Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)III. ÚS 412/2016
PDF · 222.43 KB
No categories available
III. ÚS 412/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Milanom Slebodnikom, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 9 Co 48/2015-248
z 10. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Slebodnikom, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 9 Co 48/2015-248 z 10. februára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Napadnutým rozhodnutím krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 196/2012-205 z 1. októbra 2014, ktorým okresný súd
zamietol návrh sťažovateľa (žalobcu) na začatie konania o určenie predmetu dedičstva.
Uvedeným návrhom na začatie konania sa sťažovateľ domáhal určenia, že hodnota
prevedenej nehnuteľnosti – bytu č. na V. poschodí, vchod č. bytového domu, súpisné
číslo , na parc. a parc. na ulici , podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku vo veľkosti
254/10000, zapísanej na LV č. , k. ú. , obec , sa má
započítať na dedičský podiel dedičky
(žalovanej), a uplatnil si náhradu konania.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Rozsudkom okresného súdu, ktorým návrh sťažovateľa voči žalovanej
zamietol, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, došlo k porušeniu
základných práv a slobôd sťažovateľa. Skutkové a právne závery okresného aj krajského
súdu, ktoré boli podkladom pre uvedený výrok, sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemal za to, že by sa bolo jednalo
pri uzavretí kúpnej zmluvy o simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie,
pretože zistené okolnosti uskutočneného právneho úkonu vylučujú bezplatnosť predmetného
prevodu ako podstatnej náležitosti darovacej zmluvy. Súd dospel k záveru, že v danom
prípade za predmet prevodu, t.j. za byt bola zo strany žalovanej ako jeho nadobúdateľky
poskytnutá osobná starostlivosť o rodičov v čase ich odkázanosti na ňu v dôsledku svojho
veku a zdravotného stavu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového
súdu, že zo strany žalovanej došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti bytu č. na piatom poschodí, vchod č. bytového domu súp. č.
na parc. č. a parc. č. ul. , podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku vo veľkosti
2
254/10000-in, zapísanej na LV č. , kat. úz. ,
v súlade s dobrými mravmi, pričom vzal do úvahy skutočnosť, že v symbolickej kúpnej cene
za byt je zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť žalovanej o rodičov. Odvolací súd
ďalej uviedol, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, všeobecne uznávané pravidlá
slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomného rešpektovania, poskytnutie ochrany uplatnenému
právu sťažovateľa na započítanie rozdielu trhovej ceny bytu a odplaty by bolo v rozpore
s dobrými mravmi.“
Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol, že „v priebehu dedičského konania...
došlo medzi sťažovateľom a žalovanou k spornej skutočnosti, ktorou
je započítanie hodnoty nehnuteľností na dedičský podiel dedičky ..., ktoré
poručiteľ a jeho manželka nebohá jej odpredali
kúpnou zmluvou uzavretou dňa 25. októbra 2007 za kúpnu cenu 1,- Sk“.
Podľa názoru sťažovateľa nie je možné započítavať do kúpnej ceny hypotetické
a nevyčísliteľné hodnoty ako napríklad osobnú starostlivosť o rodičov. Sťažovateľ
v sťažnosti taktiež uviedol, že „je zároveň nesporné, že kúpna zmluva, ktorej predmetom
je byt v hodnote 70.000,- €, ak v nej bola dohodnutá kúpna cena 1,- Sk, je simulovaným
právnym úkonom, ktorým malo byť zastreté darovanie... Z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že sťažovateľov nárok na započítanie je oprávnený a daný, bez ohľadu na to,
či išlo o darovanie alebo o kúpu za 1,- Sk. Zodpovedá to aj právnemu názoru Krajského
súdu v Košiciach vyslovenému v rámci prejednania dedičstva po našom otcovi poručiteľovi
.“.
