Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 658/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

,

zastúpených Advokátskou kanceláriou GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Martina Dočára, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -476 z 22. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -476 z 22. januára

2014.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

«Sťažovatelia sa návrhom zo dňa 15. 8. 2003 domáhali zaplatenia sumy 90.000,- Sk

s príslušenstvom z titulu nároku z vád a z titulu náhrady škody. Po vykonanom dokazovaní

rozhodol Okresný súd vo Zvolene tak, že žalovanému v rade 2) uložil povinnosť zaplatiť

sťažovateľom sumu 42.924,80 Sk s 13 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od

23. 7. 2003 a trovy právneho zastúpenia v sume 63.406,- Sk.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením -272 zo dňa 2. 6. 2009

rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. ...

Následne, dňa 22. 10. 2012 Okresný súd vo Zvolene návrh sťažovateľov rozsudkom

sp. zn. -442 v celom rozsahu zamietol.

Voči zamietavému rozsudku Okresného súdu vo Zvolene podali sťažovatelia

odvolanie v časti rozsudku týkajúceho sa rozhodnutia o náhrade škody. Podstatou námietok

sťažovateľov v podanom dovolaní zo dňa 22. 12. 2012 bola námietka svojvoľného

posúdenia kľúčového dôkazu, a to či sťažovatelia vedeli alebo nevedeli o trase vybudovanej

prípojky. Okresný súd vo Zvolene nesprávne vyložil tvrdenia sťažovateľov v zápisnici a dal

im zjavne nesprávny význam (svojvôľa súdu pri hodnotení dôkazov, nepreskúmateľnosť

rozhodnutia). To malo v ďalšom závažný dopad na posúdenie existencie predpokladov

zodpovednosti za škodu žalovaných osôb (v neprospech sťažovateľov).

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením -476 zo dňa 22. 1. 2014

rozhodnutie prvého potvrdil...

Dňa 14. 3. 2014 podal Sťažovateľ dovolanie proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. -476 zo dňa 22. 1. 2014. Sťažovateľ prípustnosť

svojho dovolania odvodil z ustanovenia a odôvodnil ho v súlade s

ods. 2 písm. a) , teda práve existenciou niektorej z vád uvedenej v .

Sťažovateľ si je vedomý, že v súlade s prevažujúcou rozhodovacou činnosťou

Najvyššieho súdu SR v poslednom období nie je nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť

rozhodnutia (možné) považovať za vady subsumovateľné pod , teda nejde

o vady, ktorými sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Avšak

2

z judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že tento právny názor nie je ani samotným

Najvyšším súdom celkom akceptovaný. Dokonca Ústavný súd SR nie je v tejto otázke

jednotný, čo vyplýva z nálezu zo dňa 30. januára 2013 sp. zn. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd dovolanie Sťažovateľa uznesením

sp. zn. zo dňa 23. 9. 2015 odmietol pre jeho neprípustnosť...

Z dôvodov uvedených v bode I. druhej časti tejto sťažnosti bolo podané na Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

-476 zo dňa 22. 1. 2014. Samozrejme, základným cieľom dovolania

je využitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku k zrušeniu rozhodnutia Krajského

súdu v Banskej Bystrici. V súlade s ustálenou praxou Ústavného súdu SR je lehota na

podanie sťažnosti zachovaná i vtedy, ak je využitý mimoriadny opravný prostriedok

dovolania, pričom lehota na podanie sťažnosti začína plynúť dňom doručenia rozhodnutia

súdu o dovolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie o dovolaní Sťažovateľa

doručil Sťažovateľovi dňa 11. 12. 2015. ...

Za zásadný problém považujú sťažovatelia skutočnosť, že všeobecné súdy nevenovali

dostatočnú pozornosť nároku na náhradu škody uplatňovanú sťažovateľmi. Podstatnou

a určujúcou skutočnosťou pre rozhodnutie o náhrade škody malo byť zistenie,

že sťažovatelia o zmene trasy vodovodnej prípojky mali mať vedomosť. Súd prvého

a druhého stupňa ustálili, že sťažovatelia o tejto skutočnosti vedomosť mali, pričom

odkazujú na výpoveď sťažovateľa v rade 1), ktorý tak mal údajne uviesť na pojednávaní dňa

