Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 351/2016
PDF · 367.99 KB
No categories available
III. ÚS 351/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s.,
Dorastenecká 10082/46, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SKLEGAL, s. r. o.,
Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Banas, ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 S 176/2015 a jeho uznesením č. k. 2 S 176/2015-83 z 21. decembra 2015, a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s., vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 176/2015-83
z 21. decembra 2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 176/2015-83 z 21. decembra 2015
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
Feiglerov dom, a. s., trovy konania v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur
a sedemdesiatštyri centov) na účet advokátskej kancelárie SKLEGAL s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s.,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 351/2016-11 z 31. mája 2016 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Feiglerov dom, a. s.
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej
len ,,dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom podsp. zn. 2 S 176/2015 a jeho uznesením z 21. decembra 2015.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že je stavebníčkou stavby „Prestavba bytového
domu, “, o ktorej umiestnení v územnom konaní rozhodla mestská
časť Bratislava - Ružinov rozhodnutím sp. zn. SÚ-2009/21577/6495-3/Hor/Pix zo 17. júna
2009 (ďalej len „územné rozhodnutie“) a ako stavbu „Nadstavba a prístavba objektu -
bytový dom na “ v stavebnom konaní ju povolila mestská
časť Bratislava - Staré Mesto rozhodnutím sp. zn. 591/42341/2014/STA/Ors
z 29. septembra 2014 (ďalej len „stavebné rozhodnutie“). Po právoplatnosti stavebného
rozhodnutia stavebníčka začala s realizáciou stavby.
3. Žalobou doručenou krajskému súdu 10. augusta 2015 sa tretia osoba, spoločnosť
, (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala
preskúmania zákonností stavebného rozhodnutia namietajúc, že jej ako subjektu, ktorý mal
byť účastníkom dotknutého stavebného konania, nebolo stavebné rozhodnutie riadne
doručené, a súčasne žiadala odloženie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením uložil mestskej časti Bratislava -
Staré Mesto (ďalej len „stavebný úrad“) povinnosť žalobkyni stavebné rozhodnutie v lehote
20 dní doručiť a zároveň odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd, ako vyplýva z jeho rozhodnutia, sa v tomto štádiu konania zaoberal
výlučne otázkami kľúčovými pre aplikáciu § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), t. j. najmä statusom žalobkyne ako opomenutého účastníka. Uviedol,
že túto otázku posudzoval bez toho, aby si vyžiadal administratívny spis vo veci, považujúc
za dostatočné podklady skutočnosti tvrdené žalobkyňou v jej žalobe, napadnutého
stavebného rozhodnutia a územného rozhodnutia. Dospel k záveru, že žalobkyňa splnila
podmienky účastníctva v stavebnom konaní a napadnuté rozhodnutie mu malo byť doručené
do vlastných rúk, čo vyvodil tiež zo skutočnosti, že pôvodný vlastník nehnuteľností
(spoločnosť ) (bez uvedenia vzťahu k sťažovateľke
alebo žalobkyni, pozn.) bol účastníkom územného konania a územné rozhodnutie mu bolo
doručované do vlastných rúk.
6. K spôsobu doručovania, keď stavebný úrad v stavebnom konaní zvolil
doručovanie verejnou vyhláškou, krajský súd uviedol: „Nie je možné tolerovať, aby
stavebný úrad (z pohľadu práv účastníka je irelevantné, že išlo o dva stavebné úrady)
ohľadne tej istej stavby a bez podstatnej zmeny okolností, raz doručoval písomnosti
do vlastných rúk a inokedy použil verejnú vyhlášku, o ktorej sa prakticky nikto nikdy
nedozvie, pretože správny orgán písomnosť vyvesí iba na svojej úradnej tabuli a ešte
na úradnej tabuli na svojej internetovej stránke, pričom nemožno reálne očakávať, že
účastníci konania budú tieto pravidelne navštevovať. Povinnosťou správneho orgánu je
postupovať tak, aby sa o veci (písomnosti) dozvedel čo najväčší počet účastníkov a nie, aby
o nej nikto nevedel, resp. sa o nej dozvedel len nepatrný počet účastníkov. Ak by v danej
veci aj boli splnené podmienky pre doručovanie verejnou vyhláškou (avšak tieto splnené
neboli), žalovaný mal v zmysle zásady zákonnosti a transparentnosti zverejniť písomnosť
napr. na dočasnej úradnej tabuli na mieste stavby, čo by viac zabezpečilo dostupnosť
doručovanej písomnosti.“ Dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky
pre doručovanie stavebného rozhodnutia verejnou vyhláškou.
