Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 731/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

JUDr. Attilom Elekom, advokátska kancelária, Jovická 2, Rožňava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 18. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpenej JUDr. Attilom Elekom, advokátska kancelária, Jovická 2, Rožňava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. decembra 2013 (ďalej len „namietaný rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2015

(ďalej len „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným

na Okresnom súde Rožňava (ďalej len „okresný súd“) domáhala vrátenia daru, a to

špecifikovaných nehnuteľností. Okresný súd jej návrh rozsudkom z 11. marca 2013

zamietol s tým, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti

označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorému krajský súd nevyhovel

a prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny, pričom náhradu trov konania

žiadnemu z účastníkov nepriznal. Právoplatné rozhodnutie – namietaný rozsudok napadla

sťažovateľka dovolaním. Najvyšší súd namietaným uznesením dovolanie odmietol

a sťažovateľke uložil povinnosť uhradiť odporcom trovy konania.

Sťažovateľka sa domnieva, že oboma namietanými rozhodnutiami došlo k porušeniu

jej označených práv, a argumentuje, že namietaný rozsudok krajského súdu je poznačený

nedostatkami v skutkových zisteniach, obsahuje nesprávne právne závery a neobsahuje

dostatočné odôvodnenie.

Sťažovateľka dôvodí, že už v priebehu prvostupňového konania sa objavili závažné

pochybnosti o hodnovernosti výpovedí jednotlivých svedkov, preto mal podľa jej názoru

odvolací súd zvoliť postup podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a zopakovať vykonané

dokazovanie. Sťažovateľka tiež argumentuje, že v odvolaní predostrela novú argumentáciu

a odvolací súd, ktorý prevzal ako vecne správne skutkové a právne závery prvostupňového

rozhodnutia, tak vo svojom odôvodnení neposkytol náležitú odpoveď na všetky podstatné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Sťažovateľka namieta aj spôsob rozhodnutia dovolacieho súdu o trovách dovolacieho

konania, keď oba súdy, a to okresný súd, ako aj krajský súd, nepriznali právo na náhradu

trov konania žiadnemu z účastníkov, kým dovolací súd stanovil sťažovateľke povinnosť

úhrady trov konania odporcov.

Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,

aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho

súdu, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľky

aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu, ktorý bol napadnutý dovolaním

sťažovateľky, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Opierajúc sa o uvedené východiská pristúpil ústavný súd k preskúmaniu sťažnosti

sťažovateľky, aby posúdil, či účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcich krajského

súdu a najvyššieho súdu sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľkou označených čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ktoré bolo predmetom

preskúmania zo strany ústavného súdu, ako aj z obsahu prvostupňového rozsudku, s ktorým

sa krajský súd vo svojom namietanom rozsudku stotožnil a prevzal v celosti jeho

odôvodnenie, vyplýva, že návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala vrátenia daru proti

odporcom v 1. a 2. rade, bol prvostupňovým rozsudkom zamietnutý. S použitím

ustanovenia nepriznal okresný súd právo na náhradu trov konania žiadnej

zo strán, a to s odôvodnením existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď

skonštatoval, že odporcovia by vzhľadom na výsledok sporu síce mali nárok na náhradu

trov konania, avšak bolo potrebné použiť citované ustanovenie Občianskeho súdneho

poriadku vzhľadom na predmet sporu, kde mohla mať sťažovateľka subjektívny pocit, že

má na vrátenie daru nárok; na rodinné vzťahy účastníkov a na sociálne pomery

sťažovateľky. Obdobne rozhodol o trovách konania aj odvolací súd.

V darovacej zmluve sa odporcovia zaviazali poskytnúť sťažovateľke právo

doživotného užívania darovaných nehnuteľností. Okresný súd návrh sťažovateľky zamietol

s odôvodnením, že sťažovateľka nepreukázala také správanie obdarovaných, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako hrubo porušujúce dobré mravy. Dovolací súd takto zhrnul

odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktorého závery prevzal aj krajský súd:

«V konaní nepreukázala svoje tvrdenia, že by sa musela „doprosovať“ užívania sporných

nehnuteľností, že by bola obmedzovaná v ich užívaní, pretože žalovaní nespochybňujú jej

právo doživotného užívania, do spôsobu užívania žalobkyňou nezasahujú a ani

nezasahovali proti prenájmu týchto nehnuteľností žalobkyňou tretím osobám (

), hoci formálne sú žalovaní 1/ a 2/ ich spoluvlastníkmi (pozn. dovolacieho súdu).

