Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 494/2016
PDF · 182.08 KB
No categories available
II. ÚS 494/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti DELTA WORK a. s., Krivá 21, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Dušan Antol, Hlavná 108, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Antol,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice V v bližšie neoznačenom
konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DELTA WORK a. s., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DELTA WORK a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu Košice V (ďalej aj „daňový
úrad“) v bližšie neoznačenom konaní.
Sťažovateľka svoju sťažnosť označila ako „sťažnosť pre porušenie práva v zmysle
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v spojení s čl. 36 Ústavy
Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.“. Následne uvádza, že v marci v roku 2009 bola
v priebehu opakovanej daňovej kontroly pravdepodobne účelovo uvedená do omylu, že túto
daňovú kontrolu vykonávajú miestne príslušní pracovníci Daňového úradu Košice IV.
Daňový úrad Košice IV prípisom č. 698/320/69997/2008/Dem.Ber. z 23. septembra
2008 oznámil sťažovateľke začatie výkonu opakovanej daňovej kontroly „uvedených daní
za uvedené zdaňovacie obdobie: Daň z pridanej hodnoty − október 2006“. Daňové
riaditeľstvo, pracovisko Košice, prípisom č. VI/320/116/1640/2009 z 9. marca 2009
poverilo výkonom daňovej kontroly .
Sťažovateľka uvádza, že opakovanú daňovú kontrolu vykonali nasledovne:
„ od 27. 10. 2008 do 8. 3. 2009 pracovníčka DÚ KE IV
od 27. 10. 2008 do 8. 3. 2009 pracovníčka DÚ KE IV, od 9. 3. 2009
do 7. 9. 2009 pracovníčka DÚ KE V, od 9. 3. 2009 do 7. 9. 2009 pracovníčka DÚ
KE V.“ Namieta, že „obe pracovníčky DÚ KE V sa po celý čas vydávali za pracovníkov DÚ
KE IV, používali hlavičkový papier, všetky tlačivá a pečiatky KE IV“.
Podľa sťažovateľky teda opakovanú daňovú kontrolu vykonali pracovníci miestne
nepríslušného Daňového úradu Košice V, ktorí používali hlavičkový papier a pečiatky
Daňového úradu Košice IV. Uvedené podľa sťažovateľky môže potvrdiť jej ekonóm
Ing. Sabo, ktorý je zároveň aj súdnym znalcom zapísaným v zozname súdnych znalcov pre
odbor ekonomika. Sťažovateľka uvádza, že podľa nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 „je právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci
konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1
Zákona 511/92 o správe daní“. To, že daňovú kontrolu vykonával miestne nepríslušný
daňový úrad, však zistila až 3. apríla 2013 z výpovede svedkyne , ktorá
2
vypovedala na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo vedené Okresným súdom Košice II
pod sp. zn. 5 T 11/2012 proti .
Uvedený postup daňového úradu je podľa sťažovateľky v priamom rozpore s vtedy
platným § 3 a § 24 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“). Týmto postupom daňového úradu
došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľka sa so sťažnosťou v tejto veci už viackrát obrátila na ústavný súd,
pričom uvádza, že „naposledy mi pre nedostatok právomoci odmietli ako oneskorené
podanie − sťažnosť pre neprípustnosť, ale zároveň uznali procesnú chybu pri zjavnom
porušení zákona a údajne právomoc všeobecného súdu na prieskum označeného zásahu
orgánu verejnej moci nemohla zaniknúť“. Sťažovateľka zároveň uvádza: „viem,
že na opravné prostriedky Krajského súdu a Najvyššieho súdu SR už časového hľadiska nie
sú možné.“, zastáva však názor, že táto sťažnosť, ktorou sa teraz obrátila na ústavný súd,
sa podstatne líši od sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením
č. k. III. ÚS 591/2015-11, pretože „podstatne poukazuje na ústavno-právnu relevanciu,
novým dôkazom a hlavne svojím petitom“. Taktiež uvádza, že sa chce dozvedieť, prečo
ústavný súd evidentné porušenie zákona o správe daní a poplatkov stále odmieta inak
napriek tomu, že jej sťažnosť je stále „pre rovnaké porušenie zákona zo strany štátneho
orgánu“.
Podľa nej „úprava daňového procesného práva v slovenskom právnom poriadku
je komplexne upravená v zákone o správe daní a poplatkov. Podobne ako iné orgány
verejnej moci aj orgány daňovej správy vydávajú pri vykonávaní svojej činnosti daňovo −
právne akty, ktorou sa uskutočňuje nariaďovacia a výkonná činnosť iných príslušných
orgánov, v uvedenom prípade policajného zboru a následne príslušného súdu.