7. Ako dôvod, pre ktorý vyhovel návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti podľa
§ 250c ods. 1 OSP, krajský súd uviedol, že žalobkyňa poukázala na viaceré nedostatky
pri uskutočňovaní stavby (okrem iného namietala opomenutie tienenia susedných
nezastavaných parciel) s tým, že neodloženie vykonateľnosti stavebného rozhodnutia
„by malo za následok dokončenie stavby, čím by žalobcom namietané nedostatky stratili
de facto svoju relevanciu a došlo by k neposkytnutiu spravodlivej ochrany jeho právam
pred nepriaznivými účinkami formálne právoplatného rozhodnutia žalovaného. Žalobcovi
by v dôsledku pokračujúceho výkonu napadnutého rozhodnutia vznikla závažná ujma. Ak by
stavebník stavbu celkom dokončil, ďalšie konanie by bolo zrejme zbytočné a bolo by možné
hovoriť o tom, že neskorá spravodlivosť nie je spravodlivosťou.“.
8. Podľa sťažovateľky krajský súd týmto uzneseným porušil jej základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že nepostupoval nestranne a nezávisle,
v konaní pridržal a rozhodol na základe tvrdení žalobkyne, ktoré sťažovateľka označila
za nepravdivé a účelové, pričom tieto nekonfrontoval s obsahom správnych spisov, ktoré si
vôbec nevyžiadal. Vydaním uznesenia krajský súd tak poskytol ochranu výlučne právom
chránených záujmov žalobkyne, ktorá jej v podstate ani neprináleží.
9. Sťažovateľka poukázala na to, že hoci predmetné uznesenie krajského súdu nie je
meritórnym rozhodnutím, zasahuje do jej základných práv a slobôd. Zdôraznila, že okrem
iného sa krajský súd pred vydaním uznesenia vôbec nezaoberal dopadom odkladu
vykonateľnosti staveného rozhodnutia. Krajský súd mal podľa jej názoru zisťovať,
či poskytnutie takejto ochrany práv a právom chráneným záujmom žalobkyne nedôjde
k zásahu do práv sťažovateľky, ktorá, ako vyplýva z uznesenia krajského súdu, bola
účastníčkou konania pred ním vedeným. Tým, že krajský súd nedal sťažovateľke žiadnu
možnosť vyjadriť sa k návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti pred jeho povolením,
mal sa dopustiť porušenia jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka uviedla,
že krajskému súdu mohlo byť vzhľadom na uplynutú dobu od právoplatnosti stavebného
rozhodnutia zrejmé, že v čase jeho rozhodovania už na stavbe budú vykonané rozsiahle
stavebné práce, konkrétne „je stavba pred dokončením hrubej stavby a 27 z 28 bytových
jednotiek, ktoré sa v stavbe nachádzajú bolo už predaných klientom... V prípade, ak stavba
ostane v takomto stave, hrozia škody v dôsledku poveternostných vplyvov a staticky
nezabezpečených prvkov nielen na samotnej stavbe, ale môžu spôsobiť škodu na zdraví
a majetku tretích osôb, vrátane majetku spoločnosti .“
11. Považujúc za to, že uznesenie krajského súdu vykazuje znaky nezákonného
rozhodnutia a jeho ďalší výkon, vzniká sťažovateľke reálne väčšia ujma, než aká môže
teoreticky vzniknúť iným subjektom, podala sťažovateľka súčasne so sťažnosťou aj návrh
na nariadenie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia vo výroku,
ktorým krajský súd odložil vykonateľnosť stavebného rozhodnutia, a to až do rozhodnutia
o jej sťažnosti. Zdôraznila, že ďalší výkon uznesenia bude mať vzhľadom na zastavenú
výstavbu stavby „Nadstavba a prístavba objektu - bytový dom, na
“ nepriaznivé až deštrukčné následky. Dodala, že vydaním navrhovaného
dočasného opatrenia nehrozí tretím osobám vznik žiadnej ujmy, a to ani žalobkyni, ale bude
poskytnutá ochrana majetku, života a zdravia aj tretím osobám.
12. Zastavenie projektu a stavebných prác v poslednom štádiu realizácie projektu ako
následok napadnutého uznesenia má podľa sťažovateľky až likvidačný účinok a zároveň
je spôsobilé podstatne ovplyvniť jej povesť a jej meno na relevantnom trhu, keďže
v konečnom dôsledku môže byť vnímaná ako neseriózna a nedôveryhodná. Je preto toho
názoru, že porušenie jej práv na súdnu a inú právnu ochranu a práva pokojne užívať majetok
je takej povahy, že je namieste poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia
(§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde), ktoré si vo výške 50 000 € súčasne uplatnila.
13. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal
na ďalšie konanie, v ktorom nálezom rozhodne, že:
„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky, jej základné právo vlastniť majetok a nakladať s ním podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 176/2015-83 z 21. decembra 2015 porušené
boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. 2 S 176/2015-83 z 21. decembra 2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné
zadosťučinenie v sume 50.000 EUR (päťdesiattisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť
uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
14. Súčasne sťažovateľka požiadala o vydanie uznesenia, ktorým „Ústavný súd
Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave
č. 2 S 176/2015-83 o preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014 a o postupe
podľa § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a to v časti jeho výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave odložil vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014.“
II.
15. Na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil
predseda krajského súdu 21. júna 2016 vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti.
16. Krajský súd sa vo svojom vyjadrení v prvom rade zaoberal otázkou naplnenia
zákonných požiadaviek pre postup podľa § 250b ods. 2 OSP. Poukázal na to, že „žaloba
žalobcu bola podaná na súd dňa 10.08.2015 s tvrdením, že tomuto
účastníkovi správneho konania nebolo doručené rozhodnutie žalovaného: Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto. Nesporne pritom ide o osobu, ktorej svedčí vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam bezprostredne susediacim s povoľovanou stavbou, ktorá bola povolená
napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014.“.
Následne sa krajský súd vo svojom vyjadrení k podanej sťažnosti sťažovateľky proti
napadnutému uzneseniu vo výroku o odklade vykonateľnosti stavebného rozhodnutia
venoval otázke doručovania v stavebnom konaní, porovnávajúc pritom právnu úpravu
doručovania verejnou vyhláškou v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a v zákone
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Skonštatoval, že „Nie je možné
tolerovať, aby stavebný úrad (z pohľadu práv účastníka je irelevantné, že išlo o dva
stavebné úrady) ohľadne tej istej stavby a bez podstatnej zmeny okolností, raz doručoval
písomnosti do vlastných rúk a inokedy použil verejnú vyhlášku, o ktorej sa prakticky nikto
nikdy nedozvie.“.
17. Krajský súd bol toho názoru, že dodržal zákonný postup, keď pred vydaním
rozhodnutia vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe a tiež na predloženie
administratívneho spisu. Žalovaný ostal v konaní pasívny a až po doručení predmetného
uznesenia krajskému súdu oznámil doručenie stavebného povolenia žalobcovi 15. januára
2016. Vo vzťahu k vyjadreniu sťažovateľky ako pribratého účastníka v konaní
pred krajským súdom krajský súd uviedol, že sťažovateľku na vyjadrenie sa k žalobe,
resp. jej doplneniu nevyzýval, pretože táto povinnosť súdu zo zákona nevyplýva. Dodal,
že ako pribratý účastník sťažovateľka vedela o konaní a jeho obsahu, poznala obsah
rozhodnutia, ako aj administratívny spis, pričom sa vo veci nijako nevyjadrila.
18. K námietkam sťažovateľky pre porušenie jej označených práv sa krajský súd
vyjadril poukazom na to, že jej prvým podaním vo veci „bol až návrh na zrušenie
sťažnosťou napadnutého uznesenia, ktorý súd doručil žalobcovi, z ktorého vyjadrenia sa
dozvedel, že vo veci už prebieha odvolacie konanie na základe odvolania žalobcu zo dňa
28.01.2016 proti preskúmavanému rozhodnutiu, keďže žalovaný splnil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z napadnutého uznesenia a doručil dňa 15.01.2016 stavebné povolenie
žalobcovi do vlastných rúk. Stavebné povolenie teda nie je právoplatné, keďže začalo
odvolacie konanie a dôvody nezákonnosti skúma odvolací orgán nadriadený žalovanému.
Za týchto okolností by stavebník mohol pokračovať v stavbe až po rozhodnutí odvolacieho
orgánu o podanom odvolání a preto sa súdu nezdala relevantná otázka rozhodovať
o návrhu na zrušenie predmetného uznesenia. Samotné konanie o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014 bude zastavené,
keďže ide o prvostupňové rozhodnutie, ktoré samo osebe nepodlieha preskúmaniu.“.
