Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 501/2016
PDF · 160.03 KB
No categories available
III. ÚS 501/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Emilom Molnárom,
advokátska kancelária Dr. Molnár & Partners, Záhradnícka 9, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 234/2014 z 27. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 234/2014
z 27. januára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako dedič poručiteľky bola
účastníčkou dedičského konania vedeného pred Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 22 D 668/1997, v rámci ktorého okresný súd uznesením z 19. mája 2010
určil všeobecnú hodnotu dedičstva a potvrdil nadobudnutie dedičstva
, ktorému uložil povinnosť vyplatiť ustupujúcim dedičkám každej
po 16 697,96 €. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podali obe ustupujúce dedičky
odvolanie. Krajský súd v Žiline rozhodol o odvolaniach ustupujúcich dedičov uznesením
sp. zn. 10 CoD 20/2011, ktorým odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie a samostatným výrokom odmietol odvolanie dedičky
. Sťažovateľka nespokojná s označeným rozhodnutím krajského súdu podala proti
nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým zrušil
dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vo výroku, ktorým zrušil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 22 D 668/1997 z 19. mája 2010 a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že dovolanie podala z dôvodu vymedzeného
v § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň sťažovateľka namietala, že je postihnuté inou
vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ako aj namietala, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c)
OSP. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky pochybil a nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie, ak zrušil dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodu vady
konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP bez toho, aby sa vysporiadal aj s ňou namietanými
dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Z uvedeného dôvodu
sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne a porušujúce jej označené práva.
V tejto súvislosti argumentuje tým, že išlo „o zásadné argumenty, reagujúce na argumenty
odvolacieho súdu obsiahnuté v Druhostupňovom uznesení, pričom je daná reálna hrozby, že
2
argumenty nebude možné v budúcnosti podrobiť prieskumnej právomoci Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky“.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie práv
sťažovateľky napadnutým uznesením „na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd“ a zruší napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie. Zároveň si sťažovateľka uplatnila aj náhradu trov konania v sume 363,79 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
3
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd zrušil dovolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu z dôvodu existencie vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP
bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s namietanými dovolacími
dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Sťažovateľka v uvedenom vidí porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd úvodom považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
4
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd považoval za vhodné
poukázať na to, že od reformy civilného procesu z roku 1991, ktorým sa civilný proces
vrátil modifikovane k prvorepublikovým moderným tradíciám, sa dovolaním označujú
v podstate dva odlišné procesné inštitúty (porov. II. ÚS 398/08, II. ÚS 65/2010). Jedným je
ochrana proti najzávažnejším procesným záťažiam, tzv. zmätočné dovolanie podľa § 237
OSP, kde rozhodnutie o jeho prípustnosti a opodstatnenosti v podstate splýva. Druhým
je dovolanie podľa § 238 a § 239 OSP. Cieľom tohto druhého dovolania je zjednotiť
rozdielne názory, spravidla hmotnoprávne, krajského súdu a okresného súdu na jednu vec,
a tým zjednocovanie judikatúry vôbec. Obrazne povedané, ide aj o súdenie medzi súdmi,
ktoré rozhoduje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 313/2015).
5
V danom prípade bola prípustnosť sťažovateľkinho dovolania založená primárne
existenciou vady zmätočnosti konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorá vždy vedie
k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Dôvody prípustnosti
dovolania vymedzené v § 237 OSP sú výlučne procesného charakteru a pri zistení
existencie vady podľa § 237 OSP, aj podľa názoru ústavného súdu neprichádzalo do úvahy
sa zaoberať namietanými hmotnoprávnymi aspektmi (teda dôvodmi, ktorými možno
odôvodniť inak prípustné dovolanie podľa § 238, resp. § 239 OSP), keďže je nevyhnutné
proces opakovať, preto by bolo predčasné zaujať stanovisko k právnemu posúdeniu veci.
Ústavný súd pri posudzovaní ústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
bral do úvahy aj skutočnosť, že ide o zrušovacie rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým sa
konanie nekončí (nemeritórne rozhodnutie, pozn.) a skutočnosť, že v prípade opätovného
rozhodnutia krajského súdu bude mať sťažovateľka na základe jej sťažnostnej argumentácie
(sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že v zmysle judikatúry najvyššieho súdu podací
lístok o podaní doporučenej zásielky je len dôkazom o zaslaní listovej zásielky, ale
nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky, pozn.) k dispozícii dovolanie podľa § 421 ods. 1
písm. a) v spojení s § 432 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
Ústavný súd v kontexte už uvedeného po preskúmaní napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné.
Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú
zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní
a relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd
tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru,
ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
6
2. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
konštatuje nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Článok
48 ods. 2 ústavy upravuje hneď niekoľko základných parciálnych práv účastníkov konania,
preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovateľka označila základné právo nielen označením
príslušného článku ústavy, ale aj jeho slovným pomenovaním, čo sťažovateľka neurobila
v petite svojej sťažnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnosti
nie je možné určiť, ktoré parciálne právo podľa označeného článku ústavy mala
sťažovateľka na mysli.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení
s jeho neurčitým petitom významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny názor
sťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa ústavy v spojení
s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah nedostatkov
zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Pretože sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci
ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s určitým
návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne
zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už o ďalších požiadavkách
sťažovateľa nerozhodoval.
7
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016
8