Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 435/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o.,

Drobného 22, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom

Arendackým, Železničiarska 3192/13, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 20. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A.J.P. PETRUS spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. novembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. januára 2016 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní pred všeobecnými súdmi je vedený

spor o určenie vlastníckeho práva. Sťažovateľka sa v spore domáhala pristúpenia

do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, čo odôvodnila skutočnosťou, že je jeho

veriteľom. Okresný súd uznesením nepripustil vstup sťažovateľky do konania. Proti

rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd prvostupňové

rozhodnutie napadnutým uznesením potvrdil. Sťažovateľka následne podala vo veci

dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

Sťažovateľka je toho názoru, že „[s]voje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že

z dikcie ust. vyplýva, že podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníka

do konania je existencia jeho právneho záujmu na výsledku konania. O právny záujem ide

vtedy, ak rozhodnutím vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, teda

jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva.

Vedľajší účastník existenciu svojho právneho záujmu na výsledku konania

odôvodňuje svojím postavením veriteľa odporcu. Súd konštatuje, že len samotné postavenie

vedľajšieho účastníka ako veriteľa odporcu nepreukazuje existenciu právneho záujmu.

Postavenie vedľajšieho účastníka voči odporcovi zostane bez ohľadu na výsledok konania

nezmenené. K zmene dôjde jedine v otázke prípadného sťaženia vymožiteľnosti pohľadávky,

čo už predstavuje prekážku faktického charakteru.

... napadnutým rozhodnutím dovolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva

na spravodlivý proces tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

... V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že postavenie vedľajšieho účastníka

nadobudol už oznámením svojho vstupu do konania v tejto pozícii (NS SR, R57/2009).

Sťažovateľ v predmetnej veci svoj vstup do konania riadne oznámil a týmto okamihom sa

stal vedľajším účastníkom so všetkými procesnými právami a povinnosťami k tomuto

postaveniu prislúchajúcimi.

Najvyšší súd SR a rovnako Krajský súd v Bratislave mu svojím nesprávnym výkladom

právnych predpisov tieto procesné práva odňal, resp. znemožnil mu ich riadne využitie ... .

... V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR, č.k. , v ktorom Najvyšší súd SR práve v konaní o určenie vlastníckeho

práva proti dlžníkovi jednoznačne priznal postavenie vedľajšieho účastníka aj veriteľovi

dlžníka, a to práve s poukazom na konštatovanie, že predpokladom prípustnosti vedľajšieho

účastníctva v konaní je právny záujem toho, kto chce vstúpiť do konania, na výsledok sporu,

pričom takýto záujem má ten, právne postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo

alebo nepriaznivo ovplyvnené. V spomínanom konaní rovnako ako aj v prejednávanej veci

veriteľ odvodzoval svoj právny záujem z toho, že rozhodnutie súdu vo veci má

bezprostredný vplyv na masu majetku, z ktorej je možné uspokojiť veriteľovu pohľadávku a

Najvyšší súd SR uznal, že zmena majetkovej masy má bezprostredný vplyv na právne

postavenie veriteľa.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu

a ústavného súdu na podporu svojich tvrdení a prechádza k vlastnému výkladu príslušných

ustanovení zákona až po spochybňovanie samotného žalobného návrhu.

Keďže podľa názoru sťažovateľky z odôvodnenia najvyššieho súdu nie je úplne

zrejmé, „či súd odmietol dovolanie najmä z dôvodu, že toto nebolo prípustné, pretože

nesprávnym právnym posúdením postavenia vedľajšieho účastníka nemôže dôjsť k odňatiu

možnosti konať pred súdom, alebo z dôvodu, že dovolanie nebolo prípustné, pretože

vedľajší účastník nemá právny záujem na výsledku sporu“, sťažovateľka z opatrnosti

namieta porušenie svojich práv aj napadnutým uznesením krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2016

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. novembra 2014 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo podľa

listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté

uznesenia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je námietka porušenia práva na súdnu ochranu z dôvodu, že

sťažovateľke nebolo napadnutými uzneseniami priznané postavenie účastníka konania

v spore pred všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy nesprávne

interpretovali ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), čo v konečnom dôsledku dospelo k tomu, že

sťažovateľka si v súdnom konaní nemohla uplatniť procesné práva.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ďalej podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti

neuvádza žiadnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech

záveru o porušení jej označených práv. Svoju argumentáciu založila výlučne na tvrdení

o nesprávnej interpretácii zákonnej úpravy vedľajšieho účastníctva v Občianskom súdnom

poriadku.

Krajský súd sa po vysporiadaní s namietanou judikatúrou v relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia v zmysle stotožnil s názorom

prvostupňového súdu, podľa ktorého sťažovateľka ako veriteľ odporcu nijakým spôsobom

nepreukázala právny záujem na výsledku konania, pretože výsledok konania nie je

spôsobilý ovplyvniť jej postavenie (veriteľa odporcu) a v konaní chce hájiť iba svoj

majetkový záujem. Tento súd bol viazaný právnym názorom najvyššieho súdu sp. zn.

, na základe čoho založil svoje stanovisko.

Najvyšší súd sa v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia správne

venoval najmä výkladu „právneho záujmu na výsledku sporu“, pričom dôvodil zmyslom

a účelom vedľajšieho účastníctva, ktorým je podľa názoru najvyššieho súdu nielen ochrana

záujmov tretích osôb, ale zároveň aj ochrana záujmov hlavného účastníka konania,

na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil, a pomoc tomuto účastníkovi konania v zmysle

posilnenia jeho postavenia (s cieľom dosiahnutia víťazstva v spore). Prezentovaný

materiálny záujem sťažovateľky na výsledku sporu vyhodnotil najvyšší súd

za nepostačujúci, keďže podľa jeho názoru nešlo o záujem s priamym dopadom na hmotné

právo. Teda v okolnostiach prípadu výsledok sporu nevedel ovplyvniť hmotnoprávne

postavenie sťažovateľky ako veriteľa odporcu.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení ústavný súd konštatuje, že

všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci,

interpretovali a aplikovali ústavne konformným spôsobom, ich úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Uvedený záver podporuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej postup súdu,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu vyjadreného v a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

V súvislosti s namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a ústavného súdu

v obdobných veciach, z ktorých sťažovateľka vyvodzuje potrebu rozhodnúť v jej prospech,

ústavný súd pripomína tiež jeho konštantnú judikatúru, podľa ktorej mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. Okrem toho vývoj právnych

názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky

stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť

týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou

(a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen

so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí ( , m. m.

). Preto aj ústavný súd posudzuje každý prípad jednotlivo s osobitným

zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016