Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/104/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci žalobkyne M. P., bývajúcej vo F., zastúpenej JUDr. J. O. -

advokátska kancelária so sídlom v P., proti žalovanému R. T., bývajúcemu v P.,

za účasti vedľajšieho účastníka Slovenskej kancelárie poisťovateľov, v zastúpení Allianz –

Slovenská poisťovňa, a.s. Bratislava, Dostojevského rad 4, o náhradu škody z ublíženia

na zdraví, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. , na dovolanie

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 10. februára 2011 sp.zn. ,

sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 30. októbra 2009 č.k. -332 v spojení

s doplňujúcim rozsudkom z 13. augusta 2010 č.k. -39 zaviazal žalovaného

zaplatiť žalobkyni 25.891,26 € do 15 dní od jeho právoplatnosti. Vo zvyšku návrh zamietol.

Žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania na účet jej právneho zástupcu vo výške

9.105,16 € do 3 dní od jeho právoplatnosti. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa pôvodne

podala žalobu dňa 2. novembra 1999 proti A.. T. (žalovanému 1/)

a R. T. (žalovanému 2/), od ktorých žiadala náhradu škody

z ublíženia na zdraví v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 22. novembra 1997,

2

ktorú zapríčinil R. T., a to z titulu bolestného za 147 bodov (4.410,- Sk) a sťaženia

spoločenského uplatnenia za 940 bodov (28.200,- Sk), ďalej straty

na zárobku počas práceneschopnosti od 23. novembra 1997 do 31. marca 1998, t j.

za 92 dní (2.732,- Sk), vecnej škody za poškodenie zimného kabáta, pulóvra,

kožených čižiem, retiazky a prívesku zo žltého kovu (spolu 7.645,- Sk), teda celkovú

škodu 42.987,- Sk. Vedľajší účastník uhradil žalobkyni dňa 19. apríla 2001 škodu

v celkovej výške 41 128,- Sk, dňa 7. mája 2001 vo výške 3.120,- Sk za stratu

na zárobku a 9.072,- Sk z titulu nákladov spojených s liečením. Následne žalobkyňa

na základe tohto plnenia vzala návrh späť ohľadom istiny 42.987, - Sk, preto okresný

súd dňa 14. mája 2002 v tejto časti zastavil konanie a nárok žalobkyne po jeho

rozšírení dňa 10. októbra 2001 o zaplatenie 925.500,- Sk so 17,6 % úrokom

z omeškania vylúčil na samostatné konanie. V konaní sp.zn. okresný súd

rozsudkom z 3. mája 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. mája 2005, žalobu

proti žalovanému A.. T. zamietol a žalobu voči žalovanému 2/ R. T. (v tomto konaní

žalovanému) vylúčil na samostatné konanie, ktoré ďalej viedol pod sp.zn.

. Podaním, doručeným súdu dňa

14. februára 2008, žalobkyňa rozšírila žalobu z pôvodne uplatnenej istiny

925.500,- Sk na 1.875.000,- Sk, keď požadovala zvýšenie bolestného za 112,5 bodov

na 50-násobok, zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia za 910 bodov na 50 -

násobok a sťaženie spoločenského uplatnenia za 227,5 bodov tiež na 50-násobok.

Žalovaný a vedľajší účastník žiadali návrh zamietnuť predovšetkým z dôvodu

premlčania nároku, pretože žalobkyňa až dňa 10. októbra 2001 rozšírila návrh

o mimoriadne odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7

ods. 3 vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia v znení neskorších doplnkov. Naviac považovali zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia na 50-násobok za neprimerané. S použitím § 415, § 420

ods. 1, 3, , a v spojení

s ustanoveniami o premávke na pozemných komunikáciách,

účinného v čase vzniku škody, súd prvého stupňa uzavrel, že všetky predpoklady

pre založenie zodpovednosti za škodu u žalovaného boli naplnené. Žalovaný zavinil

vznik škody, preto za ňu zodpovedá (, ).

