Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 767/2015
PDF · 301.97 KB
No categories available
II. ÚS 767/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti
, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 514/1999,
za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 514/1999 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 60/2011-32 zo 4. mája 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 533,59 € (slovom päťstotridsaťtri eur a päťdesiatdeväť centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 514/1999 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého konania je vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré začalo na návrh sťažovateľky doručený
okresnému súdu 28. júla 1999.
Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 3. decembra 2010 sťažnosť, ktorou namietala
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol
nálezom sp. zn. II. ÚS 60/2011 zo 4. mája 2011 tak, že základné právo sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu
v napadnutom konaní porušené, prikázal okresnému súdu, aby konal v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov, a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
2
Sťažovateľka poukazuje na úkony okresného súdu v napadnutom konaní v čase
konania ústavného súdu o jej sťažnosti z decembra 2010 a tiež na úkony, ktoré vykonal
po vydaní nálezu zo 4. mája 2011.
Sťažovateľka považuje predmet napadnutého konania za štandardnú agendu
všeobecných súdov s tým, že k vzniku prieťahov ona ako účastníčka konania nijako
neprispela.
Poukazuje na to, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznal jej
odvolaciu argumentáciu, ktorú uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
z 27. februára 2008. Krajský súd v uznesení z 8. septembra 2010, ktorým zrušil predmetný
rozsudok okresného súdu, uložil okresnému súdu vychádzať z ceny hnuteľných vecí v čase
vyporiadavania.
«Prvostupňový súd začal konať tak, že... viac ako 1 mesiac po tom, čo bol spis
vrátený odvolacím súdom (20. 10. 2010), vyzval dňa 29. 11. 2010 účastníkov konania, aby
podali nové návrhy na dokazovanie v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy.
Povinnosť, ktorú mu uložil odvolací súd vo svojom zrušovacom uznesení „vychádzať
pri vyporiadaní hnuteľných veci z ich ceny v čase, keď sa vyporiadanie vykonáva“ plnil
prvostupňový súd tak, že vzhľadom na nie veľmi zrozumiteľne formulované úlohy znalcom,
musel prvostupňový súd opätovne vydať uznesenie na doplnenie znaleckých posudkov dňa
23. 3. 2011...
... prvostupňový súd ďalším uznesením zo dňa 20. 9. 2011 nariadil doplnenie, už raz
doplneného, znaleckého posudku .
Súd týmto nesústredeným opakovaným zadávaním úloh znalcom pokračoval
v získavaní dôkazov o cene hnuteľných vecí (zariadenia domácnosti), ktoré už v čase
nariadenia prvého znaleckého dokazovania (4. 1. 2007) boli viac ako 17 rokov staré, keďže
boli kúpené v rokoch 1986 až 1990, a to aj napriek vyjadreniam sťažovateľky k doplnkom
k znaleckým posudkom, v ktorých opakovane poukazovala na to, že súd prvého stupňa
zrejme nesprávne zadal úlohu znalcom, pretože závery, ku ktorým sa znalci vo svojich
posudkoch dopracovali, evidentne odporovali formálnej logike, pretože v každom novom
doplnku k znaleckému posudku ceny týchto hnuteľných vecí (zariadenia domácnosti), ktoré
boli čím ďalej tým staršie, stále stúpali.
Sťažovateľka chce zdôrazniť, že vzhľadom na toto, vyššie uvedené nesústredené
a neefektívne konanie súdu, bolo prvé pojednávanie, na ktorom ešte súd nerozhodol vo veci,
nariadené až na deň 14. 2. 2012, teda takmer 16 mesiacov po tom, čo bola vec vrátená
odvolacím súdom súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie a takmer 9 mesiacov
potom čo ústavný súd vo svojom náleze (II. ÚS 60/2011 zo dňa 4. 5. 2011) prikázal
Okresnému súdu Košice - okolie konať v uvedenom konaní bez zbytočných prieťahov.
Vyššie uvedené pojednávanie bolo odročené na deň 16. 4. 2012, toto bolo následne
odročené, z dôvodov na strane odporcu, na deň 31. 5. 2012.
Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/514/1999 vyhlásil
rozsudok až na pojednávaní nariadenom na deň 21.6. 2012.
Voči tomuto rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie.
Krajský súd v Košiciach svojim uznesením sp. zn. 9 Co/194/2012-458 zo dňa
19. 11. 2014 vec vrátil súdu prvého stupňa bez rozhodnutia o odvolaní.
Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že vec mu bola predložená
predčasne, pretože súd prvého stupňa nerozhodol o celom predmete konania, nerozhodol o
trovách štátu, hoci o trovách konania účastníkov rozhodol.
Navyše, podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, súd prvého stupňa
nepredložil odvolanie žalovaného proti uzneseniu zo dňa 8. 7. 2011, ktorým súd priznal
znalečné znalkyni , na rozhodnutie odvolaciemu súdu.»
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že neefektívny a nesústredený postup okresného
súdu v napadnutom konaní konštatoval ústavný súd už v náleze zo 4. mája 2011 a krajský
súd v uznesení z 19. novembra 2014. Nesústredený a neefektívny postup okresného súdu
pokračoval podľa sťažovateľky aj po tomto náleze ústavného súdu tým, že nerozhodol
o celom predmete konania, čo malo za následok, že ani krajský súd nerozhodol o odvolaní
sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu.
„Navyše prvostupňový súd, ktorému bola vec vrátená z odvolacieho súdu dňa
24. 11. 2034... túto skutočnosť oznámil právnej zástupkyni sťažovateľky až po tom, čo sa
táto informovala na stav odvolacieho konania, najskôr telefonicky koncom decembra 2014
4
a potom nahliadnutím do spisu dňa 12. 1. 2015, až dňa 15. 1. 2015, teda takmer 2 mesiace
po tom, čo mu bola vec vrátená z odvolacieho súdu.
... nevyužil súd ust. § 115a ods. 1 O. s. p... a nepožiadal bezodkladne účastníkov
konania o vyjadrenie či súhlasia s rozhodnutím o trovách štátu, ktorých výška je zrejmá
z obsahu spisu (ide o trovy, ktoré vynaložil štát), bez nariadenia pojednávania, ale vo veci
nariadil pojednávanie o ďalšie viac ako 2 mesiace, na deň 24. 3. 2015.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky... zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a... zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, bolo postupom Okresného súdu Košice-okolie vo veci sp. zn. 11 C/514/1999
porušené.
... prikazuje, aby Okresným súd Košice-okolie konal vo veci vedenej na Okresnom
súde Košice-okolie pod sp. zn. 11 C/514/1999 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súd Košice-okolie pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné
zadosťučinenie vo výške 4 500 €.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
odôvodňuje takto:
„... celková doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, doba viac ako
15 rokov a 6 mesiacov, je neprimerane dlhá, ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná
a v podstatnej miere ju spôsobil okresný súd svojím neefektívnym konaním a nekonaním.
Sťažovateľka považuje konanie Okresného súdu Košice-okolie, najmä po vydaní
nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 60/2011-32 zo dňa 4. 5. 2011... za také, ktoré je
nesúladné so zmyslom a úlohou okresného súdu pri ochrane práv účastníkov súdneho
konania a to postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, ktoré presahuje 15 rokov a 6 mesiacov,
vzhľadom na to, že od vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR uplynula doba 3
rokov a 9 mesiacov a vzhľadom na to, že podľa doterajšieho postupu Okresného súdu
Košice-okolie v tomto konaní nie je možné očakávať, že stav právnej istoty založený na
právoplatnom rozhodnutí súdu možno očakávať v blízkej budúcnosti, považuje sťažovateľka
za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 4 500 €.“
V podaní doručenom ústavnému súdu 14. júla 2015 sťažovateľka dopĺňa svoju
argumentáciu a opakovane zdôrazňuje, že „účelnejším ako nariaďovanie pojednávania...
sa javil taký postup, kedy by súd požiadal účastníkov o vyjadrenie, či súhlasia
s rozhodnutím o trovách štátu bez nariadenia pojednávania a po prípadnom súhlasnom
vyjadrení účastníkov rozhodol bezodkladne o trovách štátu bez pojednávania.
... súd nariadil v predmetnej veci pojednávanie na deň 24. 3. 2015, na ktorom
aj rozhodol o tom, že účastníci konania, sťažovateľka a žalovaný, sú povinní zaplatiť trovy
štátu každý vo výške 124,85 Eur.
Uvedený dopĺňací rozsudok, ktorý má rozsah troch strán... doručil súd právnej
zástupkyni sťažovateľky dňa 13. 07. 2015, teda tri mesiace a 20 dní po jeho vyhlásení.
