Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/208/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Táni Veščičikovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne Z. P., G. I. G., Q. Č.. XXX, zastúpenej JUDr. Martinou Vnenčákovou, advokátkou, so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 26, proti žalovaným 1. S.J. Č., G. I. A. K., Z. Č.. XXX a 2. X. Č., G. I. A. K., Z. Č.. XXX, zastúpených JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova č. 4, o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 11.3.2013 č.k. -203 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť vydať jej nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, katastrálneho územia G., a to rodinný dom súpisné číslo XXX a parcely H.-U. XXX zastavané plochy a nádvoria, H.-U. XXX zastavané plochy a nádvoria, H.-U. XXX zastavané plochy a nádvoria, H.-U. XXX zastavané plochy a nádvoria a nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX ako rodinný dom súpisné číslo XXX, parcelu H.-U. XXX zastavané plochy a nádvoria, parcelu H.-U. XXX/X zastavané plochy a nádvoria, H.-U. XXX/X zastavané plochy a nádvoria a H.-U. XXX/X záhrady.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa ako darujúca previedla darovacou zmluvou zo dňa 26.4.2004 sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX na žalovaných ako obdarovaných.. V súčasnej dobe sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX a LV č. XXXX katastrálneho územia G., pričom na LV č. XXXX sú zapísaní už iní vlastníci, a to deti žalovaných, napriek tomu, že žalobkyňa trvala na tom, aby žalovaní vrátili všetky nehnuteľnosti, ktoré dostali darom. Žalovaní v spornom dome bývali do roku 2005, kedy sa odsťahovali do A. K..

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa konštatoval, že vzťah medzi účastníkmi je značne narušený, aj keď sa jedná o blízkych príbuzných, najmä vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v druhom rade, nakoľko sa jedná o matku a dcéru. Uvedený stav pretrvával mnoho rokov, ako vyplýva z vyjadrení účastníkov a objektívne sa prejavil v roku 2005, keď kvôli konfliktom sa žalovaní z darovanej nehnuteľnosti odsťahovali. Ak by vzťahy medzi účastníkmi boli dobré, účastníci by do súčasnosti žili spolu v darovanej nehnuteľnosti a došlo by aj k jej rekonštrukcii, nakoľko žalovaní vykonali množstvo úkonov, ktoré k tomu smerovali. Žalovaní však na základe úveru si zakúpili inú nehnuteľnosť, v ktorej

do dnešnej doby aj bývajú. Z uvedeného mal súd za preukázané, že účastníci navzájom museli k sebe nadobudnúť negatívny vzťah, keď radšej od seba odišli. Následne po prerušení spolužitia vzťahy sa neprerušili, ale boli obmedzené, pričom od roku 2007 žalovaná v druhom rade sa prestala kontaktovať so žalobkyňou kvôli konfliktom, ktoré zle vplývajú na jej psychiku, čo bolo aj dôvod, prečo vyhľadala odbornú pomoc v psychologickej ambulancii v roku 2007. Žalovaná poukázala aj na negatívny postoj žalobkyne k tomu, že nadviazala vzťah so svojím otcom. So žalobkyňou boli udržiavané vzťahy na minimálnej úrovni cez žalovaného v prvom rade, keď opätovne na Vianoce 2010 sa účastníci začali kontaktovať, avšak už v januári 2011 pri oslave päťdesiatych piatych narodenín žalobkyne opäť nastal konflikt z dôvodu, že si žalobkyňa uplatňovala vrátenie daru a preto opätovne došlo k prerušeniu vzťahov, ktoré trvá do dnešnej doby. Z uvedeného súd mal preukázané, že účastníci navzájom sa k sebe správajú nevhodne. Žalobkyňa by mala tolerovať a strpieť, že žalovaní majú vlastnú rodinu, vlastné názory a náhľady na život a žalovaní by mali citlivejšie pristupovať k žalobkyni, ktorá momentálne žije sama a má aj zdravotné problémy a takisto aj nízky príjem a zároveň očakáva výraznejší prejav vďačnosti žalovaných, keď im darovala nehnuteľnosti. Podľa názoru súdu z dokazovania vyplynulo, že tak žalobkyňa, ako aj žalovaný sa navzájom správajú nevhodne, keď pre vzájomné rozpory sa dokážu na seba hnevať dlhodobo a do takej miery, že nedokážu sa spolu stretávať a riešiť bežné záležitosti. Súd konštatoval, že k zlým vzájomným vzťahom prispeli obe strany a preto nie je možné za uvedený stav viniť len žalovaných s následkom sankcie v podobe vrátenia daru. Súd mal za preukázané zo zhodných prejavov účastníkov, že žalobkyňa o vrátenie daru žalovaných požiadala v januári 2011. Z uvedeného dôvodu na skutočnosti, ktoré boli v žalobe uvedené, ktoré sa mali stať od roku 2004, teda po darovaní, súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania teda neprihliadal na vytýkané správanie sa žalovaných pred januárom 2008, pretože ako vyplýva z ust. 101 je všeobecná premlčacia lehota trojročná odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo darcu totiž podlieha premlčaniu od doby správania sa obdarovaného, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce dobré mravy. Na základe vykonaného dokazovania preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobkyne na vrátenie daru z titulu správania sa žalovaných spôsobom, ktorý hrubo porušuje dobré mravy, nie je dôvodná. Správanie sa žalovaných k žalobkyni je síce nevhodné, avšak podmienené správaním sa žalobkyne a jedná sa o vzájomne narušený zlý vzťah, aký by nemal byť medzi najbližšími príbuznými. Správanie sa žalovaných k žalobkyni nedosahuje takú intenzitu, že by tým hrubo porušovali dobré mravy. Skôr možno konštatovať, že žalovaní sa vyhýbajú kontaktom so žalobkyňou, aby s ňou nemali konflikty. U žalobkyne toto ich správanie môže subjektívne vyvolávať pocit ich nevďačnosti, čo jednoznačne vyplýva aj z vytýkaných správaní sa, na základe ktorých žiadala vrátenie daru. Žalobkyňa si uplatnila vydanie nehnuteľností u žalovaných z titulu vrátenia daru, ktoré boli predmetom darovania a ktoré sú zapísané na LV č. XXX a LV č. XXXX v katastrálnom území G.. Žaloba o vrátenie daru je v podstate žalobou o vydanie vecí, lebo v prípade, že dôjde k účinnému uplatneniu vrátenia daru, darca má právo na jeho vydanie, ak mu ho obdarovaný dobrovoľne nevydá. Z dokazovania však vyplynulo, že časť darovaných nehnuteľností, ktoré sú t.č. zapísané na LV č. XXXX, katastrálneho územia G. nie sú vo vlastníctve žalovaných, ale ich maloletých detí, ktoré neboli účastníkmi konania. Ohľadom žaloby na vydanie nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, katastrálneho územia G. . teda žalovaní nemali pasívnu legitimáciu v spore a preto v tejto časti súd prvého stupňa z uvedeného dôvodu žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ustanovenie . Súd bol toho názoru, že v prejednávanej veci sa jedná o prípad, kde je potrebné použiť uvedené ust. z dôvodu samotného predmetu konania a rodinného vzťahu účastníkov. Súd rovnako prihliadol aj na sociálne pomery účastníkov, že žalobkyňa má len invalidný dôchodok, pričom žalovaní sú obidvaja zamestnaní. Zároveň prihliadol aj na samotný predmet konania, v rámci ktorého žalobkyňa sa mohla subjektívne domnievať, že jej vzniklo právo na vrátenie daru a práve v tom súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa, preto účastníkom trovy konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaných náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa sa napriek rozsiahlemu dokazovaniu neodôvodnene nezaoberal dôkazmi, preukazujúcimi hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaných. V tejto súvislosti poukázala aj na výpovede svedkov, a to svedkyne N., N. X., N. P., N. D. A. M. N. A.. Poukázala aj na skutočnosť, že v konaní sa preukázali pokusy zo strany žalovaných pôsobiť na svedkov aj ňou navrhnutých (svedka

