Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 767/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -32 zo 4. mája 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 533,59 € (slovom päťstotridsaťtri eur a päťdesiatdeväť centov) na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania je vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré začalo na návrh sťažovateľky doručený

okresnému súdu 28. júla 1999.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 3. decembra 2010 sťažnosť, ktorou namietala

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol

nálezom sp. zn. zo 4. mája 2011 tak, že základné právo sťažovateľky podľa

a právo podľa dohovoru bolo postupom okresného súdu

v napadnutom konaní porušené, prikázal okresnému súdu, aby konal v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov, a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

2

Sťažovateľka poukazuje na úkony okresného súdu v napadnutom konaní v čase

konania ústavného súdu o jej sťažnosti z decembra 2010 a tiež na úkony, ktoré vykonal

po vydaní nálezu zo 4. mája 2011.

Sťažovateľka považuje predmet napadnutého konania za štandardnú agendu

všeobecných súdov s tým, že k vzniku prieťahov ona ako účastníčka konania nijako

neprispela.

Poukazuje na to, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznal jej

odvolaciu argumentáciu, ktorú uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

z 27. februára 2008. Krajský súd v uznesení z 8. septembra 2010, ktorým zrušil predmetný

rozsudok okresného súdu, uložil okresnému súdu vychádzať z ceny hnuteľných vecí v čase

vyporiadavania.

«Prvostupňový súd začal konať tak, že... viac ako 1 mesiac po tom, čo bol spis

vrátený odvolacím súdom (20. 10. 2010), vyzval dňa 29. 11. 2010 účastníkov konania, aby

podali nové návrhy na dokazovanie v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy.

Povinnosť, ktorú mu uložil odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení „vychádzať

pri vyporiadaní hnuteľných veci z ich ceny v čase, keď sa vyporiadanie vykonáva“ plnil

prvostupňový súd tak, že vzhľadom na nie veľmi zrozumiteľne formulované úlohy znalcom,

musel prvostupňový súd opätovne vydať uznesenie na doplnenie znaleckých posudkov dňa

23. 3. 2011...

... prvostupňový súd ďalším uznesením zo dňa 20. 9. 2011 nariadil doplnenie, už raz

doplneného, znaleckého posudku .

Súd týmto nesústredeným opakovaným zadávaním úloh znalcom pokračoval

v získavaní dôkazov o cene hnuteľných vecí (zariadenia domácnosti), ktoré už v čase

nariadenia prvého znaleckého dokazovania (4. 1. 2007) boli viac ako 17 rokov staré, keďže

boli kúpené v rokoch 1986 až 1990, a to aj napriek vyjadreniam sťažovateľky k doplnkom

k znaleckým posudkom, v ktorých opakovane poukazovala na to, že súd prvého stupňa

zrejme nesprávne zadal úlohu znalcom, pretože závery, ku ktorým sa znalci vo svojich

posudkoch dopracovali, evidentne odporovali formálnej logike, pretože v každom novom

doplnku k znaleckému posudku ceny týchto hnuteľných vecí (zariadenia domácnosti), ktoré

boli čím ďalej tým staršie, stále stúpali.

Sťažovateľka chce zdôrazniť, že vzhľadom na toto, vyššie uvedené nesústredené

a neefektívne konanie súdu, bolo prvé pojednávanie, na ktorom ešte súd nerozhodol vo veci,

nariadené až na deň 14. 2. 2012, teda takmer 16 mesiacov po tom, čo bola vec vrátená

odvolacím súdom súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie a takmer 9 mesiacov

potom čo ústavný súd vo svojom náleze ( zo dňa 4. 5. 2011) prikázal

Okresnému súdu Košice - okolie konať v uvedenom konaní bez zbytočných prieťahov.

Vyššie uvedené pojednávanie bolo odročené na deň 16. 4. 2012, toto bolo následne

odročené, z dôvodov na strane odporcu, na deň 31. 5. 2012.

Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. vyhlásil

rozsudok až na pojednávaní nariadenom na deň 21.6. 2012.

Voči tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Košiciach svojim uznesením sp. zn. -458 zo dňa

19. 11. 2014 vec vrátil súdu prvého stupňa bez rozhodnutia o odvolaní.

Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že vec mu bola predložená

predčasne, pretože súd prvého stupňa nerozhodol o celom predmete konania, nerozhodol o

trovách štátu, hoci o trovách konania účastníkov rozhodol.

