Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 161/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti , zastúpeného advokátkou

JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátska kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov

dovolacieho konania takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov

dovolacieho konania p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania z r u š u j e a vec

v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur

a sedemdesiatdeväť centov) na účet jeho advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, advokátska

kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -9

z 15. marca 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. novembra

2015 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti

Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -581

z 28. mája 2012 uložil obchodnej spoločnosti , Bratislava (ďalej len

„žalovaná“), aby sa sťažovateľovi vystupujúcemu v procesnom postavení žalobcu

ospravedlnila v súvislosti s viacerými článkami uverejneným v denníku SME v roku 2002.

Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

a zároveň rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania

a žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré najvyšší súd prvým

výrokom napadnutého uznesenia odmietol ako procesne neprípustné. Druhým výrokom

napadnutého uznesenia najvyšší súd rozhodol, že „Žalobcovi nepriznáva náhradu trov

dovolacieho konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v rámci prípravy dovolacieho konania mu okresný

súd zaslal dovolanie žalovanej s tým, aby sa k nemu vyjadril. Urobil tak podaním z 10. júla

2015, ktoré bolo okresnému súdu (osobne) doručené 14. júla 2015. Vo svojom vyjadrení

sťažovateľ žiadal dovolanie žalovanej odmietnuť a „zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi

na trovách dovolacieho konania sumu 107,66 €, ako odmenu za 1 úkon právnej služby...

k rukám JUDr. Eleny Ľalíkovej v lehote do 3 dní“. Avšak najvyšší súd vychádzajúc z toho,

že „Žalobca sa k (novému) dovolaniu žalovaného nevyjadril“, sťažovateľovi náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, čo stručne odôvodnil takto: „V dovolacom konaní procesne

úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému,

ktorý úspech nemal ( v spojení s a

) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože v súvislosti s dovolacím konaním mu žiadne trovy nevznikli.“

Podľa názoru sťažovateľa «Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu

dimenziu hlavne tam, kde postup súdu vybočuje z pravidiel upravujúcich toto konanie

v dôsledku svojvôle alebo závažného pochybenia súdu, napr. z dôvodu nedostatočného

oboznámenia sa s obsahom spisu a tento „úlet“ sa negatívne premietol do výsledku

rozhodovania o náhrade trov konania; preto taký výrok, založený na vecne nesprávnych

argumentoch, nemôže byť v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý proces

podľa a dohovoru... Neopodstatneným nepriznaním práva

na náhradu trov konania, najvyšší súd zasiahol tiež do majetkového práva (v zložke

legitímneho očakávania), garantovaného a Protokolu č. 1

k dohovoru.».

Sťažovateľ v petite žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. -30,

z 20. mája 2016 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla, že najvyšší súd

pri svojom rozhodovaní „vychádzal z obsahu súdneho spisu, z ktorého bolo zrejmé,

že žalobca podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania spočívajúcich

v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 107,66 Eur. Išlo už o (v poradí) tretie

rozhodnutie dovolacieho súdu v prejednávanej veci... predchádzajúce zrušenie rozhodnutia

odvolacieho súdu najvyšším súdom sa netýkalo merita veci...

Argumentácia žalobcu bola uvedená v jeho predchádzajúcich vyjadreniach vo veci

a jeho vyjadrenie po opätovnom podaní dovolania, ktoré bolo vybavené ostatným

uznesením dovolacieho súdu..., obsahovalo len opakovanie argumentácie použitej už

v predchádzajúcom štádiu dovolacieho konania... Preto najvyšší súd v uznesení

napadnutom ústavnou sťažnosťou sťažovateľa nepriznal žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania a konštatoval, že žalobcovi žiadne trovy spojené s dovolacím konaním

nevznikli. Dovolací súd vychádzal z toho, že ostatné vyjadrenie žalobcu vo veci neobsahuje

takú novú skutkovú a právnu argumentáciu vo veci, aby toto vyjadrenie bolo možné

považovať za úkon právnej pomoci účelný pri uplatňovaní práv žalobcu v tomto štádiu

dovolacieho konania...

Nemožno teda konštatovať..., že najvyšší súd bol nedostatočne oboznámený

so spisom, a preto nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania...

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal

( ).

