Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-101-2026.pdf
PDF · 122.63 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/101/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, právne zastúpenej JUDr. Jiřím Martausom, advokátom, so sídlom Ul. 1. mája 113/19, Liptovský Mikuláš, IČO: 37 908 022, proti žalovaným v 1. rade E. F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, H., v 2. rade E. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, C. F., žalovaní 1/, 2/ právne zastúpení JUDr. Ing. Ivanou Kožákovou, advokátkou, so sídlom Garbiarska 2583, Liptovský Mikuláš, IČO: 51 918 382, o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/34/2023-148 zo dňa 28. mája 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobkyni priznáva voči žalovaným v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil: I. že odstúpenie právneho predchodcu žalovaných F. C., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. C. XX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, od kúpnej zmluvy zo dňa 04.08.2022, ktorú ako predávajúci uzatvoril so žalobkyňou ako kupujúcou listom zo dňa 02.09.2022, je neplatné. II. žalobkyni proti žalovaným v 1/ a 2/ rade priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku. 1.1 Rozhodnutie súdu sa opiera o ust. § 49 Občianskeho zákonníka. 1.2 Po vykonanom dokazovaní súd žalobe vyhovel, nakoľko nebola preukázaná tieseň pôvodného žalovaného, ktorá by zakladala jeho právo na odstúpenie od zmluvy. Nakoľko odstúpiť možno iba od platného právneho úkonu, v prvom rade bolo nevyhnutné posúdiť, či kúpna zmluva netrpí vadou, ktorá by spôsobovala jej neplatnosť. Z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by právny úkon nebol účastníkmi zmluvy urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, resp. že by pôvodný žalovaný konal v duševnej chorobe, ktorá ho z uzavretia kúpnej zmluvy vylučuje. Rovnako nebol preukázaný nátlak žalobkyne samej, resp. prostredníctvom jej matky, na pôvodného žalovaného. Práve naopak, z výpovedí žalobkyne a svedkyne vyplynulo, že pôvodnému žalovanému bol poskytnutý dostatok času medzi návrhom na uzatvorenie zmluvy a samotným podpísaním kúpnej zmluvy, pričom nátlak podľa názoru súdu vylučuje už len sama o sebe tá skutočnosť, že žalobkyňa sa rozhodla celú vec uzavrieť pred notárom. Pôvodný žalovaný mal tak dostatok času na prípadné prekonzultovanie predaja svojho pozemku so svojimi synmi, aj keď ako výlučný vlastník mohol nakladať so svojim majetkom podľa svojho uváženia a bez odsúhlasenia jeho synov, resp. iných členov rodiny. Zdravotný stav pôvodného žalovaného vyplývajúci z predložených zdravotných záznamov taktiež podľa názoru súdu nenasvedčuje tomu, že by nebol spôsobilý na uzatváranie právnych úkonov. Nakoniec, s týmto záverom sa stotožnili aj samotní žalovaní, ktorí najprv navrhovali nariadenie znaleckého dokazovania, neskôr od tohto návrhu
upustili. Žalovaný v 1. rade naviac na pojednávaní presvedčivo tvrdil, že by nikdy nepodal návrh na obmedzenie spôsobilosti jeho otca na právne úkony, čo len potvrdzuje to, že aj podľa žalovaných ich otec netrpel žiadnou duševnou poruchou, ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným. Predmetná kúpna zmluva tak bola výsledkom kontraktačného procesu a zmluvnej voľnosti zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach - o predmete kúpy a výške kúpnej ceny, na základe ktorej došlo aj k splneniu z nej vyplývajúcich povinností, ako prejavu synalagmatickej povahy kúpnej zmluvy. Záverom je potrebné uviesť, že ak žalovaní považovali kúpnu zmluvu za neplatnú, napríklad pre nedostatok vôle, bol to práve pôvodný