K stretu motorových vozidiel došlo v jazdnom pruhu auta, v ktorom jazdil M. G.,

pričom žalovaný porušil svoju právnu povinnosť viesť motorové vozidlo tak, aby

nespôsobil škodu inému, a rýchlosť jazdy prispôsobil svojim schopnostiam,

poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať.

Neprispôsobil však rýchlosť jazdy, prešiel do protismeru jazdného pruhu, v ktorom

riadil vozidlo M. G. (žalobkyňa bola spolujazdkyňa), v dôsledku čoho došlo k stretu

motorových vozidiel. Neprispôsobil ako účastník cestnej premávky svoje správanie

dopravno-technickému stavu cesty, lebo k dopravnej nehode nedošlo len v dôsledku

zľadovateného úseku vozovky. Mal a mohol predvídať, že pri jazde v zhoršených

poveternostných podmienkach je nutné správať sa a viesť motorové vozidlo opatrne,

aby nedošlo ku škode. U žalovaného sa jednalo o nevedomú nedbanlivosť v zmysle

posúdenia otázky zavinenia, čím bola založená jeho zodpovednosť podľa vyššie

uvedeného ustanovenia , kde postačuje aj zavinenie

z nedbanlivosti. Pri náhrade škody na zdraví vychádzal z úpravy platnej v čase

vzniku škody a otázku odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia riešil

podľa vyhlášky č. Na základe znaleckých posudkov bolo ustálené

bodové ohodnotenie ohľadom bolestného podľa posudku MUDr. P. S. (oblasť

traumatológia) na 112,5 bodov, sťaženie spoločenského uplatnenia na 227,5 bodov

a podľa znaleckého posudku

MUDr. K. M. (oblasť psychiatria) sťaženie spoločenského uplatnenia

na 700 bodov. Žalobkyňa preukázala, že v dôsledku zranení, ktoré utrpela pri tejto

dopravnej nehode, pokiaľ ide o bolestné, jednalo sa o bolestivý spôsob liečby, boli

opakované infúzie, komplikácie s hojením, v dôsledku čoho došlo k infekciám rany

a vytvoreniu nekrózy. Pokiaľ išlo o sťaženie spoločenského uplatnenia, bolo

preukázané, že u žalobkyne došlo následkom postraumatickej stresovej poruchy

k zmene štruktúry osobnosti ako dôsledku postraumatickej stresovej poruchy

s regresmi, ktoré sa u nej predtým nevyskytovali, napríklad nedôverčivý postoj

k svetu, sociálne stiahnutie sa, pocity prázdnoty a beznádeje, chronický pocit

existencie akoby na okraji, ktoré ju obmedzujú v spoločenskom a kultúrnom vyžití.

V dôsledku psychickej poruchy pri pretvárajúcej zmene osobnosti sa u nej oslabili

vôľové mechanizmy. Došlo k insuficiencii, čo ju hendikepuje celoplošne vo všetkých

oblastiach v porovnaní s jedincami jej veku. Tento stav je stály, liečbou výrazne

neovplyvniteľný, skôr majúci tendenciu k progresii a zhoršeniu. Príznaky

postraumatickej stresovej poruchy sa neupravili ani po liečbe, naopak, došlo k zmene

štruktúry osobnosti, a tieto skutočnosti viedli k tomu, že žalobkyňa bola daná najprv

do čiastočného a potom do úplného invalidného dôchodku. Taktiež u nej došlo

k poškodeniu tváre v oblasti čela s deformáciou kože vzbudzujúcej súcit ľahkého až

stredného stupňa. Bolo preukázané, že zranenia, ktoré utrpela, majú preukázateľne

nepriaznivé dôsledky na jej ďalší život a životné úkony. V dôsledku úrazu žalobkyňa

sa nemohla uplatniť v rámci pracovného procesu, z ktorého bola vyčlenená, bola daná

do úplnej invalidity. Je obmedzená aj vo všetkých sférach uplatnenia, či už

športového života, kultúrneho života a spoločenského vyžitia, čo viedlo súd k tomu,

