Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 731/2016
PDF · 211.28 KB
No categories available
III. ÚS 731/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
JUDr. Attilom Elekom, advokátska kancelária, Jovická 2, Rožňava, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
1 Co 208/2013 z 18. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 134/2014 zo 14. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpenej JUDr. Attilom Elekom, advokátska kancelária, Jovická 2, Rožňava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 208/2013
z 18. decembra 2013 (ďalej len „namietaný rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 134/2014 zo 14. októbra 2015
(ďalej len „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným
na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) domáhala vrátenia daru, a to
špecifikovaných nehnuteľností. Okresný súd jej návrh rozsudkom z 11. marca 2013
zamietol s tým, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti
označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorému krajský súd nevyhovel
a prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny, pričom náhradu trov konania
žiadnemu z účastníkov nepriznal. Právoplatné rozhodnutie – namietaný rozsudok napadla
sťažovateľka dovolaním. Najvyšší súd namietaným uznesením dovolanie odmietol
a sťažovateľke uložil povinnosť uhradiť odporcom trovy konania.
Sťažovateľka sa domnieva, že oboma namietanými rozhodnutiami došlo k porušeniu
jej označených práv, a argumentuje, že namietaný rozsudok krajského súdu je poznačený
nedostatkami v skutkových zisteniach, obsahuje nesprávne právne závery a neobsahuje
dostatočné odôvodnenie.
Sťažovateľka dôvodí, že už v priebehu prvostupňového konania sa objavili závažné
pochybnosti o hodnovernosti výpovedí jednotlivých svedkov, preto mal podľa jej názoru
odvolací súd zvoliť postup podľa § 214 ods. 1 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a zopakovať vykonané
dokazovanie. Sťažovateľka tiež argumentuje, že v odvolaní predostrela novú argumentáciu
a odvolací súd, ktorý prevzal ako vecne správne skutkové a právne závery prvostupňového
rozhodnutia, tak vo svojom odôvodnení neposkytol náležitú odpoveď na všetky podstatné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Sťažovateľka namieta aj spôsob rozhodnutia dovolacieho súdu o trovách dovolacieho
konania, keď oba súdy, a to okresný súd, ako aj krajský súd, nepriznali právo na náhradu
trov konania žiadnemu z účastníkov, kým dovolací súd stanovil sťažovateľke povinnosť
úhrady trov konania odporcov.
Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,
aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho
súdu, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľky
aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu, ktorý bol napadnutý dovolaním
sťažovateľky, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Opierajúc sa o uvedené východiská pristúpil ústavný súd k preskúmaniu sťažnosti
sťažovateľky, aby posúdil, či účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcich krajského
súdu a najvyššieho súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľkou označených čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo predmetom
preskúmania zo strany ústavného súdu, ako aj z obsahu prvostupňového rozsudku, s ktorým
sa krajský súd vo svojom namietanom rozsudku stotožnil a prevzal v celosti jeho
odôvodnenie, vyplýva, že návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala vrátenia daru proti
odporcom v 1. a 2. rade, bol prvostupňovým rozsudkom zamietnutý. S použitím
ustanovenia § 150 ods. 1 OSP nepriznal okresný súd právo na náhradu trov konania žiadnej
zo strán, a to s odôvodnením existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď
skonštatoval, že odporcovia by vzhľadom na výsledok sporu síce mali nárok na náhradu
trov konania, avšak bolo potrebné použiť citované ustanovenie Občianskeho súdneho
poriadku vzhľadom na predmet sporu, kde mohla mať sťažovateľka subjektívny pocit, že
má na vrátenie daru nárok; na rodinné vzťahy účastníkov a na sociálne pomery
sťažovateľky. Obdobne rozhodol o trovách konania aj odvolací súd.