Je pravdou, že žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili so žalobkyňou nájomné zmluvy, predmetom

ktorých boli darované nehnuteľnosti, ale motívom k ich uzavretiu bolo poberanie príspevku

na bývanie žalobkyňou a k ich uzavretiu došlo v jej záujme.

Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že vzájomné vzťahy medzi účastníkmi

konania, sú vážne narušené a poznačené viacerými konfliktami, v dôsledku ktorých sa

žalovaní 1/ a 2/ odsťahovali a zrušili svoje pôvodné plány na nadstavbu rodinného domu.

Akýmsi spúšťačom vedúcim k ostrým konfliktom a v konečnom dôsledku k podaniu žaloby

o vrátenie daru, bola skutočnosť, že žalobkyňa nesúhlasila resp. sa nevedela zmieriť s tým,

že jej právo doživotného užívania darovaných nehnuteľností nie je vyznačené v katastri

nehnuteľností. Túto skutočnosť nemožno pokladať za hrubo rozpornú s dobrými mravmi

v zmysle poprípade, že by bola žalobkyňa uvedená do omylu, pretože záväzková

povaha jej práva (nie ako vecné bremeno) bola účastníkom zrejmá od počiatku t.j.

od uzavretia darovacej zmluvy, spísanej z podnetu žalobkyne notárom. Pokiaľ žalobkyňa

tvrdila, že v hrubom rozpore s dobrými mravmi jej žalovaní neposkytujú pomoc v chorobe

a starobe, neprejavujú o ňu záujem, neboli ju navštíviť po operácii štítnej žľazy, súd

z vykonaného dokazovania zistil, že od 55 narodenín žalobkyne, kde opätovne vypukol

konflikt, sa žalovaní 1/ a 2/ so žalobkyňou prestali stretávať pretože vyvolávala spory.

Žalobkyňa podľa svedeckých výpovedí ťažko niesla, že na oslavu narodenín žalovanej 2/,

ktorá je jej dcérou, nebola pozvaná a na túto oslavu pozvala svojho biologického otca

a bývalého manžela žalobkyne. Tieto okolnosti a správanie súd taktiež neposúdil ako

relevantné v zmysle ustanovenia , pretože takýmto postupom sa žalovaná 2/ len

snažila vyhnúť konfliktom s ohľadom na zlé vzťahy žalobkyne a jej bývalého manžela.

V konaní taktiež nebolo žalobkyňou preukázané jej tvrdenie o znemožňovaní sa stretávať

s vnúčatami zo strany žalovaných 1/ a 2/. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že bola „podvedená“,

pretože darovala nehnuteľnosti motivovaná prísľubom prestavby, ktorú mali zrealizovať

žalovaní, súd taktiež tieto okolnosti nevyhodnotil za relevantné, pretože žalovaní 1/ a 2/

po darovaní nehnuteľností ich čiastočne aj zrekonštruovali, pokračovali v zámere a nechali

si vypracovať aj projekt, zakúpili aj strešnú krytinu, ale k realizácii pôvodného zámeru

prestavby podkrovia už neprikročili práve s ohľadom na výrazné zhoršenie sa vzájomných

vzťahov a od ktorej sa aj neskôr odsťahovali. Ku konfliktným situáciám medzi účastníkmi,

teda začalo dochádzať prakticky od uzavretia darovacej zmluvy, v dôsledku ich opakovania

sa vzájomné vzťahy narušili až do takej miery, že žalovaná 2/ a žalobkyňa vyhľadali

odbornú psychologickú pomoc. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že účastníci majú

odlišný náhľad na rovnaké situácie a preto u nich dochádza ku konfliktom, pričom zo strany