11. 6. 2012. Okresný súd tvrdil: „sám prvý žalobca na pojednávaní dňa 11. 6. 2012 pri

výsluchu svedka tvrdil, že trasu, kadiaľ viedla vodovodná prípojka im ukázal

druhý žalovaný a svedok im ukázal napúšťací a vypúšťací ventil“. Je potrebné uviesť,

že Okresný súd vo Zvolene zjavne celkom nesprávne interpretoval znenie zápisnice

a vyjadrenie sťažovateľa v rade 1). Okresný súd svojvoľne pozmenil zásadné tvrdenie

a dôkaz zachytený v zápisnici, prezentoval ho inak a vytrhol ho z kontextu. Pre porovnanie

stačí uviesť pôvodný text tvrdenia sťažovateľa v rade 1) zachytený v zápisnici: „s týmto

druhým žalovaným sa dohodli na tom, ako bude vybudovaná vodovodná prípojka k chate.

Keď nabudúce prišli na chatu, už bola vodovodná prípojka zabudovaná“. Sťažovatelia sa

so žalovanými dohodli pred realizáciou prípojky na tom kade má viesť vodovodná prípojka.

Zo znenia nevyplýva, že žalovaní mali sťažovateľom ukázať novú, už nimi svojvoľne

zmenenú trasu vodovodnej prípojky po jej realizácii.

Otázka vedomosti alebo nevedomosti sťažovateľov o skutočnej trase vodovodnej

prípojky je základným pilierom na základe ktorého Okresný súd vo Zvolene a Krajský súd

v Banskej Bystrici žalobu sťažovateľov o náhradu škody zamietol. Avšak tento záver súdu

je učinený v dôsledku svojvoľného vyhodnotenia dôkazu a nemá oporu v spise. Závery

všeobecných súdov čo do otázky vedomosti resp. nevedomosti sťažovateľov o skutočnej

trase vodovodnej prípojky považujeme za nepreskúmateľné. Je vysoko pravdepodobné, že

správne vyhodnotenie predmetného dôkazu je spôsobilé zmeniť i výrok rozhodnutia o

náhrade škody.

Krajský súd v Banskej Bystrici taktiež uvádza, že medzi vznikom škody a konaním

žalovaných chýba príčinná súvislosť. Podľa názoru súdu nebolo preukázané porušenie

právnej povinnosti (súd špecifikuje, že preto, lebo žalovaní neboli v čase pretrhnutia

vodovodnej prípojky na stavbe, pretrhnutie nespôsobili a nedali na také konanie pokyn).

Všeobecné súdy však opomínajú skutočnosť, že porušením právnej povinnosti

je aj nekonanie resp. opomenutie konania. V tomto prípade došlo k nesplneniu prevenčnej

povinnosti v zmysle zo strany žalovaných. Taktiež ide o porušenie povinnosti

uloženej zákonom s cieľom predchádzania škodám na majetku, živote a zdraví. Minimálne

je tu otázka spoluzodpovednosti.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov 1)

a 2) na

prístup k súdu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -476 zo dňa 22. 1. 2014

porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. -476 zo dňa 22. 1. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť Sťažovateľom trovy právneho

zastúpenia v sume 363,79 (t. j. za 2 úkony právnej služby a 2 x režijný paušál + DPH)

na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia odôvodňujú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru tým,

že krajský súd v napadnutom rozsudku

- pochybil, pretože sa dostatočne nezaoberal ich podaným odvolaním,

- nesplnil požiadavky na riadne, vecne správne a dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, keď zvolil zjednodušené odôvodnenie,

a preto považujú aj napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny

a nepresvedčivý, teda za taký, ktorý nespĺňa atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia

a je nepreskúmateľný.

Obsah sťažnosti sťažovateľov možno považovať za takmer identický s obsahom ich

odvolania z 12. decembra 2012 podaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -442 z 22. októbra 2012, ktorým tento súd zamietol

žalobu sťažovateľov a následne postúpeného krajskému súdu ako súdu odvolaciemu na

rozhodnutie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

K sťažovateľmi namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku

krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu ().

V súvislosti s námietkou sťažovateľov ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadné oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

6

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. -476

z 22. januára 2014, ktorým tento súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

442 z 22. októbra 2012 v časti, ktorou okresný súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy

2 987,45 € istiny a príslušenstva, sa okrem iného uvádza:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu

danom ust. , a bez nariadenia pojednávania podľa ,

potvrdil rozsudok v napadnutej časti podľa ,

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je

správne vo svojom výroku a odvolací súd sa stotožňuje aj s jeho odôvodnením.

