Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 493/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti podľa , práva na verejné prejednanie

jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na náhradu škody rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 30. septembra 2013, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. februára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na verejné prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na verejné prejednanie jeho veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na náhradu

škody rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. februára

2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. januára 2016

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd svojím napadnutým rozsudkom zamietol návrh

sťažovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1 277,90 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9 % ročne od 12. septembra 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu

náhrady škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že mu vznikla škoda pozostávajúca z uhradených

trov obhajoby v trestnom konaní dôsledkom vydania nezákonných rozhodnutí v období

od začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia proti sťažovateľovi až po oslobodenie

sťažovateľa spod obžaloby. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd svojím

napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu. Proti uvedenému

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo nikdy

porušením v zmysle podmienky pre uplatnenie si náhrady škody a „Lehota na uplatnenie

2

nároku začala plynúť po doručení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , t. j. 11. 08. 2010...

V konkrétnej veci je však odôvodňovaný právny úkon, ktorý nie je v príčinnej

súvislosti so vznikom škody. Odôvodnenie nezákonnosti uznesenia vyšetrovateľa

a právoplatnosť tohto procesného úkonu nevyvolali úkony právnej služby obhajcom a nie

toto rozhodnutie policajta v služobnom pomere s Ministerstvom vnútra SR nie je

nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého bolo uplatnené právo poškodeného

sťažovateľa.“.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti vytkol vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu, že „Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu 1. stupňa bez nariadenia pojednávania

a tým účastníkovi odňal právo konať pred súdom. Ak by bolo totiž dodržané právo

na verejné konanie a konanie v primeranej lehote, nebol by súdom vyvolaný problém vôbec

vznikol...

Ak by totiž odvolací súd konal verejne, bol by okrem vyššie uvedeného musel

rozhodnúť aj o pripustení dovolania v zmysle Ak by bolo dovolanie odvolacím

súdom pripustené, išlo o právny názor mimoriadneho významu a kumulovalo by sa ešte viac

neobjasnených skutočností. Tým, že nebol účastník upovedomený - predvolaný na odvolacie

konanie, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ namietol aj nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu

v rozpore s ustanovením , čím podľa neho došlo

k odňatiu práva konať pred súdom.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že

„Odmietnutie dovolacím súdom je rozhodnutím rigoróznym a vychádzajúcim čisto

zo zvyklosti aplikácie ustanovenia a podľa môjho názoru aj nesprávnej

aplikácie ustanovenia

Ak totiž porušením práva na konanie pred súdom a porušením práva na verejné

prejednanie veci v primeranej lehote nedošlo odvolacím súdom k rozhodnutiu o prípustnosti

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, tak dovolací

3

musí skúmať v zmysle zásady oficiality takpovediac ex offo aj dovolaním nevytýkané iné

dôvody pre povolenie dovolania v zmysle Musí ale skúmať aj to,

či odvolací súd mal aj bez návrhu účastníka konania, ktorý bol zbavený práva konať

pred súdom, či sú naplnené zákonné podmienky, aby bolo dovolanie proti potvrdzujúcemu

rozsudku prípustné! Dovolací súd musel skúmať, či ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu.“.

Sťažovateľ napokon zhrnul, že „Súd I. stupňa v konaní o náhrade škody rozhodol

a porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces. Odvolací súd porušil

právo na spravodlivý proces, porušil právo na rovnosť strán, porušil právo konanie viesť

verejne a aj odôvodnením porušil právo na možnosť konať pred súdom a porušil aj právo

na účinný opravný prostriedok.

Dovolací súd porušil právo na spravodlivý proces a neskúmal, či odvolací súd mal

pripustiť dovolanie. Porušil právo na konanie pred súdom, keď neodôvodnil, že právoplatné

a vykonateľné rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave neboli rozhodnutiami, ktoré

v príčinnej súvislosti vyvolali trovy obhajcu, a tým spôsobili sťažovateľovi škodu.“.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti žiadal vydať tento nález:

«I. Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 27. 01. 2016 boli

základné práva sťažovateľa na náhradu škody, prerokovanie jeho veci verejne,

bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote, v jeho prítomnosti a právo na účinný

opravný prostriedok podľa SR, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené.

II. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 24. 02. 2014

boli základné práva sťažovateľa na náhradu škody, prerokovanie jeho veci verejne,

bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote a v jeho prítomnosti a právo na účinný

opravný prostriedok podľa SR, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené.

III. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. zo dňa 30. 09. 2013

boli základné práva sťažovateľa na náhradu škody, prerokovanie jeho veci verejne,

bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote a v jeho prítomnosti a právo na účinný

4

opravný prostriedok podľa SR, a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušené.

IV. Ústavný súd SR ruší Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 27. 01. 2016 a jemu predchádzajúci Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.

zo dňa 24. 02. 2014.

V. Ústavný súd SR mení Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, sp. zn.

zo dňa 30. 09. 2013 nasledovne:

„Žalovaní 1/ Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 84 Bratislava a 2/ Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11

Bratislava sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.277,90 € spolu

s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.277,90 € od 12. 09. 2011 do zaplatenia

poštovým poukazom na adresu trvalého bydliska sťažovateľa:

do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“

„Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia vo výške 247,51 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Jozefa Holiča vedený číslo účtu:

do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“

VI. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške

5.000,- €, ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť k rukám

sťažovateľa do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

VII. Sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

pred Ústavným súdom SR vo výške 363,79 € s DPH, ktoré sú porušovatelia povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Jozefa Holiča

vedený v do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.»