Okresnému súdu... teda trvalo... čas viac než tri krát presahujúci zákonom stanovenú
lehotu na vyhotovenie rozsudku vo veci samej uvedenú v ustanovení § 158 ods. 5 O. s. p...
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek nálezu Ústavného súdu II. ÚS 60/2011
zo dňa 4. 5. 2011... tento naďalej pokračuje v konaní spôsobom, ktoré zbytočné prieťahy
a aj celkovú dĺžku konania predlžuje...“.
Po predbežnom prerokovaní ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľky uznesením sp. zn. II. ÚS 767/2015 z 11. novembra 2015 v časti týkajúcej sa
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu č. k. II. ÚS 60/2011-32 zo 4. mája 2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa
6
vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka
okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn.
1 SprV 638/2015 z 27. januára 2016, v ktorom sa zamerala na priebeh napadnutého konania
od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 60/2011 zo 4. mája 2011, resp.
po vrátení súdneho spisu ústavným súdom. Následne v prípise uviedla:
„Po oboznámení sa s obsahom spisu sp. zn. 11 C/514/1999 mám za to, že tunajší súd
po vrátení spisu z Ústavného súdu SR konal v tomto konaní priebežne a bez prieťahov.
Zo spisu nebolo zistené dlhšie časové obdobie, počas ktorého by súd nevykonal žiaden úkon,
procesné úkony súdu boli vykonávané v časových intervaloch niekoľkých dní až dvoch
mesiacov, s výnimkou obdobia od vyhlásenia dopĺňacieho rozsudku dňa 24. 3. 2015 do jeho
doručovania účastníkom konania dňa 8. 7. 2015.
K tvrdeniu sťažovateľky, že vinou tunajšieho súdu nebolo ani po troch rokoch od
vyhlásenia rozsudku vo veci dňa 21. 6. 2012 o jej odvolaní proti tomuto rozsudku možné
odvolacím súdom rozhodnúť uvádzam, že v období od 13. 9. 2012 do 24. 11. 2014, t. j. viac
ako dva roky, sa spis nachádzal na odvolacom súde, ktorý vec vrátil tunajšiemu súdu na
ďalšie konanie. Po návrate spisu z odvolacieho súdu tunajší súd vo veci konal v zmysle
rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom spis vrátil odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o podanom odvolaní dňa 11. 9. 2015.
K sťažovateľkou namietanému postupu súdu po vrátení spisu z odvolacieho súdu tým,
že vo veci nariadil pojednávanie uvádzam, že predsedovi súdu neprináleží hodnotiť určitý
procesný postup v konaní a je výlučne v právomoci zákonného sudcu ako vedie súdne
konanie. Predvolanie účastníkov konania na pojednávanie na deň 24. 3. 2015 však bolo
expedované už spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom na pojednávaní dňa
24. 3. 2015 bol po vypočutí účastníkov konania a ukončení dokazovania dopĺňací rozsudok
aj vyhlásený.
Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že sťažovateľmi žiadané finančné
zadosťučinenie je neprimerane vysoké a navrhujem ústavnému súdu, aby v prípade
vyslovenia, že právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v primeranej lehote porušené bolo, priznal im nižšie ako žiadané finančné zadosť
učinenie.“
Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne v podaní z 18. februára 2016
podala stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu. Sťažovateľka sa nestotožňuje
s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého okresný súd po právoplatnosti
predmetného nálezu ústavného súdu konal bez zbytočných prieťahov. V podaní ďalej
uvádza:
„Sťažovateľka už v sťažnosti poukázala na to, že napriek príkazu ústavného súdu
v náleze sp. zn. II. ÚS 60/2011 zo dňa 4. 5. 2011 - konať bez zbytočných prieťahov, okresný
súd ďalej v konaní postupoval neefektívne, keďže vydával opakovane uznesenia o doplnení
znaleckého dokazovania, ktorého potreba vyplynula práve z toho, že úlohy formulované
v uzneseniach o nariadení či doplnení znaleckého dokazovania boli neúplné a znalcom aj
čiastočne nezrozumiteľné. Bez významu nie je ani skutočnosť, na ktorú sťažovateľka
poukázala už v sťažnosti, že napriek zrozumiteľnému a jednoznačnému právnemu názoru
odvolacieho súdu - vychádzať pri vyporiadaní hnuteľných vecí z ich ceny v čase, keď sa
vyporiadanie vykonáva, výsledkom znaleckého dokazovania vykonávaného na základe
rozhodnutí súdu, je stav, keď Okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo
účastníkov v cenách, keď zariadenie domácnosti zakúpené v rokoch 1986 až 1990 má v čase
vyporiadania vyššiu hodnotu ako bola jeho nákupná cena.