19. Krajský súd sa k svojmu rozhodnutiu odložiť vykonateľnosť stavebného
rozhodnutia podľa § 250b ods. 2 OSP vyjadril konštatovaním, že «Je zrejmé, že v prípade
stavieb je vždy obtiažne posúdiť zásah, ktorý vznikne odložením vykonateľnosti stavebného
povolenia. Nepochybne tento zásah zasiahne do práv stavebníka, na ktorého sa však
samotný žalobca obrátil už pri zistení vykonávania stavebných prác s tým, že sa bude
domáhať ochrany svojich práv, čoho dôkazom je aj podanie, či už na stavebný úrad,
prokuratúru a napokon aj na súd. Napriek tejto vedomosti stavebník nepodal súdu vo veci
vyjadrenie, evidentne staval ďalej a tak sa natíska otázka, aký význam by malo pre žalobcu
doručenie stavebného povolenia a využitie svojich práv účastníka konania v situácii
dokončenej, prípadne aj skolaudovanej stavby. Na Slovensku nie je neobvyklý názor, že „čo
sa postaví, to sa už nezbúra“, čo dokazuje neefektívny systém pri odstraňovaní čiernych
stavieb… Je zrejmé, že odklad vykonateľnosti v stavebných veciach je veľmi rozporuplnou
a háklivou záležitosťou, ktorú zákon bližšie neupravuje, pričom v tomto smere už boli úvahy
aj o zodpovednosti žalobcu za škody spôsobené nepravdivými resp. nedôvodnými
tvrdeniami, na ktorých bol založený odklad vykonateľnosti správneho rozhodnutia.».
20. S poukazom na uvedené krajský súd označil sťažnosť za nedôvodnú a navrhol
ústavnému súdu vysloviť, že v nej označené základné práva sťažovateľky jeho postupom
a uznesením č. k. 2 S 176/2015-83 z 21. decembra 2015 porušené neboli.
21. K vyjadreniu krajského súdu podala navrhovateľka vyjadrenie, v ktorom najmä
reagovala na argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa doručovania verejnou vyhláškou.
Poukázala na to, že keďže nie je výslovne upravené, aký počet účastníkov konania
predstavuje „veľký počet účastníkov konania“, sú rozdiely v prístupe správnych orgánov
k spôsobu doručovania. Spochybnila najmä úvahu o tom, že stavebný úrad v tunajšej veci
porušil precedenčný princíp poukazom na vlastné tvrdenie krajského súdu, keď tento
poukázal na prax stavebných úradov, z ktorých niektoré pod pojmom „veľký počet
účastníkov konania“ rozumejú viac ako 20 účastníkov, iné viac ako 30 účastníkov, čím
krajský súd vlastne spochybňuje vlastné tvrdenie o precedenčnej zásade.
22. Následne vo vzťahu k potrebe identifikovať účastníkov konania, ktorým bolo
rozhodnutie doručované verejnou vyhláškou, sťažovateľka túto požiadavku krajského súdu
namietla poukazom na vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia
stavebného zákona. Táto totiž takúto identifikáciu v prípade stavby s veľkým počtom
účastníkov stavebného konania nevyžaduje; ustanovuje, že zoznam účastníkov sa neuvádza.
Poukázala tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) vo veci sp. zn. 3 Sžo 172/2010 z 9. novembra 2010, ktorý riešil doručovanie verejnou
vyhláškou, a uviedol, že „Verejná vyhláška je formou verejného oznámenia určitého
právneho úkonu. Pri tomto spôsobe doručovania reálne nejde o odovzdanie písomnosti
účastníkovi konania, ale o to, že kvalifikovaným zverejnením obsahu konkrétneho právneho
úkonu správneho orgánu vznikajú právne následky. Ako vyplýva z § 26 ods. 1 správneho
poriadku, doručenie verejnou vyhláškou je možné aj v prípade, ak účastníci, alebo ich pobyt
nie je správnym orgánom známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon. Z toho potom
logicky vyplýva, je obsahom verejnej vyhlášky nemusia byť nevyhnutne presne označení
všetci účastníci správneho konania.“.
23. V neposlednom rade reagovala sťažovateľka aj na krajským súdom tvrdenú
pasivitu stavebného úradu v konaní pred krajským súdom, keď uviedla, že stavebný úrad
upozornil krajský súd, že spisový materiál sa (v danom čase) nachádzal na okresnej
prokuratúre, ktorá z podnetu , preskúmavala postup stavebného
úradu. Spochybnila teda záver o pasivite stavebného úradu ako odporcu v konaní
pred všeobecným súdom, keďže, naopak, bola toho názoru, že krajský súd si mohol spis
zapožičať od okresnej prokuratúry a až na jeho základe si urobiť záver o zmene v počte
účastníkov stavebného konania oproti územnému konaniu vo veci totožnej stavby.
