Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 645/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou Mgr. Jarmilou

Karak Vargovou, Brečtanová 21, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 2 a podľa a 2 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. marca 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2016

doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Jarmilou Karak Vargovou, Brečtanová 21,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 18. marca 2016 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že po podmienečnom prepustení sťažovateľa

z výkonu trestu odňatia slobody, oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava

(ďalej aj „správny orgán“) podľa a

Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) vydalo 27. novembra 2015 rozhodnutie

o administratívnom vyhostení sťažovateľa, ktorý je štátnym občanom

. V rovnaký deň (27. novembra 2015) správny orgán podľa § 88 ods. 1 písm. b)

zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA9-210-019/2015-AV rozhodol

aj o zaistení sťažovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia, a to na dobu do

zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 27. mája 2016.

Proti označenému rozhodnutiu o zaistení sťažovateľ podal opravný prostriedok,

o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom

č. k. -48 zo 4. januára 2016 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa

zrušil a vec vrátil správnemu orgánu

na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom rozsudku zo 4. januára 2016 zároveň nariadil

bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia.

Dňa 5. januára 2016 o 10.30 h bol sťažovateľ na základe príkazu na prepustenie na

slobodu prepustený zo zaistenia v priestoroch Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov

Medveďov. Toho istého dňa (5. januára 2016) o 10.40 h bol kontrolovaný hliadkou

oddelenia cudzineckej polície Trnava a z dôvodu podozrenia z neoprávneného pobytu na

území Slovenskej republiky bol predvedený na uvedený policajný útvar. Po vypočutí

sťažovateľa a po doplnení dokazovania v zmysle pokynov krajského súdu udelených

správnemu orgánu v zrušujúcom rozsudku krajského súdu zo 4. januára 2016 správny orgán

rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BA9-6-066/2016-AV z 5. januára 2016 rozhodol podľa § 88

ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov o opätovnom zaistení sťažovateľa na účel

výkonu administratívneho vyhostenia, a to na dobu do zrealizovania výkonu

administratívneho vyhostenia, najdlhšie však do 27. marca 2016. Proti rozhodnutiu

o zaistení z 5. januára 2016 sťažovateľ podal opravný prostriedok, o ktorom krajský súd

rozhodol rozsudkom č. k. -55 z 8. februára 2016 tak, že rozhodnutie správneho

orgánu o zaistení sťažovateľa podľa potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -55 z 8. februára 2016, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie správneho orgánu, sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom najvyšší

súd napadnutým rozsudkom č. k. -88 z 18. marca 2016 rozhodol tak, že

rozhodnutie krajského súdu z 8. februára 2016 podľa § 219 v spojení s § 246c v tom čase

platného ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie svojich práv

označených v sťažnosti rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -88 z 18. marca

2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

«Sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv práve týmto rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ).

Sťažovateľ tak bol opakovane zaistený z rovnakého dôvodu, ktorého nezákonnosť

bola vyslovená predchádzajúcim zrušovacím rozsudkom krajského súdu (i keď iba z dôvodu

formálnych nedostatkov rozhodnutia o zaistení), policajným orgánom, ktorý operoval mimo

svojho obvodu (v obvode OCP PZ Dunajská Streda), pričom je z postupu úplne zrejmé, že

išlo iba o formálne prepustenie bez reálneho nadobudnutia osobnej slobody, pričom

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje takýto postup za súladný so zákonom, ako aj

s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.

... Podstata porušenia základných práv sťažovateľa spočíva v neprepustení

sťažovateľa zo zaistenia na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. , ktorým

zrušil rozhodnutie správneho orgánu o zaistení č. p. PPZ-HCP-BA9-210-019/2015-AV,

kedy síce došlo formálne k vydaniu príkazu na prepustenie, sťažovateľ bol však súbežne

znovu na základe rovnakého dôvodu zaistený.

Namietam preto predovšetkým porušenie postupu stanoveného v čl. 5 ods. 4

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kedy napriek tomu, že

sa sťažovateľ síce domáha (a formálne aj domôže) rozhodnutia o nezákonnosti pozbavenia

jeho slobody, k faktickému prepusteniu zo zaistenia nedôjde.

... Nové rozhodnutie o zaistení, ktoré bolo vyústením „ďalšieho konania“ po vrátení

veci krajským súdom, vydané po odstránení formálnych nedostatkov pôvodného

rozhodnutia smerujúce k opakovanému zaisteniu za dôvodu, pre ktoré bolo vydané i

predchádzajúce rozhodnutie zrušené krajským súdom, nemožno považovať za zákonné.

