Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 439/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRO-REAL, s. r. o., Nižné

Repaše 105, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 84/27, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRO-REAL, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRO-REAL, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, v právnom postavení

žalobkyne v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. , bola

účastníčkou konania o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 26. júna 2014 vo veci preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1040507/1/37944/2012 z 27. februára 2012.

3. V úvode sťažnosti sťažovateľka, poukazujúc na podrobne uvedený skutkový stav

veci a priebeh správneho a následne aj súdneho konania predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, uvádza, že u nej „... správca dane vykonal...

daňovú kontrolu na daň z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006,

o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. /Tkác zo 07.09.2011 a dodatok

k protokolu z 29.09.2011. Z výsledkov zistených daňovou kontrolou vyplynulo, že

sťažovateľka vykonávala podnikateľskú činnosť v prenajatých objektoch PD Nižné Repaše.

Do daňových výdavkov si od dodávateľa , ,

zaúčtovala celkovú sumu 2 512 620,- Sk, a to faktúrou č. 20060152 zo dňa 06.11.2006

(604 000,- Sk), faktúrou č. 20060155 zo dňa 13.11.2006 (632 000,- Sk), faktúrou

č. 20060158 zo dňa 20.11.2006 (529 000,- Sk) a faktúrou č. 20060160 zo dňa 27.11.2006

(747 620, - Sk) za vykonané búracie práce, čistiace práce, omietky a hygienické nátery na

prenajatých objektoch kravín č. 123, teľatník, pozberovka, mliečnica - dojáreň na základe

zmluvy o dielo č. 200603 z 01.04.2006.

Správca dane vylúčil daňové výdavky z uvedených položiek ako nepreukázané

dodané služby. Daňový úrad Levoča následne vydal dodatočný platobný výmer

č. /Gri zo dňa 06.10.2011, ktorým vyrubil sťažovateľke rozdiel dane

z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 23 414, 92 eur.

Po podaní odvolania sťažovateľky potvrdilo Finančné riaditeľstvo rozhodnutím

č. 1040507/1/37944/2012 zo dňa 27.02.2012 dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Levoča.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu na Krajský súd v Košiciach

a ten rozsudkom č. k. -60 zo dňa 26. júna 2014 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nám bol doručený prostredníctvom nášho právneho zástupcu dňa

04.11.2015.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté rozhodnutie, ktorým najvyšší súd potvrdil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2014, je nepreskúmateľné, keďže

nedáva odpovede na podstatu námietok predostretých zo strany sťažovateľky v priebehu

správneho aj súdneho konania. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím formalisticky

redukuje rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a relevantné

normy daňového práva aplikuje tak, že nimi popiera ich zmysel a účel.

5. Argumentujúc rozhodovacou praxou ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva, sťažovateľka následne formuluje nosné sťažnostné námietky, ktoré v zhode

s jej námietkami predostretými v rámci správneho a súdneho konania spočívajú v:

- neuskutočnení prvostupňového daňového vyrubovacieho konania,

- nezákonnosti vykonaných dôkazov, nesprávnosti vykonania dokazovania a jeho

následného vyhodnotenia,

- nesprávnosti postupu správcu dane, ktorý od sťažovateľky požadoval preukázanie

skutočností, ktoré objektívne nemohla preukázať, a

- nezákonnosti vykonania znaleckého dokazovania súdnym znalcom.

6. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vyslovil porušenie jej základných práv podľa a 2 , ako

i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré

následne zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov

konania vo výške 363,79 eur.

II.

7. Ústavný súd si pre účely preskúmania sťažovateľkou tvrdených námietok

zadovážil príslušný podkladový súdny spis krajského súdu sp. zn. , ako

i kompletný spisový materiál konania Daňového úradu Levoča (ďalej len „daňový úrad“),

v rámci ktorého došlo k vydaniu rozhodnutia č. /Gri zo 6. októbra 2011.

Z obsahu predložených spisov považoval ústavný súd za preukázané, že sťažovateľka

tak, ako to uvádzala v podanej ústavnej sťažnosti, svoje nosné sťažnostné námietky (bod 5)

namietala už v správnom a následne i v súdnom konaní.