24. Skutočnosť, že krajský súd nepovažoval za potrebné sťažovateľku vyzvať
na vyjadrenie sa k žalobe a jej doplneniu, pretože táto povinnosť všeobecnému súdu
nevyplývala zo zákona, označila sťažovateľka za pochybenie súdu. Sťažovateľka bola totiž
napadnutým uznesením priamo dotknutá, odložením vykonateľnosti rozhodnutia bola ako
„obchodná spoločnosť realizujúca nadstavbu a prístavbu objektu národnej kultúrnej
pamiatky prinútený[a] z hodiny na hodinu zastaviť stavebné práce v štádiu ukončovania
hrubej stavby a poslať domov viac ako 20 robotníkov. Súčasne musel[a] so stavom
a konkrétnym dopadom Uznesenia oboznámiť 28 klientov, ktorí si v predmetnej stavbe
kúpili byty.“. Zároveň označila za absurdné, že krajský súd na jednej strane uvádza, že
nebolo potrebné sťažovateľku vyzývať na vyjadrenie sa, no na druhej strane ju obviňuje
z nečinnosti.
25. Podľa sťažovateľky teda krajský súd neodôvodnil opodstatnenosť napadnutého
uznesenia, osobitne nepreukázal opodstatnenosť vydania rozhodnutia o odložení
vykonateľnosti stavebného povolenia, preto zotrvala na svojom návrhu obsiahnutom v jej
sťažnosti.
26. Uznesením č. k. III. ÚS 351/2016-34 zo 7. júla 2016 ústavný súd rozhodol
o návrhu spoločnosti , , doručenom 28. júna
2016 na pristúpenie do tunajšieho konania v postavení vedľajšieho účastníka tak, že jej
vstup do konania nepripustil.
27. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom
účastníkov upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
28. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
29. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
30. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
31. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
32. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
33. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich
práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov
vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom
na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce
z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.
III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého
súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva.
34. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.
35. Sťažovateľka tvrdí, že jej v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že
pred vydaním napadnutého uznesenia „skúmal predovšetkým iba to, či sa so spoločnosťou
ako žalobcom malo konať ako s účastníkom a či sa s ním tak i konalo
a na základe záverov, ku ktorým dospel výlučne na základe tvrdení spoločnosti
, vyhovel návrhom spoločnosti “, pričom nepostupoval nezávisle
a nestranne s cieľom zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania. Najmä sa krajský súd „vôbec nezaoberal skutočnosťou, ako dôjde jeho
vydaním k zásahu do práv Sťažovateľa, pričom mal predpokladať a aj zistiť, či nedošlo
k zásadnej zmene okolností od vydania stavebného rozhodnutia do vydania napadnutého
rozhodnutia. Zákonné ustanovenie síce vyžaduje (§ 250c OSP) skúmať hroziacu závažnú
ujmu v danom kontexte závažnú ujmu, ktorá hrozí spoločnosti , ale pokiaľ
sa zasahuje do práv tretích osôb a je tu nebezpečenstvo, že od vydania Stavebného
povolenia do vydania napadnutého Uznesenia nastali zmeny, Odporca okolnosti týchto
zmien mal zisťovať a teda mal Sťažovateľa vypočuť. Odporca však Sťažovateľovi nedal
žiadnu šancu uplatniť svoje právo na súdnu ochranu, hoci sa ho vydanie napadnutého
rozhodnutia nepochybne dotýkalo. Podľa OSP sa síce krajský súd mohol rozhodnúť
o odložení vykonateľnosti právoplatného Stavebného povolenia, ale vzhľadom na uvedené
okolnosti mal zisťovať, či sa tým nedotkne ústavou zaručených práv Sťažovateľa.“.