II.

5

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane

základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal

6

na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. odmietol

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu bral do úvahy neskoršie napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol, a preto

nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 12. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

7

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu

nemajúci oporu v zákone. Krajský súd vo svojom rozsudku uviedol, že «Odvolací súd

8

je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že jediným rozhodnutím vykazujúcim znaky

„nezákonného rozhodnutia“, od ktorého žalobca mohol odvíjať nárok na náhradu škody,

je uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 30. 5. 2000 č. k. ČVS:

. Keďže toto bolo vydané pred 1. 7. 2004 správne postupoval súd prvého stupňa,

keď žalovaný nárok posudzoval podľa (

Z. z.). Ďalšie žalobcom označené rozhodnutia súdov nemožno považovať za nezákonné,

keďže tieto nenadobudli právoplatnosť. V tejto súvislosti treba uviesť, že

( prvá veta) rovnako ako ( prvá veta) viažu vznik

nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím na to, že nezákonné

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a následne bolo zrušené prípadne zmenené

príslušným orgánom. Ani jedno z vyššie uvedených rozhodnutí Okresného súdu

Bratislava III, ktorými bol žalobca uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery,

nenadobudlo právoplatnosť, pretože tieto rozhodnutia zrušil odvolací súd, ktorý napokon

žalobcu právoplatne oslobodil spod obžaloby. Rovnako možno súhlasiť so súdom prvého

stupňa, že podanie obžaloby nie je nezákonným rozhodnutím ani nesprávnym úradným

postupom. Týmto je jedine uznesenie o vznesení obvinenia.

Je ustálenou súdnou praxou, že podľa zodpovedá štát aj

za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu. Pretože zákon tento nárok výslovne neupravuje,

vychádza sa z analogicky z najbližšej úpravy a to z úpravy zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keď rozhodnutie, ktorým sa trestné stíhanie začína,

nebolo pre nezákonnosť zrušené. Neposudzuje sa tu správnosť postupu orgánov činných

v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania (nejde o nesprávny úradný postup),

rozhodujúci je výsledok trestného stíhania (rozsudok NS ČR ). Zmyslu právnej

úpravy zodpovednosti štátu za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená

nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia

pre nezákonnosť má zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby, ak k nim

došlo z určitých dôvodov. Pri takomto výsledku trestného stíhania je totiž treba vychádzať

z toho, že obvinená osoba trestný čin nespáchala, a že teda nemalo byť proti nej vznesené

obvinenie. Ak fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby v trestnom konaní, štát

9

zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ust. Z týchto dôvodov

je na premlčanie takéhoto nároku treba aplikovať ustanovenia o premlčaní nároku

zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z toho vyplýva,

že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

(uznesením o vznesení obvinenia) pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní.

Napriek tomu nebolo možné žalobcovi nárok priznať, keďže žalovaní dôvodne vzniesli

námietku premlčania.

Podľa právo na náhradu škody podľa tohto zákona

sa premlčí za 3 roky odo dňa. keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou

pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, beží premlčacia doba

odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Podľa odseku 2 tohto

ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo

doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí,

ak ide o škodu na zdraví.

V prejednávanej veci bolo žalobcovi nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení

obvinenia) doručené najneskôr 7. 6. 2000 a preto týmto okamihom mu začala plynúť

desaťročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku. Táto uplynula

dňom 7. 12. 2010 (predĺžená o 6 mesiacov predbežného prerokovania nároku). Žalobca

doručil žalobu na súd prvého stupňa až dňa 11. 1. 2012, teda oneskorene - po uplynutí

premlčacej doby. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi bolo oznámené

právoplatné oslobodzujúce rozhodnutie dňa 15. 4. 2010, t. j. žalobca mal stále možnosť

uplatniť svoj nárok žalobou podanou na súd v rámci plynutia tak subjektívnej ako aj

objektívnej premlčacej doby (mal na to približne 8 mesiacov). V danej veci teda nenastal

prípad, že by k oslobodeniu spod obžaloby došlo až po uplynutí 10 - ročnej objektívnej

premlčacej doby. Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne ustálil, že nárok

žalobcu na náhradu škody je premlčaný a keďže žalovaná sa premlčania dovolala, nebolo

možné premlčané právo žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 20

).».

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom rozsudku zdôvodnené

riadne a presvedčivo, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.

10

Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného

súdu bez nariadenia pojednávania, sťažovateľ nebol predvolaný na odvolacie konanie, čím

mu bolo odňaté právo konať pred súdom. K tomu ústavný súd uvádza, že podľa § 214

odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania, okrem prípadov uvedených v odseku 1 písmeno a) až d) predmetného

ustanovenia. Sťažovateľ nepoukázal na existenciu žiadneho z uvedených prípadov, kedy by

bol predseda senátu krajského súdu povinný nariadiť pojednávanie na prejednanie

odvolania, a preto je táto námietka sťažovateľa neodôvodnená.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že je výlučne na úvahe odvolacieho súdu, či vysloví

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a je irelevantné tvrdenie, že ak by

„odvolací súd konal verejne, bol by okrem vyššie uvedeného musel rozhodnúť

aj o pripustení dovolania v zmysle “.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov ústavný súd sťažnosť v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal porušenie svojich práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo ním podané dovolanie odmietnuté

ako neprípustné

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

11

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie

je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v a .

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné, a to jednak

podľa , ako aj podľa Občianskeho súdneho

poriadku.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

12

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením práv sťažovateľa aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016

13