Navyše, podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, súd prvého stupňa

nepredložil odvolanie žalovaného proti uzneseniu zo dňa 8. 7. 2011, ktorým súd priznal

znalečné znalkyni , na rozhodnutie odvolaciemu súdu.»

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že neefektívny a nesústredený postup okresného

súdu v napadnutom konaní konštatoval ústavný súd už v náleze zo 4. mája 2011 a krajský

súd v uznesení z 19. novembra 2014. Nesústredený a neefektívny postup okresného súdu

pokračoval podľa sťažovateľky aj po tomto náleze ústavného súdu tým, že nerozhodol

o celom predmete konania, čo malo za následok, že ani krajský súd nerozhodol o odvolaní

sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu.

„Navyše prvostupňový súd, ktorému bola vec vrátená z odvolacieho súdu dňa

24. 11. 2034... túto skutočnosť oznámil právnej zástupkyni sťažovateľky až po tom, čo sa

táto informovala na stav odvolacieho konania, najskôr telefonicky koncom decembra 2014

4

a potom nahliadnutím do spisu dňa 12. 1. 2015, až dňa 15. 1. 2015, teda takmer 2 mesiace

po tom, čo mu bola vec vrátená z odvolacieho súdu.

... nevyužil súd ust. .. a nepožiadal bezodkladne účastníkov

konania o vyjadrenie či súhlasia s rozhodnutím o trovách štátu, ktorých výška je zrejmá

z obsahu spisu (ide o trovy, ktoré vynaložil štát), bez nariadenia pojednávania, ale vo veci

nariadil pojednávanie o ďalšie viac ako 2 mesiace, na deň 24. 3. 2015.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky... zakotvené v článku 48 ods. 2 ,

a... zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, bolo postupom Okresného súdu Košice-okolie vo veci sp. zn.

porušené.

... prikazuje, aby Okresným súd Košice-okolie konal vo veci vedenej na Okresnom

súde Košice-okolie pod sp. zn. bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súd Košice-okolie pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné

zadosťučinenie vo výške 4 500 €.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka

odôvodňuje takto:

„... celková doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba viac ako

15 rokov a 6 mesiacov, je neprimerane dlhá, ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná

a v podstatnej miere ju spôsobil okresný súd svojím neefektívnym konaním a nekonaním.

Sťažovateľka považuje konanie Okresného súdu Košice-okolie, najmä po vydaní

nálezu ústavného súdu sp. zn. -32 zo dňa 4. 5. 2011... za také, ktoré je

nesúladné so zmyslom a úlohou okresného súdu pri ochrane práv účastníkov súdneho

konania a to postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, ktoré presahuje 15 rokov a 6 mesiacov,

vzhľadom na to, že od vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR uplynula doba 3

rokov a 9 mesiacov a vzhľadom na to, že podľa doterajšieho postupu Okresného súdu

Košice-okolie v tomto konaní nie je možné očakávať, že stav právnej istoty založený na

právoplatnom rozhodnutí súdu možno očakávať v blízkej budúcnosti, považuje sťažovateľka

za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 4 500 €.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 14. júla 2015 sťažovateľka dopĺňa svoju

argumentáciu a opakovane zdôrazňuje, že „účelnejším ako nariaďovanie pojednávania...

sa javil taký postup, kedy by súd požiadal účastníkov o vyjadrenie, či súhlasia

s rozhodnutím o trovách štátu bez nariadenia pojednávania a po prípadnom súhlasnom

vyjadrení účastníkov rozhodol bezodkladne o trovách štátu bez pojednávania.

... súd nariadil v predmetnej veci pojednávanie na deň 24. 3. 2015, na ktorom

aj rozhodol o tom, že účastníci konania, sťažovateľka a žalovaný, sú povinní zaplatiť trovy

štátu každý vo výške 124,85 Eur.

Uvedený dopĺňací rozsudok, ktorý má rozsah troch strán... doručil súd právnej

zástupkyni sťažovateľky dňa 13. 07. 2015, teda tri mesiace a 20 dní po jeho vyhlásení.

Okresnému súdu... teda trvalo... čas viac než tri krát presahujúci zákonom stanovenú

lehotu na vyhotovenie rozsudku vo veci samej uvedenú v ustanovení ..