36. Krajský súd sa v napadnutom uznesení, ako aj vo svojom vyjadrení zaoberal
najmä dôvodmi, pre ktoré sa rozhodol podľa § 250b ods. 2 OSP uložiť správnemu orgánu
povinnosť doručiť stavebné rozhodnutie žalobcovi do vlastných rúk, a prečo nepovažoval
za dostačujúce jeho doručenie verejnou vyhláškou. Výrok, ktorým vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia odložil, odôvodnil tým, že v zmysle § 250b ods. 2 OSP zvážil
všetky okolnosti týkajúce sa odkladu vykonateľnosti napadnutého stavebného rozhodnutia
a „odložil jeho vykonateľnosť aj s poukazom na § 250c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého môže
predseda senátu na žiadosť účastníka uznesením vykonateľnosť rozhodnutia odložiť, ak by
okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Žalobca v konaní
poukázal na viaceré nedostatky pri uskutočňovaní stavby spôsobené predovšetkým
skutočnosťou, že posudok v stavebnom konaní sa nezaoberal problematikou tienenia
susedných nezastavaných parciel ako aj tým, že žalovaný nedodržal podmienku uvedenú
v svetlotechnickej norme STN 730580-1 v znení zmeny 2, ktorou je vytvorenie dostatočného
denného osvetlenia budov na dočasne nezastavaných stavebných parcelách. V napadnutom
rozhodnutí tiež absentuje úprava podrobností, ktoré majú byť určené v zmysle § 66 ods. 4
písm. f) stavebného zákona. Neodloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia by malo
za následok dokončenie stavby, čím by žalobcom namietané nedostatky stratili de facto
svoju relevanciu a došlo by k neposkytnutiu spravodlivej ochrany jeho právam
pred nepriaznivými účinkami formálne právoplatného rozhodnutia žalovaného. Žalobcovi
by v dôsledku pokračujúceho výkonu napadnutého rozhodnutia vznikla závažná ujma. Ak by
stavebník stavbu celkom dokončil, ďalšie konanie by bolo zrejme zbytočné a bolo by možné
hovoriť o tom, že neskorá spravodlivosť nie je spravodlivosťou.“.
37. Ako z príloh sťažnosti vrátane napadnutého uznesenia vyplýva, účastníkom
konania o umiestnení predmetnej stavby bol právny predchodca žalobcu, ktorému
územné rozhodnutie bolo doručené do vlastných rúk (čo je jeden z argumentov,
pre ktorý ako žalobca, tak aj krajský súd považovali doručenie verejnou vyhláškou
za nepostačujúce). Územné rozhodnutie – rozhodnutie mestskej časti Bratislava - Ružinov
sp. zn. SÚ-2009/21577/6495-3/Hor/Pix zo 17. júna 2009 obsahovalo aj posúdenie dopadov
umiesťovanej stavby z hľadiska tienenia, resp. presvetlenia, keď toto nebolo namietané
v konaní, samo rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť bez toho, že by bolo napadnuté
odvolaním. Na túto skutočnosť ústavný súd poukázal už v uznesení o prijatí sťažnosti
sťažovateľky.
38. Hoci krajský súd rozsiahle odôvodnil svoje rozhodnutie o tom, že stavebné
rozhodnutie bolo nesprávne doručované, ak ho stavebný úrad doručoval verejnou
vyhláškou, bez administratívneho spisu mohol len ťažko posúdiť, či a ako stavebný úrad
so žalobcom konal, keďže tento bol v stavebnom rozhodnutí nepriamo označený ako jeden
z vlastníkov „pozemku a stavby na ňom – parc. č. , register ,
k. ú. “. Správny súd totiž v rámci konania o žalobe opomenutého účastníka
otázku, či žalobca je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbežnú.
Skutočnosť, či mal byť žalobca účastníkom správneho konania (v zmysle správneho
poriadku, resp. osobitného právneho predpisu), a charakter rozhodnutia, ktoré žalobca
žalobou napáda, správny súd zisťuje predovšetkým z obsahu administratívneho spisu, ako aj
napr. dopytom na správny orgán.
39. Nemožno sa pritom stotožniť ani s názorom krajského súdu o neúčinnosti
doručovania verejnou vyhláškou. Doručovanie písomností verejnou vyhláškou predstavuje
v správnom konaní, ako aj v stavebnom konaní štandardný spôsob doručovania umožňujúci
primeraným spôsobom riešiť napätie medzi povinnosťou orgánu verejnej správy oznámiť
oprávneným subjektom relevantné údaje v konaní a požiadavkou zabezpečiť plynulý
priebeh konania s elimináciou rizika jeho zablokovania v dôsledku objektívnej alebo
subjektívnej nemožnosti doručenia veľkému počtu osôb v primeranom časovom rozpätí
alebo v dôsledku absencie aktuálnych údajov o mieste ich pobytu (PL. ÚS 22/06).
