Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 650/2016
PDF · 171.87 KB
No categories available
III. ÚS 650/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, advokátska kancelária, Námestie SNP 70/36, Zvolen,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 114/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, advokátska kancelária, Námestie
SNP 70/36, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol účastníkom dopravnej nehody zavinenej
. V súvislosti s touto dopravnou nehodu bol škodca rozsudkom
okresného súdu zo 4. decembra 2012 č. k. 4 T 114/2011-563 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 24. júla 2013 sp. zn.
3 To 38/2013 uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona a za to mu bol uložený peňažný trest vo výmere 600 eur a poškodení
(sťažovateľ, Sociálna poisťovňa a poisťovňa Union) boli so svojimi nárokmi na náhradu
škody odkázaní na občianske súdne konanie. Po skončení konania v označenej trestnej veci
sťažovateľ 5. septembra 2013 na okresnom súde uplatnil nárok na náhradu trov konania
spojených s pribratím a zastupovaním splnomocnenca.
Okresný súd uznesením č. k. 4 T 114/2011-639 z 21. mája 2014 podľa § 558 ods. 1
s použitím § 557 ods. 1 Trestného poriadku nepriznal sťažovateľovi náhradu trov
vzniknutých pribratím splnomocnenca JUDr. Jána Krnáča, advokáta, Námestie SNP 70/36,
Zvolen.
Proti označenému uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené
16. júna 2014, podal sťažovateľ 19. júna 2014 sťažnosť, pretože nesúhlasil s rozhodnutím
vyššieho súdneho úradníka okresného súdu.
Keďže o sťažnosti nebolo v primeranej lehote rozhodnuté, sťažovateľ 11. marca 2016
podal „žiadosť o poskytnutie informácii týkajúcich sa okolností, ktoré bránili a bránia
rozhodnúť o jeho sťažnosti a prijatiu opatrení smerujúcich k odstráneniu prieťahov
v konaní“. O vybavení tejto žiadosti sťažovateľ nedostal odpoveď.
Dňa 22. apríla 2016 podal sťažovateľ opätovnú žiadosť, ktorú podpredseda
okresného súdu posúdil ako sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“).
O podanej sťažnosti sa asi 2 roky do podania „žiadostí“ sťažovateľa vôbec nekonalo
a o vyúčtovaní sťažovateľa z 5. septembra 2013 nebolo právoplatne rozhodnuté už takmer
tri roky.
Keďže sťažovateľ nebol spokojný s vybavením jeho sťažnosti na prieťahy v konaní,
podal 30. júna 2016 žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti. Podpredseda krajského súdu
v podaní z 3. augusta 2016 uviedol, že „sťažnosť bola dôvodná, došlo k porušeniu práv
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom prieťahy vznikli
predovšetkým pochybením vyššej súdnej úradníčky , ktorá už od 30. apríla 2015 nie je
zamestnankyňou okresného súdu“.
Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu ďalej uviedol: „Rozhodnutie o sťažnosti voči
uzneseniu Okresného súdu Zvolen zo dňa 21.05.2014 sp. zn. 4T/114/2011-639 nebolo
k dnešnému dňu doručené splnomocnencovi poškodeného, poškodený ho obdržal dňa
05.08.2016. V danom prípade nečinnosť súdu a jej pracovníkov nespôsobil sťažovateľ...
Takto spôsobenú ujmu sťažovateľa nemôže konvalidovať obyčajné konštatovanie prieťahov,
ktoré navyše nie je korektné a objektívne zhadzovať výlučne na vyššiu súdnu úradníčku
( ) za nevydanie pokynu na doručenie uznesenia okresného súdu zo dňa
21.05.2014 sp. zn. 4T 114/2011 odsúdenému... Okrem tohto administratívnoprocesného
pochybenia totiž konanie o náhrade trov konania poškodeného vykazuje nečinnosť
a prieťahy nielen do 30.apríla 2015, ale aj po 30. apríli 2015...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „prijal tento podnet na konanie podľa § 25
ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky... a ďalej
uviedol:
Tým, že bol Okresný súd Zvolen fakticky nečinný v konaní vedenom pod sp. zn.
4T 114/2011 týkajúcom sa nároku sťažovateľa na náhradu trov konania ako poškodenej
osoby porušil ústavné právo poškodeného sťažovateľa... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. ...
V súlade s § 50 ods. 3 citovaného zákona, v mene sťažovateľa požadujem, aby mu
z dôvodu dlhodobej právnej neistoty vyplývajúcej zo zbytočného a neodôvodneného
nekonania Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn. 4T 114/2011, ktoré má bezprostredný
vplyv aj na bežný každodenný život a postavenie sťažovateľa ako osoby ťažko a trvalo
poškodenej na zdraví i na jeho postavenie ako účastníka konania bolo priznané finančné
zadosťučinenie v sume 2.000,- eur.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa , , na prerokovanie veci podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli konaním
a rozhodnutím Okresného súdu Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 4T porušené.
2. Okresný súd Zvolen je povinný , , trvale bytom
, poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000,-
eur do 15 dní odo dna doručenia tohto nálezu a trovy právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 114/2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na
ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní dochádzalo
k prieťahom, ústavný súd však zároveň poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr.
II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Navyše, v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých
sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto
sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom
na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba
využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1
ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené
prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného
ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci
prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán
poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že ak
orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesť
bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25
ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa
doterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor
na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného
nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).
V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základného
práva, zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie
sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch adresovanú okresnému súdu
podal 11. marca 2016 a 22. apríla 2016 a následne požiadal o prešetrenie vybavenia jeho
sťažnosti krajský súd. Okresný súd aj krajský súd uznali jeho sťažnosť za dôvodnú.
V dôsledku toho bola vykonaná náprava, zákonná sudkyňa o sťažnosti sťažovateľa ako
poškodeného v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 114/2011 rozhodla uznesením z 27. júna
2016. Rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 5. augusta 2016 (teda v čase podávania
sťažnosti ústavnému súdu, 16. augusta 2016, už sťažovateľ týmto rozhodnutím disponoval).
Jeho splnomocnencovi bolo doručené 6. septembra 2016. Z uvedeného vyplýva, že okresný
súd po podaní sťažnosti začal vo veci konať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa
zabezpečila efektívna ochrana jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
v namietanom konaní bol poznamenaný prieťahmi, ale po podaní sťažnosti podľa § 62
a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu došlo k náprave.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2016