Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s.,

Dorastenecká 10082/46, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SKLEGAL, s. r. o.,

Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Banas, ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -83 z 21. decembra 2015, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s., vlastniť majetok podľa

, na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -83

z 21. decembra 2015 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -83 z 21. decembra 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

Feiglerov dom, a. s., trovy konania v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur

a sedemdesiatštyri centov) na účet advokátskej kancelárie SKLEGAL s. r. o., Mostová 2,

Bratislava, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s.,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 31. mája 2016 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Feiglerov dom, a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“),

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a porušenie v spojení s Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej

len ,,dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom podsp. zn. a jeho uznesením z 21. decembra 2015.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že je stavebníčkou stavby „Prestavba bytového

domu, “, o ktorej umiestnení v územnom konaní rozhodla mestská

časť Bratislava - Ružinov rozhodnutím sp. zn. SÚ-2009/21577/6495-3/Hor/Pix zo 17. júna

2009 (ďalej len „územné rozhodnutie“) a ako stavbu „Nadstavba a prístavba objektu -

bytový dom na “ v stavebnom konaní ju povolila mestská

časť Bratislava - Staré Mesto rozhodnutím sp. zn. /STA/Ors

z 29. septembra 2014 (ďalej len „stavebné rozhodnutie“). Po právoplatnosti stavebného

rozhodnutia stavebníčka začala s realizáciou stavby.

3. Žalobou doručenou krajskému súdu 10. augusta 2015 sa tretia osoba, spoločnosť

, (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala

preskúmania zákonností stavebného rozhodnutia namietajúc, že jej ako subjektu, ktorý mal

byť účastníkom dotknutého stavebného konania, nebolo stavebné rozhodnutie riadne

doručené, a súčasne žiadala odloženie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením uložil mestskej časti Bratislava -

Staré Mesto (ďalej len „stavebný úrad“) povinnosť žalobkyni stavebné rozhodnutie v lehote

20 dní doručiť a zároveň odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd, ako vyplýva z jeho rozhodnutia, sa v tomto štádiu konania zaoberal

výlučne otázkami kľúčovými pre aplikáciu

(ďalej len „OSP“), t. j. najmä statusom žalobkyne ako opomenutého účastníka. Uviedol,

že túto otázku posudzoval bez toho, aby si vyžiadal administratívny spis vo veci, považujúc

za dostatočné podklady skutočnosti tvrdené žalobkyňou v jej žalobe, napadnutého

stavebného rozhodnutia a územného rozhodnutia. Dospel k záveru, že žalobkyňa splnila

podmienky účastníctva v stavebnom konaní a napadnuté rozhodnutie mu malo byť doručené

do vlastných rúk, čo vyvodil tiež zo skutočnosti, že pôvodný vlastník nehnuteľností

(spoločnosť ) (bez uvedenia vzťahu k sťažovateľke

alebo žalobkyni, pozn.) bol účastníkom územného konania a územné rozhodnutie mu bolo

doručované do vlastných rúk.

6. K spôsobu doručovania, keď stavebný úrad v stavebnom konaní zvolil

doručovanie verejnou vyhláškou, krajský súd uviedol: „Nie je možné tolerovať, aby

stavebný úrad (z pohľadu práv účastníka je irelevantné, že išlo o dva stavebné úrady)

ohľadne tej istej stavby a bez podstatnej zmeny okolností, raz doručoval písomnosti

do vlastných rúk a inokedy použil verejnú vyhlášku, o ktorej sa prakticky nikto nikdy

nedozvie, pretože správny orgán písomnosť vyvesí iba na svojej úradnej tabuli a ešte

na úradnej tabuli na svojej internetovej stránke, pričom nemožno reálne očakávať, že

účastníci konania budú tieto pravidelne navštevovať. Povinnosťou správneho orgánu je

postupovať tak, aby sa o veci (písomnosti) dozvedel čo najväčší počet účastníkov a nie, aby

o nej nikto nevedel, resp. sa o nej dozvedel len nepatrný počet účastníkov. Ak by v danej

veci aj boli splnené podmienky pre doručovanie verejnou vyhláškou (avšak tieto splnené

neboli), žalovaný mal v zmysle zásady zákonnosti a transparentnosti zverejniť písomnosť

napr. na dočasnej úradnej tabuli na mieste stavby, čo by viac zabezpečilo dostupnosť

doručovanej písomnosti.“ Dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky

pre doručovanie stavebného rozhodnutia verejnou vyhláškou.