že základné odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia tieto

nepriaznivé dôsledky dostatočne neodzrkadľovalo. Preto priznal žalobkyni zvýšenie

základného bodového ohodnotenia za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia

na 25-násobok (112,5 bodov x 30,- Sk = 3.375,- Sk /l 12,03 Eur/, 227,5 bodov x 30,-

Sk = 6.825,- Sk /226,55 Eur/, 700 bodov x 30,- Sk = 21.000,- Sk /697,07 Eur/, spolu

31.200,- Sk/l.035,65 Eur/ x 25 = 750.000,- Sk, čo predstavuje 25.891,26 Eur).

Vo zvyšku návrh zamietol z dôvodu jeho neopodstatnenosti. Takisto zamietol aj

nárok na 17,6 % úrok z omeškania ročne vzhľadom na to, že žalovaný sa

do omeškania nedostal, pretože rozhodnutie o zvýšení základného bodového

ohodnotenia bolo na úvahe súdu.

Z hľadiska posúdenia premlčania nároku žalobkyne súd prvého stupňa dospel

záveru, že nedošlo k premlčaniu jej nárokov z toho dôvodu, že o tom, kto za škodu

zodpovedá, bolo rozhodnuté až v trestnom konaní vedenom proti R. T. pod sp.zn.

, a to až uznesením zo dňa 6. októbra 2003, ktorým trestné konanie bolo

zastavené z dôvodu, že proti menovanému sa vedú ďalšie tri trestné stíhania pre

trestné činy s podstatne vyššou trestnou sadzbou a súd dospel

k záveru, že trest, ku ktorému môže viesť trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia

na zdraví podľa , je celkom bez významu popri treste,

ktorý ho podľa očakávania postihne v rámci trestných stíhaní vedených na krajskom

súde. Teda po celú dobu nebolo známe, kto je vinníkom dopravnej nehody, čo sa

vyriešilo až 3. mája 2004 v trestnom konaní. Teda až od tohto dátumu začala plynúť

dvojročná premlčacia doba. Keďže žalobkyňa zvýšenie odš kodnenia uplatnila už dňa

10. októbra 2001, nárok na zvýšenie uplatnila včas.

Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 13. augusta 2010 priznal žalobkyni trovy

konania na účet jej právneho zástupcu vo výške 9.105,16 €, a to podľa § 142 ods. 3,

veta prvá, Aj keď žalobkyňa mala v konaní iba čiastočný úspech, výška

odškodnenia závisela od úvahy súdu. Preto jej bola priznaná plná náhrada trov

konania z titulu právneho zastúpenia z tarifnej sadzby odmeny advokáta, určenej

podľa výšky priznaného plnenia.

Krajský súd Prešove rozsudkom z 10. februára 2011 sp.zn. ,

sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím

rozsudkom tak, že návrh zamietol. Zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení

s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému

a vedľajšiemu účastníkovi ich náhradu nepriznal, súčasne im nepriznal i náhradu trov

odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil

námietku premlčania nároku, keď uzavrel, že nárok na priznanie zvýše nia

odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia premlčaniu nepodlieha.

Objektívna premlčacia doba vôbec neplatí pri práve na náhradu škody spôsobenej

na zdraví. Uplatní sa tu len subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začne

plynúť od okamihu, keď sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá,

bez ohľadu na to, kedy sa tak stane, napr. aj po uplynutí 10 rokov od škodnej udalosti