Toto nesústredené a neefektívne konanie, ktoré nakoniec vyplýva aj z chronológie
konania poskytnutej okresným súdom, malo za následok, že prvé pojednávanie na okresnom
súde bolo nariadené po takmer šestnástich mesiacoch od vrátenia veci odvolacím súdom.
8
Bez významu je skutočnosť, že v čase od 13. 9. 2012 do 24. 11. 2014 bola vec na odvolacom
súde, keďže odvolacím súdom bola vrátená okresnému súdu nie tak, ako uvádza
vo vyjadrení okresný súd na ďalšie konanie ale z dôvodu že okresný súd nerozhodol
vo svojom rozsudku zo dňa 21. 6.2012 o celom predmete konania. ...
Z vyššie uvedeného je zrejme, že doba viac než dvoch rokov, kedy sa spis nachádzal
na odvolacom súde, pripadá na ťarchu okresného súdu, keďže z ustanovenia § 152 ods. 1,
ods. 2 O. s. p. vyplýva, že rozsudkom má súd rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
Sťažovateľka poukazuje na to, že lehota 30 dní na vydanie dopĺňacieho rozsudku na návrh
účastníka konania vyjadruje záujem na tom, aby bolo pochybenie ku ktorému došlo pri
rozhodovaní súdu neúplnosťou jeho rozsudku bolo čo najskôr napravené. Nie je dôvod
rozlišovať medzi lehotou na doplnenie rozsudku na návrh a lehotou, kedy by o doplnení mal
rozhodnúť okresný súd na podnet odvolacieho súdu. Vo veci sťažovateľky však v čase keď
konanie trvalo už viac než 15 rokov, súd uvedenú lehotu 30 dní prekročil viac než 4-
násobne keďže doplnenie rozsudku vykonal až dopĺňacím rozsudkom vyhláseným dňa 24. 3.
2015. Navyše pri doručovaní písomného vyhotovenia rozsudku, okresný súd opätovne
nedodržal zákonnú lehotu a dopĺňací rozsudok, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o
trovách štátu, vyhotovoval a doručoval v čase viac než 3-krát presahujúcom zákonom
stanovenú lehotu.
Pre sťažovateľku je celkom nepochopiteľné, z akého dôvodu nerešpektoval Okresný
súd Košice - okolie príkaz ústavného súdu konať bez zbytočných prieťahov. K dnešnému
dňu po 16,5 roku od začatia konania nie je konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva navrhovateľky a jej bývalého manžela skončené. Za tohto stavu nemožno
súhlasiť s názorom Okresného súdu Košice - okolie, že by suma primeraného finančného
zadosťučinenia žiadaná sťažovateľkou bola neprimeraná. Sťažovateľka poukazuje na to, že
v čase podávania návrhu na vyporiadanie BSM bola v situácii, keď od rozhodnutia súdu
očakávala usporiadanie svojich majetkových pomerov a rozhodnutie o veciach, ktoré
potrebovala k svojmu bežnému životu. Po šestnástich rokoch a takmer siedmich mesiacoch
situácii, keď toto konanie nie je ešte stále právoplatne skončené, sa sťažovateľke čoraz
ťažšie chápe úloha súdu pri rozhodovaní v tomto jej občiansko-právnom spore, keďže
nečinnosť, neefektivita, nesústredenosť a neschopnosť súdu rozhodnúť v občiansko-právnej
veci patriacej k jadru štandardnej súdnej agendy, ju prinútila zariadiť si svoje veci bez
ohľadu na to, že rozhodnutie súdu o jej majetku a majetku bývalého manžela malo pre ňu
zásadný význam.“
II.
Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebeh
napadnutého konania v relevantnom období – t. j. po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 60/2011 zo 4. mája 2011 (ústavný súd prihliadol aj na procesné úkony
bezprostredne predchádzajúce tomuto obdobiu, ktoré ale svojimi účinkami zasiahli
do relevantného obdobia, pozn.):
Dňa 23. marca 2011 okresný súd uznesením uložil znalkyni doplniť znalecký
posudok č. 1/2007 v lehote 30 dní a uviesť všeobecnú hodnotu vecí tak, ako bolo uložené
uznesením zo 4. januára 2007 – t. j. ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode –
26. novembra 1999. Ďalším uznesením okresný súd uložil znalcovi obdobne doplniť
znalecký posudok č. 3/2007.