Osobitne poukazujeme na právo na osobnú slobodu a zabránenie svojvoľnému

a neospravedlniteľnému pozbaveniu osobnej slobody, ktoré musí byť ako základný koncept

chápaný vo vzťahu k jednotlivým prípadom pozbavenia osobnej slobody, ako aj k celému

čl. 5 Dohovoru.

... Mám za to, že formálne vydanie príkazu na prepustenie, bez realizácie tohto

prepustenia, nie je naplnením obsahu čl. 5 Dohovoru. Opakované zaistenie tej istej osoby

z rovnakého dôvodu, ktoré bolo už raz súdom vyhlásené za nezákonné, nie je súladné

s požiadavkou právomoci súdu prepustiť cudzinca na slobodu def. v čl. 5 Dohovoru

a rovnako nezodpovedá požiadavke zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, garantovanej

v čl. 17 ÚSR a čl. 8 Listiny. Rozhodnutie, ktoré je vydané v rozpore so zákonom - aj pokiaľ

ide o formálne vady rozhodnutia - má byť vždy sankcionované jeho vyhlásením za

nezákonné a prepustením zaisteného cudzinca.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež uvádza:

„Nad rámec, pre informáciu dopĺňame, že sťažovateľ bol medzičasom vyhostený,

nachádza sa v Na území Slovenskej republiky požiadal pred svojím odchodom

o udelenie azylu, pričom Ministerstvo vnútra SR, migračný úrad, vydal rozhodnutie

ČAS: MU-PO-21-24/2016-Ž zo dňa 16. 2. 2016, ktorým rozhodol o tom, že žiadateľovi

podľa a o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žiadosť o azyl zamieta ako zjavne

neopodstatnenú. Toto rozhodnutie bolo následne zrušené rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. zo dňa 20. 4. 2016, ktorý rozhodnutie migračného úradu

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Práva na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v a v

Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho

rozhodnutím sp. zn. zo dňa 18. marca 2016 boli porušené.

Práva zaručené v čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho

rozhodnutím sp. zn. zo dňa 18. marca 2016 boli porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

18. marca 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR...

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

V posudzovanej veci sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 2 a podľa a 2 listiny a práv podľa a 4 dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 18. marca 2016.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

V zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vo vzťahu k sťažovateľom označeným článkom , listiny a dohovoru ústavný

súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že , listiny,

ako aj čl. 5 dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, obsahujú tak právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

pozbavenia osobnej slobody a nariadil prepustenie, ak je toto obmedzenie nezákonné, ako aj

právo nebyť osobnej slobody pozbavený dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,

alebo byť prepustený počas konania (m. m. napr. , ,

). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že

z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom , listiny a práv

vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže

a listiny zahŕňajú aj práva vyplývajúce z dohovoru (pozri napr.

, , ). Ústavný súd preto v predmetnej veci

posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1

a 2 , a 2 listiny a jeho práv vyplývajúcich z a 4 dohovoru

napadnutým postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým rozsudkom spoločne.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv došlo (v podstate)

tým, že najvyšší súd vo svojom napadnutom rozsudku nesprávne posúdil kľúčovú otázku

namietanej veci, a to, že po zrušení (v poradí prvého) rozhodnutia správneho orgánu

o zaistení sťažovateľa rozsudkom krajského súdu zo 4. januára 2016, ktorým bolo okrem

iného nariadené bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia, sťažovateľ reálne

prepustený na slobodu nebol, keďže bezprostredne po jeho (podľa sťažovateľa formálnom)

prepustení bol predvedený správnym orgánom a na základe jeho (v poradí druhého)

rozhodnutia bol opätovne zaistený, čím sa de facto pokračovalo v pôvodnom zaistení, ktoré

bolo rozsudkom krajského súdu vyhlásené za nezákonné.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za

následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti, pričom vzal do úvahy aj rozsudok

krajského súdu zo 4. januára 2016, ktorým bolo zrušené (v poradí prvé) rozhodnutie

správneho orgánu o zaistení sťažovateľa z 27. novembra 2015, keďže obsah označeného

rozsudku krajského súdu je významný pre posúdenie opodstatnenosti námietok sťažovateľa.