40. Okrem toho zo zákonnej definície opomenutého účastníka aj z rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu je zrejmé, že postavenie opomenutého účastníka nepatrí tej osobe,
s ktorou síce orgán verejnej správy nekonal ako s účastníkom administratívneho konania,
hoci jej takéto postavenie inak patrilo, avšak vo veci vydané meritórne alebo konečné
rozhodnutie, resp. opatrenie nebolo v zmysle osobitnej právnej úpravy doručované
jednotlivo do vlastných rúk, ale bolo oznamované verejnou vyhláškou (porovnaj napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 19/2011 z 30. marca 2012). Porušenie svojich
procesných práv môže totiž takáto osoba namietať buď v inštančnom administratívnom
postupe, ak je tento prípustný, alebo v rámci všeobecnej správnej žaloby.
41. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského sudu o odklade vykonateľnosti, ako vyplýva
z napadnutého uznesenia, no najmä z vyjadrenia krajského súdu, krajský súd rozhodol tak
tiež po úvahe, že orgány stavebného dozoru si neplnia svoje povinnosti, v dôsledku čoho
„čo sa postaví, to sa nezbúra“, čomu krajský súd zrejme svojím rozhodnutím zamýšľal
predísť. Súčasne vo vyjadrení poukázal na prípad rozstavaného polyfunkčného komplexu
, keď po právoplatnosti územného rozhodnutia bolo
rozhodnuté o povolení odkladu vykonateľnosti (uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 S 14/2009-54 z 23. marca 2009, rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 S 14/2009-69 z 24. marca 2009), kde tiež poznamenal, že „Dôvodnosť argumentov
žaloby a návrhu na odklad vykonateľnosti bola očakávateľná, keďže jedným zo žalobcov bol
sudca ústavného súdu“.
42. Ústavný súd sa s týmto názorom krajského súdu nemôže stotožniť, a to osobitne
vo svetle podaného vyjadrenia krajského súdu, z ktorého vyplýva, že motiváciou pre odklad
vykonateľnosti napadnutého stavebného rozhodnutia bola prevencia možného zlyhania
orgánov stavebného dohľadu pri odstraňovaní následkov výstavby v rozpore so zákonom
a nie teda akútna potreba ochrany práv a právom chránených záujmov žalobcu ako vyžaduje
§ 250b ods. 2 OSP a § 250c ods. 1 OSP. Táto skutočnosť nie je z napadnutého uznesenia
zrejmá, ako ani protiúvaha o možnom rozsahu škôd na rozostavanej stavbe, keď by bolo
možné parafrázovať: „čo raz navlhne, to len ťažko sanovať.“
43. Na tomto mieste ústavný súd dodáva, že bolo pochybením krajského súdu, ak si
túto skutočnosť osvojil ako dôvod na odklad vykonateľnosti, pričom sa opieral tiež o právne
názory a závery uvedené vo veci rozostavaného polyfunkčného komplexu
vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 3 S 14/2009, táto skutočnosť
z jeho uznesenia nevyplýva.
44. Vzhľadom na ponechaný časový rámec na vyjadrenie sa k žalobe a návrhu
na odklad vykonateľnosti je nekonzistentné aj vyjadrenie krajského súdu o pasivite
sťažovateľky. Ako ústavný súd z pripojeného spisu krajského súdu zistil, uznesenie
č. k. 2 S 176/2015-78 z 30. novembra 2015 o pribratí sťažovateľky do konania ako
účastníčky jej bolo doručené 9. decembra 2015 a už 21. decembra 2015 bolo vydané
napadnuté rozhodnutie. Nie je celkom zrejmé, ktoré všetky dokumenty boli
k doručovanému uzneseniu pripojené. Ústavný sú podotýka, že žaloba na krajský súd
napadla 10. augusta 2015, teda nemožno povedať, že by krajský súd o návrhu rozhodoval
urgentne, a nemohol preto poskytnúť sťažovateľke primeranú lehotu na možné vyjadrenie.
Takisto mal krajský súd dostatok časového priestoru zabezpečiť administratívny spis
napríklad jeho zapožičaním si od okresnej prokuratúry, ktorá v danom čase vo veci totožnej
stavby viedla vlastné konanie.
45. Právny záver krajského súdu o neúčinnom doručovaní verejnou vyhláškou
a nevyhnutnosti odkladu vykonateľnosti stavebného rozhodnutia neobstojí z dôvodu
nedostatočného posúdenia skutkového stavu veci a nedostatočného a logicky
nekoherentného odôvodnenia. Uvedené dôvody krajského súdu nekorešpondujú s jeho
postupom. Hoci zákon v prípade konania podľa § 250b ods. 2 OSP výslovne neukladá
rozhodovať po zadovážení administratívneho spisu, je zrejmé, že osobitne v danom prípade
nebolo možné bez administratívneho spisu odôvodnenosť žaloby opomenutého účastníka
náležite posúdiť. Krajský súd svojím rozhodnutím ignoroval okolnosti prípadu, o ktorých sa
sám vyjadril ako o zakaždým problematických z hľadiska ochrany práv a právom
chránených záujmov dotknutých subjektov (stavebníka – sťažovateľky, ako žalobcu ako
účastníka konania).