V darovacej zmluve sa odporcovia zaviazali poskytnúť sťažovateľke právo
doživotného užívania darovaných nehnuteľností. Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol
s odôvodnením, že sťažovateľka nepreukázala také správanie obdarovaných, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy. Dovolací súd takto zhrnul
odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktorého závery prevzal aj krajský súd:
«V konaní nepreukázala svoje tvrdenia, že by sa musela „doprosovať“ užívania sporných
nehnuteľností, že by bola obmedzovaná v ich užívaní, pretože žalovaní nespochybňujú jej
právo doživotného užívania, do spôsobu užívania žalobkyňou nezasahujú a ani
nezasahovali proti prenájmu týchto nehnuteľností žalobkyňou tretím osobám (
), hoci formálne sú žalovaní 1/ a 2/ ich spoluvlastníkmi (pozn. dovolacieho súdu).
Je pravdou, že žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili so žalobkyňou nájomné zmluvy, predmetom
ktorých boli darované nehnuteľnosti, ale motívom k ich uzavretiu bolo poberanie príspevku
na bývanie žalobkyňou a k ich uzavretiu došlo v jej záujme.
Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že vzájomné vzťahy medzi účastníkmi
konania, sú vážne narušené a poznačené viacerými konfliktami, v dôsledku ktorých sa
žalovaní 1/ a 2/ odsťahovali a zrušili svoje pôvodné plány na nadstavbu rodinného domu.
Akýmsi spúšťačom vedúcim k ostrým konfliktom a v konečnom dôsledku k podaniu žaloby
o vrátenie daru, bola skutočnosť, že žalobkyňa nesúhlasila resp. sa nevedela zmieriť s tým,
že jej právo doživotného užívania darovaných nehnuteľností nie je vyznačené v katastri
nehnuteľností. Túto skutočnosť nemožno pokladať za hrubo rozpornú s dobrými mravmi
v zmysle § 630 OZ poprípade, že by bola žalobkyňa uvedená do omylu, pretože záväzková
povaha jej práva (nie ako vecné bremeno) bola účastníkom zrejmá od počiatku t.j.
od uzavretia darovacej zmluvy, spísanej z podnetu žalobkyne notárom. Pokiaľ žalobkyňa
tvrdila, že v hrubom rozpore s dobrými mravmi jej žalovaní neposkytujú pomoc v chorobe
a starobe, neprejavujú o ňu záujem, neboli ju navštíviť po operácii štítnej žľazy, súd
z vykonaného dokazovania zistil, že od 55 narodenín žalobkyne, kde opätovne vypukol
konflikt, sa žalovaní 1/ a 2/ so žalobkyňou prestali stretávať pretože vyvolávala spory.
Žalobkyňa podľa svedeckých výpovedí ťažko niesla, že na oslavu narodenín žalovanej 2/,
ktorá je jej dcérou, nebola pozvaná a na túto oslavu pozvala svojho biologického otca
a bývalého manžela žalobkyne. Tieto okolnosti a správanie súd taktiež neposúdil ako
relevantné v zmysle ustanovenia § 630 OZ, pretože takýmto postupom sa žalovaná 2/ len
snažila vyhnúť konfliktom s ohľadom na zlé vzťahy žalobkyne a jej bývalého manžela.