8. Po tom, ako daňový úrad vykonal u sťažovateľky daňovú kontrolu, o výsledku

ktorej vyhotovil protokol č. /Tkác zo 7. septembra 2011 (ďalej len

„protokol“) a následne i dodatok k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly

č. /Tkác z 29. septembra 2011 (ďalej len „dodatkový protokol“),

1. októbra 2011 začal vyrubovacie konanie vo veci daňovej kontroly ukončenej

30. septembra 2011.

Rozhodnutím č. /Gri zo 6. októbra 2011 vydal daňový úrad

dodatočný platobný výmer, ktorým sťažovateľke vyrubil rozdiel z dane z príjmov

právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 23 414,92 eur.

Po podaní odvolania zo strany sťažovateľky finančné riaditeľstvo napadnutý

dodatočný platobný výmer daňového úradu rozhodnutím č. 1040507/1/37944/2012

z 27. februára 2012 potvrdilo.

Krajský súd následne po podaní žaloby zo strany sťažovateľky rozsudkom č. k.

-60 z 26. júna 2016 žalobu zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania

nepriznal. V nosnej časti odôvodnenia predmetného rozhodnutia krajský súd uviedol, že

„... k námietkam žalobcu, kde poukazuje na závažné procesné pochybenia a predovšetkým

na to, že vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie, súd poukazuje na ust. § 1a

písm. d/, a a , podľa ktorých je zrejmé, čo

správne aj uvádza, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, keďže sa v nej nerozhoduje

o právach a povinnostiach daňových subjektov. Súd sa ale nestotožňuje s názorom žalobcu,

že neprebehlo prvostupňové daňové konanie, pretože, ako vyplýva z obsahu pripojených

administratívnych spisov, správca dane postupoval pri daňovej kontrole, ako aj

vo vyrubovacom konaní v zmysle podľa uvedeného zákona

správca dane doručil žalobcovi oznámenie o výkone daňovej kontroly, miestom a dňom

začatia daňovej kontroly, druhom kontrolovanej dane a kontrolovaným zdaňovacím

obdobím. Počas výkonu daňovej kontroly zamestnanci správcu dane úzko spolupracovali

so žalobcom, čo dokazujú doručované daňové výzvy na predkladanie dôkazov

preukazujúcich dodanie a prevzatie prác uvedených na predložených faktúrach, k čomu

žalobcovi vyplývala aj povinnosť v zmysle , ,

Z predloženého administratívneho spisu správcu dane vyplýva, že za účelom zistenia

objektívneho skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého vyčíslil

rozdiel dane oproti dani vykázanej v daňovom priznaní žalobcu. O vykonaní daňovej

kontroly v súlade s ust. správca dane vyhotovil protokol

o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na

vyjadrenie sa k zaslanému protokolu a určením dňa, kedy protokol bude prerokovaný.

Podľa § 15 ods. 12 uvedeného zákona sa považoval za deň prerokovania a doručenia

protokolu deň, ktorý bol určený vo výzve na jeho prerokovanie. Daňová kontrola bola

ukončená dňom prerokovania protokolu tak, ako to vyplýva z

Zb. Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu sa začalo vyrubovacie konanie tak,

ako to vyplýva aj z § 44 uvedeného zákona, v rámci ktorého správca dane vydal dodatočný

platobný výmer dňa 06.10.2011, ktorý bol žalobcovi aj riadne doručený. Teda vydaním

dodatočného platobného výmeru a jeho doručením daňovému subjektu sa vyrubovacie

konanie skončilo. Z uvedených dôvodov súd námietku žalobcu, že neprebehlo prvostupňové

daňové konanie považuje za nedôvodnú.

K námietkam žalobcu, ktoré sa týkajú spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania

správcom dane súd poukazuje na citované ustanovenia § 2 písm. i/, § 17 ods. 2 písm. a/

a o dani z príjmov v znení neskorších predpisov... V

danom prípade žalobca, ako to vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov

nepreukázal, kto a či skutočne dodal služby deklarované v predložených účtovných

dokladoch... Správca dane počas daňovej kontroly spolupracoval s kontrolovaným daňovým

subjektom, t. j. žalobcom, konateľ žalobcu bol aj správcom dane dotazovaný na podanie

vysvetlenia a predkladanie dôkazov nielen pri ústnom pojednávaní a v priebehu daňovej

kontroly, ale aj písomnými výzvami na predkladanie ďalších dôkazov na preukázanie

skutočností tam uvedených, ale žalobca správcovi dane nepredkladal také relevantné

dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že reálne došlo k dodaniu služieb deklarovaných

v predložených účtovných dokladoch, a že vypracovaný materiál, ktorý sa týkal finančného,

ekonomického a účtovného poradenstva na rok 2006 mohol byť aj využívaný v tom roku,

keď bol dodaný až 22.12.2006. Správca dane, aby mohol objektívne zistiť, či žalobca

v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie

2006 priznal správnu daň, žalobcu len žiadal, aby predložil ďalšie dôkazy preukazujúce, že

dodávateľ skutočne aj vykonal na objektoch PD Nižné Repaše búracie,

čistiace práce, omietky a hygienické nátery. Zisťoval u dodávateľa a žiadal ho o predloženie

faktúr, preukazujúcich uskutočnenie dodávok, ale žiadne dôkazy

nepredložil a dokonca daňové priznanie k dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie

obdobie roku 2006 ani daňové priznanie k DPH za IV. štvrťrok 2006 nepodal. Z uvedeného

dôvodu aj podľa názoru súdu nemohlo postačovať len zo strany žalobcu predloženie zmluvy

o diele, č. 200603 zo dňa 01.04.2006, ako aj preberacieho protokolu z 30.11.2006, pretože

ani v jednom z týchto listinných dôkazov nie je žiadna špecifikácia prác, nie je

konkretizovaný predmet vykonania prác, ani iné údaje, ktoré listinné dôkazy nemohli

postačovať pre priznanie dane z príjmu právnickej osoby (žalobcu) za zdaňovacie obdobie

roku 2006.

Podľa názoru súdu nie sú opodstatnené námietky žalobcu, že vo veci nebolo riadne

vykonané dokazovanie a najmä, že nemal možnosť sa k jednotlivým dôkazom vyjadriť,

pretože všetky skutočnosti, ktoré zistil správca dane, či už v súčinnosti so žalobcom, alebo

za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu, boli uvedené v protokole o daňovej

kontrole, teda žalobca bol s nimi oboznámený, mal možnosť po doručení protokolu

z daňovej kontroly sa k týmto dôkazom a zisteným skutočnostiam vyjadriť, vznášať námietky

aj pri prerokovaní protokolu z daňovej kontroly. Žalobca mal vedomosti aj o tom, že

poznatky, ktoré boli zistené správcom dane počas kontroly DPH za zdaňovacie obdobie

november 2006 budú použité aj v rámci hodnotenia výsledkov daňovej kontroly z príjmu

právnických osôb, a nie je pravdou, že pri kontrole dane z príjmu právnických osôb boli

výlučne použité len poznatky, ktoré zistil správca dane pri kontrole DPH za zdaňovacie

obdobie november 2006.

Podľa názoru súdu správca dane nežiadal od žalobcu, aby predkladal nejaké nad

rámec požadované listinné doklady a dôkazy, pretože dokazovanie v daňovom konaní vedie

správca dane a jeho úlohou je zistiť objektívne skutkový stav a preto, ak zistí nejaké

pochybnosti v dokladoch, ktoré sú predložené k daňovej kontrole, má právo žiadať od

kontrolovaného daňového subjektu, v danom prípade od žalobcu, aby predložil ďalšie

dôkazy, doklady a podával vysvetlenia, k tým skutočnostiam, ktoré vyplývajú z obsahu

výziev v daňovom konaní. Tak, ako to vyplýva z , povinnosť

dôkazného bremena je priamo na daňovom subjekte, v danom prípade žalobcovi. Teda

výhradne žalobca bol povinný preukázať vierohodnosť a správnosť povinných evidencií,

resp. skutočností ovplyvňujúcich správne určenie dane. ...

Z uvedeného teda vyplýva, že daňový subjekt má nielen povinnosť preukaznú, ale aj

povinnosť na preukázanie daných skutočností, označiť dôkazy, doklady a podať primerané

vysvetlenie. Je na správcovi dane, ktorý vykonáva dokazovanie, aké dôkazy vykoná, v akom

rozsahu vykoná dokazovanie, ale vždy musí mať na zreteli zabezpečenie účelu kontroly, t. j.

