Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 701/2016
PDF · 180.17 KB
No categories available
III. ÚS 701/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Sergejom Romžom, Hrnčiarska 5, Košice, pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 C 82/2008
z 13. októbra 2014, rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 18 C 82/2008
z 13. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9 Co 165/2015
zo 16. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 82/2008 z 13. októbra 2014, rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 18 C 82/2008 z 13. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 165/2015 zo 16. marca 2016 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutia“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v spore o zaplatenie sumy
17 712,02 €, v ktorom bol sťažovateľ v postavení žalobcu, napadnutým uznesením sp. zn.
18 C 82/2008 z 13. októbra 2014 nepripustil zmenu žaloby navrhovanú sťažovateľom
a spočívajúcu v rozšírení žalobného petitu o sumu 6 361,38 €. Sťažovateľ bol napokon
v spore úspešný (rozhodnuté bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 C 82/2008
z 13. októbra 2014), avšak proti uzneseniu o nepripustení zmeny žaloby a z toho dôvodu aj
proti samotnému meritórnemu rozhodnutiu podal odvolanie. Odvolanie podala tiež aj
žalovaná. Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a odvolanie proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol pre neprípustnosť.
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že vo veci konajúce súdy bez
relevantného dôvodu nevyhoveli jeho návrhu na zmenu žaloby. Špeciálne v postupe
krajského súdu, ktorý odmietol jeho odvolanie [podľa § 218 ods. 1 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
s poukázaním na § 202 ods. 3 písm. f) OSP] vidí sťažovateľ rigídny formalizmus.
Sťažovateľ je toho názoru, že „všeobecný súd má poskytnúť v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa má v každom
jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3
O.s.p.)... Inými slovami povedané rigídny formalizmus všeobecného súdu, pri interpretácii
a aplikácii príslušného zákonného ustanovenia, nemôže odňať účastníkovi právo
na preskúmanie procesného rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré svojimi účinkami
postihuje aj vlastné meritórne rozhodnutie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov,
za takýchto okolností vykazuje znaky neústavnosti, pre porušenie práva na spravodlivé
konanie, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
K návrhu na zmenu žaloby sťažovateľ dodáva, že „dôvodom pre podanie tohto
procesného návrhu, bola výpočtová-administratívna chyba, ktorá vychádzala z množstva
jednotlivých položiek tvoriacich vo svojom súhrne výšku uplatňovaného nároku.
Z uvedeného dôvodu súd I. stupňa, v meritórnom rozsudku, zo dňa 13.10.2014, sp. zn.:
18C/82/2008, ani nemohol rozhodovať o celom predmete (základe) uplatňovaného nároku
žalobcom, v predmetnom sporovom konaní.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 18 C 82/2008 z 13. októbra 2014, rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 18 C 82/2008 z 13. októbra 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
9 Co 165/2015 zo 16. marca 2016 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľovi bolo postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým uznesením sp. zn. 18 C 82/2008 z 13. októbra 2014 nevyhovel návrhu
na rozšírenie žalobného petitu o sťažovateľom uplatňovanú sumu (čo sa malo prejaviť aj
v meritórnom rozhodnutí okresného súdu), a postupom krajského súdu, ktorý odvolanie
proti napadnutému uzneseniu procesne odmietol (a v ostatnom prvostupňový rozsudok
potvrdil), znemožnené disponovať predmetom konania, a tým malo byť zasiahnuté do práv
označených v záhlaví tohto rozhodnutia.
Otázka, ktorú sťažovateľ predostiera na rozhodnutie ústavnému súdu, teda
spočívajúca v podstatných okolnostiach v tom, či okresný súd mal/nemal pripustiť
v prejednávanej veci zmenu žalobného petitu, patrí zásadne do právomoci prvostupňového
súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa postupom
a rozsudkom okresného súdu ústavný súd poznamenáva, že v citovanom čl. 127 ods. 1
in fine ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať
o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa
sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto
základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným
zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie (ktoré
sťažovateľ i podal) a na jeho základe odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť
základným právam alebo slobodám sťažovateľa ochranu v prípade zistenia, že okresný súd
svojím postupom alebo rozhodnutím do nich zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľove námietky v konečnom dôsledku
primárne atakujú nesprávne posúdenie veci okresným súdom, s ktorým sa krajský súd mal
iba stotožniť (a tiež odmietnuť odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu),
ústavný súd sa argumentačne venuje zásadnej námietke a pri jej posúdení používa
rozhodujúcu argumentáciu okresného súdu.