žalobkyne vidieť tendenciu ovplyvňovať a ovládať žalovaných 1/ a 2/ a zo strany žalovaných

možno badať snahu žiť nezávisle od žalobkyne. K právnemu posúdeniu skutkových okolnosti

súd prvého stupňa s poukazom na judikatúru uviedol, že vrátenie daru možno považovať

za sankciu, ktorá postihuje obdarovaného, ak sa so značnou intenzitou alebo sústavne

obdarovaný správa tak, že hrubo porušuje dobré mravy. Pri posudzovaní správania sa

obdarovaného treba uplatniť aj princíp vzájomnosti t.j. posudzovať aj správanie darcu

v tom zmysle, či práve správanie sa darcu nie je príčinou nevhodného správania sa

obdarovaného. Za uplatnenia vyššie uvedeného princípu, súd skonštatoval, že správanie sa

žalovaných 1/ a 2/ nemožno pokladať za hrubo porušujúce dobré mravy, nakoľko je

podmienené správaním sa žalobkyne a zo strany žalovaných možno skôr badať snahu

o minimalizovanie kontaktu so žalobkyňou, aby nedochádzalo ku konfliktom. Súd taktiež

s ohľadom na vznesenú námietku premlčania neprihliadal na vytýkané správanie sa

žalovaných 1/ a 2/ pred januárom 2008. S ohľadom na zistenú skutočnosť, že

spoluvlastníkmi časti sporných nehnuteľností (zapísaných na ) už v súčasnosti

nie sú žalovaní 1/ a 2/, ale ich maloleté deti, skonštatoval, že v tejto časti je dôvodom

pre zamietnutie žaloby o vrátenie daru, nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane

žalovaných 1/ a 21. O nepriznaní práva na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov súd

rozhodol podľa »

Vo svojom rozhodnutí o podanom dovolaní najvyšší súd uviedol, že prípustnosť

dovolania sťažovateľky nevyplýva z ustanovení až 3 , keďže napadnutý

rozsudok nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v označených ustanoveniach

, preto najvyšší súd skúmal v zmysle svojej zákonnej

povinnosti vyplývajúcej z , či v konaní súdov nižšieho stupňa nedošlo

k procesnej vade konania v zmysle ustanovení .

Najvyšší súd ďalej dôvodil, že sťažovateľka nenamietala procesné vady uvedené

v ustanoveniach až e) a a ich existencia nevyšla v dovolacom

konaní ani najavo. Sťažovateľka namietala v podanom dovolaní procesnú vadu podľa

ustanovenia , že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať

pred súdom, keďže podľa jej názoru nedáva odôvodenie namietaného rozsudku odvolacieho

súdu odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky. Najvyšší súd v nadväznosti

na označenú dovolaciu námietku sťažovateľky prezentoval podrobnú interpretáciu obsahu

a dohovoru garantujúcich účastníkovi konania právo

na spravodlivý súdny proces, kde ilustroval parametre kvalitného odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Tu zdôraznil, že súd je v záujme realizácie označených článkov

a dohovoru povinný odpovedať na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery

prijatého rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach, nie

je však povinný stotožniť sa bez ďalšieho s právnymi názormi účastníka, s jeho návrhmi

a hodnotením dôkazov. Najvyšší súd v nadväznosti na to dôvodil, odkazujúc na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, že v prípade potvrdenia prvostupňového rozsudku sa

v princípe môže odvolací súd obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa. Dovolací súd bol toho názoru, že krajský súd, ktorý nadviazal na rozsudok

prvostupňového súdu využijúc svoje oprávnenie v zmysle , odôvodnil svoj

rozsudok postačujúco a odôvodnenia rozsudkov súdov oboch stupňov ako celok spĺňajú

parametre zákona na odôvodnenie rozsudku a vytvárajú kompletizujúcu jednotu obsahujúcu

vysvetlenie relevantných dôkazov, zistený skutkový stav a právne posúdenie. Najvyšší súd

tak uzavrel, že dovolacia vada v zmysle nebola preukázaná.