V konaní taktiež nebolo žalobkyňou preukázané jej tvrdenie o znemožňovaní sa stretávať
s vnúčatami zo strany žalovaných 1/ a 2/. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že bola „podvedená“,
pretože darovala nehnuteľnosti motivovaná prísľubom prestavby, ktorú mali zrealizovať
žalovaní, súd taktiež tieto okolnosti nevyhodnotil za relevantné, pretože žalovaní 1/ a 2/
po darovaní nehnuteľností ich čiastočne aj zrekonštruovali, pokračovali v zámere a nechali
si vypracovať aj projekt, zakúpili aj strešnú krytinu, ale k realizácii pôvodného zámeru
prestavby podkrovia už neprikročili práve s ohľadom na výrazné zhoršenie sa vzájomných
vzťahov a od ktorej sa aj neskôr odsťahovali. Ku konfliktným situáciám medzi účastníkmi,
teda začalo dochádzať prakticky od uzavretia darovacej zmluvy, v dôsledku ich opakovania
sa vzájomné vzťahy narušili až do takej miery, že žalovaná 2/ a žalobkyňa vyhľadali
odbornú psychologickú pomoc. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že účastníci majú
odlišný náhľad na rovnaké situácie a preto u nich dochádza ku konfliktom, pričom zo strany
žalobkyne vidieť tendenciu ovplyvňovať a ovládať žalovaných 1/ a 2/ a zo strany žalovaných
možno badať snahu žiť nezávisle od žalobkyne. K právnemu posúdeniu skutkových okolnosti
súd prvého stupňa s poukazom na judikatúru uviedol, že vrátenie daru možno považovať
za sankciu, ktorá postihuje obdarovaného, ak sa so značnou intenzitou alebo sústavne
obdarovaný správa tak, že hrubo porušuje dobré mravy. Pri posudzovaní správania sa
obdarovaného treba uplatniť aj princíp vzájomnosti t.j. posudzovať aj správanie darcu
v tom zmysle, či práve správanie sa darcu nie je príčinou nevhodného správania sa
obdarovaného. Za uplatnenia vyššie uvedeného princípu, súd skonštatoval, že správanie sa
žalovaných 1/ a 2/ nemožno pokladať za hrubo porušujúce dobré mravy, nakoľko je
podmienené správaním sa žalobkyne a zo strany žalovaných možno skôr badať snahu
o minimalizovanie kontaktu so žalobkyňou, aby nedochádzalo ku konfliktom. Súd taktiež
s ohľadom na vznesenú námietku premlčania neprihliadal na vytýkané správanie sa
žalovaných 1/ a 2/ pred januárom 2008. S ohľadom na zistenú skutočnosť, že
spoluvlastníkmi časti sporných nehnuteľností (zapísaných na ) už v súčasnosti
nie sú žalovaní 1/ a 2/, ale ich maloleté deti, skonštatoval, že v tejto časti je dôvodom
pre zamietnutie žaloby o vrátenie daru, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovaných 1/ a 21. O nepriznaní práva na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov súd
rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p.»
Vo svojom rozhodnutí o podanom dovolaní najvyšší súd uviedol, že prípustnosť
dovolania sťažovateľky nevyplýva z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 OSP, keďže napadnutý
rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v označených ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku, preto najvyšší súd skúmal v zmysle svojej zákonnej
povinnosti vyplývajúcej z § 242 ods. 1 OSP, či v konaní súdov nižšieho stupňa nedošlo
k procesnej vade konania v zmysle ustanovení § 237 OSP.
Najvyšší súd ďalej dôvodil, že sťažovateľka nenamietala procesné vady uvedené
v ustanoveniach § 237 písm. a) až e) a písm. g) OSP a ich existencia nevyšla v dovolacom
konaní ani najavo. Sťažovateľka namietala v podanom dovolaní procesnú vadu podľa
ustanovenia § 237 písm. f) OSP, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať
pred súdom, keďže podľa jej názoru nedáva odôvodenie namietaného rozsudku odvolacieho
súdu odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky. Najvyšší súd v nadväznosti
na označenú dovolaciu námietku sťažovateľky prezentoval podrobnú interpretáciu obsahu
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcich účastníkovi konania právo
na spravodlivý súdny proces, kde ilustroval parametre kvalitného odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Tu zdôraznil, že súd je v záujme realizácie označených článkov ústavy
a dohovoru povinný odpovedať na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery
prijatého rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach, nie
je však povinný stotožniť sa bez ďalšieho s právnymi názormi účastníka, s jeho návrhmi
a hodnotením dôkazov. Najvyšší súd v nadväznosti na to dôvodil, odkazujúc na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, že v prípade potvrdenia prvostupňového rozsudku sa
v princípe môže odvolací súd obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa. Dovolací súd bol toho názoru, že krajský súd, ktorý nadviazal na rozsudok
prvostupňového súdu využijúc svoje oprávnenie v zmysle § 219 OSP, odôvodnil svoj
rozsudok postačujúco a odôvodnenia rozsudkov súdov oboch stupňov ako celok spĺňajú
parametre zákona na odôvodnenie rozsudku a vytvárajú kompletizujúcu jednotu obsahujúcu
vysvetlenie relevantných dôkazov, zistený skutkový stav a právne posúdenie. Najvyšší súd
tak uzavrel, že dovolacia vada v zmysle § 237 písm. f) OSP nebola preukázaná.