(od ublíženia na zdraví). Vyžaduje sa však príčinná súvislosť medzi vznikom škody

a škodnou udalosťou. Ak právo na náhradu škody z ublíženia na zdraví tvorí niekoľko

zložiek súčasne (napr. právo na bolestné, právo na náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia), súdna prax (na rozdiel od právnej teórie) vychádza

z názoru, že jednotlivé zložky práva na náhradu škody sa prejavujú ako samostatné

dielčie nároky. Vychádza pritom zo skutočnosti, že určenie výšky náhrady za bolesť

a za sťaženie spoločenského uplatnenia je závislé od znaleckého posudku. Táto prax

súdov je odôvodnená snahou o čo najrýchlejšie vyporiadanie medzi poškodeným

a tým, kto za škodu zodpovedá. Ako ďalej uviedol odvolací súd zo spisu Okresného

súdu Prešov sp.zn. vyplýva, že žalobkyňa uplatnila aj proti R. T. (v

tomto konaní žalovanému) právo na náhradu škody z ublíženia na zdraví, okrem

iného, za bolestné ohodnotené 147 bodmi vo výške 4.410, - Sk a za sťaženie

spoločenského uplatnenia ohodnotené 940 bodmi vo výške 28.200, - Sk. Pri uplatnení

bolestného za 147 bodov vychádzala zo základného stanovenia bolestného zo dňa

6. apríla 1998 a pri uplatnení za sťaženie spoločenského uplatnenia po úraze za 940

bodov zo základného bodového ohodnotenia zo dňa 23. februára 1999 (lekárske

správy na č.l. 6 a7 uvedeného spisu). Spolu si uplatnila základné bodové ohodnotenie

za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 32.610,- Sk. Návrh bol

podaný na súd dňa 2. novembra 1999. Ak v návrhu označila ako žalovaného aj R. T.,

vychádzajúc z uvedených lekárskych správ už mala vedomosť o tom, v akej výške jej

bola spôsobená škoda škodnou udalosťou – autonehodou (mala vedomosť

o základnom bodovom ohodnotení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia),

ale i o tom, že jej vznikla škoda určitého druhu a rozsahu, vyčíslená v peniazoch,

6

zároveň i o tom, kto škodu spôsobil, ak ako tzv. škodcu v návrhu označila aj R. T..

Na základe týchto zistení si uplatnila nárok na súde na odškodnenie za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške základného bodového ohodnotenia

týchto zložiek práva na náhradu škody z ublíženia na zdraví. Od 6. apríla 1998 a od

23. februára 1999 jej začala plynúť dvojročná premlčacia doba na prípadné primerané

zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7

ods. 3 vyhlášky č. , pričom uplynula dňom 6. apríla 2000 na uplatnenie

primeraného zvýšenia za bolesť a dňom

23. februára 2001 za sťaženie spoločenského uplatnenia. Právo na primerané zvýšenie

odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia na 50-násobok

základného bodového ohodnotenia (147 bodov a 940 bodov) uplatnila až podaním

zo dna 10. októbra 2001, ktoré došlo súdu toho istého dňa (č.l. 39 spisu sp.zn.

), teda až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby na uplatnenie

primeraného zvýšenia odškodnenia vychádzajúc zo základného bodového

ohodnotenia týchto zložiek práva na náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že je námietka premlčania nároku žalobkyne

na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,

uplatnená vedľajším účastníkom počas prvostupňového konania, ako aj počas konania

odvolacieho, dôvodná. Ďalej odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa ohľadom

námietky premlčania nároku vznesenej vedľajším účastníkom uzavrel, že

k premlčaniu nároku nedošlo, pretože premlčacia doba spočívala počas trestného

konania sp.zn. (predtým sp.zn. ), vedených proti R. T. (v

tomto konaní žalovanému). Teda až do 3. mája 2004 nebolo známe, kto je vinníkom

dopravnej nehody. Až do tohto dátumu premlčacia doba na náhradu škody na zdraví

mala spočívať.

Podľa , ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní

právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje,

premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve,

ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného

orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Odvolací súd uviedol, že v zmysle uvedeného ustanovenia premlčacia doba sa

zastavuje (spočíva) po dobu konania, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo

na súde alebo na inom príslušnom orgáne a v začatom konaní riadne pokračuje.