Podľa ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní odvolací súd považuje za

potrebné doplniť a zdôrazniť niektoré skutočnosti vo vzťahu k námietkam navrhovateľov.

Odvolací súd predovšetkým poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci,

v ktorých vyslovil právne názory a zároveň usmernil prvostupňový súd. Zároveň odvolací

súd poukazuje na skutočnosť vo vzťahu k označeným odporcom v danom konaní, kedy

z priebehu doterajšieho konania je zjavné, že konanie vo vzťahu k pôvodne označenému

odporcovi... bolo už právoplatne skončené a zamietajúci výrok sa už tohto subjektu nemôže

týkať...

Predmetom odvolania tak zostáva namietaná suma a náhrada škody za škodu, ktorá

vznikla v súvislosti s pretrhnutím vodovodnej prípojky, ako aj následné terénne úpravy.

Z rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že aplikoval správne ustanovenie § 420

ods. 1 a skúmal aj predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

Dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by odporca porušil právnu povinnosť, teda jeden

z predpokladov upravených v a následne nemal preukázanú

ani príčinnú súvislosť medzi konaním odporcu a vznikom škody.

Navrhovatelia namietajú arbitrárnosť rozhodnutia, zjednodušené odôvodnenie,

v čom vidia nepreskúmateľnosť daného rozhodnutia.

Odvolací súd poukazuje na znenie ust. , z ktorého vyplýva,

že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

8

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, a ako vec správne posúdil...

Vzhľadom na námietky navrhovateľov odvolací súd považuje na zdôraznenie

správnosti daného rozhodnutia doplniť skutočnosti, ktoré mali vplyv na konanie v celej veci,

a na ktoré už odvolací súd upozornil vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach.

Z hľadiska uzatvárania zmlúv je potrebné, aby účastníci vstupujúci do takého vzťahu

odstránili všetko, čo by neskôr mohlo viesť k vzniku rozporov alebo nejasností. ...

Prvostupňový súd má nepochybne zistené, že došlo k uzavretiu ústnych zmlúv, medzi

iným aj zmluvy o vybudovaní vodovodnej prípojky. Nebolo preukázané, že by si účastníci

dohodli aj následné terénne úpravy. Terénne úpravy, ktoré sú predmetom návrhu na začatie

konania sú však uplatňované ako náhrada škody, ako to správne uviedol aj prvostupňový

súd.

Navrhovatelia v odvolaní tvrdia, že odporca porušil viaceré povinnosti a za

rozhodujúcu skutočnosť považujú to, že zmluvu uzavreli s odporcom ako podnikateľom.

Odvolací súd však dodáva, že táto skutočnosť nebola ničím preukázaná. Navrhovatelia

pôvodne žalovali spoločnosť a tvrdili, že s týmto odporcom uzavreli

ústne dohodu. Na základe námietok pôvodne žalovaného odporcu, že s ním nebola uzavretá

žiadna zmluva, navrhovatelia navrhli vstup do konania...“

K vykonanému dokazovaniu a k súvisiacim námietkam sťažovateľov krajský súd

ďalej zaujal toto stanovisko:

„Z vykonaného dokazovania nevyplynulo nič iné, ani to, že by navrhovatelia

akýmkoľvek spôsobom namietali postup odporcu II. vo vzťahu k vykonávaniu daných prác,

či fakturovaniu ceny. Z ničoho nevyplýva, že by navrhovatelia sa domáhali riadneho

vyfakturovania dodaných prác. Nenamietajú to ani vo svojom liste zo dňa 27. 01. 2003, ani

listom zo dňa 09. 05. 2003. Navrhovatelia nepredložili ani doklad o tom, že vôbec došlo

k vyplateniu sumy 180 000, - Sk odporcovi. Táto skutočnosť vyplynula zo zhodnej výpovede

účastníkov. I napriek tejto sume navrhovatelia zrejme netrvali na vydaní aspoň

jednoduchého potvrdenia o zaplatení tak vysokej čiastky. ...