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek nálezu Ústavného súdu

zo dňa 4. 5. 2011... tento naďalej pokračuje v konaní spôsobom, ktoré zbytočné prieťahy

a aj celkovú dĺžku konania predlžuje...“.

Po predbežnom prerokovaní ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľky uznesením sp. zn. z 11. novembra 2015 v časti týkajúcej sa

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -32 zo 4. mája 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa

6

vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedníčku okresného

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka

okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn.

z 27. januára 2016, v ktorom sa zamerala na priebeh napadnutého konania

od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 4. mája 2011, resp.

po vrátení súdneho spisu ústavným súdom. Následne v prípise uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. mám za to, že tunajší súd

po vrátení spisu z Ústavného súdu SR konal v tomto konaní priebežne a bez prieťahov.

Zo spisu nebolo zistené dlhšie časové obdobie, počas ktorého by súd nevykonal žiaden úkon,

procesné úkony súdu boli vykonávané v časových intervaloch niekoľkých dní až dvoch

mesiacov, s výnimkou obdobia od vyhlásenia dopĺňacieho rozsudku dňa 24. 3. 2015 do jeho

doručovania účastníkom konania dňa 8. 7. 2015.

K tvrdeniu sťažovateľky, že vinou tunajšieho súdu nebolo ani po troch rokoch od

vyhlásenia rozsudku vo veci dňa 21. 6. 2012 o jej odvolaní proti tomuto rozsudku možné

odvolacím súdom rozhodnúť uvádzam, že v období od 13. 9. 2012 do 24. 11. 2014, t. j. viac

ako dva roky, sa spis nachádzal na odvolacom súde, ktorý vec vrátil tunajšiemu súdu na

ďalšie konanie. Po návrate spisu z odvolacieho súdu tunajší súd vo veci konal v zmysle

rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom spis vrátil odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o podanom odvolaní dňa 11. 9. 2015.

K sťažovateľkou namietanému postupu súdu po vrátení spisu z odvolacieho súdu tým,

že vo veci nariadil pojednávanie uvádzam, že predsedovi súdu neprináleží hodnotiť určitý

procesný postup v konaní a je výlučne v právomoci zákonného sudcu ako vedie súdne

konanie. Predvolanie účastníkov konania na pojednávanie na deň 24. 3. 2015 však bolo

expedované už spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom na pojednávaní dňa

24. 3. 2015 bol po vypočutí účastníkov konania a ukončení dokazovania dopĺňací rozsudok

aj vyhlásený.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že sťažovateľmi žiadané finančné

zadosťučinenie je neprimerane vysoké a navrhujem ústavnému súdu, aby v prípade

vyslovenia, že právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v primeranej lehote porušené bolo, priznal im nižšie ako žiadané finančné zadosť

učinenie.“

Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne v podaní z 18. februára 2016

podala stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu. Sťažovateľka sa nestotožňuje

s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého okresný súd po právoplatnosti

predmetného nálezu ústavného súdu konal bez zbytočných prieťahov. V podaní ďalej

uvádza:

„Sťažovateľka už v sťažnosti poukázala na to, že napriek príkazu ústavného súdu

v náleze sp. zn. zo dňa 4. 5. 2011 - konať bez zbytočných prieťahov, okresný

súd ďalej v konaní postupoval neefektívne, keďže vydával opakovane uznesenia o doplnení

znaleckého dokazovania, ktorého potreba vyplynula práve z toho, že úlohy formulované

v uzneseniach o nariadení či doplnení znaleckého dokazovania boli neúplné a znalcom aj

čiastočne nezrozumiteľné. Bez významu nie je ani skutočnosť, na ktorú sťažovateľka

poukázala už v sťažnosti, že napriek zrozumiteľnému a jednoznačnému právnemu názoru

odvolacieho súdu - vychádzať pri vyporiadaní hnuteľných vecí z ich ceny v čase, keď sa

vyporiadanie vykonáva, výsledkom znaleckého dokazovania vykonávaného na základe

rozhodnutí súdu, je stav, keď Okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo

účastníkov v cenách, keď zariadenie domácnosti zakúpené v rokoch 1986 až 1990 má v čase

vyporiadania vyššiu hodnotu ako bola jeho nákupná cena.