Po odpadnutí prekážky, ktorá spôsobila spočívanie premlčania, môže plynúť

premlčacia doba ďalej ešte v tom čase, ktorý uplynul od začiatku plynutia premlčacej

doby až do vyskytnutia prekážky. Predpokladom spočívania premlčacej doby je, aby

oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom konaní. V tejto súvislosti sa

odvolací súd oboznámil s trestným spisom Okresného súdu Prešov sp.zn. .

Na č.l. 32 tohto spisu (zápisnica o výsluchu poškodeného - M. P. zo dňa 21. apríla

1998) bola menovaná (v tomto konaní žalobkyňa) poučená o tom, že škodu si môž e

uplatniť v trestnom konaní najneskôr na hlavnom pojednávaní na súde.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 2. septembra 1999 (č.l. 209 trestného

spisu sp.zn. ) vyplýva, že zástupca poškodenej M. P. uviedol, že sa

pripája k trestnému konaniu, avšak nárok na náhradu spôsobenej škody si neuplatňuje,

pretože bude podaná žaloba v občianskoprávnom konaní, ktoré bude smerovať aj

proti prevádzkovateľovi motorového vozidla. Z tohto vyjadrenia žalobkyne ako

poškodenej v trestnom konaní vyplýva, že škodu na zdraví si

v trestnom konaní neuplatnila od začiatku, čo ušlo pozornosti trestnému senátu, ak

v rozsudku zo dňa 5. októbra 1999 pod č.k. -237 poškodenú odkázal

s uplatnenými nárokmi na náhradu spôsobených škôd na konanie o veciach

občianskoprávnych. Z tohto prejavu zástupcu žalobkyne ako poškodenej v trestnom

konaní je nutné dospieť k záveru, že v začatom trestnom konaní si náhradu škody

proti obvinenému (v tomto konaní žalovanému) výslovne neuplatnila, teda v začatom

trestnom konaní ohľadom nároku na náhradu škody na zdraví riadne nepokračovala.

To malo za následok, že počas celého trestného konania proti obvinenému a neskôr

obžalovanému R. T. nedošlo k spočívaniu premlčacej doby v súvislosti

s nárokom na mimoriadne odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Pre úplnosť v tejto súvislosti odvolací súd doplnil, že ak by si náhradu škody

v trestnom konaní aj uplatnila, v čase začatia a pokračovania trestného konania si

mohla uplatniť iba nárok na odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia iba do výšky ich základného bodového ohodnotenia. Toto jej právo bolo

vedľajším účastníkom uspokojené vo výške 32.610,- Sk, z dôvodu čoho nárok proti

žalovanému vzala v časti až 42.987,- Sk späť v konaní sp.zn. , o čom

Okresný súd Prešov rozhodol uznesením zo dňa 14. mája 2002 pod č.k.

88. Aj za predpokladu, ak by si dňa 21. apríla 1998 uplatnila nárok na náhradu škody

z ublíženia na zdraví, z dôvodu čoho by došlo k spočívaniu premlčacej doby

do 2. septembra 1999, kedy výslovne uviedla, že si náhradu škody v trestnom konaní

neuplatňuje, od 2. septembra 1999 by začala plynúť dvojročná premlčacia doba

do 2. septembra 2001. Ak si uplatnila právo na mimoriadne zvýšenie odškodnenia až

10. októbra 2001, k uplatneniu mimoriadneho zvýšenia odškodnenia na zdraví došlo

až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby na jeho uplatnenie. Keďže nedošlo ani

k spočívaniu premlčacej doby počas trestného konania ohľadom nároku žalobkyne

na náhradu škody na mimoriadne zvýšenie odškodnenia, odvolací súd jej nárok

v tejto súvislosti považoval za premlčaný podľa .