žalovaný, ktorý pristúpil k použitiu procesne nevhodného prostriedku právnej ochrany v podobe odstúpenia od zmluvy. Pod tiesňou sa rozumie stav konajúcej osoby, ktorý na ňu dolieha takou závažnosťou a naliehavosťou, že sa nechá presvedčiť k urobeniu pre ňu nevýhodnému právnemu úkonu, ktorý by za iných okolností nikdy neurobila. Podľa ustálenej judikatúry tieseň musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave, musí pre ňu byť objektívny dôvod a súčasne sa musí stať aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Tieseň zároveň nie je jednorazovým aktom, ale vyplýva z dlhodobého procesu, ktorý vyústi do priam až nelogického právneho úkonu. Nie je pritom významné, kto alebo čo tieseň vyvolalo ako ani to, či tieseň vyvolal druhý účastník zmluvy. Tieseň musí existovať v okamihu uzavretia zmluvy. V danej veci boli žalobkyni oznámené skutočnosti o tiesni pôvodného žalovaného potom, ako sa o uzavretí kúpnej zmluvy od tretej osoby dozvedeli žalovaní. Podľa žalovaných mala tieseň prameniť z veku pôvodného žalovaného a z jeho zdravotného stavu, v dôsledku ktorého trpel aj krátkodobou stratou pamäti. Z výpovedí žalovaných, ale aj žalobkyne a svedkyne avšak vyplynulo, že pôvodný žalovaný bol napriek svojmu veku sebestačný a jeho zdravotný stav, tak fyzický ako aj mentálny, umožňoval, aby žil sám bez potreby dennodennej opatery. Navyše, ako deväťdesiatročný stále viedol motorové vozidlo, čo nemôže viesť k inému záveru ako je ten, že bol spôsobilý posúdiť následky svojho konania a žalovaní o tom nemali žiadne pochybnosti. Nič nenasvedčuje ani tomu, že zmluva by bola z jeho strany uzatvorená ľahkovážne, práve naopak, v rámci kontraktačného procesu sám vyjednal vyššiu kúpnu cenu, tvrdiac, že po dohovore so svojím bratom. Nebolo ani sporné to, že u neho nešlo o akýkoľvek stav finančnej závislosti, ktorá by ho mohla pohnúť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o tvrdené výpadky pamäte, súd opätovne poukazuje na to, že v danom prípade nešlo pri uzatváraní kúpnej zmluvy o náhly akt, ale pôvodný žalovaný mal niekoľko dní na prípadné rozmyslenie si predaja pozemku. Nebolo pritom tvrdené, že by trpel niekoľkodňovými stratami pamäte. Naopak, celkom zrejme vedel, že sa so žalobkyňou dohodol na kúpnej cene 1.000, - Eur a v priebehu procesu uzatvárania zmluvy vyjednal finálnu kúpnu cenu 1,500,- Eur. Tvrdenia, že v dôsledku tiesne nevedel, čo podpisuje, vyznievajú nedôveryhodne. Kúpnu zmluvu uzatváral na notárskom úrade pred notárom, ktorý ju aj nahlas prečítal a súd skutočne odmieta uveriť tomu, že pokiaľ by pôvodný žalovaný pôsobil, že nechápe následky svojho konania, tak by notár aj napriek tomu spísal pre zmluvné strany kúpnu zmluvu. V prípadoch platného odstúpenia od zmluvy musia podľa § 49 Občianskeho zákonníka ku tiesni pristúpiť aj nápadne nevýhodné podmienky. Tieto predstavujú evidentný nepomer vzájomne poskytnutých plnení, resp. zrejmú nevýhodnosť prípadných ďalších zmluvných podmienok. Nápadne nevýhodné podmienky musia objektívne existovať v dobe právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnych pocitoch konajúcej osoby. V prejednávanej veci sa zmluvné strany v kúpnej zmluve uzavretej pred notárom dohodli na predaji pozemku v extraviláne obce o výmere 8 277 m2 za kúpnu cenu 1.500,- Eur, čo predstavuje 0,18 Eura/m2. Žalovaní predložili odhad trhovej hodnoty predmetnej nehnuteľnosti, v ktorom realitná kancelária určila cenu vo výške 20.485,60 Eur. V prvom rade súd poukazuje na ustálený záver slovenských súdov, že pokiaľ je uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom, samo osobe dojednanie kúpnej ceny v dojednanej výške