Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 501/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Emilom Molnárom,

advokátska kancelária Dr. Molnár & Partners, Záhradnícka 9, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako dedič poručiteľky bola

účastníčkou dedičského konania vedeného pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , v rámci ktorého okresný súd uznesením z 19. mája 2010

určil všeobecnú hodnotu dedičstva a potvrdil nadobudnutie dedičstva

, ktorému uložil povinnosť vyplatiť ustupujúcim dedičkám každej

po 16 697,96 €. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podali obe ustupujúce dedičky

odvolanie. Krajský súd v Žiline rozhodol o odvolaniach ustupujúcich dedičov uznesením

sp. zn. , ktorým odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie a samostatným výrokom odmietol odvolanie dedičky

. Sťažovateľka nespokojná s označeným rozhodnutím krajského súdu podala proti

nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým zrušil

dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vo výroku, ktorým zrušil uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 19. mája 2010 a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil

na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že dovolanie podala z dôvodu vymedzeného

v v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sťažovateľka namietala, že je postihnuté inou

vadou konania v zmysle , ako aj namietala, že napadnuté

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)

. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky pochybil a nedostatočne odôvodnil svoje

rozhodnutie, ak zrušil dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodu vady

konania podľa bez toho, aby sa vysporiadal aj s ňou namietanými

dovolacími dôvodmi podľa a . Z uvedeného dôvodu

sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne a porušujúce jej označené práva.

V tejto súvislosti argumentuje tým, že išlo „o zásadné argumenty, reagujúce na argumenty

odvolacieho súdu obsiahnuté v Druhostupňovom uznesení, pričom je daná reálna hrozby, že

2

argumenty nebude možné v budúcnosti podrobiť prieskumnej právomoci Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie práv

sťažovateľky napadnutým uznesením „na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

a a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd“ a zruší napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vráti na ďalšie

konanie. Zároveň si sťažovateľka uplatnila aj náhradu trov konania v sume 363,79 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

3

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd zrušil dovolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu z dôvodu existencie vady podľa

bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s namietanými dovolacími

dôvodmi podľa a . Sťažovateľka v uvedenom vidí porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

4

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd považoval za vhodné

poukázať na to, že od reformy civilného procesu z roku 1991, ktorým sa civilný proces

vrátil modifikovane k prvorepublikovým moderným tradíciám, sa dovolaním označujú

v podstate dva odlišné procesné inštitúty (porov. , ). Jedným je

ochrana proti najzávažnejším procesným záťažiam, tzv. zmätočné dovolanie podľa § 237

, kde rozhodnutie o jeho prípustnosti a opodstatnenosti v podstate splýva. Druhým

je dovolanie podľa a . Cieľom tohto druhého dovolania je zjednotiť

rozdielne názory, spravidla hmotnoprávne, krajského súdu a okresného súdu na jednu vec,

a tým zjednocovanie judikatúry vôbec. Obrazne povedané, ide aj o súdenie medzi súdmi,

ktoré rozhoduje najvyšší súd (m. m. ).

5

V danom prípade bola prípustnosť sťažovateľkinho dovolania založená primárne

existenciou vady zmätočnosti konania podľa , ktorá vždy vedie

k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Dôvody prípustnosti

dovolania vymedzené v sú výlučne procesného charakteru a pri zistení

existencie vady podľa , aj podľa názoru ústavného súdu neprichádzalo do úvahy

sa zaoberať namietanými hmotnoprávnymi aspektmi (teda dôvodmi, ktorými možno

odôvodniť inak prípustné dovolanie podľa , resp. ), keďže je nevyhnutné

proces opakovať, preto by bolo predčasné zaujať stanovisko k právnemu posúdeniu veci.

Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

bral do úvahy aj skutočnosť, že ide o zrušovacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým sa

konanie nekončí (nemeritórne rozhodnutie, pozn.) a skutočnosť, že v prípade opätovného

rozhodnutia krajského súdu bude mať sťažovateľka na základe jej sťažnostnej argumentácie

(sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že v zmysle judikatúry najvyššieho súdu podací

lístok o podaní doporučenej zásielky je len dôkazom o zaslaní listovej zásielky, ale

nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky, pozn.) k dispozícii dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. a) v spojení s .

Ústavný súd v kontexte už uvedeného po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné.

Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní

a relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd

tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru umožnila dospieť k záveru,

ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

6

2. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa , ústavný súd

konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa . Článok

48 ods. 2 upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv účastníkov konania,

preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovateľka označila základné právo nielen označením

príslušného článku , ale aj jeho slovným pomenovaním, čo sťažovateľka neurobila

v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnosti

nie je možné určiť, ktoré parciálne právo podľa označeného článku mala

sťažovateľka na mysli.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení

s jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názor

sťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa v spojení

s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah nedostatkov

zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci

ústavného súdu ustanovuje a , a síce jednoznačné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitým

návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách

sťažovateľa nerozhodoval.

7

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016

8