Toto nesústredené a neefektívne konanie, ktoré nakoniec vyplýva aj z chronológie

konania poskytnutej okresným súdom, malo za následok, že prvé pojednávanie na okresnom

súde bolo nariadené po takmer šestnástich mesiacoch od vrátenia veci odvolacím súdom.

8

Bez významu je skutočnosť, že v čase od 13. 9. 2012 do 24. 11. 2014 bola vec na odvolacom

súde, keďže odvolacím súdom bola vrátená okresnému súdu nie tak, ako uvádza

vo vyjadrení okresný súd na ďalšie konanie ale z dôvodu že okresný súd nerozhodol

vo svojom rozsudku zo dňa 21. 6.2012 o celom predmete konania. ...

Z vyššie uvedeného je zrejme, že doba viac než dvoch rokov, kedy sa spis nachádzal

na odvolacom súde, pripadá na ťarchu okresného súdu, keďže z ustanovenia § 152 ods. 1,

ods. 2 vyplýva, že rozsudkom má súd rozhodnúť o celej prejednávanej veci.

Sťažovateľka poukazuje na to, že lehota 30 dní na vydanie dopĺňacieho rozsudku na návrh

účastníka konania vyjadruje záujem na tom, aby bolo pochybenie ku ktorému došlo pri

rozhodovaní súdu neúplnosťou jeho rozsudku bolo čo najskôr napravené. Nie je dôvod

rozlišovať medzi lehotou na doplnenie rozsudku na návrh a lehotou, kedy by o doplnení mal

rozhodnúť okresný súd na podnet odvolacieho súdu. Vo veci sťažovateľky však v čase keď

konanie trvalo už viac než 15 rokov, súd uvedenú lehotu 30 dní prekročil viac než 4-

násobne keďže doplnenie rozsudku vykonal až dopĺňacím rozsudkom vyhláseným dňa 24. 3.

2015. Navyše pri doručovaní písomného vyhotovenia rozsudku, okresný súd opätovne

nedodržal zákonnú lehotu a dopĺňací rozsudok, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o

trovách štátu, vyhotovoval a doručoval v čase viac než 3-krát presahujúcom zákonom

stanovenú lehotu.

Pre sťažovateľku je celkom nepochopiteľné, z akého dôvodu nerešpektoval Okresný

súd Košice - okolie príkaz ústavného súdu konať bez zbytočných prieťahov. K dnešnému

dňu po 16,5 roku od začatia konania nie je konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva navrhovateľky a jej bývalého manžela skončené. Za tohto stavu nemožno

súhlasiť s názorom Okresného súdu Košice - okolie, že by suma primeraného finančného

zadosťučinenia žiadaná sťažovateľkou bola neprimeraná. Sťažovateľka poukazuje na to, že

v čase podávania návrhu na vyporiadanie BSM bola v situácii, keď od rozhodnutia súdu

očakávala usporiadanie svojich majetkových pomerov a rozhodnutie o veciach, ktoré

potrebovala k svojmu bežnému životu. Po šestnástich rokoch a takmer siedmich mesiacoch

situácii, keď toto konanie nie je ešte stále právoplatne skončené, sa sťažovateľke čoraz

ťažšie chápe úloha súdu pri rozhodovaní v tomto jej občiansko-právnom spore, keďže

nečinnosť, neefektivita, nesústredenosť a neschopnosť súdu rozhodnúť v občiansko-právnej

veci patriacej k jadru štandardnej súdnej agendy, ju prinútila zariadiť si svoje veci bez

ohľadu na to, že rozhodnutie súdu o jej majetku a majetku bývalého manžela malo pre ňu

zásadný význam.“

II.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebeh

napadnutého konania v relevantnom období – t. j. po právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 4. mája 2011 (ústavný súd prihliadol aj na procesné úkony

bezprostredne predchádzajúce tomuto obdobiu, ktoré ale svojimi účinkami zasiahli

do relevantného obdobia, pozn.):

Dňa 23. marca 2011 okresný súd uznesením uložil znalkyni doplniť znalecký

posudok č. 1/2007 v lehote 30 dní a uviesť všeobecnú hodnotu vecí tak, ako bolo uložené

uznesením zo 4. januára 2007 – t. j. ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode –

26. novembra 1999. Ďalším uznesením okresný súd uložil znalcovi obdobne doplniť

znalecký posudok č. 3/2007.