V súvislosti s vysloveným názorom krajského súdu v jeho napadnutom rozhodnutí,
že poskytnutie ochrany uplatnenému právu sťažovateľa na započítanie trhovej ceny bytu
a odplaty by bolo v rozpore s dobrými mravmi, sťažovateľ uviedol, že „... nie je na mieste
poukazovať na konanie sťažovateľa, ako na konanie proti dobrým mravom. Sťažovateľ
využil iba svoje legitímne právo priznané mu § 484 Občianskeho zákonníka, navrhnúť, aby
sa hodnota prevedenej nehnuteľnosti započítala na dedičský podiel žalovanej... toto
ustanovenie má teda umožniť, aby niektorý z dedičov nenadobudol v rozpore s dobrými
mravmi viac z majetku poručiteľa. Preto práve naopak, ak nebolo návrhu sťažovateľa
3
vyhovené, má to za následok stav, ktorý je v rozpore nielen s dobrými mravmi, ale aj s § 484
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/48/2015-248
zo dňa 10. 2. 2016 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 9Co/48/2015-248 zo dňa 10. 2. 2016 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, ktorú je Krajský súd v Košiciach
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
4
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
5
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno zistiť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu
z 1. októbra 2014, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na začatie konania
o určenie predmetu dedičstva.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi okresného
súdu, ako aj odvolacieho súdu v predmetnom konaní, ktoré kvalifikuje ako nesprávne
právne posúdenie veci a považuje ich za neodôvodnené a arbitrárne. Predovšetkým
nesúhlasí s názorom, že kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je byt v hodnote 70 000 €,
ak v nej bola dohodnutá kúpna cena 1 Sk, všeobecné súdy nepovažovali za simulovaný
právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie, pretože predmetný prevod nevykazoval
znaky bezplatnosti ako podstatnej náležitosti darovacej zmluvy, keďže za predmet prevodu
bola zo strany žalovanej ako nadobúdateľky poskytnutá osobná starostlivosť o rodičov.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
6
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu
č. k. 13 C 196/2012-205 z 1. októbra 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na určenie
predmetu dedičstva, ktorým sťažovateľ žiadal, aby súd určil, že hodnota prevedenej
nehnuteľnosti (bližšie špecifikovanej v samotnom návrhu na začatie konania) sa má
započítať na dedičský podiel dedičky – žalovanej , a z jeho odôvodnenia
zistil, že okresný súd považoval za preukázané, že rodičia účastníkov konania previedli
dotknutú nehnuteľnosť na žalovanú kúpnou zmluvou za kúpnu cenu 1 Sk a za okolností
preukázaných v konaní ovplyvňujúcich výšku dohodnutej kúpnej ceny, ktoré spočívali
v poskytovaní osobnej starostlivosti o rodičov zo strany žalovanej počas ich života. Okresný
súd nepovažoval za preukázané, že by pri uzatváraní kúpnej zmluvy išlo o simulovaný
právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie, pretože zistené okolnosti uskutočneného
právneho úkonu (prevod bytu za odplatu) vylučujú bezplatnosť predmetného prevodu
ako podstatnej náležitosti darovacej zmluvy. Okresný súd dospel k záveru, že v danom
prípade za predmet prevodu bola zo strany žalovanej poskytnutá osobná starostlivosť
o rodičov v čase ich odkázanosti na ňu v dôsledku ich veku a zdravotného stavu.
So zreteľom na všetky okolnosti prípadu, uplatniac všeobecne uznávané pravidlá slušnosti,
ohľaduplnosti a vzájomného rešpektovania, okresný súd dospel k názoru, že poskytnutie
ochrany uplatnenému právu žalobcu na započítanie rozdielu trhovej ceny bytu a odplaty,
za ktorú žalovaná kúpnou zmluvou uvedenú nehnuteľnosť nadobudla od svojich rodičov,
by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pričom za odporujúce zásadám mravného poriadku
považoval okresný súd skutočnosť, že žalovaná aj za cenu upustenia od možnosti vlastnej
profesionálnej realizácie a materiálneho zabezpečenia pre seba a svojho syna poskytla
svojim rodičom potrebnú pomoc v čase, keď na ňu boli odkázaní, v súvislosti ktorej jej
rodičia predali predmetný byt za dohodnutú cenu 1 Sk, ktorá mala ňou poskytovanú
starostlivosť zohľadniť.
7
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok okresného
súdu z 1. októbra 2014 potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, lebo
je vecne správny, okresný súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil,
odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a ako odvolací súd sa s jeho
odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil.
Výhrady žalobcu, že v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by
prisvedčoval tomu, že rodičia byt predali žalovanej za jej osobnú starostlivosť za 1 Sk,
že išlo o kúpnu zmluvu, ktorá má charakter simulovaného právneho úkonu, berúc na zreteľ
hodnotu kúpnej ceny, a že je právne vylúčené, aby osobnú starostlivosť žalovanej bolo
možné zahrnúť do kúpnej ceny, považoval krajský súd za neopodstatnené.
