Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 435/2016
PDF · 173.41 KB
No categories available
III. ÚS 435/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o.,
Drobného 22, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom
Arendackým, Železničiarska 3192/13, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 785/2014 z 20. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 255/2015 z 27. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 785/2014 z 20. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 255/2015 z 27. januára 2016 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní pred všeobecnými súdmi je vedený
spor o určenie vlastníckeho práva. Sťažovateľka sa v spore domáhala pristúpenia
do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, čo odôvodnila skutočnosťou, že je jeho
veriteľom. Okresný súd uznesením nepripustil vstup sťažovateľky do konania. Proti
rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd prvostupňové
rozhodnutie napadnutým uznesením potvrdil. Sťažovateľka následne podala vo veci
dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
Sťažovateľka je toho názoru, že „[s]voje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že
z dikcie ust. § 93 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníka
do konania je existencia jeho právneho záujmu na výsledku konania. O právny záujem ide
vtedy, ak rozhodnutím vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, teda
jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva.
Vedľajší účastník existenciu svojho právneho záujmu na výsledku konania
odôvodňuje svojím postavením veriteľa odporcu. Súd konštatuje, že len samotné postavenie
vedľajšieho účastníka ako veriteľa odporcu nepreukazuje existenciu právneho záujmu.
Postavenie vedľajšieho účastníka voči odporcovi zostane bez ohľadu na výsledok konania
nezmenené. K zmene dôjde jedine v otázke prípadného sťaženia vymožiteľnosti pohľadávky,
čo už predstavuje prekážku faktického charakteru.
... napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva
na spravodlivý proces tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
... V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že postavenie vedľajšieho účastníka
nadobudol už oznámením svojho vstupu do konania v tejto pozícii (NS SR, R57/2009).
Sťažovateľ v predmetnej veci svoj vstup do konania riadne oznámil a týmto okamihom sa
stal vedľajším účastníkom so všetkými procesnými právami a povinnosťami k tomuto
postaveniu prislúchajúcimi.
Najvyšší súd SR a rovnako Krajský súd v Bratislave mu svojím nesprávnym výkladom
právnych predpisov tieto procesné práva odňal, resp. znemožnil mu ich riadne využitie ... .
... V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, č.k. 3 Cdo 319/09, v ktorom Najvyšší súd SR práve v konaní o určenie vlastníckeho
práva proti dlžníkovi jednoznačne priznal postavenie vedľajšieho účastníka aj veriteľovi
dlžníka, a to práve s poukazom na konštatovanie, že predpokladom prípustnosti vedľajšieho
účastníctva v konaní je právny záujem toho, kto chce vstúpiť do konania, na výsledok sporu,
pričom takýto záujem má ten, právne postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo
alebo nepriaznivo ovplyvnené. V spomínanom konaní rovnako ako aj v prejednávanej veci
veriteľ odvodzoval svoj právny záujem z toho, že rozhodnutie súdu vo veci má
bezprostredný vplyv na masu majetku, z ktorej je možné uspokojiť veriteľovu pohľadávku a
Najvyšší súd SR uznal, že zmena majetkovej masy má bezprostredný vplyv na právne
postavenie veriteľa.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu
a ústavného súdu na podporu svojich tvrdení a prechádza k vlastnému výkladu príslušných
ustanovení zákona až po spochybňovanie samotného žalobného návrhu.
Keďže podľa názoru sťažovateľky z odôvodnenia najvyššieho súdu nie je úplne
zrejmé, „či súd odmietol dovolanie najmä z dôvodu, že toto nebolo prípustné, pretože
nesprávnym právnym posúdením postavenia vedľajšieho účastníka nemôže dôjsť k odňatiu
možnosti konať pred súdom, alebo z dôvodu, že dovolanie nebolo prípustné, pretože
vedľajší účastník nemá právny záujem na výsledku sporu“, sťažovateľka z opatrnosti
namieta porušenie svojich práv aj napadnutým uznesením krajského súdu.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 255/2015 z 27. januára 2016
a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 785/2014 z 20. novembra 2014 bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 36 ods. 1
listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
uznesenia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podstatou sťažnosti je námietka porušenia práva na súdnu ochranu z dôvodu, že
sťažovateľke nebolo napadnutými uzneseniami priznané postavenie účastníka konania
v spore pred všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne
interpretovali ustanovenie § 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), čo v konečnom dôsledku dospelo k tomu, že
sťažovateľka si v súdnom konaní nemohla uplatniť procesné práva.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ďalej podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný
súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS 372/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti
neuvádza žiadnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech
záveru o porušení jej označených práv. Svoju argumentáciu založila výlučne na tvrdení
o nesprávnej interpretácii zákonnej úpravy vedľajšieho účastníctva v Občianskom súdnom
poriadku.
Krajský súd sa po vysporiadaní s namietanou judikatúrou v relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia v zmysle § 219 ods. 1 OSP stotožnil s názorom
prvostupňového súdu, podľa ktorého sťažovateľka ako veriteľ odporcu nijakým spôsobom
nepreukázala právny záujem na výsledku konania, pretože výsledok konania nie je
spôsobilý ovplyvniť jej postavenie (veriteľa odporcu) a v konaní chce hájiť iba svoj
majetkový záujem. Tento súd bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu sp. zn.
7 Cdo 201/2014, na základe čoho založil svoje stanovisko.
Najvyšší súd sa v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia správne
venoval najmä výkladu „právneho záujmu na výsledku sporu“, pričom dôvodil zmyslom
a účelom vedľajšieho účastníctva, ktorým je podľa názoru najvyššieho súdu nielen ochrana
záujmov tretích osôb, ale zároveň aj ochrana záujmov hlavného účastníka konania,
na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil, a pomoc tomuto účastníkovi konania v zmysle
posilnenia jeho postavenia (s cieľom dosiahnutia víťazstva v spore). Prezentovaný
materiálny záujem sťažovateľky na výsledku sporu vyhodnotil najvyšší súd
za nepostačujúci, keďže podľa jeho názoru nešlo o záujem s priamym dopadom na hmotné
právo. Teda v okolnostiach prípadu výsledok sporu nevedel ovplyvniť hmotnoprávne
postavenie sťažovateľky ako veriteľa odporcu.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení ústavný súd konštatuje, že
všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci,
interpretovali a aplikovali ústavne konformným spôsobom, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.
Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu,
ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
V súvislosti s namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a ústavného súdu
v obdobných veciach, z ktorých sťažovateľka vyvodzuje potrebu rozhodnúť v jej prospech,
ústavný súd pripomína tiež jeho konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa
§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. Okrem toho vývoj právnych
názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky
stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť
týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou
(a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen
so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy, m. m.
III. ÚS 595/2012). Preto aj ústavný súd posudzuje každý prípad jednotlivo s osobitným
zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej
uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016