Dňa 11. apríla 2011 okresný súd doručoval uznesenia účastníkom a znalcom.

Dňa 3. mája 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny Košice, podľa ktorého nemožno poskytnúť informácie o použití finančných

prostriedkov vzhľadom na uplynutie doby archivácie.

Dňa 17. mája 2011 okresnému súdu oznámil, že od roku 2007

nevykonáva znaleckú činnosť.

Dňa 27. mája 2011 znalkyňa doručila okresnému súdu doplnenie znaleckého

posudku. Okresný súd následne 8. júla 2011 rozhodol o znalečnom.

Okresný súd 19. júla 2011 doručoval doplnok k znaleckému posudku s výzvou na

vyjadrenie účastníkom konania.

10

Dňa 28. júla 2011 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie a odvolanie

proti uzneseniu o znalečnom. Sťažovateľka 4. augusta 2011 doručila svoje vyjadrenie

k doplnenému znaleckému posudku.

Dňa 20. septembra 2011 okresný súd nariadil vykonať doplnenie znaleckého

posudku č. 1/2007 a jeho doplnenia a uložil znalkyni, aby uviedla, podľa akého predpisu

určila cenu vecí.

Dňa 10. októbra 2011 znalkyňa doručila okresnému súdu v poradí druhý doplnok

k znaleckému posudku.

Dňa 26. októbra 2011 okresný súd zaslal účastníkom výzvu na vyjadrenie

sa k doplnku znaleckého posudku.

Dňa 11. novembra 2011 sťažovateľka a 14. novembra 2011 odporca zaslali svoje

vyjadrenia k doplnenému znaleckému posudku.

Dňa 11. januára 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. február 2012.

Na pojednávaní 14. februára 2012 bola prítomná právna zástupkyňa sťažovateľky

a odporca. Okresný súd vypočul znalcov k spôsobu určenia ceny vecí. Právna zástupkyňa

sťažovateľky navrhla doplniť dokazovanie – zaobstaraním daňových priznaní odporcu

za roky 1994 až 1996. Okresný súd následne odročil pojednávanie na 16. apríl 2012.

Dňa 28. marca 2012 Daňový úrad Košice zaslal okresnému súdu špecifikované

daňové priznania odporcu.

Dňa 12. apríla 2012 odporca zaslal okresnému súdu podanie, ktorým ospravedlnil

svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu operácie, o čom predložil aj potvrdenie od lekára,

a žiadal pojednávanie odročiť.

Dňa 12. apríla 2012 okresný súd zrušil pojednávanie a určil nový termín

pojednávania na 31. máj 2012.

Na pojednávaní 31. mája 2012 okresný súd vypočul právnu zástupkyňu sťažovateľky

a odporcu k hodnote hnuteľných vecí, k vyporiadaniu finančnej sumy získanej za predaj

bytu, pričom títo ďalšie návrhy na dokazovanie nemali. Okresný súd odročil pojednávanie

na 21. jún 2012.

Na pojednávaní 21. júna 2012 okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené

a rozhodol vo veci rozsudkom.

Dňa 9. júla 2012 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti rozsudku

z 21. júna 2012.

Dňa 13. augusta 2012 okresný súd doručoval odvolanie sťažovateľky odporcovi,

ktorý následne 27. augusta 2012 doručil svoje vyjadrenie.

Okresný súd 13. septembra 2012 predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní.

Dňa 19. novembra 2014 krajský súd rozhodol uznesením tak, že vec vrátil okresnému

súdu ako predčasne predloženú z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o celom predmete

konania – o trovách štátu, a tiež z dôvodu, že v súvislosti s odvolaním odporcu proti

uzneseniu o znalečnom z 8. júla 2011 nebola vec predložená krajskému súdu na

rozhodnutie.

Po rozhodnutí krajského súdu bol 24. novembra 2014 súdny spis doručený

okresnému súdu.

Dňa 12. januára 2015 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2015.

12

Na pojednávaní 24. marca 2015 boli prítomní právni zástupcovia účastníkov konania.

Okresný súd vypočul právnych zástupcov, oboznámil ich s obsahom uznesenia krajského

súdu. Právni zástupcovia nemali ďalšie návrhy na dokazovanie, okresný súd ich poučil

podľa (ďalej aj „OSP“) a vyhlásil dopĺňací

rozsudok.