Z vykonaného dokazovania je nesporne preukázané, že ku škode u navrhovateľov

došlo, pretože po terénnych úpravách, ktoré vykonávali navrhovatelia, došlo k pretrhnutiu

vodovodnej prípojky bagristom. Odporca pri tejto činnosti prítomný nebol. Navrhovatelia

v konaní na námietku odporcu ani nedoložili, o aký rozsah terénnych úprav išlo, či tieto boli

v súlade so stavebným zákonom. Odvolací súd len na okraj poznamenáva, že pokiaľ došlo

k podstatnému rozsahu terénnych úprav, v zmysle (Stavebný zákon),

pre terénne úpravy, ktorými sa podstatným spôsobom mení vzhľad prostredia alebo

odtokové pomery, vyžaduje sa povolenie stavebného úradu. Z vykonaného dokazovania

nevyplýva, či bolo potrebné v danom prípade rozhodnutie stavebného úradu a v akom

rozsahu boli tieto terénne úpravy vykonávané. Z hľadiska zodpovednosti odporcu však

nejde o relevantnú a rozhodujúcu skutočnosť, ktorá by mohla byť významná v prípade

spoluviny.

Z vykonaného dokazovania je nesporné, že navrhovatelia nenamietali vadu konania,

ktorá by spočívala v tom, že dielo – vodovodná prípojka nebola vyhotovená podľa dohody,

teda, že nevedie po vopred dohodnutej trase. Z dokazovania vyplynulo aj to,

že navrhovatelia mali vedomosť o priebehu danej trasy ako je vyššie konštatované a ako

k tomu dospel aj prvostupňový súd. Navrhovatelia namietali len to, kto im trasu uloženej

vodovodnej prípojky ukázal. Pokiaľ by aj porušil odporca povinnosť uloženia vodovodnej

prípojky, navrhovatelia mali vedomosť, kde sa nachádza. Pokiaľ došlo k jej pretrhnutiu, a

to pri bagrovaní, prípadné porušenie povinnosti odporcu nie je v príčinnej súvislosti

so vzniknutou škodou, pretože ju odporca nespôsobil. Príčinou vzniku škody bolo konanie

bagristu, resp. neupozornenie na to, že na pozemku sa nachádza vodovodná prípojka

a v ktorých miestach. S danou skutočnosťou úzko súvisí aj skutočnosť, v akej hĺbke bola

vodovodná prípojka uložená a prečo terénne úpravy boli vykonávané aj v takejto hĺbke.

Námietka uvedená v odvolaní o tom, že neboli informovaní o existencii vodovodnej prípojky

a jej trase – nie je dôvodná, pretože to vyplynulo z pojednávania pred prvostupňovým

súdom dňa 11. 06. 2012. Príčinou vzniku škody bolo v danom prípade bolo vyššie uvedené

konanie pri terénnych úpravách. Škoda v danom prípade nebola spôsobená priamo

protiprávnym konaním odporcu, keďže prípadné nesprávne položenie vodovodnej prípojky

nesmerovalo ku vzniku škody. K príčinnej súvislosti treba dodať, že v postupnom slede

javov je každá príčina niečím vyvolaná, sama je následkom niečoho a každý ňou spôsobený

následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou

na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na

10

následok, pri ktorej príčina priamo, bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho.

Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený. Nestačí, ak je

iba sprostredkovaný.

Navrhovatelia poukazujú na o ochrane spotrebiteľa, ktorý

v tom čase platil. Citované ustanovenie upravuje informačnú povinnosť, v zmysle ktorého

predávajúci je povinný riadne informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaných

výrobkov alebo charaktere poskytovaných služieb, o spôsobe použitia a údržbe výrobku

a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z jeho nesprávneho použitia alebo údržby, ako aj o riziku

súvisiacom s poskytovanou službou. V zmysle § 2 ods. 1 písm. b) pre účely tohto zákona sa

pod predávajúcim rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo

poskytuje služby.

Odvolací súd danú námietku nepovažuje za dôvodnú, pretože v konaní bolo

preukázané, že odporca danú službu nevykonával ako podnikateľ, a preto sa na neho daný

zákon, ani citované ustanovenie nevzťahuje. To isté platí o použití

Pokiaľ ide o navrhovatelia neuvádzajú konkrétne porušenie

citovaného , odvolací súd

dodáva, že táto bola zrušená dňom 01. 11. 2002, teda ju na daný vzťah nemožno aplikovať.