V nasledujúcom bode najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka ako ďalšie dovolacie

dôvody prezentovala tvrdenia, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] a že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [ ]. Najvyšší

súd na tomto mieste vysvetlil, že ide síce o relevantné dovolacie dôvody, avšak tieto samy

osebe prípustnosť dovolania sťažovateľky nezakladajú a dovolací súd sa môže

opodstatnenosťou týchto dovolacích dôvodov zaoberať, iba ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon. Najvyšší súd konštatoval, že

v sťažovateľkinom prípade prípustnosť dovolania proti namietanému rozsudku nevyplýva

ani z ustanovenia a ani z ustanovenia , preto dovolací súd nemohol

pristúpiť k preskúmaniu existencie vád podľa ustanovení a .

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovení

v spojení s ustanovením a ustanovením

tak, že procesne úspešným odporcom zastúpeným spoločným právnym zástupcom

priznal právo na náhradu trov konania.

Z obsahu rozhodnutia, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vrátenie daru,

vyplýva skutkový záver, že sťažovateľka nepreukázala svoje tvrdenia o obmedzení

užívacieho práva, ktoré jej bolo darovacou zmluvou vyhradené, práve naopak, z rozhodnutia

vyplýva záver, že odporcovia ju ako vlastníci dotknutých nehnuteľností v užívaní nijako

neobmedzujú, a tiež skutkový záver o narušení integrity vzájomných rodinných vzťahov

medzi sťažovateľkou a odporcami, ktoré však nemožno pričítať na vrub len odporcom, ale

na ktorom participuje aj sťažovateľka. Na uvedené skutkové závery nadviazal konajúci súd

svojím právnym záverom o štandardnom správaní odporcov, ktoré nemožno kvalifikovať

ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v namietanom rozsudku, ako aj najvyšší

súd v namietanom uznesení zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili

svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím poskytli dostatočnú ochranu

označeným právam sťažovateľky.

Obe namietané rozhodnutia nenesú znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie sú

v nesúlade s platnou právnou úpravou, ani nepopierajú zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahujú dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto

prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného

súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných

pre posúdenie správania odporcov (obdarovaných) a ich právne zhodnotenie z pohľadu

sťažovateľky, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv sťažovateľky garantovaných

a dohovoru. Rovnaký záver platí o vyhodnotení námietok

sťažovateľky o danosti dovolacieho dôvodu podľa zo strany najvyššieho

súdu.

Odôvodnenie oboch rozhodnutí, a to krajského súdu, aj najvyššieho súdu, tak

zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu

na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu

odôvodnenia namietaných rozhodnutí ako súladnú s obsahom a

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti predniesla námietky týkajúce sa spôsobu

rozhodnutia dovolacieho súdu o trovách konania, keď o nich najvyšší súd rozhodol opačne

v porovnaní s rozhodovaním prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti časti rozhodnutia všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.

Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv

a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný

súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, ).

Z obsahu rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že pri rozhodovaní

o trovách konania aplikovali ustanovenie , z ktorého v kontexte

základných ustanovení upravujúcich pravidlá priznávania

trov konania vyplýva, že východiskovým pre rozhodovanie je okolnosť úspešnosti účastníka

v dotknutom konaní, kde pravidlom je priznanie náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi a nepriznanie trov úspešnému účastníkovi je výnimkou z uvedeného pravidla,

ktorú konajúci súd v prípade okolností hodných osobitného zreteľa môže, ale zároveň

nemusí uplatniť.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd, ktorý aplikoval pravidlo, nie výnimku,

ktorá ho navyše nezaväzuje, rozhodol plne v intenciách zákona, teda spôsobom, ktorý

nesignalizuje žiaden závažný procesný exces. Z uvedeného dôvodu hodnotí ústavný súd

námietky sťažovateľky o porušení a dohovoru v označenej

časti ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery dospel ústavný súd ku konečnému

záveru o konformnosti oboch namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu

s obsahom sťažovateľkou označených a dohovoru, preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2016