Vychádzajúc z daného zákonného ustanovenia najvyšší súd nepriznal žalobcovi

náhradu trov dovolacieho konania a konštatoval, že žalobcovi žiadne trovy spojené

s dovolacím konaním nevznikli...

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovateľ bezdôvodne

namieta, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Dohovoru.“.

Dňa 8. júna 2016 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu, v ktorom konštatoval, že vzhľadom na to, že «dovolací súd

sa stotožnil s naším vyjadrením, preto mal nám priznať trovy právneho zastúpenia

v dovolacom konaní a nie konštatovať, že „žalobcovi žiadne trov nevznikli“, keď opak je

pravdou». Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd zaviazal najvyšší súd uhradiť mu

trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 545,68 €.

Predsedníčka najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľ v uvedených podaniach oznámili,

že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného a práva zaručeného dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov

dovolacieho konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa tvrdenia sťažovateľa najvyšší súd pochybil v tom, že napadnutým uznesením

mu ako úspešnému účastníkovi dovolacieho konania nepriznal náhradu trov tohto konania

napriek tomu, že si sťažovateľ náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a vyčíslil

vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 10. júla 2015, ktoré osobne podal okresnému súdu

14. júla 2015, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia takýto nárok vyslovene deklaroval a

najvyšší súd v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že v súvislosti s týmto konaním mu

žiadne trovy nevznikli.

Podľa (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,

ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa a o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje

náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov

konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho

zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu

nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný

rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa

konanie končí.

Podľa ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje

a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov

do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.

Citované ustanovenia , a sú pre konajúci súd záväznými

pravidlami upravujúcimi postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z tohto hľadiska

ich možno chápať ako procesné garancie realizovateľnosti práva účastníka na náhradu trov

konania, ktoré mu ( ) vzhľadom na okolnosti

konkrétneho prípadu priznáva.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania (napr. ,

). Prostredníctvom sa zaručuje každému základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania

obsiahnutá najmä v určuje, či je základné právo na súdnu

ochranu naplnené reálnym obsahom ( v spojení s ). Procesné

predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto

vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať

na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel

materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník

konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. ,

).

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom,

ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností (, , ).

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , , ).

Napadnutým uznesením najvyšší súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov

dovolacieho konania, k čomu v odôvodnení tohto uznesenia uviedol:

„Žalobca sa k (novému) dovolaniu žalovaného nevyjadril...

V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože v súvislosti s dovolacím konaním mu

žiadne trovy nevznikli.“

Ústavný súd zistil, že vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu z 10. júla 2015,

ktoré osobne podal okresnému súdu 14. júla 2015, okresný súd listom sp. zn.

zrejme nesprávne datovaným „3. 7. 2015“ zaslal najvyššiemu súdu

„za spisom “, ktorý bol najvyššiemu súdu „doručený dňa 6. 7. 2015 – ZO:

136/15“. Podľa poštovej doručenky predmetnú zásielku na najvyššom súde prevzala

splnomocnená osoba 17. júla 2015.

Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd skutočnosť, že

sťažovateľ, ktorý v predmetnom konaní vystupoval v procesnom postavení žalobcu, bol

vo veci úspešný, nepopiera, a vyslovene deklaruje aj jeho nárok na náhradu trov

dovolacieho konania. Napriek skutočnosti, že v čase rozhodovania o podanom dovolaní

najvyšší súd preukázateľne disponoval vyjadrením sťažovateľa z 10. júla 2015,

v odôvodnení napadnutého uznesenia tvrdí, že „Žalobca sa k (novému) dovolaniu

žalovaného nevyjadril“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený

v odbornej literatúre, podľa ktorého aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobe

alebo v priebehu konania „žiadam trovy“, predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný,

ale predsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Z už citovaného

zákonného ustanovenia vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba

navrhnúť spravidla pred rozhodnutím vo veci samej aj výrok o náhrade trov konania

a predložiť vyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu

priznať. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania

vyčísliť najneskôr do troch pracovných (nie kalendárnych) dní od vyhlásenia rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen

rozsudok vo veci samej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie, ktorým sa konanie

končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti

prizná len náhradu trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to do okamihu vyhlásenia

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho

zastúpenia. To znamená, že trovy právneho zastúpenia treba vždy v ustanovenej lehote

vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných

dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy

nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná. V tomto prípade súd nie je viazaný podľa

rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku

o trovách konania uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov

konania ().

