Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 645/2016
PDF · 238.92 KB
No categories available
II. ÚS 645/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Jarmilou
Karak Vargovou, Brečtanová 21, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 SZa 6/2016 a jeho rozsudkom z 18. marca 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, Brečtanová 21,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
10 SZa 6/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 18. marca 2016 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že po podmienečnom prepustení sťažovateľa
z výkonu trestu odňatia slobody, oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava
(ďalej aj „správny orgán“) podľa § 82 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011
Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) vydalo 27. novembra 2015 rozhodnutie
o administratívnom vyhostení sťažovateľa, ktorý je štátnym občanom
. V rovnaký deň (27. novembra 2015) správny orgán podľa § 88 ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA9-210-019/2015-AV rozhodol
aj o zaistení sťažovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia, a to na dobu do
zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 27. mája 2016.
Proti označenému rozhodnutiu o zaistení sťažovateľ podal opravný prostriedok,
o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom
č. k. 4 Sp 142/2015-48 zo 4. januára 2016 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa
§ 250j ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozsudku zo 4. januára 2016 zároveň nariadil
bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia.
Dňa 5. januára 2016 o 10.30 h bol sťažovateľ na základe príkazu na prepustenie na
slobodu prepustený zo zaistenia v priestoroch Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov. Toho istého dňa (5. januára 2016) o 10.40 h bol kontrolovaný hliadkou
oddelenia cudzineckej polície Trnava a z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na
území Slovenskej republiky bol predvedený na uvedený policajný útvar. Po vypočutí
sťažovateľa a po doplnení dokazovania v zmysle pokynov krajského súdu udelených
správnemu orgánu v zrušujúcom rozsudku krajského súdu zo 4. januára 2016 správny orgán
rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV z 5. januára 2016 rozhodol podľa § 88
ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov o opätovnom zaistení sťažovateľa na účel
výkonu administratívneho vyhostenia, a to na dobu do zrealizovania výkonu
administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 27. marca 2016. Proti rozhodnutiu
o zaistení z 5. januára 2016 sťažovateľ podal opravný prostriedok, o ktorom krajský súd
rozhodol rozsudkom č. k. 9 SP 9/2016-55 z 8. februára 2016 tak, že rozhodnutie správneho
orgánu o zaistení sťažovateľa podľa § 250q Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 SP 9/2016-55 z 8. februára 2016, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie správneho orgánu, sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom najvyšší
súd napadnutým rozsudkom č. k. 10 SZa 6/2016-88 z 18. marca 2016 rozhodol tak, že
rozhodnutie krajského súdu z 8. februára 2016 podľa § 219 v spojení s § 246c v tom čase
platného Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie svojich práv
označených v sťažnosti rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 10 SZa 6/2016-88 z 18. marca
2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:
«Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv práve týmto rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 10 SZa/6/2016).
Sťažovateľ tak bol opakovane zaistený z rovnakého dôvodu, ktorého nezákonnosť
bola vyslovená predchádzajúcim zrušovacím rozsudkom krajského súdu (i keď iba z dôvodu
formálnych nedostatkov rozhodnutia o zaistení), policajným orgánom, ktorý operoval mimo
svojho obvodu (v obvode OCP PZ Dunajská Streda), pričom je z postupu úplne zrejmé, že
išlo iba o formálne prepustenie bez reálneho nadobudnutia osobnej slobody, pričom
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje takýto postup za súladný so zákonom, ako aj
s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.
... Podstata porušenia základných práv sťažovateľa spočíva v neprepustení
sťažovateľa zo zaistenia na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Sp/142/2015, ktorým
zrušil rozhodnutie správneho orgánu o zaistení č. p. PPZ-HCP-BA9-210-019/2015-AV,
kedy síce došlo formálne k vydaniu príkazu na prepustenie, sťažovateľ bol však súbežne
znovu na základe rovnakého dôvodu zaistený.
Namietam preto predovšetkým porušenie postupu stanoveného v čl. 5 ods. 4
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kedy napriek tomu, že
sa sťažovateľ síce domáha (a formálne aj domôže) rozhodnutia o nezákonnosti pozbavenia
jeho slobody, k faktickému prepusteniu zo zaistenia nedôjde.
... Nové rozhodnutie o zaistení, ktoré bolo vyústením „ďalšieho konania“ po vrátení
veci krajským súdom, vydané po odstránení formálnych nedostatkov pôvodného
rozhodnutia smerujúce k opakovanému zaisteniu za dôvodu, pre ktoré bolo vydané i
predchádzajúce rozhodnutie zrušené krajským súdom, nemožno považovať za zákonné.