Krajský súd vzal na zreteľ, že okresný súd k zamietnutiu žaloby viedli predovšetkým
skutočnosti, že v danom prípade bola žalovanou poskytnutá osobná starostlivosť o rodičov
v čase ich odkázanosti na ňu a vzal taktiež do úvahy skutočnosť, že v prípade, ak by rodičia
účastníkov mali v úmysle predmetnú nehnuteľnosť žalovanej darovať, uzavreli by s ňou
darovaciu zmluvu, a nie zmluvu kúpnopredajnú, aj keď cena za predanú nehnuteľnosť
je symbolická. Možno vyvodiť opodstatnený záver, že v dohodnutej cene za túto
nehnuteľnosť bola rodičmi účastníkov konania zohľadnená dlhoročná a obetavá
starostlivosť žalovanej o rodičov, že teda rodičia dcéru – žalovanú „odmenili“ tak, že sa jej
starostlivosť o nich odzrkadlila v kúpnej cene za byt a že jej touto formou vrátili to, čo sa
nedalo zaplatiť. Dôvody, ktoré vedú účastníkov zmluvy k dohode o kúpnej cene, vrátane jej
výšky, nie sú podstatnými náležitosťami zmluvy, do zmlúv sa neuvádzajú a iba pre nízku
cenu bytu nemožno bez všetkého uzavrieť, že ide o simulovaný právny úkon, ako to tvrdí
žalobca.
Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaná dostala byt
(nehnuteľnosť) bezplatne, i keď hodnota plnenia, ktoré im poskytovala (osobná
starostlivosť), nemá povahu finančného plnenia, ktoré je však potrebné zohľadniť.
Ide o plnenie, v ktorom sú obsiahnuté etické a morálne hodnoty (láska k rodičom), ktoré sa
nedajú vyčísliť v peniazoch, a teda vzhľadom na okolnosti prípadu sa možno stotožniť
so záverom okresného súdu, že poskytnutie ochrany uplatnenému právu žalobcu
8
na započítanie rozdielu trhovej ceny bytu a odplaty, za ktorú žalovaná kúpnou zmluvou
uvedenú nehnuteľnosť nadobudla od svojich rodičov, by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia,
proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd
sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou
všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I.
ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
9
a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom
spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci
a postupoval správne, keď kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľnosti
z rodičov účastníkov konania na žalovanú, len vzhľadom na nízku dojednanú kúpnu cenu
1 Sk nepovažoval za simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Vôľa
účastníkov právneho úkonu uzavrieť darovaciu zmluvu totiž nebola v konaní preukázaná.
Uzavretá kúpna zmluva obsahuje podstatné náležitosti (dohoda o predmete kúpy a dohoda
o kúpnej cene) a, naopak, nemá náležitosti zmluvy darovacej, keďže v nej bola dohodnutá
kúpna cena (aj keď nízka), keď podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je, naopak,
bezodplatnosť. Pokiaľ ide o výšku kúpnej ceny, tá je vo všeobecnosti stanovená
predovšetkým dohodou a účastníci kúpnej zmluvy v zásade nie sú obmedzovaní v dojednaní
výšky kúpnej ceny okrem prípadov, na ktoré sa vzťahuje cenová regulácia upravená
cenovým predpisom. Môžu si preto dojednať cenu, ktorá sa odchyľuje od obvyklej (trhovej)
ceny. Neprimerane nízka cena sama osebe nemôže viesť k neplatnosti právneho úkonu
z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pozri k tomu
Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., /Fečík, M., /Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník II. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015. s. 2085). V danom prípade sa
účastníci zmluvy dohodli na kúpnej cene 1 Sk, pričom ústavný súd sa stotožňuje so záverom
krajského súdu, že v symbolickej dohodnutej kúpnej cene za prevádzanú nehnuteľnosť bola
rodičmi účastníkov zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť žalovanej o rodičov, čo je
v súlade s dobrými mravmi a predmetnú kúpnu zmluvu, preto nie je možné považovať
za bezodplatný právny úkon. K uvedenému ústavný súd uvádza, že poskytnutie ochrany
uplatnenému právu žalobcu na započítanie rozdielu trhovej ceny nehnuteľnosti a odplaty,
za ktorú žalovaná kúpnou zmluvou uvedenú nehnuteľnosť nadobudla od svojich rodičov,
resp. všeobecne postup podľa § 484 Občianskeho zákonníka, by v tomto prípade vzhľadom
na skutočnosť, že k prevodu predmetnej nehnuteľnosti nedošlo na základe bezodplatného
právneho úkonu, nebol možný.
10
Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
prvostupňového súdu za ústavne konformný prejav nezávislého súdneho rozhodovania
s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec aplikovaných zákonných
ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť v časti
namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej
predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.
Napokon sa ústavný súd zaoberal aj namietaným porušením základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným
rozhodnutím krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným
11
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho
charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2016
12