Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 591/2015
PDF · 153.83 KB
No categories available
III. ÚS 591/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DELTA WORK, a. s., Krivá 21,
Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Antolom, advokátska kancelária,
Zbrojničná 12, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivú odmenu za prácu a na
uspokojivé pracovné podmienky zaručeného v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv
na slobodu a bezpečnosť zaručených v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu Košice
IV a jeho protokolom č. 698/320/67047/2009/KOV zo 7. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti DELTA WORK, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DELTA WORK, a. s., Krivá 21, Košice
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivú odmenu
za prácu a na uspokojivé pracovné podmienky zaručeného v čl. 28 listiny, práv na slobodu
a bezpečnosť zaručených v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom Daňového úradu Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) a jeho
protokolom č. 698/320/67047/2009/KOV zo 7. septembra 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom vidí
v okolnosti, že opakovanú daňovú kontrolu, ktorá u nej bola začatá 14. januára 2009,
vykonávali od 9. marca 2009 pracovníčky nepríslušného Daňového úradu Košice V.
Sťažovateľka takýto postup považuje za v rozpore s vtedy účinnými ustanoveniami § 3
a § 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov.
Predseda predstavenstva sťažovateľky , ,
sa o tejto skutočnosti dozvedel až 3. apríla 2013 v trestnom konaní vedenom Okresným
súdom Košice II pod sp. zn. 5 T 11/2012, a to z výpovede svedkyne na hlavnom
pojednávaní.
Podľa názoru sťažovateľky takto bolo porušené jej základné právo „na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Medzi také
konanie sťažovateľ zaraďuje aj konanie pred daňovým orgánom“.
Listom z 5. februára 2013 sa sťažovateľka obrátila na Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) so žiadosťou o preskúmanie
rozhodnutia daňového úradu mimo odvolacieho konania, ktorú finančné riaditeľstvo
prípisom z 18. marca 2013 vybavilo podľa sťažovateľky tak, že sa „odvoláva na
premlčanie možného opravného prostriedku z dôvodov lehoty troch rokov odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia“.
2
K tomu však sťažovateľka uviedla, že nemohla vedieť „až do doby výpovede“
svedkyne v trestnom konaní, že táto nebola zamestnankyňou daňového úradu, pretože
„všetky listiny a protokoly boli signované a opečiatkované Daňovým úradom Košice IV…
a na poverení neboli kontrolné daňové orgány príslušného úradu špecifikované tak, aby
bolo možné jednoznačne špecifikovať, ku ktorému daňovému úradu patria“.
Sťažovateľka uviedla, že v jej veci „formálne síce konal miestne príslušný Daňový
úrad Košice IV, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného
daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení
a nebol špecifikovaný dôvod zmeny kontrolórov“.
Ako sťažovateľka pokračuje, „Dňa 9. 3. 2009 v priebehu výkonu opakovanej
daňovej kontroly a dokazovania poverilo Daňové riaditeľstvo bez oznámenia zmeny
miestnej príslušnosti a dôvodu zmeny daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly…
pracovníčky Daňového úradu Košice V. V tom čase už prebiehala opakovaná daňová
kontrola z dôvodu zamietnutia doplatku dane riadnej daňovej kontroly pracovníkmi
Daňového úradu Košice IV. Toto rozhodnutie po vrátení veci na opakovanú kontrolu vydalo
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky s tým, že ho má vykonať Daňový úrad Košice IV
už dňa 2. 12. 2008. Týmto rozhodnutím Daňové riaditeľstvo… vydalo dve rozhodnutia,
ktoré si vzájomne odporujú a toto svoje rozhodnutie nijako zákonne nezdôvodnilo, aj
napriek tomu, že v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. to bola jeho povinnosť…
V uvedenom čase nemohlo byť zákonne vydané poverenie na výkon daňovej kontroly,
nakoľko riadna daňová kontrola začala 3. 12. 2007 a bola ukončená 25. 4. 2008. Od toho
času už prebiehala opakovaná daňová kontrola pracovníkmi Daňového úradu KE IV a tak
už nemohlo byť vydané poverenie na daňovú kontrolu iným nie miestne príslušným orgánom
Daňového úradu KE V.“.
Sťažovateľka tvrdí, že keď „opakovanú daňovú kontrolu vykonávali nekompetentní
zamestnanci a nekompetentný správca dane, potom takéto rozhodnutie, za ktoré sa považujú
rozhodnutia (záverečný protokol o kontrole a výmery) č. 698/230/26683/08/pav
z 30. 10. 2010, č. 698/230/80588/09/pav zo dňa 10. 2. 2010, č. 698/230/26677/09/pov
z 30. 10. 2010 a č. 698/230/21180/10/pav zo 16. 3. 2010, je potrebné považovať za nulitné“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 5 dohovoru, sťažovateľka ho vidí v tom,
že na základe postupu a rozhodnutia daňového úradu je proti predsedovi predstavenstva
sťažovateľky vedené trestné konanie.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
meritórne nálezom takto rozhodol:
„I. Daňový úrad Košice IV vydaním protokolu č.: 698/320/67047/2009/KOV
zo 7. 9. 2009 (a súbor súvisiacich listín uvedených v prílohe až pod listinu z 18. 3. 2014),
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v rozpore s ust. § 3 a ostatnými zákona č. 511/19920Zb. z. v platnom
znení, ak pri opakovanej daňovej kontrole a vydávaním listín a protokolov a pod hlavičkou
miestne nepríslušného daňového úradu nekonal v tom čase v súlade s platnými právnymi
predpismi,.
