Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 399/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 19. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. marca 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej

len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 79 399,85 € z titulu

mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby

z povolania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2013 návrh

sťažovateľa zamietol stotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní ním uplatneného práva

na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zároveň okresný

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že v prípade sťažovateľa nejde o prípad

hodný mimoriadneho zreteľa. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu

odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu s tým, že vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil taktiež

ako opodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia

posudku na základné bodové ohodnotenie.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili

vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil s arbitrárnym

výkladom okresného súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva

a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov

2

č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a neakceptoval tvrdenie

sťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je

možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu

k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného

osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd námietku premlčania žalovaného

posúdil nesprávne a odlišne ako v inom obdobnom prípade zamestnanca s rovnakou

chorobou z povolania toho istého zamestnávateľa v rozsudku sp. zn.

z 30. apríla 2012, v ktorom konštatoval, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o nároku

tzn. mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolesť

neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané zvýšenie uvedeného nároku,

a preto nemôže dôjsť ani k premlčaniu uvedeného nároku. V súlade s čl. 12 ods. 1 druhou

vetou sťažovateľ očakával, že krajský súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania

aj v jeho veci ako nenáležitú a bez právnych účinkov.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie

podstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky

č. , aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou

teóriou a právnymi princípmi.

V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode na zdraví

spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho zdravotný

stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo

k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne

možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia

premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa

nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa vyhlášky č.

zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom

na odškodnenie.

Sťažovateľ poukázal na to, že predmetom konania pred okresným súdom je

spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3

vyhlášky č. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku právo

na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2

vyhlášky č. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľné

v rámci občianskeho súdneho konania.

Tvrdenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, že uplatnený nárok

tvorí nedeliteľný celok, je nezmyselné a nemá oporu v platnom právnom poriadku.

Sťažovateľ na účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie najvyššieho

súdu vo veci sp. zn. , v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:

„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným

nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože

rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,

vyplývajúceho z choroby z povolania.“

Sťažovateľ považuje za absurdný argument, podľa ktorého právo poškodeného

uplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7

ods. 3 vyhlášky č. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel

o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá, a ak uvedené právo nevykoná, plynutím času sa

premlčí.

V vyhlášky č. je podľa sťažovateľa explicitne vyjadrený

zámer normotvorcu zvyšovať výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

v prípadoch hodných osobitného zreteľa nezávisle od limitov ustanovených v § 7 ods. 2

4

tejto vyhlášky kreovaním osobitného plnenia – mimoriadneho odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia a navyše môže dôjsť aj k opätovnej aplikácii § 7 ods. 3 uvedenej

vyhlášky v prípade, ak choroba vyvolá nové následky na zdraví poškodeného.

V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa

sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby

z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli

k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Súd však pri rozhodovaní o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia konštatovanie o zistení prípadu hodného osobitného zreteľa

nevykonáva samostatným výrokom. Rozhodnutie je inkorporované do rozhodnutia

na plnenie – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80

ods. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“), pretože môže žalovať priamo plnenie, a teda v súlade s konštantnou

judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomto určení.

Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáha podľa § 7 ods. 3 vyhlášky

č. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,

t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom

jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,

zošit č. 5 ̶6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc.

Podľa sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom

návrhu neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani

k premlčaniu takého práva.

Podľa sťažovateľa argumentácia krajského súdu uvedená v jeho napadnutom

rozsudku nedáva odpoveď na skutočnosť, že sťažovateľ nemal a do právoplatného

pozitívneho rozhodnutia všeobecného súdu o jeho návrhu nemá právo na primerané

zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7 ods. 1 a 2

vyhlášky č. , na základe ktorého by mohol vyzvať odporcu na dobrovoľné

plnenie povinnosti pred podaním svojho návrhu, resp. vyzvať odporcu na uzatvorenie

mimosúdnej dohody alebo súdneho zmieru, t. j. nemá majetkové právo podliehajúce

premlčaniu.

Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle považuje

deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové

hodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.

K otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu Galanta

v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. vyslovený v jeho rozhodnutí

zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu,

že navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského

uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto

posudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne

zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom

preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko,

že nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej

choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne

určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať

plynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000

dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej

správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.

6

Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,

nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶6, s. 169).

Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho

hľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej

právnej úpravy neprijateľný.

Sťažovateľ poukázal na to, že vyhlášky č. priznáva len

možnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutím

súdu, t. j. právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je

nárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované,

a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky

č. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.

Sťažovateľ poukázal na to, že na základe zákona má iba „právo na možnosť“

zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejde

o právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahy

a pozitívneho rozhodnutia súdu.

V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže

dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky

č. , pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovaním

zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal, že

prípustnosť jeho dovolania bola založená na dôvode podľa , t. j. že

postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ako aj nesprávnemu

právnemu posúdeniu veci a najvyšší súd tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa, mal

podľa názoru sťažovateľa porušiť jeho označené práva.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že krajský súd napadnutým rozsudkom a najvyšší súd napadnutým uznesením

porušil jeho označené práva, uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší

a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

8

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

1. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne

aplikovali vyhlášky č. v spojení s , keď

jeho právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nároku

považovali okamih, keď sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav

poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského

uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotného

stavu poškodeného, keď je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia

spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je premlčanie práva na priznanie

mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vylúčené, pretože

začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutie

všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... dospel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvého stupňa je dôvodné potvrdiť...

Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie o nároku žalobcu

na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia... titulom

choroby z povolania...

Základnou otázkou, ktorú bolo v prejednávanej veci potrebné vyriešiť je, či nárok

uplatnený žalobcom na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia je, alebo nie je premlčaný.

Premlčaním sa rozumie kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu

vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou premlčania. Inštitút premlčania má pobádať

oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v lehotách

na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia

od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to

aj prípadne za cenu straty vynútiteľnosti práva. Použitie námietky premlčania účastníkom

v súdnom konaní, má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho

súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému súdne

priznať.

Premlčateľnosť majetkových práv je zásadne pravidlom ( ), z ktorého

sú stanovené v § 100 ods. 2 a 3 výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných

10

majetkových práv. Nárok žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. vyhl. č.

v dôsledku zistenej choroby z povolania, predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví

a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy.

Ako také podlieha premlčaniu, a to v lehote podľa , podľa ktorého sa právo

na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,

kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody na zdraví pritom zákonodarca nelimituje

objektívnou premlčacou dobou podľa ust. . Pre uplatnenie nároku

na náhradu škody na zdraví, ktorým nárokom je aj nárok na priznanie mimoriadneho

zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, je teda rozhodujúca

subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť od okamihu, kedy

sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Poškodený sa o škode určitého

druhu dozvie až vtedy, keď spozná jej rozsah do takej miery, aby mohol svoj nárok presne

vyčísliť a uplatniť na súde.

Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia je právo majetkovej povahy,

náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať

náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strasti a obmedzovania

v živote. Ide o nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom

spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku je požiadavka

na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času

neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej

doby u nároku na mimoriadne zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7

ods. 3 vyhl. č. , tak v danom prípade je rozhodujúcim okamžik, kedy sa

po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe,

či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia (§ 9 ods. 1 vyhlášky

č. ).

K sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom úrazu alebo iného

poškodenia na zdraví, pripadne zhoršením ich následkov, nastanú v zdravotnom stave

poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné

úkony. Následky sťaženia spoločenského uplatnenia sa môžu prejaviť nielen naraz, ale

môžu sa prejavovať aj postupne, pričom nie všetky môžu byť vopred predvídateľné.

Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať

zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho

posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Pri určení výšky

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov,

ktorým sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku.

O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenie sa poškodený dozvie

v dobe, kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno

škodu zistiť. Podľa ust. vyhl. č. sa posúdenie bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav

poškodeného za ustálený.

Za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá,

v zmysle je potrebné považovať deň, kedy sú preukázateľné

nepriaznivé trvalé následky pre životné úkony poškodeného a to pre jeho životné

a spoločenské uplatnenie, t. j. kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa a kedy

je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia.

Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu

(pozri R 9/1986).

S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR

vo svojom rozsudku sp. zn. M Cdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti

nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň

vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu

poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. , kde

uzavrel, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie

v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského

uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu,

resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, závisí

od vyjadrenia lekára.

12

I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň, kedy sa poškodený

dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň

počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho

zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už

možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktoré závisí od vyjadrenia lekára.

Lekár kliniky pracovného lekárstva vo vypracovanom odbornom posudku zo dňa

26.10.2012 uviedol, že následky choroby z povolania a jej progresia boli v zmysle

aktuálnych legislatívnych možnosti zohľadnené pri stanovení základného bodového

ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom sa brali do úvahy symptómy, ktoré

súvisia s chronickou intoxikáciou CS2.

Prvostupňový súd dôsledne pri svojom rozhodovaní postupoval, keď začatie plynutia

premlčacej lehoty pre uplatnenie práva na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia viazal na vyhotovenie lekárskych posudkov o sťažení

spoločenského uplatnenia t. j. odo dňa 20.1.1989 a odo dňa 20.2.2001. Na základe

základného bodového ohodnotenia posudkovým lekárom v roku 1989 a v roku 2001 bolo

žalobcovi priznané odškodnenie. Zvýšenie bodového ohodnotenia v zmysle ust. § 7 ods. 3

vyhl. č. v dôsledku zistenej choroby z povolania na súde si žalobca uplatnil

návrhom doručeným súdu dňa 06.08.2010. Vzhľadom na márne uplynutie dvojročnej

premlčacej lehoty súd prvého stupňa žalobu pre premlčanie práva žalobcu zamietol.

V súvislosti s uvedenou skutočnosťou prvostupňový súd správne právne posúdil otázku

premlčania nároku žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia, iné počítanie lehoty totiž neprichádzalo do úvahy a žalobcom

navrhovaná interpretácia o jeho nepremlčateľnosti neprichádza do úvahy preto, že ide

o právo majetkovej povahy.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné,

logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne

otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj dokazovanie plne v súlade s procesnými

zásadami formulovanými v , čim súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov

dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym

právnym záverom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa ustan. potvrdil.“

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v predmetnej veci

súd uplatnený nárok sťažovateľa zamietol z dôvodu premlčania. Krajský súd odôvodnenie

napadnutého rozsudku založil na ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktoré sťaženie

spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo viazané na konkrétnu osobu, ktoré

sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná satisfakcia, ktorá je priznávaná na základe

nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného nároku je určujúci, resp. definuje právo

na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.

Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má podľa

uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového práva, ktoré sa premlčuje, pričom

pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia zdravotného stavu

poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

V prípade, ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“ zdravotného stavu poškodeného v dôsledku

jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského

uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tento okamih „dobodovania“ (napr. rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. , rozsudky Krajského súdu

v Trnave sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. , sp. zn.

).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval

o nároku na zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,

avšak uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.

v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku

na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia

nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený

14

v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. týkajúci sa možnosti premlčania

nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia

je v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.

Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času

k zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila

otázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa vyhlášky č. znížiť

základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému

priznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd

dospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera

právne závery krajského súdu uvedené v jeho napadnutom rozsudku.

V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov

rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky

priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne

odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Ústavný súd konštatuje, že

predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezaoberá otázkou premlčania nároku, ale

otázkou vzniku splatnosti priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov z omeškania, a preto

jeho argumentáciu nemožno považovať za právne relevantnú.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru,

že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom v jeho napadnutom rozsudku, a teda

o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal aj porušenie označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd

dovolanie odmietol. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

16

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil

s názorom sťažovateľa týkajúcim sa prípustnosti ich dovolania z dôvodu podľa § 237

písm. f) , čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ

v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzal ďalej len

dôvody dovolania podľa , ktoré samy osebe nezakladajú

prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci

konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia

, preto dovolanie odmietol.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať

za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných

noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že

by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016

18