Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)III. ÚS 399/2016
PDF · 315.65 KB
No categories available
III. ÚS 399/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 9 Co 240/2013 z 19. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 240/2013 z 19. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej
len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 79 399,85 € z titulu
mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby
z povolania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 251/2010 z 26. marca 2013 návrh
sťažovateľa zamietol stotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní ním uplatneného práva
na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zároveň okresný
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že v prípade sťažovateľa nejde o prípad
hodný mimoriadneho zreteľa. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu
odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu s tým, že vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil taktiež
ako opodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia
posudku na základné bodové ohodnotenie.
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako procesne neprípustné.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili
vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Krajský súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil s arbitrárnym
výkladom okresného súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva
a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov
2
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) a neakceptoval tvrdenie
sťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je
možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu
k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného
osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.
Sťažovateľ poukázal aj na to, že krajský súd námietku premlčania žalovaného
posúdil nesprávne a odlišne ako v inom obdobnom prípade zamestnanca s rovnakou
chorobou z povolania toho istého zamestnávateľa v rozsudku sp. zn. 23 Co 261/2011
z 30. apríla 2012, v ktorom konštatoval, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o nároku
tzn. mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolesť
neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané zvýšenie uvedeného nároku,
a preto nemôže dôjsť ani k premlčaniu uvedeného nároku. V súlade s čl. 12 ods. 1 druhou
vetou ústavy sťažovateľ očakával, že krajský súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania
aj v jeho veci ako nenáležitú a bez právnych účinkov.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie
podstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou
teóriou a právnymi princípmi.
V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode na zdraví
spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho zdravotný
stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu došlo
k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne
možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia
premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa
nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom
na odškodnenie.
Sťažovateľ poukázal na to, že predmetom konania pred okresným súdom je
spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku právo
na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľné
v rámci občianskeho súdneho konania.
Tvrdenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, že uplatnený nárok
tvorí nedeliteľný celok, je nezmyselné a nemá oporu v platnom právnom poriadku.
Sťažovateľ na účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu vo veci sp. zn. 7 Sžso 56/2008, v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:
„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným
nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože
rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,
vyplývajúceho z choroby z povolania.“
Sťažovateľ považuje za absurdný argument, podľa ktorého právo poškodeného
uplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7
ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel
o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá, a ak uvedené právo nevykoná, plynutím času sa
premlčí.
V § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je podľa sťažovateľa explicitne vyjadrený
zámer normotvorcu zvyšovať výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
v prípadoch hodných osobitného zreteľa nezávisle od limitov ustanovených v § 7 ods. 2
4
tejto vyhlášky kreovaním osobitného plnenia – mimoriadneho odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia a navyše môže dôjsť aj k opätovnej aplikácii § 7 ods. 3 uvedenej
vyhlášky v prípade, ak choroba vyvolá nové následky na zdraví poškodeného.
V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa
sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby
z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli
k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Súd však pri rozhodovaní o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia konštatovanie o zistení prípadu hodného osobitného zreteľa
nevykonáva samostatným výrokom. Rozhodnutie je inkorporované do rozhodnutia
na plnenie – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80
ods. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“), pretože môže žalovať priamo plnenie, a teda v súlade s konštantnou
judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomto určení.
Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáha podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,
t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom
jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,
zošit č. 5 ̶6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc.
Podľa sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom
návrhu neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani
k premlčaniu takého práva.
Podľa sťažovateľa argumentácia krajského súdu uvedená v jeho napadnutom
rozsudku nedáva odpoveď na skutočnosť, že sťažovateľ nemal a do právoplatného
pozitívneho rozhodnutia všeobecného súdu o jeho návrhu nemá právo na primerané
zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7 ods. 1 a 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb., na základe ktorého by mohol vyzvať odporcu na dobrovoľné
plnenie povinnosti pred podaním svojho návrhu, resp. vyzvať odporcu na uzatvorenie
mimosúdnej dohody alebo súdneho zmieru, t. j. nemá majetkové právo podliehajúce
premlčaniu.
Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považuje
deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové
hodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.
K otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu Galanta
v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 174/2008 vyslovený v jeho rozhodnutí
zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu,
že navrhovateľ si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto
posudkov môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom
preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko,
že nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej
choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne
určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať
plynutie premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000
dochádza v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej
správy k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.