Vyššie uvedené postupy správcu dane sú v rozpore so zásadami daňového konania
a v rozpore s ústavnými princípmi. Pri posudzovaní správnosti a úplnosti, či platnosti takto
vydaných aktov správcu dane je potrebné sa posudzovať aj z hľadiska základného problému
– t.j. existencie nedostatkov, ktoré môžu mať za následok nulitnosť, nezákonnosť alebo
neplatnosť takéhoto postupu či rozhodnutia. Zákon o správe daní a poplatkov sa týmito
otázkami nezaoberá, preto pri výklade týchto pojmov je nevyhnutné vychádzať z právnej
teórie a judikatúry. Nezákonný postup správcu dane zasiahol do ústavne chránených práv
sťažovateľa. Formálne síce konal miestne príslušný Daňový úrad KE IV, avšak v
skutočnosti to bol zamestnanci iného Daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci
neboli z daňového konania vylúčení a nebol oznámený ani špecifikovaný dôvod zmeny
kontrolórov.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že keďže opakovanú daňovú kontrolu vykonávali
zamestnanci nepríslušného správcu dane, potom „rozhodnutia (záverečný protokol
o kontrole a výmery) č. 698/230/26683/08/pav z 30. 10. 2009, č. 698/230/80588/09/pav
zo dňa 10. 2. 2010, č. 698/230/26677/09/pav z 30. 10. 2009 a č. 698/230/21180/10/pav
z 16. 3. 2010“ je potrebné považovať za nulitné. Na základe opísaného skutkového stavu
a právneho stavu sa vydané rozhodnutia podľa sťažovateľky dostávajú do evidentnej
konfrontácie s právnou istotou.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené konaním pracovníkov DÚ Košice V v rozpore
s ust. § 3 a § 24 zák. č. 511/1992 Z. z. o s správe daní a poplatkov v rozpore s ust. § 3
a ostatnými zákona č. 511/1992 Zb. z. v platnom znení porušené bolo.
II. Konanie správcu dane bolo v rozpore splatnými právnymi predpismi a vydanie
daňovo − právnych aktov je nulitné.
III. Daňový úrad Košice IV je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 331,13 EUR, a to advokátskej
kancelárii JUDr. Dušan Antol,
4
najneskôr do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jedným z dôvodov, pre ktoré môže
ústavný súd návrh na začatie konania pri jeho predbežnom prerokovaní odmietnuť,
je nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať,
akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia
sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy...
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh (sťažnosť) okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu.
Napriek tomu, že sťažovateľka predložila ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom
kvalifikovaného právneho zástupcu, jej sťažnosť neobsahuje náležitosti sťažnosti, ktoré
zákon o ústavnom súde vyžaduje. V sťažnosti absentuje kvalifikovaný petit (návrh
na rozhodnutie ústavného súdu), ktorý musí byť formulovaný presne, určito, zrozumiteľne
a pritom tak, aby zodpovedal právomoci, ktorú môže ústavný súd uplatniť v príslušnom
type konania, teda takým spôsobom, aby mohol byť právne nespochybniteľným
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (m. m. III. ÚS 17/03, III. ÚS
234/04, IV. ÚS 15/08).
Sťažovateľka síce uvádza, že postupom Daňového úradu Košice V došlo k porušeniu
už označených základných práv, no žiadnym spôsobom v petite sťažnosti neuviedla,
v ktorom konkrétnom konaní k tomuto porušeniu malo dôjsť, a zároveň už v bode III petitu
žiada, aby ústavný súd uložil povinnosť priznať náhradu trov konania Daňovému úradu
Košice IV. Sťažovateľka tiež v sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodňuje, v čom by malo
6
spočívať porušenie jej základného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy postupom daňového
úradu.
Rovnako sťažovateľka v petite svojej sťažnosti žiadnym spôsobom neoznačuje ani
rozhodnutia, resp. „právne akty“ správcu dane, ktoré považuje za „nulitné“. K sťažnosti
dokonca nepripojila ani rozhodnutia, ktorých zákonnosť napáda v odôvodnení svojej
sťažnosti, napriek tomu, že podľa § 50 zákona o ústavnom súde ide o podstatné náležitosti
sťažnosti.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej ústavný súd nie je povinný
odstraňovať nedostatky zákonom predpísaných náležitostí z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 77/08, IV. ÚS 159/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,
ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 252/09,
IV. ÚS 159/2010, II. ÚS 522/2014).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá
je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej
sťažnosti, ktoré by zodpovedali požiadavkám obsiahnutým v § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol už pri predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľka sa v predmetnej
veci už viackrát obrátila na ústavný súd, kde až donedávna namietala porušenie svojich
rôznych základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom Daňového úradu
Košice IV a jeho protokolom č. 698/320/67047/2009/KOV zo 7. septembra 2009, pričom
ústavný súd jej prvú sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 365/2013-12 z 28. augusta 2013
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a v posledných dvoch prípadoch jej
sťažnosti odmietol pre neprípustnosť (uznesenie č. k. III. ÚS 413/2014-11 z 1. júla 2014
a uznesenie č. k. III. ÚS 591/2015 z 1. decembra 2015, pozn.). Napriek tomu sa
sťažovateľka opätovne obrátila na ústavný súd s obsahovo podobnou sťažnosťou, no bez
toho, aby jej sťažnosť tentokrát spĺňala všetky zákonom o ústavnom súde predpísané
náležitosti sťažnosti požadované v § 20 a § 50 citovaného zákona.
Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj keby sťažnosť sťažovateľky obsahovala
predpísané náležitosti, vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1
ústavy, bola by jej sťažnosť proti postupu daňového úradu odmietnutá pre neprípustnosť,
pretože podľa judikatúry ústavného súdu práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy
8
alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého
účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému
právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon
ich právomoci (II. ÚS 518/2012).
Preto ak sťažovateľka nesúhlasila so závermi daňového úradu o vykonaní daňovej
kontroly, mala možnosť domáhať sa preskúmania jeho rozhodnutí žalobou o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa § 247 až § 250k Občianskeho
súdneho poriadku.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016