nie je v rozpore s dobrými mravmi a nepredstavuje ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.06.2019, sp. zn. 3Cdo/244/2018, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.06.2016, sp. zn. III. ÚS 412/2016). Zmluvné strany si môžu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednať kúpnu cenu, akú chcú, čiže buď vyššiu alebo nižšiu ako je cena obvyklá (trhová), čo je plne v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti. Napriek uvedenému však súd nemá za to, že v danom prípade išlo o neprimerane nízku cenu za v podstate poľnohospodársky pozemok mimo intravilánu obce, keď v regióne Liptov sa ceny takýchto pozemkov pohybujú v desiatkach centov za meter štvorcový. Realitná kancelária vychádzala z územného plánu obce, podľa ktorého sa pozemok nachádza v lokalite určenej pre rekreáciu a cestovný ruch, pričom sa uvažuje s výstavbou individuálnej chatovej rekreácie, prípadne rodinných domov. V čase rozhodnutia súdu a predovšetkým v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy sa však žiadna výstavba ani nezačala pripravovať, čo by mohlo mať vplyv na obvyklú cenu pozemkov na danom mieste. Išlo a stále ide o poľnohospodársky pozemok, nateraz bez reálnej možnosti akejkoľvek výstavby. Realitná kancelária zároveň pri určení ceny zohľadnila to, že v zadnej
časti pozemku sa nachádza elektrické vedenie vysokého napätia, čo obmedzuje využitie pozemku, a preto znížila cenu pozemku 4,5 Eura/m2 o 45 %. Nakoniec z dedičského rozhodnutia po pôvodnom žalovanom vyplýva, že v dedičskom konaní bola ustálená hodnota predmetného pozemku vo výške 3.972,96 Eura, čomu zodpovedá cena 0,48 Eura/m2. Pokiaľ teda sami žalovaní akceptovali takúto cenu pozemku pre účely dedičského konania, nie je podľa názoru súdu možné konštatovať za danej dôkaznej situácie neprimerane nízku cenu, samozrejme až po prípadnom preukázaní samotnej tiesne na strane pôvodného žalovaného. Pre úplnosť, nakoľko žalovaní predložili aj kúpnu zmluvu tretích osôb, predmetom ktorej bol prevod pozemku na parcele registra KN-E č. 1196/1 (teraz parcela registra KN- C č. 1181/5) za kúpnu cenu 3,50 Eura/m2, súd uvádza, že zo snímky katastrálnej mapy vyplýva, že na predmetnom pozemku sú umiestnené stavby, ktorá skutočnosť má nepochybne veľký vplyv na stanovenie ceny za pozemok. Z uvedených dôvodov, nakoľko nebola v prvom rade preukázaná tieseň pôvodného žalovaného, súd žalobe vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Výsledkom tohto sporu je prakticky to, že sa bude akceptovať vôľa pôvodného žalovaného predať a nielen prenajať predmetný pozemok pri jeho pohnútke smerujúcej k tomu, že na pozemku sa budú chovať kone. Pôvodný žalovaný nekonal v časovej tiesni ani pod nátlakom, ak by žalobkyňa, resp. jej matka, skutočne mienila na neho naliehať, bolo by celkom nelogické také rozhodnutie, že sa zmluva uzatvorí pred notárom. Pokiaľ by zdravotný stav pôvodného žalovaného mohol u neho vyvolať objektívne stav tiesne, bolo by to v rozpore s tvrdením samotných žalovaných, že ich otec bol sebestačný. 1.3 Súd nevykonal výsluch navrhovaného svedka H. J., ktorý bol susedom pôvodného žalovaného, avšak nebol účastný kontraktačného procesu medzi zmluvnými stranami kúpnej zmluvy. Z rovnakých dôvodov nebol nevyhnutný ani výsluch svedka F. C.. 1.4 O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na iný postup. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne o výške náhrady trov konania súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Voči citovanému rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade, majúc za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívajúce v porušení princípu kontradiktórnosti konania. 