správnosť určenia dane zo zistených skutkových a právnych okolností. Vzhľadom na to, že

zmluva o diele, ako aj odovzdávací protokol, ale aj predložené faktúry v súvislosti

s výkonom búracích, čistiacich prác, množstvo použitého materiálu, rozpis náterov, izolácií

a omietok nebolo možné preveriť z predložených listinných dôkazov, preto správca dane

požiadal súdneho znalca , aby posúdil, v akom rozsahu boli

vykonané stavebné práce a v akej hodnote v porovnaní s tým, čo bolo vyfakturované

predloženými faktúrami. Tento znalecký posudok mal slúžiť iba na posúdenie zo strany

správcu dane, či skutočne reálne množstvo vykonaných prác na objektoch PD Nižné Repaše

môže zodpovedať aj hodnote vyfakturovaných prác aj dodaného materiálu na predložených

faktúrach.

Súd súhlasí s námietkou žalobcu, že znalecký posudok nie je takým listinným

dôkazom, ktorý je pre správny orgán záväzný a nemožno ho spochybňovať, pretože znalecký

posudok je jedným z listinných dôkazov, ktorý správny orgán musí vyhodnotiť, ale

v žiadnom prípade nie je to taký listinný dôkaz, ktorý je záväzný a nemožno ho spochybniť.

Súd súhlasí aj s námietkou, že znalec na mieste samom bol s odstupom dvoch rokov po tom,

čo boli vykonané práce, teda nemohol posúdiť aktuálny - reálny stav ohľadne rozsahu

vykonaných prác a v akej kvalite, preto ak s tým nesúhlasil žalobca, bolo na ňom, aby

predložil hodnoverné dôkazy a doklady o tom, aké množstvo prác a v akej kvalite, z akého

materiálu bolo skutočne vykonané, lebo ako už bolo uvedené z predloženej zmluvy o diele

z preberacieho protokolu ani predložených faktúr tieto skutočnosti nebolo možné zistiť,

keďže tieto neboli dostatočne a dôsledne špecifikované.

Súd nepovažuje za dôvodnú a akceptovateľnú námietku žalobcu, že správca dane mal

správne vyrubiť iba rozdiel dane medzi ním zahrnutými daňovými nákladmi a nákladmi

podľa znaleckého posudku, lebo žalobca v priebehu daňovej kontroly nepreukázal kto a či

skutočne dodal služby deklarované v predložených účtovných dokladoch, teda neuniesol

dôkazné bremeno. Ak daňový subjekt dostatočne nepreukáže kto a či skutočne boli dodané

služby deklarované v predložených dokladoch, potom nie je možné takéto výdavky zahrnúť

do nákladov čo i len sčasti, keď kontrolovaný daňový subjekt nevie preukázať ich reálnosť.

Má za to, že na základe zistených skutočností správca dane správne vyvodil, že žalobca

nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali využitie fakturovaných služieb na

podnikateľské účely a preto dodatočným platobným výmerom mu správne a v súlade s § 44

ods. 6 písm. b/ bod 1 vyrubil rozdiel dane z príjmov právnických osôb

za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 23.414,92 eur.“.

9. Najvyšší súd po podaní odvolania zo strany sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2014 potvrdil

a sťažovateľke právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

III.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

11. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...

13. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

14. V nadväznosti na namietané porušenie základných práv sťažovateľky zaručených

a 2 , ako aj práva zaručeného dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorého sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby

určil, či preskúmanie veci predloženej sťažovateľkou odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

16. Ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí

nepovažuje za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych

skutočností, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukázala, sa nejaví táto argumentácia ani

ako ústavne neudržateľná.

Sťažovateľka napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu v podstate vyčíta

potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu, ktorý neakceptoval jej kritiku

nezákonnosti vykonaných dôkazov, nesprávnosti vykonania dokazovania a jeho následného

vyhodnotenia, nesprávnosti postupu správcu dane, ktorý od sťažovateľky požadoval

preukázanie skutočností, ktoré objektívne nemohla preukázať, a nezákonnosti vykonania

znaleckého dokazovania súdnym znalcom (bod 5).

17. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd po

oboznámení prvostupňového rozhodnutia, odvolacej argumentácie sťažovateľky

a stanoviska žalovaného uviedol:

„Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil

rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane z príjmu právnických osôb žalobcovi za

zdaňovacie obdobie roku 2006.