Žalobkyňa podaním zo dňa 12. februára 2008 (č.l. 257) si uplatnila aj

mimoriadne odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na 50-násobok,

vychádzajúc z bodového ohodnotenia MUDr. M., ktorý ho stanovil na 910 bodov.

Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku bola pret o

otázka existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre zvýšenie tejto náhrady v

zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky. Odvolací súd mal za to, že skutkové zistenia vyplývajúce

z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, od ktorých sa odvolací súd

neodklonil, neumožňujú záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa

v prípade žalobkyne. I keď poškodenie jej zdravia nepochybne zanechalo trvalé

následky a je obmedzená v rôznych formách spoločenského uplatnenia, ako

konštatoval súd prvého stupňa, zo zistenia skutkového stavu nevyplynula vysoká

a mimoriadna úroveň jej športových, kultúrnych, či iných spoločenských aktivít

v dobe pred vznikom škody. Pretrvávajúce psychické problémy žalobkyne v danom

prípade nemôžu byť dôvodom pre zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia,

a preto nebol ani možný záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ktoré prichádzajú do úvahy v prípadoch vysokej a mimoriadnej úrovne športových,

kultúrnych, či iných aktivít poškodenej pred vznikom škody alebo v prípadoch,

v ktorých by bola poškodená na následky poškodenia zdravia takmer vyradená

zo života, v ktorých by jej predpoklady na uplatnenie v spoločnosti boli takmer

stratené (u žalobkyne sú iba obmedzené). Preto považoval za správnu námietku

vedľajšieho účastníka, že u žalobkyne sa nejedná o tak závažné následky, ktoré by

zodpovedali 25-násobnému zvýšeniu základného odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Aj keď znalec MUDr. M. konštatoval, že dopravná nehoda

výrazne zasiahla do života žalobkyne, jeho zistenia sú väčšinou zisťované

zo subjektívnej výpovede poškodenej. U žalobkyne ostali neporušené intelektové

a mnestické schopnosti, žalobkyňa je bez kvalitatívnych porúch vnímania

a bez psychotických fenoménov, čo je, podľa názoru odvolacieho súdu, výrazne

pozitívnou skutočnosťou pre ďalší jej život. Žalobkyňa s výnimkou pracovnej oblasti

v konaní nepreukázala, že by po dopravnej nehode došlo k zásadnému obmedzeniu jej

rodinného, športového, kultúrneho, prípadne spoločenského ž ivota s porovnaním jej

života pred úrazom. Odvolací súd dospel k záveru, že je plne postačujúce základné

bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia lekárskym posudkom zo dňa

23. februára 1999, ohodnoteného na 940 bodov, čo predstavovalo 28.200,- Sk.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá ho

žiadala zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho

súdu vychádza z nesprávneho právneho názoru. Mala za to, že, pri správnom právnom

posúdení mal súd vyhovieť žalobe minimálne v rozsahu náhrady škody spočívajúcej

v odškodnení za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože z dôvodu utrpených

zranení bola žalobkyňa daná do čiastočného a následne do úplného invalidného

dôchodku, tento dátum, je možné súčasne považovať za okamih, kedy došlo

k ustáleniu zdravotného stavu a za čas, kedy sa poškodená dozvedela o vzniknutej

škody a jej rozsahu. Ak mal súd za to, že 25 násobne zvýšenie odškodnenia

základného ohodnotenia nezodpovedá závažnosti následkov, mal podľa vlastnej

úvahy toto znížiť, pretože základné bodové ohodnotenie nevystihuje obmedzenia v jej

ďalšom živote. Poukázala na to, že v zrušujúcom uznesení, ktorým vrátil odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania, námietke premlčania, ktorý

vzniesol vedľajší účastník, odvolací súd nevyhovel.

Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že záver

odvolacieho súdu o premlčaní nároku je potrebné považovať za vecne správny.