7. Ako dôvod, pre ktorý vyhovel návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti podľa

, krajský súd uviedol, že žalobkyňa poukázala na viaceré nedostatky

pri uskutočňovaní stavby (okrem iného namietala opomenutie tienenia susedných

nezastavaných parciel) s tým, že neodloženie vykonateľnosti stavebného rozhodnutia

„by malo za následok dokončenie stavby, čím by žalobcom namietané nedostatky stratili

de facto svoju relevanciu a došlo by k neposkytnutiu spravodlivej ochrany jeho právam

pred nepriaznivými účinkami formálne právoplatného rozhodnutia žalovaného. Žalobcovi

by v dôsledku pokračujúceho výkonu napadnutého rozhodnutia vznikla závažná ujma. Ak by

stavebník stavbu celkom dokončil, ďalšie konanie by bolo zrejme zbytočné a bolo by možné

hovoriť o tom, že neskorá spravodlivosť nie je spravodlivosťou.“.

8. Podľa sťažovateľky krajský súd týmto uzneseným porušil jej základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že nepostupoval nestranne a nezávisle,

v konaní pridržal a rozhodol na základe tvrdení žalobkyne, ktoré sťažovateľka označila

za nepravdivé a účelové, pričom tieto nekonfrontoval s obsahom správnych spisov, ktoré si

vôbec nevyžiadal. Vydaním uznesenia krajský súd tak poskytol ochranu výlučne právom

chránených záujmov žalobkyne, ktorá jej v podstate ani neprináleží.

9. Sťažovateľka poukázala na to, že hoci predmetné uznesenie krajského súdu nie je

meritórnym rozhodnutím, zasahuje do jej základných práv a slobôd. Zdôraznila, že okrem

iného sa krajský súd pred vydaním uznesenia vôbec nezaoberal dopadom odkladu

vykonateľnosti staveného rozhodnutia. Krajský súd mal podľa jej názoru zisťovať,

či poskytnutie takejto ochrany práv a právom chráneným záujmom žalobkyne nedôjde

k zásahu do práv sťažovateľky, ktorá, ako vyplýva z uznesenia krajského súdu, bola

účastníčkou konania pred ním vedeným. Tým, že krajský súd nedal sťažovateľke žiadnu

možnosť vyjadriť sa k návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti pred jeho povolením,

mal sa dopustiť porušenia jej práv podľa a dohovoru.

10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva

podľa v spojení s dodatkového protokolu sťažovateľka uviedla,

že krajskému súdu mohlo byť vzhľadom na uplynutú dobu od právoplatnosti stavebného

rozhodnutia zrejmé, že v čase jeho rozhodovania už na stavbe budú vykonané rozsiahle

stavebné práce, konkrétne „je stavba pred dokončením hrubej stavby a 27 z 28 bytových

jednotiek, ktoré sa v stavbe nachádzajú bolo už predaných klientom... V prípade, ak stavba

ostane v takomto stave, hrozia škody v dôsledku poveternostných vplyvov a staticky

nezabezpečených prvkov nielen na samotnej stavbe, ale môžu spôsobiť škodu na zdraví

a majetku tretích osôb, vrátane majetku spoločnosti .“

11. Považujúc za to, že uznesenie krajského súdu vykazuje znaky nezákonného

rozhodnutia a jeho ďalší výkon, vzniká sťažovateľke reálne väčšia ujma, než aká môže

teoreticky vzniknúť iným subjektom, podala sťažovateľka súčasne so sťažnosťou aj návrh

na nariadenie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia vo výroku,

ktorým krajský súd odložil vykonateľnosť stavebného rozhodnutia, a to až do rozhodnutia

o jej sťažnosti. Zdôraznila, že ďalší výkon uznesenia bude mať vzhľadom na zastavenú

výstavbu stavby „Nadstavba a prístavba objektu - bytový dom, na

“ nepriaznivé až deštrukčné následky. Dodala, že vydaním navrhovaného

dočasného opatrenia nehrozí tretím osobám vznik žiadnej ujmy, a to ani žalobkyni, ale bude

poskytnutá ochrana majetku, života a zdravia aj tretím osobám.

12. Zastavenie projektu a stavebných prác v poslednom štádiu realizácie projektu ako

následok napadnutého uznesenia má podľa sťažovateľky až likvidačný účinok a zároveň

je spôsobilé podstatne ovplyvniť jej povesť a jej meno na relevantnom trhu, keďže

v konečnom dôsledku môže byť vnímaná ako neseriózna a nedôveryhodná. Je preto toho

názoru, že porušenie jej práv na súdnu a inú právnu ochranu a práva pokojne užívať majetok

je takej povahy, že je namieste poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia

( ), ktoré si vo výške 50 000 € súčasne uplatnila.

13. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal

na ďalšie konanie, v ktorom nálezom rozhodne, že:

„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, jej základné právo vlastniť majetok a nakladať s ním podľa čl. 20

ods. 1 a jeho práva pokojne užívať svoj majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -83 z 21. decembra 2015 porušené

boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. -83 z 21. decembra 2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné

zadosťučinenie v sume 50.000 EUR (päťdesiattisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť

uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

14. Súčasne sťažovateľka požiadala o vydanie uznesenia, ktorým „Ústavný súd

Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave

č. -83 o preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia Mestskej časti

Bratislava - Staré Mesto č. /STA/Ors zo dňa 29.09.2014 a o postupe

podľa v znení neskorších

predpisov a to v časti jeho výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave odložil vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia č. /STA/Ors zo dňa 29.09.2014.“

II.

15. Na výzvu ústavného súdu podľa predložil

predseda krajského súdu 21. júna 2016 vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti.

16. Krajský súd sa vo svojom vyjadrení v prvom rade zaoberal otázkou naplnenia

zákonných požiadaviek pre postup podľa . Poukázal na to, že „žaloba

žalobcu bola podaná na súd dňa 10.08.2015 s tvrdením, že tomuto

účastníkovi správneho konania nebolo doručené rozhodnutie žalovaného: Mestskej časti

Bratislava - Staré Mesto. Nesporne pritom ide o osobu, ktorej svedčí vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam bezprostredne susediacim s povoľovanou stavbou, ktorá bola povolená

napadnutým rozhodnutím žalovaného č. /STA/Ors zo dňa 29.09.2014.“.

Následne sa krajský súd vo svojom vyjadrení k podanej sťažnosti sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu vo výroku o odklade vykonateľnosti stavebného rozhodnutia

venoval otázke doručovania v stavebnom konaní, porovnávajúc pritom právnu úpravu

doručovania verejnou vyhláškou v o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a v zákone

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Skonštatoval, že „Nie je možné

tolerovať, aby stavebný úrad (z pohľadu práv účastníka je irelevantné, že išlo o dva

stavebné úrady) ohľadne tej istej stavby a bez podstatnej zmeny okolností, raz doručoval

písomnosti do vlastných rúk a inokedy použil verejnú vyhlášku, o ktorej sa prakticky nikto

nikdy nedozvie.“.

17. Krajský súd bol toho názoru, že dodržal zákonný postup, keď pred vydaním

rozhodnutia vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe a tiež na predloženie

administratívneho spisu. Žalovaný ostal v konaní pasívny a až po doručení predmetného

uznesenia krajskému súdu oznámil doručenie stavebného povolenia žalobcovi 15. januára

2016. Vo vzťahu k vyjadreniu sťažovateľky ako pribratého účastníka v konaní

pred krajským súdom krajský súd uviedol, že sťažovateľku na vyjadrenie sa k žalobe,

resp. jej doplneniu nevyzýval, pretože táto povinnosť súdu zo zákona nevyplýva. Dodal,

že ako pribratý účastník sťažovateľka vedela o konaní a jeho obsahu, poznala obsah

rozhodnutia, ako aj administratívny spis, pričom sa vo veci nijako nevyjadrila.

18. K námietkam sťažovateľky pre porušenie jej označených práv sa krajský súd

vyjadril poukazom na to, že jej prvým podaním vo veci „bol až návrh na zrušenie

sťažnosťou napadnutého uznesenia, ktorý súd doručil žalobcovi, z ktorého vyjadrenia sa

dozvedel, že vo veci už prebieha odvolacie konanie na základe odvolania žalobcu zo dňa

28.01.2016 proti preskúmavanému rozhodnutiu, keďže žalovaný splnil svoju povinnosť

vyplývajúcu mu z napadnutého uznesenia a doručil dňa 15.01.2016 stavebné povolenie

žalobcovi do vlastných rúk. Stavebné povolenie teda nie je právoplatné, keďže začalo

odvolacie konanie a dôvody nezákonnosti skúma odvolací orgán nadriadený žalovanému.

Za týchto okolností by stavebník mohol pokračovať v stavbe až po rozhodnutí odvolacieho

orgánu o podanom odvolání a preto sa súdu nezdala relevantná otázka rozhodovať

o návrhu na zrušenie predmetného uznesenia. Samotné konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. /STA/Ors zo dňa 29.09.2014 bude zastavené,

keďže ide o prvostupňové rozhodnutie, ktoré samo osebe nepodlieha preskúmaniu.“.