Najvyšší súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho podrobne popísal

v odôvodnení rozsudku krajský súd a ako vyplynul z administratívneho spisu, preto pre

účastníkov konania známe fakty a skutočnosti nebude nadbytočné opakovať. Odôvodnenie

rozhodnutia krajským súdom je dostatočne výstižné a presvedčivé ( ),

reagujúce na všetky námietky žalobcu, preto sa s ním najvyšší súd v celom rozsahu

stotožňuje a len v stručnosti z neho vyberá a na doplnenie dodáva nasledovné. ...

Na základe zistení daňovou kontrolou správca dane, Daňový úrad Levoča vydal

dodatočný platobný výmer č. /Gri zo dňa 06.10.2011, ktorým vyrubil

žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2006 v sume

23 414,92 eur.

V dôsledku podaného odvolania žalovaný napadnutým rozhodnutím číslo:

1040507/1/37944/2012 zo dňa 27.02.2012 dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Levoča potvrdil. ...

Správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci, pri

výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní a využil všetky zákonné

možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly. V rámci administratívneho konania vykonal

rozsiahle dokazovanie listinami, dožiadaním, znaleckým posudkom, zápisnicami o ústnom

pojednávaní a pod., k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných službách (dodanie

použitého materiálu a rozsahu služieb uvedených vo faktúrach, počty pracovníkov, záznamy

o preberaní prác...). Žalobcovi umožnil vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcim sa daňovej

kontroly a pravdivosti údajov, o čom boli spísané zápisnice, s obsahom ktorých bol

oboznámený (zápisnica z 23.06.2011). Pochybnosti k predbežným zisteniam v priebehu

výkonu daňovej kontroly žalobca uviedol v písomnom vyjadrení, ktoré bolo správcovi dane

doručené dňa 01.07.2011 a v podstate ničím relevantným nespochybnil závery správcu

dane, ktorý nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom. ...

Pri preukazovaní zaúčtovaných daňových výdavkov za vykonané fakturované práce

v celkovej sume 2 512 620,-Sk na prenajatých objektoch PD Nižné Repaše od dodávateľa

žalobca nepreukázal, že ním boli aj vykonané, pretože ani preberací

protokol bližšie tieto práce a iné údaje nešpecifikuje, a dodávateľ na overenie uskutočnenia

fakturovaných dodávok nepredložil žiaden doklad. Z uvedeného nevyplýva, aký konkrétny

tovar alebo materiál bol žalobcovi dodaný, v akom množstve, s akou cenou za jednotku,

atď. Na preukázanie reálnosti zdaniteľného plnenia všeobecné tvrdenia nepostačujú.

Pri preverovaní dokladov o nákupe materiálov použitých pri vykonávaní stavebných

prác dodaných spoločnosťou Parapetrol, a.s., Lučenec, správca dane vykonal znalecké

dokazovanie za účelom zistenia a posúdenia rozsahu fakturovaných prác a primeranosti ich

cien a z posudku zistil, že neboli vykonané v takom rozsahu, kvalite

a hodnote, ako boli vyfakturované. Žalobca žiadne hodnoverné dôkazy a ani doklady na

preukázanie opaku nepredložil a tento listinný dôkaz správca dane vyhodnotil tak, že ide

o nepreukázané výdavky (náklady). Všetky tieto skutočnosti viedli správcu dane k záveru

o tom, že nepovažoval za hodnoverný a zodpovedajúci skutočnosti čo do množstva

použitého materiálu ani predložený rozpis položiek daňovým subjektom, keďže sa z neho

nedá identifikovať jeho skutočné použitie a ceny sú neprimerane vysoké. ...

Je neopodstatnené tvrdenie žalobcu vo vzťahu k daňovej kontrole, že krajský súd na

jeho námietky v odôvodnení rozsudku nereaguje a ním predložené dôkazy vyhodnotil ako

nevierohodné v jeho neprospech. Najvyšší súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku

krajského súdu a jeho argumentáciu (str. 10), ku ktorej sa pripája a v podrobnostiach na

tam uvedené odkazuje.

Rovnako neobstojí námietka žalobcu, že daňová kontrola bola vykonaná v rozpore so

zákonom, preto sú jej zistenia nepoužiteľné pre rozhodnutie vo vyrubovacom konaní

a platobný výmer vydaný na základe takto zistených skutočností sa zakladá na nezákonne

získaných dôkazoch. Počas daňovej kontroly zamestnanci správcu dane úzko

spolupracovali so žalobcom, ktorý bol podrobne oboznámený so všetkými zisteniami pri

výkone daňovej kontroly. O výsledku zistení bol vyhotovený protokol č.