2.1 Žalovaní 1/, 2/ namietajú nesprávnosť právneho a skutkového záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého v konaní nebola preukázaná existencia tiesne na strane pôvodného žalovaného, ktorá by odôvodňovala jeho právo odstúpiť od predmetnej kúpnej zmluvy. Prvostupňový súd založil svoje závery predovšetkým na svedeckej výpovedi matky žalobkyne, pričom sa s jej výpoveďou v podstatných otázkach stotožnil. S takýmto hodnotením vykonaného dokazovania sa nemožno stotožniť. V danom prípade totiž nemožno matku žalobkyne považovať za nestranného a nezaujatého svedka, keďže práve ona sa významným spôsobom podieľala na procese uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy. Je preto nepochybné, že mala na výsledku konania vlastný záujem, čo malo byť súdom pri hodnotení jej výpovede náležite zohľadnené. Súd prvej inštancie bez dostatočného a presvedčivého odôvodnenia priznal vyššiu dôkaznú silu výpovedi tejto svedkyne, než dôkazom predloženým žalovanou stranou, ktoré naopak preukazovali existenciu tiesne na strane pôvodného žalovaného. Takýto postup považujú za rozporný so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Rovnako sa nemožno stotožniť so záverom, podľa ktorého je existencia nátlaku vylúčená už samotnou skutočnosťou, že predmetná kúpna zmluva bola uzatvorená pred notárom. Takýto záver považujú za formalistický a nezohľadňujúci všetky individuálne okolnosti prípadu. Skutočnosť, že právny úkon bol vykonaný za účasti notára, sama osebe nevylučuje možnosť existencie tiesne. V tejto súvislosti poukazujú na prvé vyjadrenie k žalobe, ktoré bolo vypracované ešte za života pôvodného žalovaného a v ktorom podrobne opísal okolnosti uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy tak, ako si ich pamätal. Z jeho vyjadrení vyplýva, že dlhodobo trpel viacerými závažnými zdravotnými problémami vrátane porúch pamäti. Samotný priebeh uzatvorenia kúpnej zmluvy si pamätal len neúplne a uviedol, že sa nachádzal v stresovej situácii, pričom predmetnú zmluvu podpísal predovšetkým preto, aby mal od celej záležitosti pokoj. Pôvodný žalovaný trpel okrem iného demenciou ľahkého stupňa Alzheimerovho typu, poruchami mozgovej výkonnosti, ako aj závažným kardiologickým ochorením. Uvedené zdravotné ťažkosti nepredstavovali len jeho subjektívne tvrdenia, ale boli preukázané lekárskou dokumentáciou a odbornými lekárskymi správami. Tiež poukazujú na zavádzanie žalobkyne, keď spočiatku tvrdila, že k notárovi sa mal pôvodný žalovaný doviesť na aute sám, čo následne po tom, čo bolo uvedené vyvrátené, upravila a uvádzala, že pôvodného žalovaného
vyzdvihla u neho doma. Kúpna zmluva nebolo spísaná vo forme notárskej zápisnice, teda povinnosťou notára bolo len spísať zmluvu a nie overovať spôsobilosť účastníkov uzavrieť predmetný právny úkon. Tieseň je pritom vnútorný stav účastníka právneho úkonu, ktorý notár a dokonca ani žalobkyňa nemuseli rozpoznať. Tu tiež poukazujú na rozpor vo výpovediach strán konania. Kým pôvodný žalovaný vo svojom vyjadrení, spísanom ešte za jeho života uvádzal, že mu obsah zmluvy zo strany notára nebol prečítaný, svedkyňa tvrdila opak. Súd nijakým spôsobom nevysvetlil, z akých dôvodov považoval výpoveď svedkyne za vierohodnejšiu než tvrdenia samotného pôvodného žalovaného. Rovnako sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí stotožnil s tvrdením svedkyne, podľa ktorého mal pôvodný žalovaný aj v rozhodnom období viesť motorové vozidlo, hoci tvrdenie nebolo preukázané. Rovnako nebolo preukázané, že by pôvodný žalovaný aktívne vyjednával o výške kúpnej ceny. Za nepravdivé považujú aj tvrdenie svedkyne, podľa ktorého sa mal pôvodný žalovaný o kúpnu cenu deliť so svojím bratom. Žalovaní majú preto za to, že prvostupňový súd založil svoje skutkové závery prevažne na tvrdeniach svedkyne, a to bez ich náležitého kritického vyhodnotenia a bez toho, aby boli podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. 