Dňa 11. apríla 2011 okresný súd doručoval uznesenia účastníkom a znalcom.
Dňa 3. mája 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice, podľa ktorého nemožno poskytnúť informácie o použití finančných
prostriedkov vzhľadom na uplynutie doby archivácie.
Dňa 17. mája 2011 okresnému súdu oznámil, že od roku 2007
nevykonáva znaleckú činnosť.
Dňa 27. mája 2011 znalkyňa doručila okresnému súdu doplnenie znaleckého
posudku. Okresný súd následne 8. júla 2011 rozhodol o znalečnom.
Okresný súd 19. júla 2011 doručoval doplnok k znaleckému posudku s výzvou na
vyjadrenie účastníkom konania.
10
Dňa 28. júla 2011 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie a odvolanie
proti uzneseniu o znalečnom. Sťažovateľka 4. augusta 2011 doručila svoje vyjadrenie
k doplnenému znaleckému posudku.
Dňa 20. septembra 2011 okresný súd nariadil vykonať doplnenie znaleckého
posudku č. 1/2007 a jeho doplnenia a uložil znalkyni, aby uviedla, podľa akého predpisu
určila cenu vecí.
Dňa 10. októbra 2011 znalkyňa doručila okresnému súdu v poradí druhý doplnok
k znaleckému posudku.
Dňa 26. októbra 2011 okresný súd zaslal účastníkom výzvu na vyjadrenie
sa k doplnku znaleckého posudku.
Dňa 11. novembra 2011 sťažovateľka a 14. novembra 2011 odporca zaslali svoje
vyjadrenia k doplnenému znaleckému posudku.
Dňa 11. januára 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. február 2012.
Na pojednávaní 14. februára 2012 bola prítomná právna zástupkyňa sťažovateľky
a odporca. Okresný súd vypočul znalcov k spôsobu určenia ceny vecí. Právna zástupkyňa
sťažovateľky navrhla doplniť dokazovanie – zaobstaraním daňových priznaní odporcu
za roky 1994 až 1996. Okresný súd následne odročil pojednávanie na 16. apríl 2012.
Dňa 28. marca 2012 Daňový úrad Košice zaslal okresnému súdu špecifikované
daňové priznania odporcu.
Dňa 12. apríla 2012 odporca zaslal okresnému súdu podanie, ktorým ospravedlnil
svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu operácie, o čom predložil aj potvrdenie od lekára,
a žiadal pojednávanie odročiť.
Dňa 12. apríla 2012 okresný súd zrušil pojednávanie a určil nový termín
pojednávania na 31. máj 2012.
Na pojednávaní 31. mája 2012 okresný súd vypočul právnu zástupkyňu sťažovateľky
a odporcu k hodnote hnuteľných vecí, k vyporiadaniu finančnej sumy získanej za predaj
bytu, pričom títo ďalšie návrhy na dokazovanie nemali. Okresný súd odročil pojednávanie
na 21. jún 2012.
Na pojednávaní 21. júna 2012 okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené
a rozhodol vo veci rozsudkom.
Dňa 9. júla 2012 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti rozsudku
z 21. júna 2012.
Dňa 13. augusta 2012 okresný súd doručoval odvolanie sťažovateľky odporcovi,
ktorý následne 27. augusta 2012 doručil svoje vyjadrenie.
Okresný súd 13. septembra 2012 predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní.
Dňa 19. novembra 2014 krajský súd rozhodol uznesením tak, že vec vrátil okresnému
súdu ako predčasne predloženú z dôvodu, že okresný súd nerozhodol o celom predmete
konania – o trovách štátu, a tiež z dôvodu, že v súvislosti s odvolaním odporcu proti
uzneseniu o znalečnom z 8. júla 2011 nebola vec predložená krajskému súdu na
rozhodnutie.
Po rozhodnutí krajského súdu bol 24. novembra 2014 súdny spis doručený
okresnému súdu.
Dňa 12. januára 2015 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2015.
12
Na pojednávaní 24. marca 2015 boli prítomní právni zástupcovia účastníkov konania.
Okresný súd vypočul právnych zástupcov, oboznámil ich s obsahom uznesenia krajského
súdu. Právni zástupcovia nemali ďalšie návrhy na dokazovanie, okresný súd ich poučil
podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyhlásil dopĺňací
rozsudok.