/Tkac zo 07.09.2011 a dodatok k protokolu z 29.09.2011. Protokol bol

žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie a určením dňa na jeho prerokovanie.

Žalobca sa na prejednanie protokolu nedostavil a obsahom jeho vyjadrenia k protokolu z

22.09.2011 neboli žiadne podstatné argumenty, ani konkrétne doplnené dôkazy, ani návrhy

na doplnenie dokazovania, pričom na tam uvedenú argumentáciu dávajú podrobne

odpoveď odôvodnenia napádaných daňových rozhodnutí oboch stupňov.

Len pre úplnosť najvyšší súd poznamenáva, že ustanovenie § 15 ods. 10 zákona

o správe daní pomerne rigorózne upravuje právo kontrolovaného daňového subjektu

vyjadriť sa v lehote ôsmich pracovných dní k protokolu o výsledku daňovej kontroly, pričom

zmeškanie tejto lehoty zákon nepripúšťa. V kontexte s rigoróznou úpravou ukončenia

daňovej kontroly, i keď sa kontrolovaný daňový subjekt, ani jeho zvolený zástupca na

prerokovanie protokolu nedostavia (§ 15 ods. in fine 12 zákona o správe daní), zákon

jednoznačne veľký priestor daňovým subjektom na lavírovanie za účelom predlžovania

daňovej kontroly nedáva. Skutočnosť, že sa žalobca ani ním zvolený zástupca fyzicky

prerokovania protokolu nezúčastnili nič nemení na tom, že k prerokovaniu protokolu došlo

zákonným spôsobom (v súlade s § 15 ods. 12 zákona o správe daní). Hoci je lehota na

vyjadrenie sa k protokolu svojím charakterom procesnou lehotou, je na daňovom subjekte,

aby svoje práva vyplývajúce mu zo zákonnej úpravy ukončenia daňovej kontroly využíval

účinne tak, aby bolo objektívne možné zo strany správcu dane na jeho podnety reagovať.

Súd sa nestotožnil ani s námietkami, že správca dane nedostatočne zistil skutkový

stav a vec nesprávne právne posúdil. Rozsiahlym šetrením, podrobne uvedeným

v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, správca dane zistil nezrovnalosti ohľadom

objektívneho rozsahu a hodnoty vykonaných dodaných prác podľa vyššie uvedených faktúr,

a tiež vypracovaných materiálov na základe zmluvy o dielo, ktoré žalobca v priebehu

vyrubovacieho ani odvolacieho konania neodstránil. ...

Podľa odvolacieho súdu je z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je

i administratívny spis žalovaného nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom

rozhodovaní náležité vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe.

V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané

dokazovanie bolo náležíte vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový ani

odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,

ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Pri posúdení zákonnosti rozhodnutia práva žalobcu neboli porušené a žalobcom

tvrdené skutočnosti neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie žalovaného. V konaní bol

dostatočne zistený skutkový stav a ďalšie dokazovanie nie je potrebné.

Procesné pochybenie, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia zistené

nebolo.“

18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vecne správne a náležite odôvodnené.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľkou predostreté odvolacie dôvody za

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. júna 2014.

V súvislosti s aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu priaznivejšieho

posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim

o opravnom prostriedku sťažovateľky.

19. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu (bod 17) nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

20. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných

práv sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Ústavný súd s poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde v závere poznamenáva, že bol viazaný návrhom sťažovateľky na začatie konania, ktorá

bola v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Ústavný súd z tohto dôvodu v posudzovanej veci rozhodoval výlučne len v rozsahu

petitom namietaného porušenia a 2 a dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu.

Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva podľa ,

ktoré uvádza v texte sťažnosti nad rámec petitu, ústavný súd s ohľadom na už uvedené

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasť jej argumentácie.

23. Ústavný súd taktiež poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa

musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd

v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom

inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom

splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo,

v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnou sťažnosťou vykazovalo

i vadu neurčitosti, keďže v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa (v konaní pred ústavným

súdom) týka, a teda bol tu daný dôvod i na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalším návrhom

sťažovateľky (návrhom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie

veci na ďalšie konanie, ako ani návrhom na priznanie trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016