Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 562/2016
PDF · 107.58 KB
No categories available
III. ÚS 562/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, pre
namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejedanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejedanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 123/2014 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti aj je príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní
o návrhu na ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“). Proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 32/2007 z 5.
decembra 2013 podal sťažovateľ odvolanie. Odvolanie bolo krajskému súdu zo strany
okresného súdu predložené 12. marca 2014. Dňa 8. júna 2015 podal sťažovateľ predsedovi
krajského súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Predmetná sťažnosť bola zo
strany krajského súdu 2. júla 2015 vyhodnotená ako dôvodná. Stanovisko krajského súdu
z 2. júla 2015 bolo sťažovateľovi doručené 20. júla 2015. Na dopyt bolo sťažovateľovi
krajským súdom 1. apríla 2016 oznámené, že vo veci dosiaľ rozhodnuté nebolo a vo veci
nebol nariadený ani termín pojednávania. Sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní bola
podaná 7. apríla 2016.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 123/2014, priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané
finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa
smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné
prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 3 Co 123/2014.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže podľa štandardnej judikatúry
ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie označených práv sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby
sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na krajskom súde prebieha
od 12. marca 2014, keď mu bol predložený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní.
Ústavný súd zastáva názor, že iba samotná dĺžka predmetného odvolacieho konania
aj napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací vo veci do času podania tejto sťažnosti
nerozhodol, sama osebe nebola takej povahy, aby len na jej základe bolo možné
v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľa, resp. že doba
napadnutého konania vedeného krajským súdom zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie
zodpovednosť krajský súd, samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by
to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). Navyše, podľa
oznámenia krajského súdu Spr. 3225/16 z 19. apríla 2016 vo veci odvolania sťažovateľa
proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu bolo uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Co 123/2014 z 15. apríla 2016 rozhodnuté.
Pokiaľ sťažovateľ namieta do podania tejto sťažnosti dosiahnuté „výsledky“
napadnutého konania, ústavný súd dáva do pozornosti, že krajský súd vo veci koná ako súd
odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony [§ 213
Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 383 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“)] ani nie je povinný nariadiť pojednávanie
(§ 214 Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 385 Civilného sporového poriadku). To však
(aj vzhľadom na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd sa vecou dosiaľ
nezaoberal.
V súvislosti s tým, že podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť
sťažovateľa na prieťahy v napadnutom konaní uznal aj existenciu prieťahov a ospravedlnil
sa za ne, ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť,
že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez
ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie
konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pretože ústavný súd pridržiavajúc sa
doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu
časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu
zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08,
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.
I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri
predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa
na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016