Dňa 8. júla 2015 okresný súd doručoval dopĺňací rozsudok.
Dňa 29. júla 2015 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti
dopĺňaciemu rozsudku.
Dňa 12. septembra 2015 okresný súd doručoval odvolanie sťažovateľky odporcovi
a predložil vec krajskému súdu.
Dňa 22. decembra 2015 krajský súd zaslal spis okresnému súdu na účely doručenia
ústavnému súdu.
Po vrátení súdneho spisu okresný súd ho odoslal 27. apríla 2016 krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaní. V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky
krajský súd v predmetnom odvolacom konaní ešte nerozhodol.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 514/1999.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie
začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
14
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní a jeho jednotlivé
procesné úkony podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže tieto boli
vykonané do 30. júna 2016. Vychádzajúc z toho, že napadnuté konanie nie je v čase
rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd nad rámec veci poukazuje
na to, že 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade,
ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli
ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania
je rozhodovanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z právneho
hľadiska predmetnú vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných
súdov. Prerokúvaná vec obsahuje prvok skutkovej zložitosti v tom, že posúdenie
rozhodujúcich skutočností vyžadovalo znalecké dokazovanie. Nejde však podľa názoru
ústavného súdu o výnimočný prvok skutkovej zložitosti, ktorý by presahoval bežný rámec
prípadov s obdobným predmetom.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky ako
účastníčky napadnutého konania. Sťažovateľka ako účastníčka konania postupovala
v napadnutom konaní primerane, na výzvy okresného súdu reagovala adekvátne.
Jej správanie preto neprispelo k celkovej dĺžke napadnutého konania.
3. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutom
konaní v relevantnom období uvádza, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval
neefektívnene. Prvok neefektívneho postupu je zjavný v tom, že rozsudkom z 21. júna 2012
okresný súd nerozhodol o celom predmete konania (o trovách štátu) a predčasne predložil
vec krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti predmetnému rozsudku.
V uznesení z 19. novembra 2014 krajský súd navyše vytkol okresnému súdu, že nepredložil
vec na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu z 8. júla 2011 o znalečnom.
Po vrátení veci ako bezdôvodne predloženej – okresný súd rozhodol 24. marca 2015
dopĺňacím rozsudkom s tým, že jeho písomné vyhotovenie a expedovanie účastníkom
konania trvalo tri a pol mesiaca, čo je potrebné hodnotiť ako neefektívny postup okresného
súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že neefektívnym a nesústredeným
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v rozhodnom období, t. j. po právoplatnosti
nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 60/2011-32 zo 4. mája 2011 došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
IV.
16
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky v napadnutom konaní
okresný súd nekonal, keďže vec bola odoslaná krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľky. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nevyhovel sťažnosti v tej časti, v ktorej
sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní
bez zbytočných prieťahov a zakázal mu pokračovať v porušovaní označených práv
sťažovateľky (bod 4 výroku tohto nálezu). Navyše, aj keby vec bola po rozhodnutí
krajského súdu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, ústavný súd poukazuje na to, že
v náleze č. k. II. ÚS 60/2011-32 zo 4. mája 2011 už prikázal okresnému súdu konať bez
zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 €.
S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci – na celkovú dĺžku napadnutého konania,
na predchádzajúce konštatovanie porušenia označených práv sťažovateľky postupom
okresného súdu v napadnutom konaní nálezom ústavného súdu zo 4. mája 2011, ústavný
súd priznal sťažovateľke sumu 3 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu primeraná
konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka tiež žiadala o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej
vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním právnou zástupkyňou. Sťažovateľka
si uplatnila úhradu trov konania vo výške 715,49 € za štyri úkony právnej služby.
Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky úhradu trov konania v sume
533,59 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby podľa
§ 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, podanie vo veci zo 14. júla 2015). Ústavný
súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok
2015 v sume 139,83 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady
18
hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,39 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 444,66 €.
Keďže advokátka je podľa priloženého osvedčenia platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov konania za stanovisko k vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu doručené ústavnému súdu 19. februára 2016, keďže z obsahu
tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo nové právne názory,
v tomto podaní právna zástupkyňa v zásade len zopakovala svoju argumentáciu uvedenú
v sťažnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažoval tento úkon za účelne vynaložený
na uplatňovanie práva sťažovateľky.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2016