6
Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,
nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶6, s. 169).
Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho
hľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej
právnej úpravy neprijateľný.
Sťažovateľ poukázal na to, že § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. priznáva len
možnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutím
súdu, t. j. právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je
nárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované,
a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.
Sťažovateľ poukázal na to, že na základe zákona má iba „právo na možnosť“
zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejde
o právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahy
a pozitívneho rozhodnutia súdu.
V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže
dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovaním
zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietal, že
prípustnosť jeho dovolania bola založená na dôvode podľa § 237 písm. f OSP, t. j. že
postupom krajského súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, ako aj nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci a najvyšší súd tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa, mal
podľa názoru sťažovateľa porušiť jeho označené práva.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že krajský súd napadnutým rozsudkom a najvyšší súd napadnutým uznesením
porušil jeho označené práva, uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší
a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
8
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
1. Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
spočíva v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne
aplikovali § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho zákonníka, keď
jeho právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nároku
považovali okamih, keď sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav
poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského
uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotného
stavu poškodeného, keď je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je premlčanie práva na priznanie
mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vylúčené, pretože
začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutie
všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je dôvodné potvrdiť...
Predmetom konania na súde prvého stupňa bolo rozhodovanie o nároku žalobcu
na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia... titulom
choroby z povolania...
Základnou otázkou, ktorú bolo v prejednávanej veci potrebné vyriešiť je, či nárok
uplatnený žalobcom na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia je, alebo nie je premlčaný.
Premlčaním sa rozumie kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu
vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou premlčania. Inštitút premlčania má pobádať
oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v lehotách
na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia
od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to
aj prípadne za cenu straty vynútiteľnosti práva. Použitie námietky premlčania účastníkom
v súdnom konaní, má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho
súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému súdne
priznať.
Premlčateľnosť majetkových práv je zásadne pravidlom (§ 100 ods. 1 OZ), z ktorého
sú stanovené v § 100 ods. 2 a 3 výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných
10
majetkových práv. Nárok žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.
v dôsledku zistenej choroby z povolania, predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví
a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy.
Ako také podlieha premlčaniu, a to v lehote podľa § 106 ods. 1 OZ, podľa ktorého sa právo
na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody na zdraví pritom zákonodarca nelimituje
objektívnou premlčacou dobou podľa ust. § 106 ods. 2 OZ. Pre uplatnenie nároku
na náhradu škody na zdraví, ktorým nárokom je aj nárok na priznanie mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, je teda rozhodujúca
subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť od okamihu, kedy
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Poškodený sa o škode určitého
druhu dozvie až vtedy, keď spozná jej rozsah do takej miery, aby mohol svoj nárok presne
vyčísliť a uplatniť na súde.
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia je právo majetkovej povahy,
náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a má slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať
náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strasti a obmedzovania
v živote. Ide o nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom
spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Ak obsahom nároku je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času
neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej
doby u nároku na mimoriadne zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7
ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., tak v danom prípade je rozhodujúcim okamžik, kedy sa
po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného natoľko, že bolo známe,
či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia (§ 9 ods. 1 vyhlášky
č. 32/1965 Zb.).
K sťaženiu spoločenského uplatnenia dochádza, ak následkom úrazu alebo iného
poškodenia na zdraví, pripadne zhoršením ich následkov, nastanú v zdravotnom stave
poškodeného také zmeny, ktoré majú preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre jeho životné
úkony. Následky sťaženia spoločenského uplatnenia sa môžu prejaviť nielen naraz, ale
môžu sa prejavovať aj postupne, pričom nie všetky môžu byť vopred predvídateľné.
Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať
zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho
posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Pri určení výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov,
ktorým sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku.
O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenie sa poškodený dozvie
v dobe, kedy možno objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno
škodu zistiť. Podľa ust. § 9 ods.1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav
poškodeného za ustálený.
Za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá,
v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň, kedy sú preukázateľné
nepriaznivé trvalé následky pre životné úkony poškodeného a to pre jeho životné
a spoločenské uplatnenie, t. j. kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa a kedy
je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu
(pozri R 9/1986).