Tvrdenia žalobkyne v dovolaní, že v predchádzajúcom rozhodnutí Krajského súdu

v Prešove v tejto veci nebolo námietke vedľajšieho účastníka čo sa týka premlčania

nároku vyhovené, považoval za nepresné a bez právneho významu pre rozhodnutie

vo veci. Je pravdou, že Krajský súd v Prešove sa vo svojom rozhodnutí č.k.

-308 zo dňa 1. decembra 2008 zaoberal otázkou premlčania, ale

ohľadne tejto právnej otázky neurobil vo svojom rozhodnutí žiadny právny záver.

V odôvodnení rozhodnutia len poukázal na to, že je potrebné skúmať, kedy doš lo

u žalobkyne k ustáleniu zdravotného stavu. V poslednom rozhodnutí boli však už

krajskému súdu známe všetky podstatné skutočnosti na toto, aby mohol posúdenie

otázky premlčania okresným súdom preskúmať a vysloviť aj právny záver s dosahom

na samotný výrok rozhodnutia. Taktiež odvolací súd správne rozhodol

o nedôvodnosti priznania zvýšeného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia

v zmysle vyhlášky č. v prípade trvalých následkov žalobkyne

v psychickej oblasti. Žalobkyňa v priebehu konania nepreukázala, že by jej práve

psychické trvalé následky zásadným spôsobom zmenili predchádzajúci život.

Zo znaleckého posudku bolo zrejmé, že trvalé následky v psychickej oblasti

spočívajú najmä v postihnutí jej nálad, sebadôvery a emócii. Tieto zistenia sú však

väčšinou zisťované zo subjektívnej výpovede poškodenej, nakoľko objektívnych

metód v psychiatrii je menej, ako v iných odboroch medicíny. Žiadal preto podané

dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

proti ktorému je dovolanie prípustné.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa je

dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 ) dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

So zreteľom na ustanovenie dovolací súd najskôr skúmal, či v konaní

nedošlo k procesnej vade v zmysle V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

11

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. V dovolacom konaní existencia takejto vady nevyšla najavo.

Z obsahu podaného dovolanie je zrejmé, že dovolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V zmysle sa právo premlčí, ak sa nevykonalo

v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len

na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi

priznať.

Podľa sa právo na náhradu škody premlčí za dva

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa sa právo na náhradu škody najneskoršie

premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo

k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby

v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby

neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom

stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo

nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tým dosiahnuť

stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho

práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní je, že

premlčané právo nemožno oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho

zákonníka). S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd posudzuje prednostne

opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania ešte pred prípadným zisťovaním výšky škody

a pod. (porovnaj R 29/1983).

12

v ustanovuje premlčaciu dobu subjektívnu (

) a objektívnu ( ). Ich začiatok je

upravený odlišne, pričom ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek

tomu, že poškodenému prípadne ešte plynie druhá premlčacia doba.

viaže premlčanie práva na náhradu škody uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby

na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode – majetkovej ujme určitého druhu

a rozsahu vyčísliteľnej v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na

náhradu škody uplatniť aj na súde; b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti

poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že námietka premlčania

nároku žalobkyne na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia, uplatnená vedľajším účastníkom počas prvostupňového

konania, ako aj počas konania odvolacieho, je dôvodná. Návrh bol podaný na súd dňa

2. novembra 1999. Ak v návrhu žalobkyňa označila ako žalovaného aj R. T.,

vychádzajúc z uvedených lekárskych správ už mala vedomosť o tom, v akej výške jej

bola spôsobená škoda škodnou udalosťou – autonehodou (mala vedomosť

o základnom bodovom ohodnotení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia),

ale i o tom, že jej vznikla škoda určitého druhu a rozsahu, vyčíslená v peniazoch,

zároveň i o tom, kto škodu spôsobil, ak ako tzv. škodcu v návrhu označila aj R. T..

Na základe týchto zistení si uplatnila nárok na súde

na odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške základného

bodového ohodnotenia týchto zložiek práva na náhradu škody z ublíženia na zdraví.