Krajský súd rozsudok zo 4. januára 2016, ktorým zrušil rozhodnutie o zaistení

sťažovateľa z 27. novembra 2015 a nariadil jeho prepustenie, odôvodnil takto:

«... Pretože odporca nevykonal náležité dokazovanie na otázky, súvisiace

s dispozíciou navrhovateľa finančnými prostriedkami, resp. so zabezpečením jeho ev.

pobytu na slovenskom území (ubytovanie, zabezpečenie hradenia životných potrieb a pod.)

a svoju správnu úvahu v tomto smere zjavne založil iba na skutočnosti, že navrhovateľ mal

„pri sebe“ iba 30,42 eur, súd dospel k presvedčeniu, že iba takto zistený skutkový stav veci

bol nedostatočným pre relevantné posúdenie veci, resp. pre vydanie napadnutého

rozhodnutia. Preto napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. S poukazom na ust nariadil bezodkladné prepustenie

navrhovateľa zo zaistenia.

Vzhľadom k dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia nebolo toto rozhodnutie

preskúmavané z pohľadu druhej, navrhovateľom vznesenej námietky, ktorou bola námietka

nesprávneho právneho posúdenia veci.

V ďalšom konaní bude úlohou odporcu (pokiaľ bude realizovať výkon vydaného

rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa formou zaistenia navrhovateľa)

opätovne vypočuť navrhovateľa a vykonať náležité dokazovanie. Dokazovanie zamerať na

disponovanie (preukázanie) dostatočnými finančnými prostriedkami v zmysle zákona

o pobyte cudzincov (§ 6 ods. 2, resp. § 89 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov),

podobne ako na zabezpečenie jeho ev. pobytu na slovenskom území. Tiež na navrhovateľovo

správanie sa v prípade jeho prepustenia (z predvedenia), na otázku či zastupiteľský úrad

krajiny jeho štátnej príslušnosti požiadal o vydanie cestovného (ev. náhradného cestovného)

dokladu - ak nie prečo tak neurobil. Podľa obsahu takto doplneného dokazovania vykonať

prípadne aj ďalšie dokazovanie a to buď z vlastného podnetu, alebo na základe podnetu

navrhovateľa. Po doplnení dokazovania v naznačených smeroch vo veci vydať meritórne

rozhodnutie, jeho výrok či výroky náležite odôvodniť, aby z odôvodnenia bola jednoznačná

správna úvaha, ktorou sa odporca riadil pri jeho vydaní.»

Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

z 8. februára 2016, ktorým bolo potvrdené (v poradí druhé) rozhodnutie o zaistení

sťažovateľa z 5. januára 2016, v relevantnej časti, ktorá sa týka námietok sťažovateľa

uplatnených v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Na tomto mieste považuje odvolací súd k námietke navrhovateľa týkajúcej sa

nezákonnosti a nesúladu rozhodnutia odporcu o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/115/ES s ohľadom na jeho neprepustenie zo zaistenia uviesť

nasledovné.

Na podporu tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľ predložil ako

podporný dôkaz rozsudok Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 01. 11. 2012.

Odvolací súd po oboznámení sa s argumentáciou predloženého rozsudku musí

konštatovať, že v prípade navrhovateľa nebolo možné aplikovať závery a právnu

argumentáciu rozhodnutia Nejvyššího správního soudu Českej republiky, pretože z

rozsudku Nejvyššího správního soudu Českej republiky sp. zn. zo dňa 01. 11.

2012 vyplýva, že v uvedenom prípade po zrušení pôvodného rozhodnutia o zaistení cudzinca

nedošlo k prepusteniu cudzinca zo zaistenia a správny orgán vydal nové rozhodnutie o jeho

zaistení, čo považoval Nejvyšší správní soud za pochybenie, rovnako tak toto pochybenie

vytkol krajskému súdu, ktorý tento postup aproboval, ktoré je podľa Nejvyššího správního

soudu zjavne v rozpore s čl. 15 ods. 2, in fine, návratovej smernice.

Pri porovnaní týchto dvoch prípadov, odvolací súd nezistil zhodu v skutkových

okolnostiach, ale naopak rozdiel videl v tom, že odporca v preskúmavanom prípade po

predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odporcu o jeho zaistení, navrhovateľa zo zaistenia

prepustil. Uvedené jednoznačne vyplýva z obsahu administratívneho spisu, konkrétne

z príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia

pre cudzincov. Podľa odvolacieho súdu neobstojí námietka navrhovateľa, že k jeho

prepusteniu zo zaistenia nedošlo, nakoľko z obsahu administratívneho spisu jednoznačne

vyplynulo, že navrhovateľ bol prepustený na slobodu dňa 05. 01. 2016 o 10.30 hod.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že toho istého dňa, teda 05. 01. 2016

o 10.40 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OCP PZ Trnava a následne bol

predvedený na OCP PZ Trnava (z dôvodu podozrenia z jeho neoprávneného pobytu na

území SR), o čom svedčí záznam o jeho predvedení na OCP PZ Trnava zo dňa 05. 01. 2016

o 10.45 hod.

Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplynulo, že po vypočutí navrhovateľa,

ktoré sa uskutočnilo dňa 05. 01. 2016 o 13.00 hod., a po vyhodnotení vyjadrenia jeho

bývalej manželky , ktorá bola vypočutá k možnostiam jeho ubytovania,

resp. k finančným a majetkovým pomerom, teda k alternatívam zaistenia a po konfrontácii

vyjadrenia navrhovateľa a jeho bývalej manželky, odporca vydal rozhodnutie o zaistení

navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Pre posúdenie dôvodnosti námietok navrhovateľa, ktorý namietal rozpor a nesúlad

rozhodnutia odporcu o jeho zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES

s ohľadom na neprepustenie navrhovateľa zo zaistenia, bolo preto primárne potrebné

posúdiť, či navrhovateľ bol zo zaistenia prepustený.

S poukazom na obsah administratívneho spisu, z ktorého bolo potrebné vychádzať,

odvolací súd ustálil, že námietky navrhovateľa, ktorými namietal, že odporca nebol

oprávnený vydať rozhodnutie o opakovanom zaistení, nakoľko tento postup viedol

k pokračovaniu zaistenia, nemohli obstáť, pretože tvrdenia navrhovateľa, že k jeho

prepusteniu zo zaistenia nedošlo, sa nepreukázali ako pravdivé.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa

o nesúlade rozhodnutia o zaistení s čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 15 ods. 2 návratovej smernice nemohli obstáť, pretože

navrhovateľ bol preukázateľne zo zaistenia prepustený a k jeho zaisteniu, ktoré je

predmetom súdneho prieskumu došlo po tom, čo odporca vykonal dokazovanie potrebné

k posúdeniu existencie alternatív zaistenia, k čomu ho zaviazal po predchádzajúcom zrušení

rozhodnutia o zaistení navrhovateľa krajský súd.“

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej,

vychádzajúc najmä z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

(osobitne jeho citovanej časti), dospel k záveru, že nevykazuje znaky svojvôle,

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformným spôsobom objasnil všetky pre posudzovanú vec

podstatné skutočnosti a dal náležitú a podrobnú odpoveď na všetky sťažovateľom vznesené

výhrady.

Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa, že po zrušení predchádzajúceho

rozhodnutia o zaistení nemohol byť sťažovateľ opätovne zaistený, pretože

z predchádzajúceho zaistenia nebol reálne prepustený na slobodu tak, ako to nariadil krajský

súd vo svojom zrušujúcom rozsudku, ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru najvyšší

súd v napadnutom rozsudku dospel k ústavne udržateľnému záveru, keď, vychádzajúc

z obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj príkaz na prepustenie sťažovateľa

zo zaistenia, konštatoval, že sťažovateľ bol 5. januára 2016 o 10.30 h zo zaistenia riadne

prepustený na slobodu tak, ako to nariadil krajský súd. Na uvedenej skutočnosti nemôže nič

zmeniť ani tá skutočnosť, že sťažovateľ bol v krátkom čase po prepustení (5. januára 2016

o 10.40 h) správnym orgánom predvedený a opätovne zaistený. Konajúci správny orgán mal

totiž v zmysle rozsudku krajského súdu povinnosť vykonať ďalšie dokazovanie na účely

náležitého objasnenia skutkového stavu a povinnosť svoje rozhodnutie o prípadnom

opätovnom zaistení sťažovateľa riadne odôvodniť. Ak správny orgán po vykonaní úkonov

nariadených krajským súdom dospel k záveru, že sú splnené všetky zákonnom

a medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre opätovné zaistenie sťažovateľa

(splnenie ktorých v konečnom dôsledku bolo podrobené revíznej právomoci krajského súdu

i najvyššieho súdu na základe sťažovateľom podaného opravného prostriedku, resp.

odvolania), zrušujúci rozsudok krajského súdu nepredstavoval pre opätovné zaistenie

sťažovateľa žiadnu právnu prekážku. Naopak, promptný postup správneho orgánu po

prepustení sťažovateľa možno v okolnostiach prípadu považovať za súladný so sledovaným

účelom zaistenia, ktorým bolo zabezpečenie sťažovateľa pre účely výkonu jeho

administratívneho vyhostenia, keďže podľa názoru správneho orgánu existovalo dôvodné

podozrenie, že sťažovateľ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhosteniu vyhol.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nesignalizuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených

práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. augusta 2016