2.2 Žalovaní poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/19/2017. 2.3 Poukazujú tiež na skutočnosť, že prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami žalovaných, keď uvádzali, že pôvodný žalovaný bol viackrát oklamaný pri rôznych situáciách, ktoré opísali a svedčia o tom, že vzhľadom k veku a zdravotným problémom ich otec robil rozhodnutia, ktoré by inak neurobil. Tiež z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôvodný žalovaný mal za to, že na žalobkyňu prevádza iný pozemok v totožnej lokalite. Pôvodný žalovaný bol vyššieho veku a nevedel pracovať s počítačom, teda predmetný pozemok si nevedel vyhľadať na mape. 2.4 Žalovaní 1/, 2/ majú za to, že v konaní bola preukázaná existencia nápadne nevýhodných podmienok ako ďalší zákonný predpoklad pre odstúpenie od zmluvy podľa § 49 Občianskeho zákonníka. Z odborného odhadu vypracovaného realitnou kanceláriou GERT, s.r.o. vyplynulo, že všeobecná hodnota predmetného pozemku predstavovala sumu 20.485,60 Eur. Uvedená hodnota je viac ako trinásťnásobne vyššia než kúpna cena dohodnutá medzi žalobkyňou a pôvodným žalovaným v spornej kúpnej zmluve. Na podporu svojich tvrdení žalovaní predložili do konania aj kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi tretími osobami, ktorej predmetom bol pozemok nachádzajúci sa v totožnej lokalite, kde kúpna cena predstavovala približne 3,50 Eur za m2, čo taktiež potvrdzuje výrazný nepomer medzi hodnotou prevádzaného pozemku a kúpnou cenou dohodnutou v posudzovanom prípade. Prvostupňový súd však nad rámec tvrdení žalobkyne argumentoval tým, že v dedičskom konaní po pôvodnom žalovanom bola hodnota predmetného pozemku určená vo výške 3.972,96 Eur, čo predstavuje približne 0,48 Eur za m2. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že pokiaľ samotní dedičia akceptovali takto určenú hodnotu pozemku pre účely dedičského konania, nemožno bez ďalšieho hovoriť o zjavne neprimerane nízkej kúpnej cene. S touto argumentáciou sa nemožno stotožniť. Hodnota majetku v dedičskom konaní nepredstavuje záväzné ani objektívne určenie jeho všeobecnej trhovej hodnoty. Táto hodnota bola stanovená notárom povereným prejednaním dedičstva a slúžila výlučne na účely dedičského konania. Zároveň je potrebné poukázať, že súd použil uvedenú argumentáciu z vlastnej iniciatívy bez toho, aby bola predmetom procesnej aktivity žalobkyne. Uvedeným postupom súdu tak došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti zbraní. Žalovaní 1/, 2/ sú toho názoru, že vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo existenciu nápadne nevýhodných podmienok. 2.5 Súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že výsledkom konania bude rešpektovanie vôle pôvodného žalovaného previesť predmetný pozemok, pričom jeho pohnútkou malo byť využitie pozemku na chov koní. Uvedený skutkový záver však vychádza výlučne z výpovede svedkyne, pričom nebol podložený žiadnym relevantným dôkazom. Rovnako sa nemožno stotožniť so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého by existencia objektívneho stavu tiesne vyvolaného zdravotným stavom pôvodného žalovaného bola v rozpore s tvrdeniami žalovaných o jeho sebestačnosti. Takéto hodnotenie považujú za nesprávne a vychádzajúce z neúplnej interpretácie tvrdení žalovaných. Nikdy