Za potrebné považuje odvolací súd doplniť, že vybudovanie vodovodnej prípojky

z hľadiska Stavebného zákona predstavuje vybudovanie drobnej stavby, ktorú je potrebné

ohlásiť, čo sa v danom prípade stalo, pričom stavebný úrad vyjadril svoj súhlas s danou

stavbou. Súčasťou ohlásenia takejto stavby býva aj situačný náčrt. Nevybudovanie drobnej

stavby v súlade s predloženým náčrtom môže mať za následok udelenie pokuty stavebníkovi.

Z dokazovania nevyplynulo, že by navrhovatelia trvali na tom, aby prípojka bola

vybudovaná v zmysle nákresu, ktorý bol predložený stavebnému úradu. Pokiaľ by totiž

navrhovatelia túto vadu reklamovali včas v zmysle , išlo by

zjavne o reklamáciu dôvodnú, ale keď došlo k zmene trasy vodovodnej prípojky,

navrhovatelia o tejto zmene vedeli a mohli dať správny pokyn pri terénnych úpravách

pracovníkovi bagra. Aj keď navrhovateľ nevybudoval vodovodnú prípojku v súlade

s pôvodnou dohodou účastníkov o jej umiestení, navrhovatelia nenamietali novú trasu

a vedeli o nej. Preto odporca nemohol porušiť právnu povinnosť, ktorá v danom prípade

mohla vyplývať len zo zmluvy uzavretej s navrhovateľmi.

Odvolací súd preto rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil.“

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -442

z 22. októbra 2012, ktorým tento súd zamietol žalobu sťažovateľov o zaplatenie sumy

2 987,45 € s príslušenstvom, s prihliadnutím na povahu kľúčových námietok sťažovateľov.

V tejto súvislosti poukazuje na podstatnú časť jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza:

„Vykonaným dokazovaním súd zistil, že predmetom sporu je náhrada sumy

10199,80,- Sk z titulu zľavy za odstránenie vád za nekvalitne vykonané práce, ďalej suma

26 299,- Sk za práce na vodovodnej prípojke a 6 426,- Sk z titulu nákladov na záverečné

terénne úpravy (žalovaná v 1. rade spoločnosť a žalovaný v 2. rade

, pozn.). Účastníci konania na pojednávaní nepopreli, že medzi nimi

došlo na jar roku 2002 k uzavretiu ústnej dohody, predmetom ktorej bolo vybudovanie

kúpeľne... Taktiež predmetom dohody bolo vybudovanie vodovodnej prípojky od centrálnej

prípojky do chalupy. Terénne úpravy pôvodne dohodnuté neboli. Práce prevzali žalobcovia

začiatkom septembra 2002 a za takto vykonané práce druhému žalovanému zaplatili

180 000,- Sk. Listom zo dňa 27. 1. 2003 a 9. 5. 2003 upozornili druhého žalovaného

na chyby a nedorobky na stavbe a žiadali ich odstrániť...

Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobcovia si uplatnili nárok

z titulu vád za nekvalitne vybudovanú kúpeľňu vo vnútri chaty. Išlo o vytvorenie novej

kúpeľne s príslušenstvom. Tieto práce súd posudzoval podľa § 652 a nasledujúce

, pričom v zmysle mali

žalobcovia právo na bezplatné odstránenie vád, ktoré bol žalovaný povinný odstrániť

12

v dohodnutej dobe. Ako potvrdili účastníci konania na pojednávaní, nedošlo medzi nimi

k dohode, že vady treba odstrániť, ani k termínu, dokedy sa má tak uskutočniť, keďže

žalovaný na upozornenia žalobcovi písomné a telefonické nereagoval. Pokiaľ žalovaný vady

neodstránil, mali žalobcovia právo na zrušenie zmluvy, alebo na primerané zníženie ceny

opravy.

Žalobcovia si uplatnili sumu 10 199,80,- Sk ako hodnotu práce na odstránenie vád,

za ktoré zodpovedá druhý žalovaný a to z titulu vád, ktoré vznikli po prasknutí trúbky

v stene. Súd mal preukázané, že za škodu, ktorá im takto vznikla, im bolo vyplatené poistné

vo výške 13 740,- Sk. V konaní ďalej nebolo preukázané, že by žalobcovia v súvislosti

s týmto nárokom dôsledne trvali na odstránení vady, taktiež z toho titulu od zmluvy

neodstúpili, ani si neuplatnili zníženie ceny opravy, alebo o úpravy u žalobcu pred podaním