19. Krajský súd sa k svojmu rozhodnutiu odložiť vykonateľnosť stavebného

rozhodnutia podľa vyjadril konštatovaním, že «Je zrejmé, že v prípade

stavieb je vždy obtiažne posúdiť zásah, ktorý vznikne odložením vykonateľnosti stavebného

povolenia. Nepochybne tento zásah zasiahne do práv stavebníka, na ktorého sa však

samotný žalobca obrátil už pri zistení vykonávania stavebných prác s tým, že sa bude

domáhať ochrany svojich práv, čoho dôkazom je aj podanie, či už na stavebný úrad,

prokuratúru a napokon aj na súd. Napriek tejto vedomosti stavebník nepodal súdu vo veci

vyjadrenie, evidentne staval ďalej a tak sa natíska otázka, aký význam by malo pre žalobcu

doručenie stavebného povolenia a využitie svojich práv účastníka konania v situácii

dokončenej, prípadne aj skolaudovanej stavby. Na Slovensku nie je neobvyklý názor, že „čo

sa postaví, to sa už nezbúra“, čo dokazuje neefektívny systém pri odstraňovaní čiernych

stavieb… Je zrejmé, že odklad vykonateľnosti v stavebných veciach je veľmi rozporuplnou

a háklivou záležitosťou, ktorú zákon bližšie neupravuje, pričom v tomto smere už boli úvahy

aj o zodpovednosti žalobcu za škody spôsobené nepravdivými resp. nedôvodnými

tvrdeniami, na ktorých bol založený odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia.».

20. S poukazom na uvedené krajský súd označil sťažnosť za nedôvodnú a navrhol

ústavnému súdu vysloviť, že v nej označené základné práva sťažovateľky jeho postupom

a uznesením č. k. -83 z 21. decembra 2015 porušené neboli.

21. K vyjadreniu krajského súdu podala navrhovateľka vyjadrenie, v ktorom najmä

reagovala na argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa doručovania verejnou vyhláškou.

Poukázala na to, že keďže nie je výslovne upravené, aký počet účastníkov konania

predstavuje „veľký počet účastníkov konania“, sú rozdiely v prístupe správnych orgánov

k spôsobu doručovania. Spochybnila najmä úvahu o tom, že stavebný úrad v tunajšej veci

porušil precedenčný princíp poukazom na vlastné tvrdenie krajského súdu, keď tento

poukázal na prax stavebných úradov, z ktorých niektoré pod pojmom „veľký počet

účastníkov konania“ rozumejú viac ako 20 účastníkov, iné viac ako 30 účastníkov, čím

krajský súd vlastne spochybňuje vlastné tvrdenie o precedenčnej zásade.

22. Následne vo vzťahu k potrebe identifikovať účastníkov konania, ktorým bolo

rozhodnutie doručované verejnou vyhláškou, sťažovateľka túto požiadavku krajského súdu

namietla poukazom na vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

stavebného zákona. Táto totiž takúto identifikáciu v prípade stavby s veľkým počtom

účastníkov stavebného konania nevyžaduje; ustanovuje, že zoznam účastníkov sa neuvádza.

Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) vo veci sp. zn. z 9. novembra 2010, ktorý riešil doručovanie verejnou

vyhláškou, a uviedol, že „Verejná vyhláška je formou verejného oznámenia určitého

právneho úkonu. Pri tomto spôsobe doručovania reálne nejde o odovzdanie písomnosti

účastníkovi konania, ale o to, že kvalifikovaným zverejnením obsahu konkrétneho právneho

úkonu správneho orgánu vznikajú právne následky. Ako vyplýva z § 26 ods. 1 správneho

poriadku, doručenie verejnou vyhláškou je možné aj v prípade, ak účastníci, alebo ich pobyt

nie je správnym orgánom známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon. Z toho potom

logicky vyplýva, je obsahom verejnej vyhlášky nemusia byť nevyhnutne presne označení

všetci účastníci správneho konania.“.