Osobitne poukazujeme na právo na osobnú slobodu a zabránenie svojvoľnému
a neospravedlniteľnému pozbaveniu osobnej slobody, ktoré musí byť ako základný koncept
chápaný vo vzťahu k jednotlivým prípadom pozbavenia osobnej slobody, ako aj k celému
čl. 5 Dohovoru.
... Mám za to, že formálne vydanie príkazu na prepustenie, bez realizácie tohto
prepustenia, nie je naplnením obsahu čl. 5 Dohovoru. Opakované zaistenie tej istej osoby
z rovnakého dôvodu, ktoré bolo už raz súdom vyhlásené za nezákonné, nie je súladné
s požiadavkou právomoci súdu prepustiť cudzinca na slobodu def. v čl. 5 Dohovoru
a rovnako nezodpovedá požiadavke zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, garantovanej
v čl. 17 ÚSR a čl. 8 Listiny. Rozhodnutie, ktoré je vydané v rozpore so zákonom - aj pokiaľ
ide o formálne vady rozhodnutia - má byť vždy sankcionované jeho vyhlásením za
nezákonné a prepustením zaisteného cudzinca.»
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež uvádza:
„Nad rámec, pre informáciu dopĺňame, že sťažovateľ bol medzičasom vyhostený,
nachádza sa v Na území Slovenskej republiky požiadal pred svojím odchodom
o udelenie azylu, pričom Ministerstvo vnútra SR, migračný úrad, vydal rozhodnutie
ČAS: MU-PO-21-24/2016-Ž zo dňa 16. 2. 2016, ktorým rozhodol o tom, že žiadateľovi
podľa § 12 ods. 2 písm. f) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žiadosť o azyl zamieta ako zjavne
neopodstatnenú. Toto rozhodnutie bolo následne zrušené rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 9 Saz/7/2016 zo dňa 20. 4. 2016, ktorý rozhodnutie migračného úradu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Práva na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8
Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho
rozhodnutím sp. zn. 10 SZa/6/2016 zo dňa 18. marca 2016 boli porušené.
Práva zaručené v čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho
rozhodnutím sp. zn. 10 SZa/6/2016 zo dňa 18. marca 2016 boli porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10 SZa/6/2016 zo dňa
18. marca 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V posudzovanej veci sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 SZa 6/2016 a jeho rozsudkom
z 18. marca 2016.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
V zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Vo vzťahu k sťažovateľom označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru ústavný
súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny,
ako aj čl. 5 dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, obsahujú tak právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
pozbavenia osobnej slobody a nariadil prepustenie, ak je toto obmedzenie nezákonné, ako aj
právo nebyť osobnej slobody pozbavený dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,
alebo byť prepustený počas konania (m. m. napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že
z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy, čl. 8 listiny a práv
vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže
čl. 17 ústavy a čl. 8 listiny zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 dohovoru (pozri napr.
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci
posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1
a 2 ústavy, čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
napadnutým postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom spoločne.
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv došlo (v podstate)
tým, že najvyšší súd vo svojom napadnutom rozsudku nesprávne posúdil kľúčovú otázku
namietanej veci, a to, že po zrušení (v poradí prvého) rozhodnutia správneho orgánu
o zaistení sťažovateľa rozsudkom krajského súdu zo 4. januára 2016, ktorým bolo okrem
iného nariadené bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia, sťažovateľ reálne
prepustený na slobodu nebol, keďže bezprostredne po jeho (podľa sťažovateľa formálnom)
prepustení bol predvedený správnym orgánom a na základe jeho (v poradí druhého)
rozhodnutia bol opätovne zaistený, čím sa de facto pokračovalo v pôvodnom zaistení, ktoré
bolo rozsudkom krajského súdu vyhlásené za nezákonné.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za
následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti, pričom vzal do úvahy aj rozsudok
krajského súdu zo 4. januára 2016, ktorým bolo zrušené (v poradí prvé) rozhodnutie
správneho orgánu o zaistení sťažovateľa z 27. novembra 2015, keďže obsah označeného
rozsudku krajského súdu je významný pre posúdenie opodstatnenosti námietok sťažovateľa.