Z ustanovení vyplýva, že zákon odlišuje rozhodnutie súdu o trovách

konania a o náhrade trov konania. Toto odlíšenie má význam pre samotné rozhodnutie.

Výrok rozhodnutia bude totiž odlišný podľa toho, či rozhoduje o trovách konania alebo

o náhrade trov konania. Výrok rozhodnutia o trovách konania je vyjadrením, že súd o nich

definitívne rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva a výrok rozhodnutia

o náhrade trov konania vyjadruje založenie povinnosti niektorého z účastníkov na ich

náhradu. O trovách konania musí súd rozhodnúť v zásade vždy, ak sa konanie končí.

Na rozdiel od toho o náhrade trov konania súd rozhodne iba vtedy, ak tak navrhne niektorý

z účastníkov konania (okrem rozhodovania o náhrade trov štátu podľa ).

(Krajčo, J., Sučanská, D., Čierna, A., Krajčo, O. – Komentár. V.

aktualizované vydanie. Bratislava : Eurounion, 2010. s. 580 — 582), ().

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý mal v dovolacom konaní plný úspech, si

nárok na náhradu trov dovolacieho konania riadne uplatnil a trovy pozostávajúce výlučne

z trov právneho zastúpenia aj vyčíslil, pričom najvyšší súd v napadnutom uznesení jeho

nárok na náhradu trov dovolacieho konania deklaroval. Ak za uvedenej situácie najvyšší súd

sťažovateľovi trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože ním vykonaný právny úkon

prehliadol, tak podľa názoru ústavného súdu nerešpektoval relevantnú právnu úpravu,

resp. nesprávne aplikoval ustanovenia . Z uvedeného dôvodu

sa napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania javí ako svojvoľné

a vzhľadom na rozpor výrokovej časti s odôvodnením i zmätočné. Na základe uvedených

skutočností ústavný súd v zhode so sťažovateľom zastáva názor, že výrok napadnutého

rozhodnutia o náhrade trov dovolacieho konania je arbitrárny.

Obranu predsedníčky najvyššieho súdu spočívajúcu v tvrdení, že „dovolací súd

vychádzal z toho, že ostatné vyjadrenie žalobcu vo veci neobsahuje takú novú skutkovú

a právnu argumentáciu vo veci, aby toto vyjadrenie bolo možné považovať za úkon právnej

pomoci účelný pri uplatňovaní práv žalobcu v tomto štádiu dovolacieho konania“, ústavný

nemohol akceptovať, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia takáto skutočnosť

vôbec nevyplýva.

Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom

a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.

a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva

na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1

, m. m. ), pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2

) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva v minulosti judikoval, že z práva na spravodlivé

súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, bod 30). Právo na spravodlivý

súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený

v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c.

Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým sťažovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, došlo

k zásadnému procesnému excesu, ktorý odôvodňuje záver o jeho ústavnej

neakceptovateľnosti a neudržateľnosti, a to aj napriek zdržanlivosti, ktorú ústavný súd

štandardne uplatňuje pri ústavnom prieskume súdnych rozhodnutí týkajúcich sa trov

konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením bolo

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto

napadnuté uznesenie podľa a jemu zodpovedajúcemu

a zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho

konania s tým, že zohľadní všetky relevantné skutočnosti, ktoré v priebehu dovolacieho

konania, ako aj konania o sťažnosti podľa vyšli najavo.

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 6. júna 2016 vyčíslila trovy konania

celkovou sumou 545,68 € pozostávajúcou z odmeny za tri úkony právnej služby – príprava

a prevzatie veci, spísanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedníčky

najvyššieho súdu – vykonané v roku 2016, k týmto úkonom prislúchajúce režijné paušály,

ako aj 20 % daň z priadnej hodnoty.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 363,79 € z dôvodu

trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 143 € a dva režijné paušály v sume po 8,58 €,

ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby,

ktorým sťažovateľ realizoval svoje procesné oprávnenie, t. j. „možnosť vyjadriť sa“

k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, mu ústavný súd náhradu nepriznal, pretože

jeho obsahom neboli žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatnou mierou prispeli

k objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016