Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 161/2016
PDF · 343.42 KB
No categories available
III. ÚS 161/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
vo veci sťažnosti , zastúpeného advokátkou
JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátska kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 476/2015 z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov
dovolacieho konania takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 476/2015 z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov
dovolacieho konania p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 476/2015
z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania z r u š u j e a vec
v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur
a sedemdesiatdeväť centov) na účet jeho advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, advokátska
kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 161/2016-9
z 15. marca 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 476/2015 z 19. novembra
2015 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti
Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 46 Coch 2/2003-581
z 28. mája 2012 uložil obchodnej spoločnosti , Bratislava (ďalej len
„žalovaná“), aby sa sťažovateľovi vystupujúcemu v procesnom postavení žalobcu
ospravedlnila v súvislosti s viacerými článkami uverejneným v denníku SME v roku 2002.
Na základe odvolania žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 10 Co 74/2015 z 26. marca 2015 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
a zároveň rozhodol, že sťažovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania
a žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré najvyšší súd prvým
výrokom napadnutého uznesenia odmietol ako procesne neprípustné. Druhým výrokom
napadnutého uznesenia najvyšší súd rozhodol, že „Žalobcovi nepriznáva náhradu trov
dovolacieho konania“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v rámci prípravy dovolacieho konania mu okresný
súd zaslal dovolanie žalovanej s tým, aby sa k nemu vyjadril. Urobil tak podaním z 10. júla
2015, ktoré bolo okresnému súdu (osobne) doručené 14. júla 2015. Vo svojom vyjadrení
sťažovateľ žiadal dovolanie žalovanej odmietnuť a „zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi
na trovách dovolacieho konania sumu 107,66 €, ako odmenu za 1 úkon právnej služby...
k rukám JUDr. Eleny Ľalíkovej v lehote do 3 dní“. Avšak najvyšší súd vychádzajúc z toho,
že „Žalobca sa k (novému) dovolaniu žalovaného nevyjadril“, sťažovateľovi náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal, čo stručne odôvodnil takto: „V dovolacom konaní procesne
úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému,
ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, pretože v súvislosti s dovolacím konaním mu žiadne trovy nevznikli.“
Podľa názoru sťažovateľa «Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu
dimenziu hlavne tam, kde postup súdu vybočuje z pravidiel upravujúcich toto konanie
v dôsledku svojvôle alebo závažného pochybenia súdu, napr. z dôvodu nedostatočného
oboznámenia sa s obsahom spisu a tento „úlet“ sa negatívne premietol do výsledku
rozhodovania o náhrade trov konania; preto taký výrok, založený na vecne nesprávnych
argumentoch, nemôže byť v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru... Neopodstatneným nepriznaním práva
na náhradu trov konania, najvyšší súd zasiahol tiež do majetkového práva (v zložke
legitímneho očakávania), garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1
k dohovoru.».
Sťažovateľ v petite žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. KP 3/2016-30, Cpj 12/2016
z 20. mája 2016 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom uviedla, že najvyšší súd
pri svojom rozhodovaní „vychádzal z obsahu súdneho spisu, z ktorého bolo zrejmé,
že žalobca podal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania spočívajúcich
v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 107,66 Eur. Išlo už o (v poradí) tretie
rozhodnutie dovolacieho súdu v prejednávanej veci... predchádzajúce zrušenie rozhodnutia
odvolacieho súdu najvyšším súdom sa netýkalo merita veci...
Argumentácia žalobcu bola uvedená v jeho predchádzajúcich vyjadreniach vo veci
a jeho vyjadrenie po opätovnom podaní dovolania, ktoré bolo vybavené ostatným
uznesením dovolacieho súdu..., obsahovalo len opakovanie argumentácie použitej už
v predchádzajúcom štádiu dovolacieho konania... Preto najvyšší súd v uznesení
napadnutom ústavnou sťažnosťou sťažovateľa nepriznal žalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania a konštatoval, že žalobcovi žiadne trovy spojené s dovolacím konaním
nevznikli. Dovolací súd vychádzal z toho, že ostatné vyjadrenie žalobcu vo veci neobsahuje
takú novú skutkovú a právnu argumentáciu vo veci, aby toto vyjadrenie bolo možné
považovať za úkon právnej pomoci účelný pri uplatňovaní práv žalobcu v tomto štádiu
dovolacieho konania...
Nemožno teda konštatovať..., že najvyšší súd bol nedostatočne oboznámený
so spisom, a preto nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania...
Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal
Vychádzajúc z daného zákonného ustanovenia najvyšší súd nepriznal žalobcovi
náhradu trov dovolacieho konania a konštatoval, že žalobcovi žiadne trovy spojené
s dovolacím konaním nevznikli...
Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovateľ bezdôvodne
namieta, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Dňa 8. júna 2016 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu
predsedníčky najvyššieho súdu, v ktorom konštatoval, že vzhľadom na to, že «dovolací súd
sa stotožnil s naším vyjadrením, preto mal nám priznať trovy právneho zastúpenia
v dovolacom konaní a nie konštatovať, že „žalobcovi žiadne trov nevznikli“, keď opak je
pravdou». Sťažovateľ zároveň požiadal, aby ústavný súd zaviazal najvyšší súd uhradiť mu
trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 545,68 €.
Predsedníčka najvyššieho súdu, ako aj sťažovateľ v uvedených podaniach oznámili,
že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 476/2015 z 19. novembra 2015 vo výroku o náhrade trov
dovolacieho konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Podľa tvrdenia sťažovateľa najvyšší súd pochybil v tom, že napadnutým uznesením
mu ako úspešnému účastníkovi dovolacieho konania nepriznal náhradu trov tohto konania
napriek tomu, že si sťažovateľ náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a vyčíslil
vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 10. júla 2015, ktoré osobne podal okresnému súdu
14. júla 2015, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia takýto nárok vyslovene deklaroval a
najvyšší súd v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že v súvislosti s týmto konaním mu
žiadne trovy nevznikli.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 a 2 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje
náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný
rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa
konanie končí.
Podľa § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje
a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov
do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane.
Citované ustanovenia § 151 ods. 1, 2 a 4 OSP sú pre konajúci súd záväznými
pravidlami upravujúcimi postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania. Z tohto hľadiska
ich možno chápať ako procesné garancie realizovateľnosti práva účastníka na náhradu trov
konania, ktoré mu Občiansky súdny poriadok (§ 142 ods. 1 OSP) vzhľadom na okolnosti
konkrétneho prípadu priznáva.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05,
II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania
obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu
ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné
predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto
vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať
na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel
materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník
konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05,
Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,
ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné
právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len
za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09, IV. ÚS 481/2013).
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, IV. ÚS 481/2013).
Napadnutým uznesením najvyšší súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov
dovolacieho konania, k čomu v odôvodnení tohto uznesenia uviedol:
„Žalobca sa k (novému) dovolaniu žalovaného nevyjadril...
V dovolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože v súvislosti s dovolacím konaním mu
žiadne trovy nevznikli.“
Ústavný súd zistil, že vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu z 10. júla 2015,
ktoré osobne podal okresnému súdu 14. júla 2015, okresný súd listom sp. zn.
46 Coch 2/2003 zrejme nesprávne datovaným „3. 7. 2015“ zaslal najvyššiemu súdu
„za spisom 46 Coch 2/2003“, ktorý bol najvyššiemu súdu „doručený dňa 6. 7. 2015 – ZO:
136/15“. Podľa poštovej doručenky predmetnú zásielku na najvyššom súde prevzala
splnomocnená osoba 17. júla 2015.
Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd skutočnosť, že
sťažovateľ, ktorý v predmetnom konaní vystupoval v procesnom postavení žalobcu, bol
vo veci úspešný, nepopiera, a vyslovene deklaruje aj jeho nárok na náhradu trov
dovolacieho konania. Napriek skutočnosti, že v čase rozhodovania o podanom dovolaní
najvyšší súd preukázateľne disponoval vyjadrením sťažovateľa z 10. júla 2015,
v odôvodnení napadnutého uznesenia tvrdí, že „Žalobca sa k (novému) dovolaniu
žalovaného nevyjadril“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právny názor vyslovený
v odbornej literatúre, podľa ktorého aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobe
alebo v priebehu konania „žiadam trovy“, predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný,
ale predsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Z už citovaného
zákonného ustanovenia vyplýva, že na to, aby sa priznala náhrada trov konania, treba
navrhnúť spravidla pred rozhodnutím vo veci samej aj výrok o náhrade trov konania
a predložiť vyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu
priznať. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania
vyčísliť najneskôr do troch pracovných (nie kalendárnych) dní od vyhlásenia rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen
rozsudok vo veci samej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie, ktorým sa konanie
končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti
prizná len náhradu trov konania, ktoré vyplývajú zo spisu, a to do okamihu vyhlásenia
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho
zastúpenia. To znamená, že trovy právneho zastúpenia treba vždy v ustanovenej lehote
vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných
dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu okrem trov právneho zastúpenia iné trovy
nevyplývajú, súd náhradu trov konania neprizná. V tomto prípade súd nie je viazaný podľa
§ 170 ods. 1 OSP rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku
o trovách konania uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov
konania (IV. ÚS 481/2013).
