Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 701/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

JUDr. Sergejom Romžom, Hrnčiarska 5, Košice, pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 13. októbra 2014, rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 13. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 16. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. októbra 2014, rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 13. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. marca 2016 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v spore o zaplatenie sumy

17 712,02 €, v ktorom bol sťažovateľ v postavení žalobcu, napadnutým uznesením sp. zn.

z 13. októbra 2014 nepripustil zmenu žaloby navrhovanú sťažovateľom

a spočívajúcu v rozšírení žalobného petitu o sumu 6 361,38 €. Sťažovateľ bol napokon

v spore úspešný (rozhodnuté bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. októbra 2014), avšak proti uzneseniu o nepripustení zmeny žaloby a z toho dôvodu aj

proti samotnému meritórnemu rozhodnutiu podal odvolanie. Odvolanie podala tiež aj

žalovaná. Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a odvolanie proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol pre neprípustnosť.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že vo veci konajúce súdy bez

relevantného dôvodu nevyhoveli jeho návrhu na zmenu žaloby. Špeciálne v postupe

krajského súdu, ktorý odmietol jeho odvolanie [podľa § 218 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukázaním na ] vidí sťažovateľ rigídny formalizmus.

Sťažovateľ je toho názoru, že „všeobecný súd má poskytnúť v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ). Občianske súdne konanie sa má v každom

jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3

)... Inými slovami povedané rigídny formalizmus všeobecného súdu, pri interpretácii

a aplikácii príslušného zákonného ustanovenia, nemôže odňať účastníkovi právo

na preskúmanie procesného rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré svojimi účinkami

postihuje aj vlastné meritórne rozhodnutie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov,

za takýchto okolností vykazuje znaky neústavnosti, pre porušenie práva na spravodlivé

konanie, podľa a Dohovoru.“.

K návrhu na zmenu žaloby sťažovateľ dodáva, že „dôvodom pre podanie tohto

procesného návrhu, bola výpočtová-administratívna chyba, ktorá vychádzala z množstva

jednotlivých položiek tvoriacich vo svojom súhrne výšku uplatňovaného nároku.

Z uvedeného dôvodu súd I. stupňa, v meritórnom rozsudku, zo dňa 13.10.2014, sp. zn.:

, ani nemohol rozhodovať o celom predmete (základe) uplatňovaného nároku

žalobcom, v predmetnom sporovom konaní.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. októbra 2014, rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 13. októbra 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 16. marca 2016 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že sťažovateľovi bolo postupom okresného súdu,

ktorý napadnutým uznesením sp. zn. z 13. októbra 2014 nevyhovel návrhu

na rozšírenie žalobného petitu o sťažovateľom uplatňovanú sumu (čo sa malo prejaviť aj

v meritórnom rozhodnutí okresného súdu), a postupom krajského súdu, ktorý odvolanie

proti napadnutému uzneseniu procesne odmietol (a v ostatnom prvostupňový rozsudok

potvrdil), znemožnené disponovať predmetom konania, a tým malo byť zasiahnuté do práv

označených v záhlaví tohto rozhodnutia.

Otázka, ktorú sťažovateľ predostiera na rozhodnutie ústavnému súdu, teda

spočívajúca v podstatných okolnostiach v tom, či okresný súd mal/nemal pripustiť

v prejednávanej veci zmenu žalobného petitu, patrí zásadne do právomoci prvostupňového

súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa postupom

a rozsudkom okresného súdu ústavný súd poznamenáva, že v citovanom čl. 127 ods. 1

in fine je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať

o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa

sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané

porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj

právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto

základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným

zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie (ktoré

sťažovateľ i podal) a na jeho základe odvolací súd bol oprávnený, ale aj povinný poskytnúť

základným právam alebo slobodám sťažovateľa ochranu v prípade zistenia, že okresný súd

svojím postupom alebo rozhodnutím do nich zasiahol. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľove námietky v konečnom dôsledku

primárne atakujú nesprávne posúdenie veci okresným súdom, s ktorým sa krajský súd mal

iba stotožniť (a tiež odmietnuť odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu),

ústavný súd sa argumentačne venuje zásadnej námietke a pri jej posúdení používa

rozhodujúcu argumentáciu okresného súdu.