Od 6. apríla 1998 a od 23. februára 1999 jej začala plynúť dvojročná premlčacia doba

na prípadné primerané zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia podľa vyhlášky č. , pričom uplynula dňom 6. apríla

2000 na uplatnenie primeraného zvýšenia za bolesť a dňom 23. februára 2001

za sťaženie spoločenského uplatnenia. Právo na primerané zvýšenie odškodnenia

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia na 50-násobok základného bodového

ohodnotenia (147 bodov a 940 bodov) uplatnila až podaním zo dna 10. októbra 2001,

ktoré došlo súdu toho istého dňa, teda až po uplynutí dvojročnej premlčacej doby

na uplatnenie primeraného zvýšenia odškodnenia vychádzajúc zo základného

bodového ohodnotenia týchto zložiek práva na náhradu škody z titulu ublíženia

na zdraví. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

13

odvolací súd, pokiaľ rozhodoval o vznesenej námietke premlčania, postupoval v súlade

s vyššie citovanými ustanoveniami a svoje rozhodnutie založil

na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania preukázaných skutočnostiach a tiež

na správnom vyriešení otázky, kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode a kto za škodu

zodpovedá.

Pokiaľ dovolateľka namietala záver odvolacieho súdu o nepriznaní nároku

na 50-násobené zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, dovolací súd i tento

záver odvolacieho súdu považuje za správny a odôvodnený.

Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje vtedy, ak má škoda, resp. ujma

na zdraví preukázateľne trvalé a výraznejšie nepriaznivé dôsledky na životné úkony

poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho

spoločenských úloh. Podľa ustálenej súdnej praxe je ním preto potrebné rozumieť jednak

vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom,

politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie

výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho

sebavzdelávania. Preto je súd povinný v konaní vždy skúmať, aké predpoklady mal

pre životné a spoločenské uplatnenie poškodený pred vznikom škody. Vo výnimočných

prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa ( vyhl. č. v znení neskorších

predpisov) môže súd sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby

odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia. Súd však musí takéto zvýšenie vykonané v rámci

voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam

konkrétneho prípadu.

Zvýšenie náhrady nad vyhláškou stanovený limit je teda prípustné podľa ustanovenia

§ 7 ods. 3 vyhlášky iba v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa,

kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené s porovnaní

s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe

pred vznikom škody. U uvedeného vyplýva, že je na posúdení súdu, aké zvýšenie náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia je v konkrétnej posudzovanej veci „primerané“.

V predmetnej veci však, ako správne uviedol odvolací súd, nešlo o výnimočný prípad

hodný osobitného zreteľa, nakoľko u žalobkyne, ako bolo ustálené z vykonaného

14

dokazovania, neprišlo k takému výraznému zhoršeniu životného a spoločenského uplatnenia

v porovnaní s jej predchádzajúcim životom. Priznané základné ohodnotenie sťaženia

spoločenského uplatnenia v danom prípade je i podľa názoru dovolacieho súdu v danom

prípade dostačujúce a zohľadňuje následky, ktoré utrpela žalobkyňa v dôsledku dopravnej

nehody.

Záver (právne vyhodnotenie) odvolacieho súdu o nenaplnení predpokladov

pre aplikovanie tohto ustanovenia vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov v predmetnej právnej veci je v zhode s výsledkami vykonaného dokazovania.

Dovolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce k nezvýšeniu náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne. Závery odvolacieho súdu nevybočili

z hľadísk stanovený zákonom ( ) a sú v súlade s pravidlami logického uvažovania.

Odvolací súd dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo v predmetnej veci neprichádza

do úvahy použitie citovaného ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru , že dovolanie žalobkyne

nie je dôvodné a dovolanie žalobkyne zamietol podľa

Dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo žalobkyňa

nebola úspešná a procesne úspešný účastník, ako aj vedľajší účastník nepodali návrh

na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. novembra 2013

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

15