Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 351/2016
PDF · 193.86 KB
No categories available
III. ÚS 351/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Feiglerov dom, a. s., Dorastenecká
10082/46, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SKLEGAL, s. r. o., Mostová 2,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Banas, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 176/2015 a jeho uznesením z 21. decembra 2015, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť spoločnosti Feiglerov dom, a. s., p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 S 176/2015-83 z 21. decembra 2015 v časti výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave
odložil vykonateľnosť rozhodnutia mestskej časti Bratislava-Staré Mesto
sp. zn. 591/42341/2014/STA/Ors z 29. septembra 2014, do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára
2016 doručená sťažnosť spoločnosti Feiglerov dom, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový
protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 176/2015 a jeho uznesením z 21. decembra 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je stavebníčkou stavby „Prestavba bytového
domu, “, o ktorej umiestnení v územnom konaní rozhodla mestská
časť Bratislava-Ružinov rozhodnutím sp. zn. SÚ-2009/21577/6495-3/Hor/Pix zo 17. júna
2009 (ďalej len „územné rozhodnutie“), pričom ju ako stavbu „Nadstavba a prístavba
objektu - bytový dom na “ v stavebnom konaní povolila
mestská časť Bratislava-Staré Mesto rozhodnutím sp. zn. 591/42341/2014/STA/Ors
z 29. septembra 2014 (ďalej aj „stavebné rozhodnutie“). Po právoplatnosti stavebného
rozhodnutia stavebníčka začala s realizáciou stavby.
Žalobou doručenou krajskému súdu 10. augusta 2015 sa tretia osoba, spoločnosť
, (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala
preskúmania zákonnosti stavebného rozhodnutia namietajúc, že jej ako subjektu, ktorý mal
byť účastníkom dotknutého stavebného konania, nebolo stavebné rozhodnutie riadne
doručené, a súčasne žiadala odloženie vykonateľnosti tohto rozhodnutia.
Ako z uznesenia krajského súdu vyplýva, tento uložil mestskej časti Bratislava-Staré
Mesto (ďalej aj „stavebný úrad“) povinnosť žalobkyni stavebné rozhodnutie v lehote 20 dní
doručiť a odložil vykonateľnosť tohto rozhodnutia.
Krajský súd dôvodil, že v tomto štádiu konania sa zaoberal výlučne otázkami
kľúčovými pre aplikáciu § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
t. j. najmä statusom žalobkyne ako opomenutého účastníka. Uviedol, že túto otázku
posudzoval bez toho, aby si vyžiadal administratívny spis vo veci, považujúc za dostatočné
podklady skutočnosti tvrdené žalobkyňou v jej žalobe, napadnuté stavebné rozhodnutie
a územné rozhodnutie. Bol toho názoru, že žalobkyňa splnila podmienky účastníctva
v stavebnom konaní a napadnuté rozhodnutie jej malo byť doručené do vlastných rúk, čo
vyvodil tiež zo skutočnosti, že pôvodný vlastník nehnuteľností [spoločnosť
, (bez uvedenia vzťahu k sťažovateľke alebo žalobkyni, pozn.)],
bol účastníkom územného konania a územné rozhodnutie mu bolo doručované do vlastných
rúk.
K spôsobu doručovania, kedy stavebný úrad v stavebnom konaní zvolil doručovanie
verejnou vyhláškou, krajský súd uviedol: „Nie je možné tolerovať, aby stavebný úrad
(z pohľadu práv účastníka je irelevantné, že išlo o dva stavebné úrady) ohľadne tej istej
stavby a bez podstatnej zmeny okolností, raz doručoval písomnosti do vlastných rúk
a inokedy použil verejnú vyhlášku, o ktorej sa prakticky nikto nikdy nedozvie, pretože
správny orgán písomnosť vyvesí iba na svojej úradnej tabuli a ešte na úradnej tabuli
na svojej internetovej stránke, pričom nemožno reálne očakávať, že účastníci konania budú
tieto pravidelne navštevovať. Povinnosťou správneho orgánu je postupovať tak, aby sa
o veci (písomnosti) dozvedel čo najväčší počet účastníkov a nie, aby o nej nikto nevedel,
resp. sa o nej dozvedel len nepatrný počet účastníkov. Ak by v danej veci aj boli splnené
podmienky pre doručovanie verejnou vyhláškou (avšak tieto splnené neboli), žalovaný mal v
zmysle zásady zákonnosti a transparentnosti zverejniť písomnosť napr. na dočasnej úradnej
tabuli na mieste stavby, čo by viac zabezpečilo dostupnosť doručovanej písomnosti.“ Dospel
k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky pre doručovanie stavebného
rozhodnutia verejnou vyhláškou.
Návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti podľa § 250c ods. 1 OSP krajský súd
vyhovel skonštatujúc, že žalobkyňa poukázala na viaceré nedostatky pri uskutočňovaní
stavby (okrem iného namietala opomenutie tienenia susedných nezastavaných parciel)
s tým, že neodloženie vykonateľnosti stavebného rozhodnutia „by malo za následok
dokončenie stavby, čím by žalobcom namietané nedostatky stratili de facto svoju relevanciu
a došlo by k neposkytnutiu spravodlivej ochrany jeho právam pred nepriaznivými účinkami
formálne právoplatného rozhodnutia žalovaného. Žalobcovi by v dôsledku pokračujúceho
výkonu napadnutého rozhodnutia vznikla závažná ujma. Ak by stavebník stavbu celkom
dokončil, ďalšie konanie by bolo zrejme zbytočné a bolo by možné hovoriť o tom, že
neskorá spravodlivosť nie je spravodlivosťou.“.
Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka
videla v tom, že krajský súd nepostupoval nestranne a nezávisle, v konaní bol na strane
žalobkyne a rozhodol na základe jej tvrdení, ktoré sťažovateľka označila za nepravdivé a
účelové, pričom tieto nekonfrontoval s obsahom správnych spisov, ktoré si vôbec
nevyžiadal. Vydaním uznesenia tak poskytol ochranu výlučne právom chránených záujmov
žalobkyne, ktorá jej v podstate ani neprináleží.
Sťažovateľka poukázala na to, že hoci predmetné uznesenie krajského súdu nie je
meritórnym rozhodnutím, zasahuje do jej základných práv a slobôd. Zdôraznila, že okrem
iného sa krajský súd pred vydaním uznesenia vôbec nezaoberal dopadom odkladu
vykonateľnosti staveného rozhodnutia. Krajský súd mal podľa jej názoru zisťovať, či
poskytnutím takejto ochrany práv a právom chráneným záujmom žalobkyne nedôjde
k zásahu do práv sťažovateľky, ktorá, ako vyplýva z uznesenia krajského súdu, bola
účastníčkou konania pred ním vedeným. Tým, že krajský súd nedal sťažovateľke žiadnu
možnosť vyjadriť sa k návrhu žalobkyne na odklad vykonateľnosti pred jeho povolením,
mal sa dopustiť porušenia jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka uviedla,
že krajskému súdu mohlo byť vzhľadom na uplynutú dobu od právoplatnosti stavebného
rozhodnutia zrejmé, že v čase jeho rozhodovania už na stavbe budú vykonané rozsiahle
stavebné práce, konkrétne je „stavba... pred dokončením hrubej stavby a 27 z 28 bytových
jednotiek, ktoré sa v stavbe nachádzajú bolo už predaných klientom... V prípade, ak stavba
ostane v takomto stave, hrozia škody v dôsledku poveternostných vplyvov a staticky
nezabezpečených prvkov nielen na samotnej stavbe, ale môžu spôsobiť škodu na zdraví
a majetku tretích osôb, vrátane majetku spoločnosti .“.
Keďže sťažovateľka bola toho názoru, že uznesenie vykazuje znaky nezákonného
rozhodnutia a jeho ďalším výkonom jej vzniká reálne väčšia ujma, než aká môže teoreticky
vzniknúť iným subjektom, podala súčasne so sťažnosťou aj návrh na nariadenie dočasného
opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým by
ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia vo výroku, ktorým krajský súd odložil
vykonateľnosť stavebného rozhodnutia, a to až do rozhodnutia o jej sťažnosti. Zdôraznila,
že ďalší výkon uznesenia bude mať vzhľadom na zastavenú výstavbu stavby „Nadstavba
a prístavba objektu - bytový dom, na “ nepriaznivé až
deštrukčné následky. Dodala, že vydaním navrhovaného dočasného opatrenia nehrozí tretím
osobám vznik žiadnej ujmy, a to ani žalobkyni, ale bude poskytnutá ochrana majetku, života
a zdravia aj tretím osobám.
Zastavenie projektu a stavebných prác v poslednom štádiu realizácie projektu ako
následok napadnutého uznesenia má podľa sťažovateľky až likvidačný účinok a zároveň je
spôsobilé podstatne ovplyvniť jej povesť a jej meno na relevantnom trhu, keďže
v konečnom dôsledku môže byť vnímaná ako neseriózna a nedôveryhodná. Je preto toho
názoru, že porušenie jej práv na súdnu a inú právnu ochranu a práva pokojne užívať majetok
je takej povahy, že jej prináleží poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia (§ 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde), ktoré si vo výške 50 000 eur súčasne uplatnila.
Na základe vyššie uvedených skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej
sťažnosť predbežne prerokoval, túto prijal na ďalšie konania, návrhu na nariadenie
dočasného opatrenia vyhovel a vydal nasledovné uznesenie:
„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. 2S 176/2015-83 o preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia Mestskej
časti Bratislava - Staré Mesto č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014 a o postupe
podľa § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a to v časti jeho výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave odložil vykonateľnosť
napadnutého rozhodnutia č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014“.
Vo veci samej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vydal
nasledovný nález:
1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy
Slovenskej republiky) bolo porušené Uznesením, t. j. rozhodnutím Krajského súdu v
Bratislave č. 2 S 176/2015-83 o preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia Mestskej
časti Bratislava - Staré Mesto č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014 a o postupe
podľa § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov.
2. Základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok a nakladať sním (článok 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky) a jeho práva pokojne užívať svoj majetok (článok 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) bolo
porušené Uznesením, t. j. rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. 2 S 176/2015-83
o preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto
č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014 a o postupe podľa § 250b ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie, t. j. rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave č. 2 S 176/2015-83 o preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia
Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 591/42341/2014/STA/Ors zo dňa 29.09.2014
a o postupe podľa § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 50.000 EUR (päťdesiattisíc eur), Ktoré je Krajský súd v Bratislave
povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť
uhradiť Sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Hoci zákon výslovne neukladá súdu, akým spôsobom má overiť správnosť tvrdenia
o tom, že osoba žalobcu je tzv. opomenutým účastníkom, krajský súd si tento záver urobil
len na základe tvrdení žalobkyne v konaní ním vedenom a ňou predložených písomností.
Pritom, ako z jeho uznesenia vyplýva, v tom čase už bola uznesením č. k. 2 S 176/2015-78
z 30. novembra 2015 pribratá do konania sťažovateľka, ktorá je stavebníkom predmetnej
stavby, ktorej vyjadrenie si súd nežiadal, resp. ak aj bolo podané, pri rozhodovaní
a posudzovaní veci ho nereflektoval.
Ako z uvedeného vyplýva, po predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že v tejto
veci sú splnené všetky ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, a preto rozhodol o jej prijatí tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia (§ 25
ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde). To, či možné pochybenie krajského súdu založilo
porušenie sťažovateľkou označených práv, bude ústavný súd skúmať v ďalšom konaní
na základe pripojeného spisového materiálu a relevantných vyjadrení.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie sťažnosti nemá odkladný účinok.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Vzhľadom na povahu predmetu ochrany práv, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti
označila, ako aj z pripojených príloh vyplývajúcu skutočnosť, že dotknutá stavba, ktorej
nadstavba a prístavba boli uznesením krajského súdu prerušené, je pamiatkovo chránenou
budovou v historickom centre hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a je potrebné
k nej pristupovať s osobitnou starostlivosťou, ústavný súd dospel k záveru, že je dôležitým
verejným záujmom, aby výkon napadnutého rozhodnutia krajského súdu bol odložený.
Z okolností predloženej veci intenzívne vyplýva, že ďalší výkon napadnutého rozhodnutia
v časti odkladu vykonateľnosti stavebného rozhodnutia pre sťažovateľku znamená väčšiu
ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.
Nemožno opomenúť, že odklad vykonateľnosti rozhodnutia predstavuje
zabezpečovací procesný prostriedok. Základným účelom odkladu vykonateľnosti správneho
rozhodnutia súdom je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom musia byť
rešpektované aj základné práva toho, proti komu takéto rozhodnutie smeruje. Preto musí súd
dbať na to, aby rozhodnutím o odklade vykonateľnosti správneho rozhodnutia neporušil
aj základné právo hmotného charakteru tretích osôb. Aj na vydanie rozhodnutia o odklade
vykonateľnosti správneho rozhodnutia súdom sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú
z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie
musí mať napr. zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle
Súčasne ústavný súd poukazuje na to, že dôvody, ktoré viedli krajský súd k tomuto
rozhodnutiu, najmä napr. „nedostatky pri uskutočňovaní stavby spôsobené predovšetkým
skutočnosťou, že posudok v stavebnom konaní sa nezaoberal problematikou tienenia
susedných nezastavaných parciel ako aj tým, že žalovaný nedodržal podmienku uvedenú v
svetlotechnickej norme STN 730580-1 v znení zmeny 2, ktorou je vytvorenie dostatočného
denného osvetlenia budov na dočasne nezastavaných stavebných parcelách“, sú vo svojej
podstate námietkami, ktorým v stavebnom konaní chýba relevancia, pretože možné
negatívne dopady plánovanej stavby na životné prostredie a na susediace nehnuteľnosti sú
predmetom územného konania, ktoré bolo právoplatne skončené 30. júla 2007. Súčasne
zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov neobsahuje § 66 ods. 4 písm. f), absenciu podrobností v zmysle
ktorého krajský súd stavebnému rozhodnutiu vytýka.
Už pri predbežnom preskúmaní nemôže ústavný súd vylúčiť arbitrárnosť sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia, kedy krajský súd napríklad síce prijal sťažovateľku do konania,
no nijakým ďalším spôsobom s ňou nekonal. Ako už ústavný súd uviedol, to, či tento postup
dosahuje intenzity porušenia základných práv sťažovateľky ňou označených, bude
predmetom ďalšieho konania. Aktuálne však podľa názoru ústavného súdu postačuje na to,
aby týmto právam a majetkovým hodnotám, ku ktorým sa viažu, poskytol ochranu v podobe
odkladu vykonateľnosti uznesenia krajského súdu č. k. 2 S 176/2015-83 z 21. decembra
2015 v časti výroku, ktorým krajský súd odložil vykonateľnosť rozhodnutia mestskej časti
Bratislava-Staré Mesto sp. zn. 591/42341/2014/STA/Ors z 29. septembra 2014.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2016