netvrdili, že pôvodný žalovaný bol plne sebestačný vo všetkých oblastiach každodenného života alebo že by nevyžadoval pomoc a podporu svojich blízkych. Žil síce vo svojej domácnosti sám, ale vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav bol v pravidelnom a intenzívnom kontakte so svojimi deťmi. Žalovaní s otcom komunikovali telefonicky niekoľkokrát denne a pravidelne ho navštevovali, čo svedčí o tom, že nebol odkázaný výlučne sám na seba a jeho zdravotný stav si vyžadoval zvýšenú mieru starostlivosti a dohľadu. Samotná okolnosť, že osoba býva sama vo vlastnej domácnosti bez ďalšieho nepreukazuje jej úplnú sebestačnosť, ani nevylučuje existenciu zdravotných obmedzení, ktoré môžu mať významný vplyv na jeho rozhodovaciu schopnosť, psychickú odolnosť alebo schopnosť čeliť vonkajšiemu tlaku.
2.6 Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynula existencia tiesne na strane pôvodného žalovaného v čase uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy. Pri posudzovaní tejto otázky nemožno neprihliadnuť na jeho vek, zdravotný stav a celkové životné okolnosti, v ktorých sa nachádzal. V čase uzatvorenia predmetného právneho úkonu mal pôvodný žalovaný 90 rokov a dlhodobo trpel viacerými závažnými zdravotnými ochoreniami. Okrem iného sa liečil na ochorenie prostaty, ktoré mu spôsobovalo časté a naliehavé nutkanie na močenie, pričom táto zdravotná komplikácia významne ovplyvňovala jeho schopnosť sústrediť sa na iné činnosti až do uspokojenia tejto základnej fyziologickej potreby. Súčasne trpel ďalšími zdravotnými problémami, ktoré boli v konaní preukázané predloženou zdravotnou dokumentáciou a ktoré nepochybne vplývali na jeho psychickú aj fyzickú kondíciu. Pôvodný žalovaný sa v rozhodnom období pohyboval mimo miesta svojho bydliska už len vo veľmi obmedzenej miere. Za významnú považujú aj skutočnosť, že pôvodný žalovaný počas svojho života dlhodobo odmietal predaj predmetných pozemkov, a to napriek tomu, že mal viackrát možnosť ich odplatne previesť na iné osoby. Uzatvorenie kúpnej zmluvy predstavovalo výnimočný krok, ktorý nezodpovedal jeho dovtedajšiemu správaniu. Je preto dôvodné dospieť k záveru, že pokiaľ by sa v rozhodnom období nenachádzal v stave tiesne vyvolanej kombináciou jeho pokročilého veku, zdravotných obmedzení a celkovej životnej situácie, k prevodu predmetného pozemku by za daných podmienok nedošlo.
2.7
Rozhodnutie súdu považujú za nesprávne, založené na neúplných a nepresných skutkových a právnych zisteniach, pričom postupom súdu došlo k porušeniu základných princípov civilného sporového konania, a preto navrhujú napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo tento rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobkyňu na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. 3. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovaných v 1/ a 2/ rade v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení § 219 ods. 3 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. 5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je v posúdení otázok relevantných pre rozhodnutie vo veci vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd s prihliadnutím na argumenty prezentované odvolateľmi nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záveru prvoinštančného súdu odchýliť, keď žalobca neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľom. Iba nesúhlas, či polemika s rozhodnutím súdu nenapĺňa žalovanými vymedzené odvolacie dôvody. Dôvody preskúmavaného rozsudku odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na tieto odkazuje. 6. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.
