Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 493/2016
PDF · 242.52 KB
No categories available
III. ÚS 493/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na verejné prejednanie
jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na náhradu škody rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 4 C 6/2012 z 30. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 6 Co 46/2014 z 24. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 505/2014 z 27. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na verejné prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na verejné prejednanie jeho veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na náhradu
škody rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 6/2012
z 30. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 46/2014 z 24. februára
2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 505/2014 z 27. januára 2016
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd svojím napadnutým rozsudkom zamietol návrh
sťažovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1 277,90 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne od 12. septembra 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu
náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom.
Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že mu vznikla škoda pozostávajúca z uhradených
trov obhajoby v trestnom konaní dôsledkom vydania nezákonných rozhodnutí v období
od začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia proti sťažovateľovi až po oslobodenie
sťažovateľa spod obžaloby. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd svojím
napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Proti uvedenému
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy
porušením v zmysle podmienky pre uplatnenie si náhrady škody a „Lehota na uplatnenie
2
nároku začala plynúť po doručení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2To 15/2010, t. j. 11. 08. 2010...
V konkrétnej veci je však odôvodňovaný právny úkon, ktorý nie je v príčinnej
súvislosti so vznikom škody. Odôvodnenie nezákonnosti uznesenia vyšetrovateľa
a právoplatnosť tohto procesného úkonu nevyvolali úkony právnej služby obhajcom a nie
toto rozhodnutie policajta v služobnom pomere s Ministerstvom vnútra SR nie je
nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého bolo uplatnené právo poškodeného
sťažovateľa.“.
Sťažovateľ tiež v sťažnosti vytkol vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu, že „Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa bez nariadenia pojednávania
a tým účastníkovi odňal právo konať pred súdom. Ak by bolo totiž dodržané právo
na verejné konanie a konanie v primeranej lehote, nebol by súdom vyvolaný problém vôbec
vznikol...
Ak by totiž odvolací súd konal verejne, bol by okrem vyššie uvedeného musel
rozhodnúť aj o pripustení dovolania v zmysle § 238 O. s. p. Ak by bolo dovolanie odvolacím
súdom pripustené, išlo o právny názor mimoriadneho významu a kumulovalo by sa ešte viac
neobjasnených skutočností. Tým, že nebol účastník upovedomený - predvolaný na odvolacie
konanie, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.“.
Sťažovateľ namietol aj nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu
v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čím podľa neho došlo
k odňatiu práva konať pred súdom.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že
„Odmietnutie dovolacím súdom je rozhodnutím rigoróznym a vychádzajúcim čisto
zo zvyklosti aplikácie ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. a podľa môjho názoru aj nesprávnej
aplikácie ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p.
Ak totiž porušením práva na konanie pred súdom a porušením práva na verejné
prejednanie veci v primeranej lehote nedošlo odvolacím súdom k rozhodnutiu o prípustnosti
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, tak dovolací
3
musí skúmať v zmysle zásady oficiality takpovediac ex offo aj dovolaním nevytýkané iné
dôvody pre povolenie dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Musí ale skúmať aj to,
či odvolací súd mal aj bez návrhu účastníka konania, ktorý bol zbavený práva konať
pred súdom, či sú naplnené zákonné podmienky, aby bolo dovolanie proti potvrdzujúcemu
rozsudku prípustné! Dovolací súd musel skúmať, či ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu.“.
Sťažovateľ napokon zhrnul, že „Súd I. stupňa v konaní o náhrade škody rozhodol
a porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces. Odvolací súd porušil
právo na spravodlivý proces, porušil právo na rovnosť strán, porušil právo konanie viesť
verejne a aj odôvodnením porušil právo na možnosť konať pred súdom a porušil aj právo
na účinný opravný prostriedok.
Dovolací súd porušil právo na spravodlivý proces a neskúmal, či odvolací súd mal
pripustiť dovolanie. Porušil právo na konanie pred súdom, keď neodôvodnil, že právoplatné
a vykonateľné rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave neboli rozhodnutiami, ktoré
v príčinnej súvislosti vyvolali trovy obhajcu, a tým spôsobili sťažovateľovi škodu.“.
Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal vydať tento nález:
«I. Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 505/2014 zo dňa 27. 01. 2016 boli
základné práva sťažovateľa na náhradu škody, prerokovanie jeho veci verejne,
bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote, v jeho prítomnosti a právo na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd porušené.
II. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 46/2014 zo dňa 24. 02. 2014
boli základné práva sťažovateľa na náhradu škody, prerokovanie jeho veci verejne,
bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote a v jeho prítomnosti a právo na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd porušené.
III. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 4C 6/2012 zo dňa 30. 09. 2013
boli základné práva sťažovateľa na náhradu škody, prerokovanie jeho veci verejne,
bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote a v jeho prítomnosti a právo na účinný
4
opravný prostriedok podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd porušené.
IV. Ústavný súd SR ruší Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 505/2014
zo dňa 27. 01. 2016 a jemu predchádzajúci Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
6Co 46/2014 zo dňa 24. 02. 2014.
V. Ústavný súd SR mení Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 4C 6/2012
zo dňa 30. 09. 2013 nasledovne:
„Žalovaní 1/ Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 84 Bratislava a 2/ Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.277,90 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.277,90 € od 12. 09. 2011 do zaplatenia
poštovým poukazom na adresu trvalého bydliska sťažovateľa:
do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“
„Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 247,51 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Jozefa Holiča vedený číslo účtu:
do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“
VI. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške
5.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť k rukám
sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.