Krajský súd rozsudok zo 4. januára 2016, ktorým zrušil rozhodnutie o zaistení
sťažovateľa z 27. novembra 2015 a nariadil jeho prepustenie, odôvodnil takto:
«... Pretože odporca nevykonal náležité dokazovanie na otázky, súvisiace
s dispozíciou navrhovateľa finančnými prostriedkami, resp. so zabezpečením jeho ev.
pobytu na slovenskom území (ubytovanie, zabezpečenie hradenia životných potrieb a pod.)
a svoju správnu úvahu v tomto smere zjavne založil iba na skutočnosti, že navrhovateľ mal
„pri sebe“ iba 30,42 eur, súd dospel k presvedčeniu, že iba takto zistený skutkový stav veci
bol nedostatočným pre relevantné posúdenie veci, resp. pre vydanie napadnutého
rozhodnutia. Preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. S poukazom na ust § 250sa ods. 7 O. s. p. nariadil bezodkladné prepustenie
navrhovateľa zo zaistenia.
Vzhľadom k dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia nebolo toto rozhodnutie
preskúmavané z pohľadu druhej, navrhovateľom vznesenej námietky, ktorou bola námietka
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V ďalšom konaní bude úlohou odporcu (pokiaľ bude realizovať výkon vydaného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa formou zaistenia navrhovateľa)
opätovne vypočuť navrhovateľa a vykonať náležité dokazovanie. Dokazovanie zamerať na
disponovanie (preukázanie) dostatočnými finančnými prostriedkami v zmysle zákona
o pobyte cudzincov (§ 6 ods. 2, resp. § 89 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov),
podobne ako na zabezpečenie jeho ev. pobytu na slovenskom území. Tiež na navrhovateľovo
správanie sa v prípade jeho prepustenia (z predvedenia), na otázku či zastupiteľský úrad
krajiny jeho štátnej príslušnosti požiadal o vydanie cestovného (ev. náhradného cestovného)
dokladu - ak nie prečo tak neurobil. Podľa obsahu takto doplneného dokazovania vykonať
prípadne aj ďalšie dokazovanie a to buď z vlastného podnetu, alebo na základe podnetu
navrhovateľa. Po doplnení dokazovania v naznačených smeroch vo veci vydať meritórne
rozhodnutie, jeho výrok či výroky náležite odôvodniť, aby z odôvodnenia bola jednoznačná
správna úvaha, ktorou sa odporca riadil pri jeho vydaní.»
Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
z 8. februára 2016, ktorým bolo potvrdené (v poradí druhé) rozhodnutie o zaistení
sťažovateľa z 5. januára 2016, v relevantnej časti, ktorá sa týka námietok sťažovateľa
uplatnených v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, napadnutý rozsudok odôvodnil takto:
„Na tomto mieste považuje odvolací súd k námietke navrhovateľa týkajúcej sa
nezákonnosti a nesúladu rozhodnutia odporcu o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na jeho neprepustenie zo zaistenia uviesť
nasledovné.
Na podporu tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľ predložil ako
podporný dôkaz rozsudok Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn.
9 As 111/2012 zo dňa 01. 11. 2012.
Odvolací súd po oboznámení sa s argumentáciou predloženého rozsudku musí
konštatovať, že v prípade navrhovateľa nebolo možné aplikovať závery a právnu
argumentáciu rozhodnutia Nejvyššího správního soudu Českej republiky, pretože z
rozsudku Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. 9 As 111/2012 zo dňa 01. 11.
2012 vyplýva, že v uvedenom prípade po zrušení pôvodného rozhodnutia o zaistení cudzinca
nedošlo k prepusteniu cudzinca zo zaistenia a správny orgán vydal nové rozhodnutie o jeho
zaistení, čo považoval Nejvyšší správní soud za pochybenie, rovnako tak toto pochybenie
vytkol krajskému súdu, ktorý tento postup aproboval, ktoré je podľa Nejvyššího správního
soudu zjavne v rozpore s čl. 15 ods. 2, in fine, návratovej smernice.
Pri porovnaní týchto dvoch prípadov, odvolací súd nezistil zhodu v skutkových
okolnostiach, ale naopak rozdiel videl v tom, že odporca v preskúmavanom prípade po
predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odporcu o jeho zaistení, navrhovateľa zo zaistenia
prepustil. Uvedené jednoznačne vyplýva z obsahu administratívneho spisu, konkrétne
z príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov. Podľa odvolacieho súdu neobstojí námietka navrhovateľa, že k jeho
prepusteniu zo zaistenia nedošlo, nakoľko z obsahu administratívneho spisu jednoznačne
vyplynulo, že navrhovateľ bol prepustený na slobodu dňa 05. 01. 2016 o 10.30 hod.
Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že toho istého dňa, teda 05. 01. 2016
o 10.40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OCP PZ Trnava a následne bol
predvedený na OCP PZ Trnava (z dôvodu podozrenia z jeho neoprávneného pobytu na
území SR), o čom svedčí záznam o jeho predvedení na OCP PZ Trnava zo dňa 05. 01. 2016
o 10.45 hod.
Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že po vypočutí navrhovateľa,
ktoré sa uskutočnilo dňa 05. 01. 2016 o 13.00 hod., a po vyhodnotení vyjadrenia jeho
bývalej manželky , ktorá bola vypočutá k možnostiam jeho ubytovania,
resp. k finančným a majetkovým pomerom, teda k alternatívam zaistenia a po konfrontácii
vyjadrenia navrhovateľa a jeho bývalej manželky, odporca vydal rozhodnutie o zaistení
navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.
Pre posúdenie dôvodnosti námietok navrhovateľa, ktorý namietal rozpor a nesúlad
rozhodnutia odporcu o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES
s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia, bolo preto primárne potrebné
posúdiť, či navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený.
S poukazom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné vychádzať,
odvolací súd ustálil, že námietky navrhovateľa, ktorými namietal, že odporca nebol
oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol
k pokračovaniu zaistenia, nemohli obstáť, pretože tvrdenia navrhovateľa, že k jeho
prepusteniu zo zaistenia nedošlo, sa nepreukázali ako pravdivé.
Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa
o nesúlade rozhodnutia o zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice nemohli obstáť, pretože
navrhovateľ bol preukázateľne zo zaistenia prepustený a k jeho zaisteniu, ktoré je
predmetom súdneho prieskumu došlo po tom, čo odporca vykonal dokazovanie potrebné
k posúdeniu existencie alternatív zaistenia, k čomu ho zaviazal po predchádzajúcom zrušení
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa krajský súd.“
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej,
vychádzajúc najmä z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
(osobitne jeho citovanej časti), dospel k záveru, že nevykazuje znaky svojvôle,
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformným spôsobom objasnil všetky pre posudzovanú vec
podstatné skutočnosti a dal náležitú a podrobnú odpoveď na všetky sťažovateľom vznesené
výhrady.
Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa, že po zrušení predchádzajúceho
rozhodnutia o zaistení nemohol byť sťažovateľ opätovne zaistený, pretože
z predchádzajúceho zaistenia nebol reálne prepustený na slobodu tak, ako to nariadil krajský
súd vo svojom zrušujúcom rozsudku, ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru najvyšší
súd v napadnutom rozsudku dospel k ústavne udržateľnému záveru, keď, vychádzajúc
z obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj príkaz na prepustenie sťažovateľa
zo zaistenia, konštatoval, že sťažovateľ bol 5. januára 2016 o 10.30 h zo zaistenia riadne
prepustený na slobodu tak, ako to nariadil krajský súd. Na uvedenej skutočnosti nemôže nič
zmeniť ani tá skutočnosť, že sťažovateľ bol v krátkom čase po prepustení (5. januára 2016
o 10.40 h) správnym orgánom predvedený a opätovne zaistený. Konajúci správny orgán mal
totiž v zmysle rozsudku krajského súdu povinnosť vykonať ďalšie dokazovanie na účely
náležitého objasnenia skutkového stavu a povinnosť svoje rozhodnutie o prípadnom
opätovnom zaistení sťažovateľa riadne odôvodniť. Ak správny orgán po vykonaní úkonov
nariadených krajským súdom dospel k záveru, že sú splnené všetky zákonnom
a medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre opätovné zaistenie sťažovateľa
(splnenie ktorých v konečnom dôsledku bolo podrobené revíznej právomoci krajského súdu
i najvyššieho súdu na základe sťažovateľom podaného opravného prostriedku, resp.
odvolania), zrušujúci rozsudok krajského súdu nepredstavoval pre opätovné zaistenie
sťažovateľa žiadnu právnu prekážku. Naopak, promptný postup správneho orgánu po
prepustení sťažovateľa možno v okolnostiach prípadu považovať za súladný so sledovaným
účelom zaistenia, ktorým bolo zabezpečenie sťažovateľa pre účely výkonu jeho
administratívneho vyhostenia, keďže podľa názoru správneho orgánu existovalo dôvodné
podozrenie, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhosteniu vyhol.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nesignalizuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených
práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. augusta 2016