A., X. M. S.Á. N.) a s týmito skutočnosťami sa súd nevysporiadal. O vrátenie daru žiadala z dôvodov, že jej v rozhodnom období žalovaní neposkytli pomocnú ruku v zlej sociálnej situácii, v chorobe, ako aj z dôvodu spochybňovania jej práva doživotného bývania. Všetky tieto konania zo strany žalovaných v priebehu konania preukázala. Podľa jej názoru nie je na mieste, že rodinní príslušníci prechádzajú denne obcou, v ktorej býva a majú aj vedomosť o jej zdravotných, finančných a sociálnych problémoch, sa ani po zmieňovanej hospitalizácii, ani po oznámení, že jej stav si vyžaduje pomoc iných ľudí, ju nenavštívili, aby jej vyjadrili aspoň morálnu podporu. Rovnako majú vedomosť o nevyhnutnosti osobnej pomoci s určitými prácami okolo domu, túto jej však neponúkli. Má za to, že v konaní preukázala, že sa nachádza v ťaživej životnej situácii a v tejto konaní žalovaný nesie relatívne znaky na naplnenie skutkovej podstaty na ust. . Je teda toho názoru, že v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaných.

Žalovaní v písomnom vyjadrení podanom k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a priznal im náhradu trov odvolacieho konania. Ďalej uviedli, že právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi, tak ako sa to snaží prezentovať žalobkyňa. Toto právo nevzniká pri nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov. V súlade s ust. možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré sa objektívne prejavilo, pričom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa v spojení s , a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak vo vzťahu k vydaniu žalobkyňou požadovaných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, katastrálneho územia G. dospel k záveru, že správanie sa žalovaných podmienené správaním sa žalobkyne nedosahuje takú intenzitu, aby tým hrubo porušovali dobré mravy a vo vzťahu k vydaniu nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXXX katastrálneho územia G., že žalovaní nie sú pasívne vecne legitimovaní v konaní, ktorý následne aj správne právne posúdil, ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne posúdenie uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje ( ).

K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že rozhodnutie súdu ohľadom hodnotenia dôkazov nie je preskúmateľné.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetli, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 , ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie splňujúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutia rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti žalobného návrhu a neopodstatnenosti právneho posúdenia veci prezentovaných žalobkyňou. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa teda podrobne a jasne objasňuje ( ) skutkový a právny základ rozhodnutia a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za vecne správne. V celom rozsahu sa stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzuje len na konštatovanie správnosti postupu prvostupňového súdu pri posudzovaní nároku žalobkyne na vrátenie daru.

Možno preto konštatovať, že nie je daná žalobkyňou uvádzaná námietka spočívajúca v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, preto odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. v spojení s ust. , podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania by mali úspešní žalovaní, ktorým však súd trovy odvolacieho konania nepriznal vychádzajúc z ust. vzhľadom na to, že v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania žalovaným spočívajúcim jednak v predmete samotného konania, ale aj v sociálnych pomeroch účastníkov, keďže žalobkyňa je invalidná dôchodkyňa a žalovaní sú riadne zamestnaní.

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.