Dňa 8. júla 2015 okresný súd doručoval dopĺňací rozsudok.

Dňa 29. júla 2015 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti

dopĺňaciemu rozsudku.

Dňa 12. septembra 2015 okresný súd doručoval odvolanie sťažovateľky odporcovi

a predložil vec krajskému súdu.

Dňa 22. decembra 2015 krajský súd zaslal spis okresnému súdu na účely doručenia

ústavnému súdu.

Po vrátení súdneho spisu okresný súd ho odoslal 27. apríla 2016 krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaní. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky

krajský súd v predmetnom odvolacom konaní ešte nerozhodol.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorého len čo sa konanie

začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

14

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho jednotlivé

procesné úkony podľa ustanovení , keďže tieto boli

vykonané do 30. júna 2016. Vychádzajúc z toho, že napadnuté konanie nie je v čase

rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd nad rámec veci poukazuje

na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť

(ďalej len „CSP“). Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade,

ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli

ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa ,

prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania

je rozhodovanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z právneho

hľadiska predmetnú vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných

súdov. Prerokúvaná vec obsahuje prvok skutkovej zložitosti v tom, že posúdenie

rozhodujúcich skutočností vyžadovalo znalecké dokazovanie. Nejde však podľa názoru

ústavného súdu o výnimočný prvok skutkovej zložitosti, ktorý by presahoval bežný rámec

prípadov s obdobným predmetom.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky ako

účastníčky napadnutého konania. Sťažovateľka ako účastníčka konania postupovala

v napadnutom konaní primerane, na výzvy okresného súdu reagovala adekvátne.

Jej správanie preto neprispelo k celkovej dĺžke napadnutého konania.

3. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutom

konaní v relevantnom období uvádza, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval

neefektívnene. Prvok neefektívneho postupu je zjavný v tom, že rozsudkom z 21. júna 2012

okresný súd nerozhodol o celom predmete konania (o trovách štátu) a predčasne predložil

vec krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti predmetnému rozsudku.

V uznesení z 19. novembra 2014 krajský súd navyše vytkol okresnému súdu, že nepredložil

vec na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu z 8. júla 2011 o znalečnom.

Po vrátení veci ako bezdôvodne predloženej – okresný súd rozhodol 24. marca 2015

dopĺňacím rozsudkom s tým, že jeho písomné vyhotovenie a expedovanie účastníkom

konania trvalo tri a pol mesiaca, čo je potrebné hodnotiť ako neefektívny postup okresného

súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že neefektívnym a nesústredeným

postupom okresného súdu v napadnutom konaní v rozhodnom období, t. j. po právoplatnosti

nálezu ústavného súdu č. k. -32 zo 4. mája 2011 došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

IV.

16

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky v napadnutom konaní

okresný súd nekonal, keďže vec bola odoslaná krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti v tej časti, v ktorej

sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní

bez zbytočných prieťahov a zakázal mu pokračovať v porušovaní označených práv

sťažovateľky (bod 4 výroku tohto nálezu). Navyše, aj keby vec bola po rozhodnutí

krajského súdu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, ústavný súd poukazuje na to, že

v náleze č. k. -32 zo 4. mája 2011 už prikázal okresnému súdu konať bez

zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 €.

S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci – na celkovú dĺžku napadnutého konania,

na predchádzajúce konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľky postupom

okresného súdu v napadnutom konaní nálezom ústavného súdu zo 4. mája 2011, ústavný

súd priznal sťažovateľke sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná

konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka tiež žiadala o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej

vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou. Sťažovateľka

si uplatnila úhradu trov konania vo výške 715,49 € za štyri úkony právnej služby.

Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov konania v sume

533,59 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby podľa

§ 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom, sťažnosť podľa , podanie vo veci zo 14. júla 2015). Ústavný

súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok

2015 v sume 139,83 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady

18

hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,39 € (1/100

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 444,66 €.

Keďže advokátka je podľa priloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej

len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky

a podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania za stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky okresného súdu doručené ústavnému súdu 19. februára 2016, keďže z obsahu

tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo nové právne názory,

v tomto podaní právna zástupkyňa v zásade len zopakovala svoju argumentáciu uvedenú

v sťažnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažoval tento úkon za účelne vynaložený

na uplatňovanie práva sťažovateľky.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016