II. Protokol Daňového úradu Košice IV č.: 698/320/67047/2009/KOV zo 7. 9. 2009
(a súbor súvisiacich listín uvedených v prílohe, až po listinu z 18. 3. 2014), ktorého závery
viedli k oznámeniu o podozrení zo spáchania trestného činu (list č. 698/320/85759/09/KOV
zo dňa 19. 11. 2009) a začatiu trestného stíhania, ktoré je vedené na Okresnom súde
Košice II. pod spisovou značkou 5 T 11/2012, spolu s rozhodnutiami (záverečný protokol
o kontrole a výmery) č. 698/230/26683/08/pav zo dňa 30. 10. 2009,
č. 698/230/80588/09/pav z 10. 2. 2010, č. 698/230/26677/09/pav zo dňa 30. 10. 2009
a č. 698/230/21180/10/pav zo 16. 3. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie miestne.
III. Daňový úrad Košice IV. je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov
konania do troch dní od právoplatností nálezu vo výške 331,13 EUR, a to advokátskej
kancelárii JUDr. Dušan Antol,.. najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa už skoršou
sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. júna 2013 domáhala vyslovenia porušenia
svojich základných práv a práv, tak ako sú uvedené v záhlaví tohto uznesenia, práve
postupom daňového úradu, ktorý spočíval vo vydaní protokolu
č. 698/320/67047/2009/KOV zo 7. septembra 2009. Ústavný súd uznesením
č. k. III.ÚS 365/2013-12 z 28. augusta 2013 sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie, keď dospel k záveru, že „ak sťažovateľka nebola
stotožnená, resp. nesúhlasila so závermi daňového úradu o vykonaní daňovej kontroly,
mala možnosť domáhať sa preskúmania jeho rozhodnutí žalobou o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 až § 250k Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka disponovala vo vzťahu k napádaným protokolom daňového úradu dostupnými
a účinnými prostriedkami nápravy, ktorých včasné využitie mohlo zabezpečiť účinnú
ochranu jej základných práv a slobôd.“.
Opätovne sa sťažovateľka v podstate s rovnakou sťažnosťou obrátila na ústavný súd
aj 16. mája 2014. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 413/2014-
11 z 1. júla 2014 tak, že ju odmietol pre neprípustnosť, keďže vzhľadom na rozhodnutie
ústavného súdu č. k. III. ÚS 365/2013-12 z 28. augusta 2013 išlo o „prípad procesnej
prekážky rei iudicatae, ktorej identifikácia v konaní pred ústavným súdom musí podľa...
§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde viesť k odmietnutiu sťažnosti pre neprípustnosť“.
Ústavný súd konštatuje, že aktuálnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
27. októbra 2014 sťažovateľka opäť žiada ústavný súd o vyslovenie porušenia tých istých
práv, tým istým „porušovateľom“ a tým istým jeho rozhodnutím. Ide o absolútne identický
petit – návrh rozhodnutia, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný. Pritom odôvodnenie súčasnej sťažnosti sa oproti dvom predchádzajúcim líši len
minimálne bez ústavnoprávnej relevancie týchto odchýlok.
Ako v predošlom rozhodnutí ústavného súdu z 1. júla 2014, tak aj teraz ústavný súd
poukazuje na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný,
ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo
len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd je nútený znovu zopakovať, že jeho uznesenie č. k. III. ÚS 365/2013-12
z 28. augusta 2013 bolo rozhodnutím o nesplnení procesných podmienok konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak charakter konštatovanej procesnej prekážky vylučuje možnosť
jej budúceho pominutia. Ak totiž v konaní o skoršej sťažnosti túto ústavný súd odmietne pre
nedostatok vlastnej právomoci na podklade záveru o danosti právomoci iného
(všeobecného) súdu preskúmať kritizovaný zásah orgánu verejnej moci, potom pri
predbežnom prerokovaní neskoršej sťažnosti namietajúcej ten istý verejno-mocenský zásah
nemôže byť podmienka právomoci ústavného súdu dodatočne splnená, keďže s účinkami
pro preaterito nemohla právomoc všeobecného súdu na prieskum označeného zásahu orgánu
verejnej moci v relevantných časových okolnostiach zaniknúť.
6
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 24 písm. a)
zákona o ústavnom súde odmietol pre neprípustnosť z dôvodu prekážky veci rozhodnutej.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné zaoberať sa jej ďalšími
procesnými požiadavkami.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015