V nasledujúcom bode najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka ako ďalšie dovolacie
dôvody prezentovala tvrdenia, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] a že rozhodnutie odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Najvyšší
súd na tomto mieste vysvetlil, že ide síce o relevantné dovolacie dôvody, avšak tieto samy
osebe prípustnosť dovolania sťažovateľky nezakladajú a dovolací súd sa môže
opodstatnenosťou týchto dovolacích dôvodov zaoberať, iba ak dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon. Najvyšší súd konštatoval, že
v sťažovateľkinom prípade prípustnosť dovolania proti namietanému rozsudku nevyplýva
ani z ustanovenia § 238 a ani z ustanovenia § 237 OSP, preto dovolací súd nemohol
pristúpiť k preskúmaniu existencie vád podľa ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovení
§ 243b ods. 5 OSP v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 OSP a ustanovením § 142 ods. 1
OSP tak, že procesne úspešným odporcom zastúpeným spoločným právnym zástupcom
priznal právo na náhradu trov konania.
Z obsahu rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vrátenie daru,
vyplýva skutkový záver, že sťažovateľka nepreukázala svoje tvrdenia o obmedzení
užívacieho práva, ktoré jej bolo darovacou zmluvou vyhradené, práve naopak, z rozhodnutia
vyplýva záver, že odporcovia ju ako vlastníci dotknutých nehnuteľností v užívaní nijako
neobmedzujú, a tiež skutkový záver o narušení integrity vzájomných rodinných vzťahov
medzi sťažovateľkou a odporcami, ktoré však nemožno pričítať na vrub len odporcom, ale
na ktorom participuje aj sťažovateľka. Na uvedené skutkové závery nadviazal konajúci súd
svojím právnym záverom o štandardnom správaní odporcov, ktoré nemožno kvalifikovať
ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy.
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v namietanom rozsudku, ako aj najvyšší
súd v namietanom uznesení zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili
svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím poskytli dostatočnú ochranu
označeným právam sťažovateľky.
Obe namietané rozhodnutia nenesú znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie sú
v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopierajú zmysel interpretovaných
a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahujú dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto
prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného
súdu.
Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných
pre posúdenie správania odporcov (obdarovaných) a ich právne zhodnotenie z pohľadu
sťažovateľky, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky garantovaných
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnaký záver platí o vyhodnotení námietok
sťažovateľky o danosti dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP zo strany najvyššieho
súdu.
Odôvodnenie oboch rozhodnutí, a to krajského súdu, aj najvyššieho súdu, tak
zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu
na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu
odôvodnenia namietaných rozhodnutí ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti predniesla námietky týkajúce sa spôsobu
rozhodnutia dovolacieho súdu o trovách konania, keď o nich najvyšší súd rozhodol opačne
v porovnaní s rozhodovaním prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti časti rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.
Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv
a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný
súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu
konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že
bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Z obsahu rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že pri rozhodovaní
o trovách konania aplikovali ustanovenie § 150 ods. 1 OSP, z ktorého v kontexte
základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich pravidlá priznávania
trov konania vyplýva, že východiskovým pre rozhodovanie je okolnosť úspešnosti účastníka
v dotknutom konaní, kde pravidlom je priznanie náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi a nepriznanie trov úspešnému účastníkovi je výnimkou z uvedeného pravidla,
ktorú konajúci súd v prípade okolností hodných osobitného zreteľa môže, ale zároveň
nemusí uplatniť.
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd, ktorý aplikoval pravidlo, nie výnimku,
ktorá ho navyše nezaväzuje, rozhodol plne v intenciách zákona, teda spôsobom, ktorý
nesignalizuje žiaden závažný procesný exces. Z uvedeného dôvodu hodnotí ústavný súd
námietky sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenej
časti ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery dospel ústavný súd ku konečnému
záveru o konformnosti oboch namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu
s obsahom sťažovateľkou označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2016