žaloby. Takto mal súd preukázané, že za škodnú udalosť z titulu poškodenia vodovodného

potrubia im bolo vyplatené poistné, iný nárok si neuplatnili. Okrem toho aj podľa záveru

znalca nebolo možné posúdiť, či zo strany žalovaného boli práce vykonané tak nekvalitne,

ako to namietali žalobcovia, nakoľko túto skutočnosť nepotvrdilo ani nariadené znalecké

dokazovanie, a nepotvrdili to, resp. nevedeli sa ku kvalite prác vyjadriť ani žalobcom

navrhnutí svedkovia. Práce vykonané druhým žalovaným na prestavbe a modernizácii chaty

boli žalobcom odstránené a nahradené novými stavebnými prácami okrem prác na

príslušenstve a to prípojke vody a kanalizácie a z toho dôvodu nemohol ani znalec posúdiť

kvalitu stavebných prác. Súd preto návrh žalobcov v tejto časti zamietol...

Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobil porušením právnej povinnosti.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej

povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a zavinenie. Súd sa preto zaoberal skúmaním, či v danom prípade boli splnené tieto

základné predpoklady. Ako zistil z výpovedí žalobcov, uplatnili si náhradu za stavebné

práce, ktoré bolo potrebné vykonať po poškodení vodovodnej prípojky, nakoľko došlo k jej

pretrhnutiu, musela sa vybudovať nová a následne vykonať terénne úpravy, za ktoré žiadali

žalobcovia zaplatiť sumu 6 426,- Sk. Porušenie právnej povinnosti zo strany druhého videli

žalobcovia v tom, že žalovaný nevybudoval prípojku v súlade s nákresom, ktorý bol

súčasťou žiadosti o povolenie vybudovania prípojky a preto došlo k jej roztrhnutiu.

Žalovaný aj svedok na pojednávaní tvrdili, že žalobcovia boli prítomní pri

vybudovaní pôvodnej prípojky, videli teda, kadiaľ vedie, boli pri odovzdávaní prác. Sám

prvý žalobca na pojednávaní dňa 11. 6. 2012 pri výsluchu svedka tvrdil, že

trasu, kadiaľ viedla vodovodná prípojka im ukázal druhý žalovaný a svedok im ukázal

napúšťací a vypúšťací ventil. Aj keď spochybnil výpoveď svedka, nepoprel, že o trase, kade

vedie vodovodné potrubie, vedel. Žalovaný nebol prítomný pri prácach, pri ktorých došlo

k roztrhnutiu vodovodnej prípojky, ani na tieto práce nedal pokyn. Nebolo tak preukázané,

že by porušil právnu povinnosť, ani nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním

žalovaného a vznikom škody a nebolo preukázané ani jeho zavinenie. Keďže neboli

preukázané základné predpoklady pre vznik škody, súd žalobu voči druhému žalovanému

aj v tejto časti uplatneného nároku zamietol. Keďže nevznikol žalobcom nárok na náhradu

škody za vodovodnú prípojku, nemohol im následne vzniknúť nárok ani na náhradu škody

za terénne úpravy, ktoré boli vykonané po vybudovaní, alebo oprave vodovodnej prípojky.“

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,

že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne

závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne

relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu.

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú

pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto

rozhodnutiu, pričom doplňujúco a v prehľadnom slede zásadne objasnil všetky otázky

právnej kvalifikácie priebehu udalostí medzi účastníkmi konania (v súvislosti

s dokazovaním podrobne analyzoval aplikáciu

vo vzťahu k danej veci) a zdôraznil dôvody nestotožnenia sa s námietkami sťažovateľov

uplatnenými v rámci dokazovania. Krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľov,

ktorí sa domáhali nimi zastávanej aplikácie a interpretácie osobitných právnych predpisov

pri posudzovaní faktického stavu [ v znení

neskorších predpisov, o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov, o verejných vodovodoch

14

a verejných kanalizáciách v znení neskorších predpisov, vyhláška Ministerstva lesného

a vodného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky č. v kontexte

dôvodov jej zrušenia, a teda neplatnosti a neúčinnosti vo vzťahu k danej veci],

a v odôvodnení podrobne objasnil, z akej aplikácie uvedených právnych predpisov

vychádza, resp. prečo niektoré z nich na dané vzťahy a v danej veci nemožno aplikovať.

V nadväznosti na námietky sťažovateľov ústavný súd tiež pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania (m. m.

).

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.

Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať

nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva

().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016