Právna úprava požaduje na zmenu návrhu na začatie konania súhlas súdu (§ 95 OSP).
Sťažovateľ tvrdí, že právna úprava (ani žiadne iné okolnosti) nebránili okresnému súdu
žalobný petit navýšiť o požadovanú sumu, stačil jeho súhlas. Na druhej strane okresný súd
poukázal na úpravu § 153 ods. 2 OSP, ktorá, zjednodušene povedané, zakazuje súdom (pri
zanedbaní výnimiek tam ustanovených, tie však nepredstavujú sťažovateľov prípad, pozn.)
priznávať účastníkom konaní viac než sa v žalobných petitoch domáhajú, t. j. zakazuje
rozhodovanie ultra petitum.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Okresný súd, opierajúc sa o ustanovenie § 153 ods. 2 OSP, podľa názoru ústavného
súdu dostatočne starostlivo sledoval účel tohto ustanovenia a zároveň pri tom zohľadňoval
aj zásadu vigilantibus iura scripta sunt. Podľa názoru ústavného súdu uplatnený návrh
na rozšírenie žalobného petitu vychádzal až z dodatočného ustálenia skutkového stavu. Inak
povedané, sťažovateľ si v posudzovanom prípade nárokoval prisúdiť vyššiu sumu až vtedy,
keď zistil, že by niečo také mohlo prichádzať do úvahy na základe vykonaného
dokazovania. Do tohto momentu ho vyššia suma žalobného petitu nezaujímala. Svoju
požiadavku oprel o ustanovenie § 95 OSP, ktoré umožňuje navrhovateľovi so súhlasom
súdu meniť návrh na začatie konania. Okresný súd však v napadnutých rozhodnutiach
sťažovateľovi vysvetlil, že požadovanú vyššiu čiastku oproti pôvodnému žalobnému petitu
mu priznať nemôže, pretože je limitovaný ustanovením § 153 ods. 2 OSP, podľa ktorého
súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak
sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
Okresný súd teda podľa názoru ústavného súdu vychádzal z podstaty právnej úpravy
a v posudzovanom prípade sa ústavný súd stotožňuje s jeho úvahou, ktorou odmietol
sťažovateľovi prístup k ochrane tých práv, ktorých sa pôvodným návrhom na začatie
konania nedomáhal. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa o neposkytnutí
spravodlivej ochrany právam a oprávneným záujmom sťažovateľa (§ 1 OSP) a tiež, ako
sťažovateľ vníma potrebu presadzovania účelu § 3 OSP, podľa ktorého občianske súdne
konanie sa má v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej
upevňovanie a rozvíjanie. Občianske súdne konanie však okrem uvedeného ako civilný
proces stojí aj na zásade, podľa ktorej si má každý strážiť vlastné práva (spomínaná
vigilantibus iura), a v zásade neposkytuje ochranu právam, ktorých sa účastníci konania
nedomáhajú, čo možno vyvodiť aj z druhej vety spomínaného § 3 OSP („Každý má právo
domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.“). Z uvedených
dôvodov úvaha okresného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti.
Špeciálne vo vzťahu ku krajskému súdu, ten okrem toho, že odvolanie preskúmal
a prvostupňový rozsudok potvrdil, napadnuté uznesenie okresného súdu skúmať odmietol
na základe § 202 ods. 3 písm. f) OSP a § 218 ods. 1 písm. c) OSP, teda konal podľa
príslušnej dikcie zákona.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť,
ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy
v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru
ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno
uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci
priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.
Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden
diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný
možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy
tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite
aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn. III. ÚS 575/2012
uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
80/2012).
V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy senát ústavného súdu
nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum
je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už
viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom
type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08). Táto argumentácia
sťažovateľa je preto tiež nedôvodná.
Z uvedených dôvodov boli námietky sťažovateľa v ostatnej časti sťažnosti posúdené
ako zjavne neopodstatnené a odmietnuté podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí a priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2016