VII. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní
pred Ústavným súdom SR vo výške 363,79 € s DPH, ktoré sú porušovatelia povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Jozefa Holiča
vedený v do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.»
II.
5
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal
6
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľovi ochranu jeho právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 6/2012 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, a preto
nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 12. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
7
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu
nemajúci oporu v zákone. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že «Odvolací súd
8
je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že jediným rozhodnutím vykazujúcim znaky
„nezákonného rozhodnutia“, od ktorého žalobca mohol odvíjať nárok na náhradu škody,
je uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 30. 5. 2000 č. k. ČVS:
. Keďže toto bolo vydané pred 1. 7. 2004 správne postupoval súd prvého stupňa,
keď žalovaný nárok posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 zákona č. 514/2003
Z. z.). Ďalšie žalobcom označené rozhodnutia súdov nemožno považovať za nezákonné,
keďže tieto nenadobudli právoplatnosť. V tejto súvislosti treba uviesť, že zák. č. 58/1969 Zb.
(§ 4 ods. 1 prvá veta) rovnako ako zák. č. 514/2003 Z. z. (§ 6 ods. 1 prvá veta) viažu vznik
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím na to, že nezákonné
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené prípadne zmenené
príslušným orgánom. Ani jedno z vyššie uvedených rozhodnutí Okresného súdu
Bratislava III, ktorými bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery,
nenadobudlo právoplatnosť, pretože tieto rozhodnutia zrušil odvolací súd, ktorý napokon
žalobcu právoplatne oslobodil spod obžaloby. Rovnako možno súhlasiť so súdom prvého
stupňa, že podanie obžaloby nie je nezákonným rozhodnutím ani nesprávnym úradným
postupom. Týmto je jedine uznesenie o vznesení obvinenia.
Je ustálenou súdnou praxou, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát aj
za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu. Pretože zákon tento nárok výslovne neupravuje,
vychádza sa z analogicky z najbližšej úpravy a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína,
nebolo pre nezákonnosť zrušené. Neposudzuje sa tu správnosť postupu orgánov činných
v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania (nejde o nesprávny úradný postup),
rozhodujúci je výsledok trestného stíhania (rozsudok NS ČR 1 Cz 6/90). Zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť má zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby, ak k nim
došlo z určitých dôvodov. Pri takomto výsledku trestného stíhania je totiž treba vychádzať
z toho, že obvinená osoba trestný čin nespáchala, a že teda nemalo byť proti nej vznesené
obvinenie. Ak fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby v trestnom konaní, štát
9
zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. § 1 zákona č. 58/1969 Zb. Z týchto dôvodov
je na premlčanie takéhoto nároku treba aplikovať ustanovenia o premlčaní nároku
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z toho vyplýva,
že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(uznesením o vznesení obvinenia) pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní.
Napriek tomu nebolo možné žalobcovi nárok priznať, keďže žalovaní dôvodne vzniesli
námietku premlčania.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona
sa premlčí za 3 roky odo dňa. keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou
pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, beží premlčacia doba
odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa odseku 2 tohto
ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo
doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví.
V prejednávanej veci bolo žalobcovi nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení
obvinenia) doručené najneskôr 7. 6. 2000 a preto týmto okamihom mu začala plynúť
desaťročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku. Táto uplynula
dňom 7. 12. 2010 (predĺžená o 6 mesiacov predbežného prerokovania nároku). Žalobca
doručil žalobu na súd prvého stupňa až dňa 11. 1. 2012, teda oneskorene - po uplynutí
premlčacej doby. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi bolo oznámené
právoplatné oslobodzujúce rozhodnutie dňa 15. 4. 2010, t. j. žalobca mal stále možnosť
uplatniť svoj nárok žalobou podanou na súd v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj
objektívnej premlčacej doby (mal na to približne 8 mesiacov). V danej veci teda nenastal
prípad, že by k oslobodeniu spod obžaloby došlo až po uplynutí 10 - ročnej objektívnej
premlčacej doby. Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne ustálil, že nárok
žalobcu na náhradu škody je premlčaný a keďže žalovaná sa premlčania dovolala, nebolo
možné premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 20
Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené
riadne a presvedčivo, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.
10
Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné
v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného
súdu bez nariadenia pojednávania, sťažovateľ nebol predvolaný na odvolacie konanie, čím
mu bolo odňaté právo konať pred súdom. K tomu ústavný súd uvádza, že podľa § 214
Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania, okrem prípadov uvedených v odseku 1 písmeno a) až d) predmetného
ustanovenia. Sťažovateľ nepoukázal na existenciu žiadneho z uvedených prípadov, kedy by
bol predseda senátu krajského súdu povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie
odvolania, a preto je táto námietka sťažovateľa neodôvodnená.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že je výlučne na úvahe odvolacieho súdu, či vysloví
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a je irelevantné tvrdenie, že ak by
„odvolací súd konal verejne, bol by okrem vyššie uvedeného musel rozhodnúť
aj o pripustení dovolania v zmysle § 238 O. s. p.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd sťažnosť v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
3. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal porušenie svojich práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo ním podané dovolanie odmietnuté
ako neprípustné
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
11
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 Občianskeho súdneho poriadku výslovne vyplýva, že dovolanie
je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku.
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné, a to jednak
podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj podľa § 237 Občianskeho súdneho
poriadku.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie
12
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením práv sťažovateľa aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba
z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016
13