S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR
vo svojom rozsudku sp. zn. M Cdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti
nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň
vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu
poškodeného.
Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde
uzavrel, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie
v čase, keď možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského
uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu,
resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil, závisí
od vyjadrenia lekára.
12
I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň, kedy sa poškodený
dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň
počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho
zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už
možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktoré závisí od vyjadrenia lekára.
Lekár kliniky pracovného lekárstva vo vypracovanom odbornom posudku zo dňa
26.10.2012 uviedol, že následky choroby z povolania a jej progresia boli v zmysle
aktuálnych legislatívnych možnosti zohľadnené pri stanovení základného bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom sa brali do úvahy symptómy, ktoré
súvisia s chronickou intoxikáciou CS2.
Prvostupňový súd dôsledne pri svojom rozhodovaní postupoval, keď začatie plynutia
premlčacej lehoty pre uplatnenie práva na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia viazal na vyhotovenie lekárskych posudkov o sťažení
spoločenského uplatnenia t. j. odo dňa 20.1.1989 a odo dňa 20.2.2001. Na základe
základného bodového ohodnotenia posudkovým lekárom v roku 1989 a v roku 2001 bolo
žalobcovi priznané odškodnenie. Zvýšenie bodového ohodnotenia v zmysle ust. § 7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania na súde si žalobca uplatnil
návrhom doručeným súdu dňa 06.08.2010. Vzhľadom na márne uplynutie dvojročnej
premlčacej lehoty súd prvého stupňa žalobu pre premlčanie práva žalobcu zamietol.
V súvislosti s uvedenou skutočnosťou prvostupňový súd správne právne posúdil otázku
premlčania nároku žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia, iné počítanie lehoty totiž neprichádzalo do úvahy a žalobcom
navrhovaná interpretácia o jeho nepremlčateľnosti neprichádza do úvahy preto, že ide
o právo majetkovej povahy.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné,
logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne
otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj dokazovanie plne v súlade s procesnými
zásadami formulovanými v OSP, čim súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov
dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel k správnym
právnym záverom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa ustan. § 219 ods. 1 OSP potvrdil.“
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v predmetnej veci
súd uplatnený nárok sťažovateľa zamietol z dôvodu premlčania. Krajský súd odôvodnenie
napadnutého rozsudku založil na ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktoré sťaženie
spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo viazané na konkrétnu osobu, ktoré
sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná satisfakcia, ktorá je priznávaná na základe
nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného nároku je určujúci, resp. definuje právo
na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.
Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má podľa
uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového práva, ktoré sa premlčuje, pričom
pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci okamih ustálenia zdravotného stavu
poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
V prípade, ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“ zdravotného stavu poškodeného v dôsledku
jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nároku na mimoriadne sťaženie spoločenského
uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tento okamih „dobodovania“ (napr. rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 152/2010, sp. zn. 5 Cdo 104/2011, rozsudky Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11 Co 72/2012, sp. zn. 9 Co 290/2013, sp. zn. 11 Co 153/2013, sp. zn.
9 Co 240/2013, rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 228/2007, sp. zn.
Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku
krajského súdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval
o nároku na zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,
avšak uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.
v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku
na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia
nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený
14
v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčania
nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia
je v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.
Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 56/2008
z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času
k zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila
otázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znížiť
základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému
priznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd
dospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto
súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera
právne závery krajského súdu uvedené v jeho napadnutom rozsudku.
V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov
rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96
z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky
priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne
odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Ústavný súd konštatuje, že
predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sa nezaoberá otázkou premlčania nároku, ale
otázkou vzniku splatnosti priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov z omeškania, a preto
jeho argumentáciu nemožno považovať za právne relevantnú.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru,
že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti záverov vyvodených krajským súdom v jeho napadnutom rozsudku, a teda
o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal aj porušenie označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa
s napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd
dovolanie odmietol. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa nestotožnil
s názorom sťažovateľa týkajúcim sa prípustnosti ich dovolania z dôvodu podľa § 237
písm. f) OSP, čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ
v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzal ďalej len
dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, ktoré samy osebe nezakladajú
prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci
konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať
za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje
dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných
noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že
by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016
18