23. V neposlednom rade reagovala sťažovateľka aj na krajským súdom tvrdenú

pasivitu stavebného úradu v konaní pred krajským súdom, keď uviedla, že stavebný úrad

upozornil krajský súd, že spisový materiál sa (v danom čase) nachádzal na okresnej

prokuratúre, ktorá z podnetu , preskúmavala postup stavebného

úradu. Spochybnila teda záver o pasivite stavebného úradu ako odporcu v konaní

pred všeobecným súdom, keďže, naopak, bola toho názoru, že krajský súd si mohol spis

zapožičať od okresnej prokuratúry a až na jeho základe si urobiť záver o zmene v počte

účastníkov stavebného konania oproti územnému konaniu vo veci totožnej stavby.

24. Skutočnosť, že krajský súd nepovažoval za potrebné sťažovateľku vyzvať

na vyjadrenie sa k žalobe a jej doplneniu, pretože táto povinnosť všeobecnému súdu

nevyplývala zo zákona, označila sťažovateľka za pochybenie súdu. Sťažovateľka bola totiž

napadnutým uznesením priamo dotknutá, odložením vykonateľnosti rozhodnutia bola ako

„obchodná spoločnosť realizujúca nadstavbu a prístavbu objektu národnej kultúrnej

pamiatky prinútený[a] z hodiny na hodinu zastaviť stavebné práce v štádiu ukončovania

hrubej stavby a poslať domov viac ako 20 robotníkov. Súčasne musel[a] so stavom

a konkrétnym dopadom Uznesenia oboznámiť 28 klientov, ktorí si v predmetnej stavbe

kúpili byty.“. Zároveň označila za absurdné, že krajský súd na jednej strane uvádza, že

nebolo potrebné sťažovateľku vyzývať na vyjadrenie sa, no na druhej strane ju obviňuje

z nečinnosti.

25. Podľa sťažovateľky teda krajský súd neodôvodnil opodstatnenosť napadnutého

uznesenia, osobitne nepreukázal opodstatnenosť vydania rozhodnutia o odložení

vykonateľnosti stavebného povolenia, preto zotrvala na svojom návrhu obsiahnutom v jej

sťažnosti.

26. Uznesením č. k. -34 zo 7. júla 2016 ústavný súd rozhodol

o návrhu spoločnosti , , doručenom 28. júna

2016 na pristúpenie do tunajšieho konania v postavení vedľajšieho účastníka tak, že jej

vstup do konania nepripustil.

27. Ústavný súd podľa so súhlasom

účastníkov upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

28. Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

29. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

30. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

31. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

32. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , , ).

33. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva.

34. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

35. Sťažovateľka tvrdí, že jej v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že

pred vydaním napadnutého uznesenia „skúmal predovšetkým iba to, či sa so spoločnosťou

ako žalobcom malo konať ako s účastníkom a či sa s ním tak i konalo

a na základe záverov, ku ktorým dospel výlučne na základe tvrdení spoločnosti

, vyhovel návrhom spoločnosti “, pričom nepostupoval nezávisle

a nestranne s cieľom zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania. Najmä sa krajský súd „vôbec nezaoberal skutočnosťou, ako dôjde jeho

vydaním k zásahu do práv Sťažovateľa, pričom mal predpokladať a aj zistiť, či nedošlo

k zásadnej zmene okolností od vydania stavebného rozhodnutia do vydania napadnutého

rozhodnutia. Zákonné ustanovenie síce vyžaduje ( ) skúmať hroziacu závažnú

ujmu v danom kontexte závažnú ujmu, ktorá hrozí spoločnosti , ale pokiaľ

sa zasahuje do práv tretích osôb a je tu nebezpečenstvo, že od vydania Stavebného

povolenia do vydania napadnutého Uznesenia nastali zmeny, Odporca okolnosti týchto

zmien mal zisťovať a teda mal Sťažovateľa vypočuť. Odporca však Sťažovateľovi nedal

žiadnu šancu uplatniť svoje právo na súdnu ochranu, hoci sa ho vydanie napadnutého

rozhodnutia nepochybne dotýkalo. Podľa sa síce krajský súd mohol rozhodnúť

o odložení vykonateľnosti právoplatného Stavebného povolenia, ale vzhľadom na uvedené

okolnosti mal zisťovať, či sa tým nedotkne zaručených práv Sťažovateľa.“.