Právna úprava požaduje na zmenu návrhu na začatie konania súhlas súdu ( ).

Sťažovateľ tvrdí, že právna úprava (ani žiadne iné okolnosti) nebránili okresnému súdu

žalobný petit navýšiť o požadovanú sumu, stačil jeho súhlas. Na druhej strane okresný súd

poukázal na úpravu , ktorá, zjednodušene povedané, zakazuje súdom (pri

zanedbaní výnimiek tam ustanovených, tie však nepredstavujú sťažovateľov prípad, pozn.)

priznávať účastníkom konaní viac než sa v žalobných petitoch domáhajú, t. j. zakazuje

rozhodovanie ultra petitum.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Okresný súd, opierajúc sa o ustanovenie , podľa názoru ústavného

súdu dostatočne starostlivo sledoval účel tohto ustanovenia a zároveň pri tom zohľadňoval

aj zásadu vigilantibus iura scripta sunt. Podľa názoru ústavného súdu uplatnený návrh

na rozšírenie žalobného petitu vychádzal až z dodatočného ustálenia skutkového stavu. Inak

povedané, sťažovateľ si v posudzovanom prípade nárokoval prisúdiť vyššiu sumu až vtedy,

keď zistil, že by niečo také mohlo prichádzať do úvahy na základe vykonaného

dokazovania. Do tohto momentu ho vyššia suma žalobného petitu nezaujímala. Svoju

požiadavku oprel o ustanovenie , ktoré umožňuje navrhovateľovi so súhlasom

súdu meniť návrh na začatie konania. Okresný súd však v napadnutých rozhodnutiach

sťažovateľovi vysvetlil, že požadovanú vyššiu čiastku oproti pôvodnému žalobnému petitu

mu priznať nemôže, pretože je limitovaný ustanovením , podľa ktorého

súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak

sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Okresný súd teda podľa názoru ústavného súdu vychádzal z podstaty právnej úpravy

a v posudzovanom prípade sa ústavný súd stotožňuje s jeho úvahou, ktorou odmietol

sťažovateľovi prístup k ochrane tých práv, ktorých sa pôvodným návrhom na začatie

konania nedomáhal. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľa o neposkytnutí

spravodlivej ochrany právam a oprávneným záujmom sťažovateľa ( ) a tiež, ako

sťažovateľ vníma potrebu presadzovania účelu , podľa ktorého občianske súdne

konanie sa má v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej

upevňovanie a rozvíjanie. Občianske súdne konanie však okrem uvedeného ako civilný

proces stojí aj na zásade, podľa ktorej si má každý strážiť vlastné práva (spomínaná

vigilantibus iura), a v zásade neposkytuje ochranu právam, ktorých sa účastníci konania

nedomáhajú, čo možno vyvodiť aj z druhej vety spomínaného („Každý má právo

domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.“). Z uvedených

dôvodov úvaha okresného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Špeciálne vo vzťahu ku krajskému súdu, ten okrem toho, že odvolanie preskúmal

a prvostupňový rozsudok potvrdil, napadnuté uznesenie okresného súdu skúmať odmietol

na základe a , teda konal podľa

príslušnej dikcie zákona.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatoval, že základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa všeobecný súd nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní (, III. 591/2013). Podľa judikovaného názoru

ústavného súdu „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno

uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci

priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok hypotézy, dispozície alebo sankcie.

Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou normou vytvorený žiaden

diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný

možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy

tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej moci, a nie o neproporcionalite

aplikácie práva“ (uznesenie z 20. novembra 2012 vo veci sp. zn.

uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.

80/2012).

V konaní o sťažnosti fyzickej osoby podľa senát ústavného súdu

nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s , pretože takýto prieskum

je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa . Ústavný súd už

viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom

type konania (napr. , , ). Táto argumentácia

sťažovateľa je preto tiež nedôvodná.

Z uvedených dôvodov boli námietky sťažovateľa v ostatnej časti sťažnosti posúdené

ako zjavne neopodstatnené a odmietnuté podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozhodnutí a priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2016