Z ustanovení § 151 OSP vyplýva, že zákon odlišuje rozhodnutie súdu o trovách
konania a o náhrade trov konania. Toto odlíšenie má význam pre samotné rozhodnutie.
Výrok rozhodnutia bude totiž odlišný podľa toho, či rozhoduje o trovách konania alebo
o náhrade trov konania. Výrok rozhodnutia o trovách konania je vyjadrením, že súd o nich
definitívne rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva a výrok rozhodnutia
o náhrade trov konania vyjadruje založenie povinnosti niektorého z účastníkov na ich
náhradu. O trovách konania musí súd rozhodnúť v zásade vždy, ak sa konanie končí.
Na rozdiel od toho o náhrade trov konania súd rozhodne iba vtedy, ak tak navrhne niektorý
z účastníkov konania (okrem rozhodovania o náhrade trov štátu podľa § 151 ods. 6 OSP).
(Krajčo, J., Sučanská, D., Čierna, A., Krajčo, O. Občiansky súdny poriadok – Komentár. V.
aktualizované vydanie. Bratislava : Eurounion, 2010. s. 580 — 582), (IV. ÚS 481/2013).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý mal v dovolacom konaní plný úspech, si
nárok na náhradu trov dovolacieho konania riadne uplatnil a trovy pozostávajúce výlučne
z trov právneho zastúpenia aj vyčíslil, pričom najvyšší súd v napadnutom uznesení jeho
nárok na náhradu trov dovolacieho konania deklaroval. Ak za uvedenej situácie najvyšší súd
sťažovateľovi trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože ním vykonaný právny úkon
prehliadol, tak podľa názoru ústavného súdu nerešpektoval relevantnú právnu úpravu,
resp. nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného dôvodu
sa napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania javí ako svojvoľné
a vzhľadom na rozpor výrokovej časti s odôvodnením i zmätočné. Na základe uvedených
skutočností ústavný súd v zhode so sťažovateľom zastáva názor, že výrok napadnutého
rozhodnutia o náhrade trov dovolacieho konania je arbitrárny.
Obranu predsedníčky najvyššieho súdu spočívajúcu v tvrdení, že „dovolací súd
vychádzal z toho, že ostatné vyjadrenie žalobcu vo veci neobsahuje takú novú skutkovú
a právnu argumentáciu vo veci, aby toto vyjadrenie bolo možné považovať za úkon právnej
pomoci účelný pri uplatňovaní práv žalobcu v tomto štádiu dovolacieho konania“, ústavný
nemohol akceptovať, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia takáto skutočnosť
vôbec nevyplýva.
Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom
a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl.
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva
na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1
OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2
OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Aj Európsky súd pre ľudské práva v minulosti judikoval, že z práva na spravodlivé
súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, bod 30). Právo na spravodlivý
súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c.
Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým sťažovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, došlo
k zásadnému procesnému excesu, ktorý odôvodňuje záver o jeho ústavnej
neakceptovateľnosti a neudržateľnosti, a to aj napriek zdržanlivosti, ktorú ústavný súd
štandardne uplatňuje pri ústavnom prieskume súdnych rozhodnutí týkajúcich sa trov
konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením bolo
porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto
napadnuté uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2
a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho
konania s tým, že zohľadní všetky relevantné skutočnosti, ktoré v priebehu dovolacieho
konania, ako aj konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyšli najavo.
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 6. júna 2016 vyčíslila trovy konania
celkovou sumou 545,68 € pozostávajúcou z odmeny za tri úkony právnej služby – príprava
a prevzatie veci, spísanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu predsedníčky
najvyššieho súdu – vykonané v roku 2016, k týmto úkonom prislúchajúce režijné paušály,
ako aj 20 % daň z priadnej hodnoty.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3
a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 363,79 € z dôvodu
trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 143 € a dva režijné paušály v sume po 8,58 €,
ktoré zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby,
ktorým sťažovateľ realizoval svoje procesné oprávnenie, t. j. „možnosť vyjadriť sa“
k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu, mu ústavný súd náhradu nepriznal, pretože
jeho obsahom neboli žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatnou mierou prispeli
k objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016