36. Krajský súd sa v napadnutom uznesení, ako aj vo svojom vyjadrení zaoberal

najmä dôvodmi, pre ktoré sa rozhodol podľa uložiť správnemu orgánu

povinnosť doručiť stavebné rozhodnutie žalobcovi do vlastných rúk, a prečo nepovažoval

za dostačujúce jeho doručenie verejnou vyhláškou. Výrok, ktorým vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia odložil, odôvodnil tým, že v zmysle zvážil

všetky okolnosti týkajúce sa odkladu vykonateľnosti napadnutého stavebného rozhodnutia

a „odložil jeho vykonateľnosť aj s poukazom na , podľa ktorého môže

predseda senátu na žiadosť účastníka uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak by

okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Žalobca v konaní

poukázal na viaceré nedostatky pri uskutočňovaní stavby spôsobené predovšetkým

skutočnosťou, že posudok v stavebnom konaní sa nezaoberal problematikou tienenia

susedných nezastavaných parciel ako aj tým, že žalovaný nedodržal podmienku uvedenú

v svetlotechnickej norme STN 730580-1 v znení zmeny 2, ktorou je vytvorenie dostatočného

denného osvetlenia budov na dočasne nezastavaných stavebných parcelách. V napadnutom

rozhodnutí tiež absentuje úprava podrobností, ktoré majú byť určené v zmysle § 66 ods. 4

písm. f) stavebného zákona. Neodloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia by malo

za následok dokončenie stavby, čím by žalobcom namietané nedostatky stratili de facto

svoju relevanciu a došlo by k neposkytnutiu spravodlivej ochrany jeho právam

pred nepriaznivými účinkami formálne právoplatného rozhodnutia žalovaného. Žalobcovi

by v dôsledku pokračujúceho výkonu napadnutého rozhodnutia vznikla závažná ujma. Ak by

stavebník stavbu celkom dokončil, ďalšie konanie by bolo zrejme zbytočné a bolo by možné

hovoriť o tom, že neskorá spravodlivosť nie je spravodlivosťou.“.

37. Ako z príloh sťažnosti vrátane napadnutého uznesenia vyplýva, účastníkom

konania o umiestnení predmetnej stavby bol právny predchodca žalobcu, ktorému

územné rozhodnutie bolo doručené do vlastných rúk (čo je jeden z argumentov,

pre ktorý ako žalobca, tak aj krajský súd považovali doručenie verejnou vyhláškou

za nepostačujúce). Územné rozhodnutie – rozhodnutie mestskej časti Bratislava - Ružinov

sp. zn. SÚ-2009/21577/6495-3/Hor/Pix zo 17. júna 2009 obsahovalo aj posúdenie dopadov

umiesťovanej stavby z hľadiska tienenia, resp. presvetlenia, keď toto nebolo namietané

v konaní, samo rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť bez toho, že by bolo napadnuté

odvolaním. Na túto skutočnosť ústavný súd poukázal už v uznesení o prijatí sťažnosti

sťažovateľky.

38. Hoci krajský súd rozsiahle odôvodnil svoje rozhodnutie o tom, že stavebné

rozhodnutie bolo nesprávne doručované, ak ho stavebný úrad doručoval verejnou

vyhláškou, bez administratívneho spisu mohol len ťažko posúdiť, či a ako stavebný úrad

so žalobcom konal, keďže tento bol v stavebnom rozhodnutí nepriamo označený ako jeden

z vlastníkov „pozemku a stavby na ňom – parc. č. , register ,

k. ú. “. Správny súd totiž v rámci konania o žalobe opomenutého účastníka

otázku, či žalobca je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbežnú.

Skutočnosť, či mal byť žalobca účastníkom správneho konania (v zmysle správneho

poriadku, resp. osobitného právneho predpisu), a charakter rozhodnutia, ktoré žalobca

žalobou napáda, správny súd zisťuje predovšetkým z obsahu administratívneho spisu, ako aj

napr. dopytom na správny orgán.

39. Nemožno sa pritom stotožniť ani s názorom krajského súdu o neúčinnosti

doručovania verejnou vyhláškou. Doručovanie písomností verejnou vyhláškou predstavuje

v správnom konaní, ako aj v stavebnom konaní štandardný spôsob doručovania umožňujúci

primeraným spôsobom riešiť napätie medzi povinnosťou orgánu verejnej správy oznámiť

oprávneným subjektom relevantné údaje v konaní a požiadavkou zabezpečiť plynulý

priebeh konania s elimináciou rizika jeho zablokovania v dôsledku objektívnej alebo

subjektívnej nemožnosti doručenia veľkému počtu osôb v primeranom časovom rozpätí

alebo v dôsledku absencie aktuálnych údajov o mieste ich pobytu ().

