra 2015 a uznesením Okresnej prokuratúry Kežmarok sp. zn.

z 18. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. apríla 2016

a 3. mája 2016 doručené elektronické podanie Mgr. Aleny Mikudovej, advokátky, Orlická

2698/16, Poprad (ďalej len „advokátka“), v mene sťažovateľov

, ,

, ,

, a (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1,

, , a 2, , a 3 v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 5, čl. 8, čl. 13 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv (ďalej len

,,dohovor“) uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly

a inšpekčnej služby sp. zn. ČVS:SKIS-197/OISV-V-2013 z 30. októbra 2015 (ďalej len

,,uznesenie vyšetrovateľa“) a uznesením Okresnej prokuratúry Kežmarok (ďalej len

,,okresná prokuratúra“) sp. zn. z 18. januára 2016 (ďalej len ,,uznesenie

prokuratúry“).

Elektronické podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu

19. apríla 2016 nebolo doplnené písomným podaním a elektronické podanie 3. mája 2016

bolo doplnené písomným podaním doručeným 9. mája 2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že právna zástupkyňa sťažovateľov

doručila podanie označené ako „sťažnosť na postup príslušníkov Policajného zboru“

z 22. júla 2013 adresované ministerstvu, ktoré bolo odstúpené Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Úrad inšpekčnej služby, odboru

inšpekčnej služby - východ (ďalej len „odbor inšpekčnej služby“). Obsahom tohto podania

bolo podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov, ktorých sa mali údajne dopustiť

príslušníci Policajného zboru. Vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby uvedené podanie

vyhodnotil ako trestné oznámenie a po vykonaní príslušných úkonov podanie odmietol.

Proti rozhodnutiu o odmietnutí veci vyšetrovateľom podali sťažovatelia sťažnosť,

2

na základe ktorej prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn.

z 18. júna 2014 sťažnosťou napadnuté uznesenie o odmietnutí veci zrušil a vec vrátil

príslušnému vyšetrovateľovi odboru inšpekčnej služby. Vyšetrovateľ odboru inšpekčnej

služby po vrátení veci rozhodol uznesením z 28. júla 2014, ktorým začal trestné stíhanie

vo veci (ďalej len „uznesenie o začatí trestného stíhania“). Na základe výsledkov

vyšetrovania vyšetrovateľ odboru inšpekčnej služby vydal uznesenie, ktorým zastavil

trestné stíhanie vo veci z dôvodu, že skutky uvedené uznesení o začatí trestného stíhania nie

sú trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa

podali sťažovatelia sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením prokuratúry tak, že

sťažnosť bola zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú viaceré údajné pochybenia v postupe

vyšetrovateľa, v dôsledku ktorých považujú uznesenie vyšetrovateľa za ústavne

neakceptovateľné, pretože podľa ich názoru vyšetrovateľ výpovede sťažovateľov

vyhodnotil v rozpore s vykonaným dokazovaním, neobjektívne, rozporuplne a nelogicky.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že aj okresná prokuratúra tým, že tieto údajné pochybenia

nenapravila a potvrdila zákonnosť postupu a uznesenia vyšetrovateľa svojím uznesením,

porušila ich označené práva.

Ústavný súd v súčinnosti s právnou zástupkyňou sťažovateľov zistil, že sťažnosťou

napadnuté uznesenie prokuratúry jej bolo doručené 2. februára 2016.

V závere sťažnosti uviedli sťažovatelia tento petit:

„1. Ministerstvo vnútra, Sekcia kontroly inšpekčnej služby a Okresná prokuratúra

Kežmarok v konaní vedenom pod ČVS: SK1S-197/OISV-V-2013 porušili základné právo

sťažovateľov na práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia (

Slovenskej republiky), práva na zachovanie ľudskej dôstojností (či. 19 ods. 1

Slovenskej republiky) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života ( ; Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd), práva na osobnú slobodu a bezpečnosť (Článok 17

; Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd), práva na nedotknuteľnosť obydlia (Článok 21 ;

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a práva na súdnu a inú ochranu

( a 3 ) vrátane práva na účinný opravný

prostriedok (čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v spojení so

zákazom diskriminácie ( , Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd) ako aj zákaz mučenia, krutého, neľudského,

či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania ;

čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v spojení so zákazom

diskriminácie ( , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd).