7. Podstatná časť odvolacích námietok žalovaných 1/, 2/ smeruje k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 8. Podľa § 49 Občianskeho zákonníka účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť. 9. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena na existenciu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok ako dôvodov na odstúpenie od kúpnej zmluvy uzatvorenej právnym predchodcom žalovaných. 10. Právo na odstúpenie od zmluvy v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka je právnym prostriedkom na odstránenie vadnosti právneho úkonu, ktorá bola spôsobená nedostatkom slobodného utvárania vôle konajúceho. Ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. Aby mohlo dôjsť k platnému
odstúpeniu od zmluvy, konajúci subjekt musí kumulatívne preukázať existenciu tiesne a zároveň aj podmienku, že k právnemu úkonu zo strany konajúceho došlo za nápadne nevýhodných podmienok.
11. Dôkaznú povinnosť v konaní má strana, ktorá z existencie dokazovanej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivý dôsledok. V danom prípade sú to žalovaní. 12. Pokiaľ ide o tieseň ako jednu z podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre platnosť, v danom prípade uskutočneného odstúpenia od zmluvy, Najvyšší súd SR vymedzil pojem tiesne takto „Tieseň je hospodársky či sociálny stav, v ktorom sa nachádza určitý subjekt v čase robenia právneho úkonu, ktorý stav na neho pôsobí takým spôsobom a takou intenzitou, že v dôsledku neho urobí právny úkon, ktorý by inak, nebyť tiesne, neurobil. Tento stav musí mať základ v objektívne v existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach a je vždy determinovaný subjektívnou stránkou – samotným konajúcim a jeho „odolnosťou“ proti pôsobiacej ťaživej situácií. Rovnaká objektívna situácia môže u jedného subjektu vyvolať tieseň, u druhého nemusí. Pritom z hľadiska existencie tiesne, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, je irelevantné, ako tento stav vznikol a čo ho spôsobilo. Právny význam treba preto priznať aj tiesni majúcej základ iných, než politických motívoch, ba aj tiesni vyvolanej samotným konajúcim.“ (rozhodnutie NS SR z 15.07.1996 sp. zn. 2Cdo/41/1996). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/19/2017 zo dňa 24.01.2018 (na ktoré rozhodnutie poukazujú aj žalovaní v odvolaní) „Pod pojmom „tieseň“ treba rozumieť taký hospodársky, sociálny alebo psychický stav, ktorý na konajúceho dolieha takým spôsobom a takou závažnosťou, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil alebo u dvojstranných konaní by úkon neuzavrel.“ Tieseň ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať, možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. 13. Žalovaní v 1/ a 2/ rade videli tieseň v strese a v zhoršenom zdravotnom stave ich právneho predchodcu, ktorý trpel krátkodobou stratou pamäti, poruchou mnestických funkcií, vertiginóznym syndrómom v chronickom priebehu, demenciou ľahkého stupňa Alzheimerovho typu a poruchami mozgovej výkonnosti. Okrem toho sa liečil na srdcovú nedostatočnosť. Bol mu implantovaný kardiostimulátor. Žalobkyňa mala na žalovaného naliehať a opakovane ho prehovárať. 