46. Postupom, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia krajského súdu
a ktorý mal tiež dopad na odôvodnenie jednotlivých výrokov poznačené najmä absenciou
administratívneho spisu, ktorá oslabila dôveryhodnosť záverov krajského súdu, tento porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne uplatnenie,
zabezpečenie a realizácia vyžadujú, aby súd náležite odôvodnil skutočnosti, ktoré považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, jasne
a výstižne vysvetlil, pričom dbá na jeho presvedčivosť. Závery krajského súdu sú tak
vzhľadom na všetky okolnosti a špecifiká prerokúvaného prípadu nedostatočne odôvodnené
a jeho rozhodnutie trpí arbitrárnosťou a je ústavne neudržateľné.
47. Ústavný súd preto skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
nálezu. Ústavný súd zároveň toto uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
Tým sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám nanovo vyrovnal s ochranou
označeného základného práva hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými
právnymi názormi.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu
48. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením
(IV. ÚS 326/07). Medzi takéto práva nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20
49. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd porušil základné právo
sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, zaoberal sa ďalej aj
otázkou, či toto malo dopad na realizáciu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – stavbe,
ktorej realizácia bola v dôsledku napadnutého rozhodnutia pozastavená.
50. Zistenia arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia
krajského súdu viedli ústavný súd k záveru, že ním bolo porušené nielen základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v príčinnej súvislosti s nimi aj základné právo
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku čl. 1 dodatkového
protokolu (bod 1 výroku nálezu).
IV.
51. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
(čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť
na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127
ods. 1 ústavy, pozn.), obnovil stav pred porušením.
52. Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu č. k. 2 S 176/2015-83
z 21. decembra 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2
ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec mu vrátil na ďalšie konanie
[čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude
krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56
ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].
53. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu konania rozhodnúť o návrhu
žalobcu v konaní pred ním takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a tiež v súlade
s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.
V.
54. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátskou kanceláriou
SKLEGAL, s. r. o. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
55. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €.
56. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (prevzatie,
prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a vyjadrenie z 1. júla 2016) v súlade s § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 143 €,
t. j. spolu v sume 429 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 8,58 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky) predstavuje sumu 454,74 €. Keďže sťažovateľka nepredložila doklad o registrácii
svojho právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho
zastúpenia o jej sumu nenavýšil.
57. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
VI.
58. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
59. Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry môže priznať primerané finančné
zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vychádza
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd
pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.
60. Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal
do úvahy najmä charakter predmetu konania, závažnosť porušenia základných práv
sťažovateľky, ako aj všetky okolnosti prípadu.
61. Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ktoré
odôvodnila tým, že „Zastavenie projektu a stavebných prác ako nutný dôsledok
napadnutého Uznesenia v poslednom štádiu realizácie projektu má na Sťažovateľa
až likvidačný účinok (v podobe možných sankcií od dodávateľa stavby, klientov
Sťažovateľa) a zároveň je spôsobilé podstatne ovplyvniť povesť Sťažovateľa a jeho meno
na predmetnom trhu, keďže v konečnom dôsledku môže byť Sťažovateľ vnímaný ako
neseriózny a nedôveryhodný subjekt, ktorý napriek deklarovanému termínu ukončenia
projektu, nebol schopný tento dodržať. V oblasti výstavby rezidenčných projektov, kedy
klienti vstupujú do zmluvného vzťahu s developerom v čase, kedy je ich budúci byt ešte len
vo výstavbe, je dôveryhodnosť a serióznosť osoby developera nevyhnutným predpokladom
pre úspešnosť jeho projektu.“.
62. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
63. V tomto prípade s prihliadnutím na okolnosti veci však ústavný súd považoval
výrok o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj výrok, ktorým zrušil
uznesenie krajského súdu, za dostatočnú ochranu jej práv, a pokiaľ ide o priznanie
finančného zadosťučinenia, sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).
64. Ústavný súd dodáva, že uznesením č. k. III. ÚS 351/2016-11 z 31. mája 2016
odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu, čím boli jeho negatívne účinky
obmedzené.
65. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016