40. Okrem toho zo zákonnej definície opomenutého účastníka aj z rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu je zrejmé, že postavenie opomenutého účastníka nepatrí tej osobe,

s ktorou síce orgán verejnej správy nekonal ako s účastníkom administratívneho konania,

hoci jej takéto postavenie inak patrilo, avšak vo veci vydané meritórne alebo konečné

rozhodnutie, resp. opatrenie nebolo v zmysle osobitnej právnej úpravy doručované

jednotlivo do vlastných rúk, ale bolo oznamované verejnou vyhláškou (porovnaj napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2012). Porušenie svojich

procesných práv môže totiž takáto osoba namietať buď v inštančnom administratívnom

postupe, ak je tento prípustný, alebo v rámci všeobecnej správnej žaloby.

41. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského sudu o odklade vykonateľnosti, ako vyplýva

z napadnutého uznesenia, no najmä z vyjadrenia krajského súdu, krajský súd rozhodol tak

tiež po úvahe, že orgány stavebného dozoru si neplnia svoje povinnosti, v dôsledku čoho

„čo sa postaví, to sa nezbúra“, čomu krajský súd zrejme svojím rozhodnutím zamýšľal

predísť. Súčasne vo vyjadrení poukázal na prípad rozstavaného polyfunkčného komplexu

, keď po právoplatnosti územného rozhodnutia bolo

rozhodnuté o povolení odkladu vykonateľnosti (uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -54 z 23. marca 2009, rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -69 z 24. marca 2009), kde tiež poznamenal, že „Dôvodnosť argumentov

žaloby a návrhu na odklad vykonateľnosti bola očakávateľná, keďže jedným zo žalobcov bol

sudca ústavného súdu“.

42. Ústavný súd sa s týmto názorom krajského súdu nemôže stotožniť, a to osobitne

vo svetle podaného vyjadrenia krajského súdu, z ktorého vyplýva, že motiváciou pre odklad

vykonateľnosti napadnutého stavebného rozhodnutia bola prevencia možného zlyhania

orgánov stavebného dohľadu pri odstraňovaní následkov výstavby v rozpore so zákonom

a nie teda akútna potreba ochrany práv a právom chránených záujmov žalobcu ako vyžaduje

a . Táto skutočnosť nie je z napadnutého uznesenia

zrejmá, ako ani protiúvaha o možnom rozsahu škôd na rozostavanej stavbe, keď by bolo

možné parafrázovať: „čo raz navlhne, to len ťažko sanovať.“

43. Na tomto mieste ústavný súd dodáva, že bolo pochybením krajského súdu, ak si

túto skutočnosť osvojil ako dôvod na odklad vykonateľnosti, pričom sa opieral tiež o právne

názory a závery uvedené vo veci rozostavaného polyfunkčného komplexu

vedenej na krajskom súde pod sp. zn. , táto skutočnosť

z jeho uznesenia nevyplýva.

44. Vzhľadom na ponechaný časový rámec na vyjadrenie sa k žalobe a návrhu

na odklad vykonateľnosti je nekonzistentné aj vyjadrenie krajského súdu o pasivite

sťažovateľky. Ako ústavný súd z pripojeného spisu krajského súdu zistil, uznesenie

č. k. -78 z 30. novembra 2015 o pribratí sťažovateľky do konania ako

účastníčky jej bolo doručené 9. decembra 2015 a už 21. decembra 2015 bolo vydané

napadnuté rozhodnutie. Nie je celkom zrejmé, ktoré všetky dokumenty boli

k doručovanému uzneseniu pripojené. Ústavný sú podotýka, že žaloba na krajský súd

napadla 10. augusta 2015, teda nemožno povedať, že by krajský súd o návrhu rozhodoval

urgentne, a nemohol preto poskytnúť sťažovateľke primeranú lehotu na možné vyjadrenie.

Takisto mal krajský súd dostatok časového priestoru zabezpečiť administratívny spis

napríklad jeho zapožičaním si od okresnej prokuratúry, ktorá v danom čase vo veci totožnej

stavby viedla vlastné konanie.

45. Právny záver krajského súdu o neúčinnom doručovaní verejnou vyhláškou

a nevyhnutnosti odkladu vykonateľnosti stavebného rozhodnutia neobstojí z dôvodu

nedostatočného posúdenia skutkového stavu veci a nedostatočného a logicky

nekoherentného odôvodnenia. Uvedené dôvody krajského súdu nekorešpondujú s jeho

postupom. Hoci zákon v prípade konania podľa výslovne neukladá

rozhodovať po zadovážení administratívneho spisu, je zrejmé, že osobitne v danom prípade

nebolo možné bez administratívneho spisu odôvodnenosť žaloby opomenutého účastníka

náležite posúdiť. Krajský súd svojím rozhodnutím ignoroval okolnosti prípadu, o ktorých sa

sám vyjadril ako o zakaždým problematických z hľadiska ochrany práv a právom

chránených záujmov dotknutých subjektov (stavebníka – sťažovateľky, ako žalobcu ako

účastníka konania).

46. Postupom, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia krajského súdu

a ktorý mal tiež dopad na odôvodnenie jednotlivých výrokov poznačené najmä absenciou

administratívneho spisu, ktorá oslabila dôveryhodnosť záverov krajského súdu, tento porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne uplatnenie,

zabezpečenie a realizácia vyžadujú, aby súd náležite odôvodnil skutočnosti, ktoré považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, jasne

a výstižne vysvetlil, pričom dbá na jeho presvedčivosť. Závery krajského súdu sú tak

vzhľadom na všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu nedostatočne odôvodnené

a jeho rozhodnutie trpí arbitrárnosťou a je ústavne neudržateľné.

47. Ústavný súd preto skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľky podľa

a dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu. Ústavný súd zároveň toto uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Tým sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám nanovo vyrovnal s ochranou

označeného základného práva hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými

právnymi názormi.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

v spojení s dodatkového protokolu

48. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením

(). Medzi takéto práva nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

.

49. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd porušil základné právo

sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa , zaoberal sa ďalej aj

otázkou, či toto malo dopad na realizáciu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – stavbe,

ktorej realizácia bola v dôsledku napadnutého rozhodnutia pozastavená.

50. Zistenia arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia

krajského súdu viedli ústavný súd k záveru, že ním bolo porušené nielen základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v príčinnej súvislosti s nimi aj základné právo

vlastniť majetok podľa a právo na ochranu majetku dodatkového

protokolu (bod 1 výroku nálezu).

IV.

51. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

( , pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,

kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127

ods. 1 , pozn.), obnovil stav pred porušením.

52. Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu č. k. -83

z 21. decembra 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (

v spojení s ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie

[ v spojení s ], v ktorom bude

krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56

ods. 6 (bod 2 výroku tohto nálezu)].

53. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu konania rozhodnúť o návrhu

žalobcu v konaní pred ním takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a tiež v súlade

s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

V.

54. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátskou kanceláriou

SKLEGAL, s. r. o. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

55. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá

bola 858 €.

56. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (prevzatie,

prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a vyjadrenie z 1. júla 2016) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 143 €,

t. j. spolu v sume 429 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 8,58 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) predstavuje sumu 454,74 €. Keďže sťažovateľka nepredložila doklad o registrácii

svojho právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho

zastúpenia o jej sumu nenavýšil.

57. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

VI.

58. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

59. Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry môže priznať primerané finančné

zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vychádza

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd

pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

60. Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal

do úvahy najmä charakter predmetu konania, závažnosť porušenia základných práv

sťažovateľky, ako aj všetky okolnosti prípadu.

61. Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ktoré

odôvodnila tým, že „Zastavenie projektu a stavebných prác ako nutný dôsledok

napadnutého Uznesenia v poslednom štádiu realizácie projektu má na Sťažovateľa

až likvidačný účinok (v podobe možných sankcií od dodávateľa stavby, klientov

Sťažovateľa) a zároveň je spôsobilé podstatne ovplyvniť povesť Sťažovateľa a jeho meno

na predmetnom trhu, keďže v konečnom dôsledku môže byť Sťažovateľ vnímaný ako

neseriózny a nedôveryhodný subjekt, ktorý napriek deklarovanému termínu ukončenia

projektu, nebol schopný tento dodržať. V oblasti výstavby rezidenčných projektov, kedy

klienti vstupujú do zmluvného vzťahu s developerom v čase, kedy je ich budúci byt ešte len

vo výstavbe, je dôveryhodnosť a serióznosť osoby developera nevyhnutným predpokladom

pre úspešnosť jeho projektu.“.

62. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

63. V tomto prípade s prihliadnutím na okolnosti veci však ústavný súd považoval

výrok o porušení základného práva sťažovateľky podľa a jej práva

podľa dohovoru a tiež základného práva podľa a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj výrok, ktorým zrušil

uznesenie krajského súdu, za dostatočnú ochranu jej práv, a pokiaľ ide o priznanie

finančného zadosťučinenia, sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).

64. Ústavný súd dodáva, že uznesením č. k. -11 z 31. mája 2016

odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu, čím boli jeho negatívne účinky

obmedzené.

65. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016