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Kežmarok zo dna 18. 1. 2016, -45

a uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby

zo dna 30.10.2015, ČVS: SKIS-197/OISV-V-2013 sa zrušujú a vec sa vracia Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky, Sekcii kontroly a inšpekčnej služby na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania, ktorú je Okresná prokuratúra

Kežmarok povinná zaplatiť sťažovateľom do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

4

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v tejto veci musel v prvom rade vysporiadať s otázkou totožnosti

osoby (osôb), ktorá (ktoré) sa na neho obracia so sťažnosťou. Sťažnosť je totiž evidentne

koncipovaná advokátkou a je iba ňou podpísaná, aj keď v jej záhlaví sú označení

sťažovatelia (ako „sťažovateľ 1, 2, 3, 4, 5 a 6“). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide

o bežný prípad právneho zastúpenia sťažovateľov advokátom, ktorý potom robí v ich mene

všetky potrebné úkony. Aj keď ústavný súd nemá zásadné pochybnosti o tom, že advokátka

poskytovala právne služby osobám označeným ako sťažovatelia v konaní pred príslušnými

orgánmi verejnej moci, rozhodujúcou je skutočnosť, že o vzniku právneho zastúpenia sa

v podaní doručenom ústavnému súdu ani nezmieňuje, pričom si musela byť vedomá, že

bez splnomocnenia, v ktorom je výslovne uvedené, že sa udeľuje na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom, ani nemôže predkladať sťažnosť ústavnému súdu v ich mene.

Je potom len príznačné, že niektoré formulácie v podaní vyznievajú ako podané advokátkou

vo svojom mene, čo však v okolnostiach prípadu je zjavne neakceptovateľné.

K podaniu nebolo až doteraz pripojené žiadne splnomocnenie. Advokátka

vo faxovom podaní doručenom ústavnému súdu 25. mája 2016 okrem iného uviedla: „...

prostredníctvom tohto podania si dovoľujem zároveň Ústavný súd Slovenskej republiky

informovať, že v najbližších dňoch doplním k písomným podaniam v predmetnej právnej

veci aj rovnopisy zodpovedajúcich plnomocenstiev sťažovateľov na zastupovanie...,

predmetné plnomocenstvá predložím dodatočne z dôvodu, že v čase odoslania ústavnej

sťažnosti zo dňa 3.5.2016... som nemala k dispozícii predmetné plnomocenstvá

v dostatočnom počte rovnopisov tak, aby som mohla Ústavnému súdu Slovenskej republiky

predložiť ich úradne overené kópie, alebo priamo ich originál.“

Vzhľadom na to, že toto oznámenie koncipovala advokátka ako osoba znalá práva,

nemožno jeho obsah posúdiť inak ako nejasný a účelový (alebo až infantilne zavádzajúci),

pretože je zjavné, že tu nejde o nedostatok „počtu rovnopisov“, ale splnomocnení ako

takých. Tento názor ústavného súdu je umocnený tým, že ani v čase rozhodovania

o sťažnosti (t. j. po viac ako mesiaci od jej doručenia ústavnému súdu) advokátka nedoručila

ústavnému súdu žiadne splnomocnenie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že advokátka ústavnému súdu

nepreukázala, že zastupuje sťažovateľov v konaní o tejto sťažnosti. Za týchto okolností bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí a zároveň ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Odhliadnuc od uvedených dôvodov odmietnutia tejto sťažnosti ústavný súd

vzhľadom na závažnosť niektorých aspektov v obsahu sťažnosti túto preskúmal a dospel

k týmto záverom:

1. K napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

6

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie vyšetrovateľa, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľa bolo možné

podať sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovatelia aj využili. Označené

uznesenie vyšetrovateľa bolo riadne preskúmané okresnou prokuratúrou, preto

s prihliadnutím na túto skutočnosť bolo možné túto časť sťažnosti odmietnuť aj

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2. K napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu...

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. , , ).

Napadnuté uznesenie prokuratúry nadobudlo právoplatnosť 18. januára 2016, teda

dňom jeho vydania.

Pre posúdenie lehoty podľa lehoty nie je

rozhodujúcou iba samotná právoplatnosť rozhodnutia, ale aj doručenie jeho odpisu

sťažovateľom. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 28. novembra 2002

vyslovil, že lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorá sa

pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca

pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp

právnej istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo

právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené.

Obdobne v uznesení sp. zn. z 26. marca 2003 ústavný súd okrem iného

uviedol, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa sťažovateľovi

v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je

pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa

rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi.

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia mali postavenie poškodených

v trestnom konaní, ktorých zastupovala advokátka ako ich právna zástupkyňa.

Z vyplýva, že ak má osoba, ktorej treba uznesenie

oznámiť, obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto

osobe, alebo jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie

doručením rovnopisu, doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetné uznesenie okresnej prokuratúry bolo

právnej zástupkyni sťažovateľov ako ich splnomocnencovi doručené 3. februára 2016,

pričom sťažnosť sťažovateľov bola doručená ústavnému súdu účinne až 3. mája 2016, je

potrebné konštatovať, že sťažnosť sťažovateľov bola doručená zjavne po uplynutí

8

dvojmesačnej lehoty podľa . Ústavný súd preto

sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť ako oneskorene podanú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016