14. Žalovaní v 1/ a 2/ rade nijako nepreukázali tvrdenia o neprimeranom nátlaku žalobkyne na ich právneho predchodcu, prípadne o neštandardnom priebehu kontraktačného procesu, keď svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi dôkazmi. Naopak žalobkyňa tieto tvrdenia poprela a predložila vlastnú verziu priebehu kontraktačného procesu, ktoré tvrdenia podporila výsluchom svedkyne. Zo samotnej skutočnosti, že touto svedkyňou bola jej matka, nemožno vyvodiť nedôveryhodnosť výpovede. Naopak žalovaní 1/, 2/ tvrdenia žalobkyne o priebehu kontraktačného procesu, ktoré potvrdila svedeckou výpoveďou jej matka, nespochybnili žiadnymi dôkazmi. Rozpor v tvrdeniach žalobkyne, že právny predchodca žalovaných mal prísť k notárovi na svojom motorovom vozidle, ktoré viedol a ktoré sa nepotvrdilo, nemá žiadny vplyv na vyhodnotenie podmienky tiesne pri uzatváraní právneho úkonu. V konaní nebol predložený žiaden dôkaz, z ktorého by mohol byť vyvodený psychický tlak na právneho predchodcu žalovaných počas kontraktačného procesu. 15. Pokiaľ ide o zdravotný stav právneho predchodcu žalovaných, tvrdenia žalovaných o neurologickej a kardiologickej liečbe, najmä, že právny predchodca žalovaných trpel poruchou mnestických funkcií s ľahkou demenciou etiológie Alzheimer, boli preukázané lekárskymi správami. Tieto objektívne zistené skutočnosti aj v spojení s vekom právneho predchodcu žalovaných však bez ďalšieho za vyvolávajúce stav tiesne označiť nemožno. 16. Uvedené by mohlo mať vplyv na prípadnú absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keby sa preukázalo, že v čase právneho úkonu, pre tvrdené neurologické a kardiologické ochorenia, konal právny predchodca žalovaných v duševnej poruche, ktorá zapríčinila jeho neschopnosť (nespôsobilosť) posúdiť následky svojho konania alebo svoje konania ovládnuť. Zisťovanie týchto právne významných skutočností by si vyžadovalo znalecké posúdenie. Takéto skutočnosti však žalovaní netvrdili a znalecké dokazovanie nenavrhovali.
17. Žalovaní 1/, 2/ tak neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali tieseň ako jednu z dvoch kumulatívne potrebných podmienok pre možnosť odstúpenia od zmluvy v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka.
18. Za takejto situácie je skúmanie nápadne nevýhodných podmienok ako ďalšej z dvoch kumulatívnych podmienok pre možnosť odstúpenia od zmluvy nadbytočné.
19. Pokiaľ odvolatelia namietajú porušenie rovnosti strán konania tým, že okresný súd prihliadol na cenu nehnuteľnosti uvedenú v dedičskom rozhodnutí, hoci žalobkyňa túto argumentáciu nepoužila, hoc by
aj k takémuto pochybeniu došlo, nemohlo by mať vplyv na výsledok konania v prospech žalovaných, a to vzhľadom na nepreukázanie tiesne ako jednej z podmienok platného odstúpenia od zmluvy. V tejto súvislosti treba však poukázať na to, že súd pri hodnotení dôkazov starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Dedičské rozhodnutie po právnom predchodcovi žalovaných 1/, 2/ bolo pripojené do spisu z úradnej povinnosti v dôsledku úmrtia pôvodného žalovaného. 20. Odvolací súd uzatvára, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a odvolacie námietky žalovaných nie sú dôvodné. Žalovaní v 1/ a 2/ rade neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali tieseň ako jednu z dvoch podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre prípad platného odstúpenia od kúpnej zmluvy v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka. Za tejto situácie, ako to už odvolací súd konštatoval, sa hodnotenie druhej podmienky javí nadbytočné, keďže aj v prípade jej splnenia by odstúpenie od zmluvy bolo neplatné.
21. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť a nebol spochybnený odvolacími námietkami.
22. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešnou stranou konania, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1/ a 2/ rade.
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V Žiline dňa 31 . augusta 2026 JUDr. Eva Malíková
predsedníčka senátu
JUDr. Roman Tichý
člen senátu
JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu