Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 755/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Poz Tatry, s. r. o., Hraničná 55, Bratislava, zastúpenej RK LEGAL,

s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 17, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Ing. Róbert Križan, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 27. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Poz Tatry, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Poz Tatry, s. r. o., Hraničná 55, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 27. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že (ďalej len „žalobca“)

žalobou podanou Okresnému súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) žiadal, aby určil,

že špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke

(ďalej len „poručiteľka“). Žalobca podal žalobu proti

(ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a proti sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -111 z 5. septembra 2011,

ktorým žalobe vyhovel.

Na základe podaného odvolania rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodu

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, keďže žalobu nepodali všetci dedičia, a z dôvodu

nedostatkov v hodnotení dôkazov.

Po vrátení veci žalobca doručil okresnému súdu 24. mája 2012 späťvzatie žaloby.

Vzhľadom na súhlas účastníkov konania so späťvzatím žaloby okresný súd uznesením

z 31. mája 2012 zastavil konanie a vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným

uznesením.

Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania v sume 6 883,39 €. Okresný súd

uznesením z 15. novembra 2012 rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade priznal nárok

na náhradu trov konania vo výške 4 143,65 € a sťažovateľovi vo výške 5 161,63 €.

Na základe podaného odvolania krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2013 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2

Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. -261, ktorým žalobcu

zaviazal nahradiť trovy konania žalovaného v 1. rade v sume 408,12 €. Druhým výrokom

rozhodol tak, že sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením č. k. -296 z 27. novembra 2014 tak,

že toto uznesenie potvrdil.

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu „neobsahuje dostatočné

odôvodnenie a je založené na takom výklade ustanovení

upravujúcich náhradu trov konania, ktorý popiera ich účel a zmysel“.

Sťažovateľ následne uvádza relevantnú judikatúru ústavného súdu, poukazuje

na aplikáciu , a

účinného v čase rozhodovania konajúcimi súdmi (ďalej aj „OSP“), pričom argumentuje

takto:

„Pre aplikáciu daného ustanovenia ( , pozn.), ktorá sa pripúšťa len

výnimočne, je podstatné zohľadnenie dvoch hľadísk. Po prvé je potrebné zohľadniť osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, pričom druhé hľadisko predstavujú

okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu ich práva na súde a postoj v konaní

(Z IV str. 64).

Okresný súd Kežmarok ako aj Krajsky súd v Prešove sa pri rozhodovaní o náhrade

trov konania zaoberali len prvým hľadiskom, pričom absolútne nezobral do úvahy kritérium

tykajúce sa zohľadnenia okolností vedúcich účastníkov k uplatneniu ich práva na súde a ich

postoj v konaní.

Sťažovateľ počas celého konania uvádzal, že svojim konaním akokoľvek nezavinil

začatie konania. Sťažovateľ ako žalovaný v 2. rade kúpil nehnuteľnosti, ktoré boli

predmetom sporu, od žalovaného v 1. rade dobromyseľne, v dobrej viere v zápis v katastri

nehnuteľností. Následne po niekoľkých rokoch podal žalobca na súd žalobu o určenie,

že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po zosnulej .

Nakoľko hodnota predmetu sporu bola značná, sťažovateľ využil v konaní služby

právneho zástupcu a od začiatku aktívne a účelne bránil svoje práva. Sťažovateľovi vznikli

v súvislosti s vedeným konaním nemalé náklady spočívajúce v právnom zastúpení − cesta

z Bratislavy do Kežmarku, niekoľkostranové vyjadrenia k veci, ktorých vypracovanie bolo

časovo náročné, nakoľko bolo nutné hľadať k veci vhodné judikáty. Sťažovateľ sa svojim

konaním v spore snažil zbytočne nezvyšovať trovy právneho zastúpenia − so žalobcom sa

dohodol, že tento požiada o odročenie pojednávania nariadeného v čase po rozhodnutí

odvolacieho súdu, a to v záujme zachovania zásady hospodárnosti konania.

Dokonca podal vo veci vyjadrenia, ktorých vypracovanie si nevyúčtoval (napr. vyjadrenie

zo dňa 28. 05. 2012).

Čo sa týka pomerov žalobcu, sťažovateľ opakovane v konaní uvádzal, že žaloba bola

vzatá späť zo strany žalobcu z titulu nesprávne uvedenej aktívnej legitimácie v spore,

žalobca bol však od začiatku v spore zastúpený právnym zástupcom, a teda tento argument

neobstojí, rovnako tak ani argument o jeho veku, nakoľko žaloba bolo zobraná späť len

po dvoch rokoch od jej podania.

Prvostupňový ako aj odvolací súd sa však v odôvodnení svojich rozhodnutí

akokoľvek nevysporiadali s argumentom sťažovateľa, že v konaní sa ocitol bez vlastného

pričinenia, že mu v konaní objektívne vznikli náklady, priznanie náhrady ktorých očakával v

súlade s .

Sťažovateľ v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 28. 05. 2012 priložil právoplatné

prvostupňové a odvolacie rozhodnutia, v ktorých Okresný súd v Kežmarku a Krajský súd

v Prešove rozhodovali o obdobnej otázke, pričom Krajský súd v Prešove v uznesení č. k.

zo dňa 13. 07. 2009 vyvodil, že v prípade ak ku zastaveniu konania došlo

na základe späťvzatia žaloby, je potrebné zaoberať sa tým, či k zastaveniu konania došlo

z viny niektorého z účastníkov konania alebo nie. Na záver rozhodnutia odvolací súd

konštatuje, že aplikácia je výnimočná, pričom môže byť použitá len

vo výnimočných prípadoch.

Sťažovateľovi nie je jasné prečo sa v posudzovanom prípade súdy rozhodli odkloniť

od vyššie uvedenej právnej praxe a rozhodli tak, ako rozhodli.“

Sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je riadne

odôvodnené. V tejto súvislosti uvádza:

4

„Ak už by bolo potrebné hodnotiť meritum veci a kto dal svojim správaním podnet na

podanie žaloby, bol by to žalovaný v 1. rade, ktorý previedol nehnuteľnosť na tretiu osobu

− sťažovateľa. Súdy sa však paradoxne rozhodli priznať náhradu trov konania žalovanému

v 1. rade a náhradu trov konania sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade čo i len čiastočne

nepriznali. V odôvodnení oboch rozhodnutí chýba čo i len zmienka o tom, že by prihliadali

na správanie sa účastníkov v konaní a na okolnosť, kto dal svojim správaním podnet

na podanie žaloby. Takéto rozhodnutie sa javí voči sťažovateľovi ako diskriminačné

a arbitrárne.

Rozhodovanie o trovách konania sa vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu

vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý

mal vo veci úspech (resp. nezavinil zastavenie konania), nepriznať trovy konania v súlade

s len vo výnimočných prípadoch. Rozhodná judikatúra všeobecných súdov

dlhodobo zdôrazňuje, že v prípade takéhoto postupu a nepriznaní trov účastníkovi, ktorý

mal vo veci úspech, je súd zvlášť povinný dbať na dostatočné odôvodnenie, nepostačí

všeobecné konštatovanie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa (R 34/1982).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove v spojení

s prvostupňovým uznesením Okresného súdu Kežmarok o trovách konania nespĺňa

požiadavky procesnej kvality na odôvodnenie rozhodnutia, a preto nie je v súlade

s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces...“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorej ochrana týchto práv sa vzťahuje „nielen na majetok existujúci,

ale aj na majetok, vo vzťahu k nadobudnutiu ktorého patrí subjektu legitímna nádej na jeho

nadobudnutie“.

V tomto kontexte sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že v konaní pred všeobecnými

súdmi preukázal, že je dlhodobo v strate, o čom predložil účtovné závierky spoločnosti,

napriek tomu však konajúce súdy dospeli k záveru, že je bonitný a má majetok. Sťažovateľ

ďalej uvádza:

„Predložené účtovné doklady neobsahovali žiadnu špecifikáciu cenných papierov

alebo nehnuteľností. To však súdom nebránilo ustáliť, že cenné papiere (bez ohľadu na

to aké) sú rýchlo speňažiteľným zdrojom príjmu a že sťažovateľ má majetok aj keď tento

je dlhodobo v strate.

Ak súdy ustálili, že spoločnosť sťažovateľa účtovne disponuje majetkom v značnej

hodnote, pričom toto má byť dôvod na nepriznanie náhrady trov konania, jednoznačne ide

o zásah do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa ... a práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... Takouto argumentáciou

totiž možno vyvodiť záver, že ktokoľvek, kto má majetok, mal by i nad mieru určenú

zákonom, znášať zaťaženie spočívajúce v tomto prípade v povinnosti znášať trovy konania

na vlastné náklady.

Súdy arbitrárne a diskriminačne postavili sťažovateľa do pozície, že na svoje

náklady musí znášať trovy konania len preto, že účtovne vykazuje majetok vyššej hodnoty.

Všetky ostatné aspekty, ktoré jednoznačne svedčia v prospech sťažovateľa o náhrade trov

rozhodujúce súdy prehliadli resp. ich nezohľadnili. Uvedeným došlo k popretiu

garantovaného práva účastníka vlastniť majetok, pretože v tomto prípade mu vlastníctvo

prináša dodatočnú záťaž v podobe nezákonne uloženej povinnosti znášať na svoje náklady

trovy konania.

Súdy nebrali do úvahy ani nepriaznivé hospodárske výsledky sťažovateľa. Spomedzi

všetkých argumentov si osvojili len ten, že sťažovateľ má majetok, a preto má znášať trovy

konania na vlastné náklady.

Sťažovateľ opakovane poukazuje na skutočnosť, že okolnosti na strane žalobcu

ani na strane sťažovateľa dostatočne neodôvodňujú aplikáciu ustanovenia

bez toho, aby nebola v rozpore s dobrými mravmi spôsobená sťažovateľovi ujma na jeho

právach a že nepriznanie náhrady trov konania je nedôvodné a má negatívny dopad na jeho

majetkové pomery.“

Sťažovateľ tiež spochybňuje právny záver konajúcich súdov, podľa ktorého trovy

právneho zastúpenia mali byť vyčíslené podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

6

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). V tejto súvislosti poukazuje

na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. , pričom ďalej uvádza:

„Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR celkom jednoznačne

a nespochybniteľne vyplýva, že v danom prípade mal prvostupňový súd vychádzať z toho,

že predmetom konania je peniazmi oceniteľná vec, pretože predmetom súdneho konania

boli pozemky a práva k nim, ktoré boli za určitú kúpnu cenu 6.853.950,- Sk (227.509,46

EUR) predané žalovaným v 1. rade sťažovateľovi. Práve táto kúpna cena 6.853.950,- Sk

(227.509,46 EUR) by teda mala byť základ pre určenie odmeny advokáta mal súd uplatniť

hodnotu tejto veci určenú v peniazoch, z ktorej by sa následne predané z vlastníctva

žalovaného určila tarifná odmena. Sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami teda nebola

spôsobená sťažovateľovi majetková ujma vo výške 970,02 EUR, ale vo výške 6.883,39 EUR,

čo je rozhodne ujma nie zanedbateľnej hodnoty.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,

základné právo na vlastníctvo podľa a právo na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-296 z 27. novembra 2014 potvrdzujúce uznesenie Okresného súdu

Kežmarok č. k. -261 z 8. augusta 2014 o trovách konania porušené bolo.

... Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. -296

z 27. novembra 2014 potvrdzujúce uznesenie Okresného súdu Kežmarok č. k. 3 C 229/2010-

261 z 8. augusta 2014 o náhrade trov konania a toto vracia Krajskému súdu v Prešove

na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov konania... vo výške 2.127,46 EUR, ktorú

sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne Krajský súd v Prešove a Okresný súd Kežmarok

na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

8

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Sťažovateľ namieta právny názor krajského súdu v napadnutom uznesení v súvislosti

s rozhodovaním o náhrade trov konania. Krajský súd v napadnutom uznesení

z 27. novembra 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým tento nepriznal

sťažovateľovi právo na náhradu trov konania. V napadnutom uznesení krajský súd uviedol:

„Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. preskúmal napadnuté

uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust. a zistil, že odvolania účastníkov

nie sú opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol

vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto

skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje.

V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, bol to práve žalobca, ktorý

späťvzatím žaloby zavinil zastavenie konania. Za takejto situácie pri rozhodovaní o trovách

sa muselo vychádzať z ust. veta prvá , podľa ktorého, ak niektorý

z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

S prihliadnutím na sociálne postavenie žalobcu ako dôchodcu, ktorého jediným

zdrojov príjmu je starobný dôchodok sa muselo pri rozhodovaní o trovách skúmať,

či na strane tohto účastníka nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať v súlade s ust. § 150 ods. 1

V ust. je fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť

dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania. Zákon vyžaduje

na také rozhodnutie dve podmienky, a to, že musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa

a že musí ísť o výnimočné okolnosti. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť

vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie, kde sa tieto často

10

vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej

situácie. Druhá oblasť sa týka sociálnych aspektov. Dochádza k nej vtedy, ak z priebehu

konania výrazne vystupuje do popredia, že povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov

z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami.

Okolnosti, ktoré sa týkajú sociálnej situácie účastníkov sa môžu vyskytnúť

v akomkoľvek sporovom konaní. Tu pri posudzovaní okolnosti hodných osobitných zreteľa

je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov,

teda nielen toho, koho by podľa všeobecných ustanovení postihovala povinnosť nahradiť

trovy konania, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného

ustanovenia dotknutá.

V prejednávanej veci nielen žalobca ako starobný dôchodca je osobou s nízkym

príjmom. Takouto osobou je bez akýchkoľvek pochybností i žalovaný v 1. rade starajúci sa

s manželkou o dve mal. deti. Príjmové a osobné pomery žalovaného v 1. rade nedovoľujú,

aby mu nemala byť priznaná náhrada ním účelne vynaložených trov konania proti

žalobcovi.

Iná situácia je ale na strane žalovaného v 2. rade. Hoci žalovaný v 2. rade

je dlhodobo v strate, má k dispozícií nehnuteľný a finančný majetok dosahujúci niekoľko

100 000 Eur. V prípade finančného majetku pozostávajúceho z cenných papierov, prípadne

z podielov v podielových fondoch je potrebné zdôrazniť, že ide o majetok, s ktorým sa

na trhu bežne obchoduje, a preto úvaha o možnom relatívne rýchlom speňažení tohto

majetku alebo jeho časti nie je neprimeraná. Nepriznaním náhrady trov právneho

zastúpenia žalovanému v 2. rade, jeho majetková sféra výrazným spôsobom dotknutá

nebude.

Nesprávnym je i poukaz žalovaných na potrebu aplikácie ust. § 10 ods. 1 vyhlášky

č. v znení neskorších predpisov pri rozhodovaní o výške základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Aplikácia nálezu Ústavného súdu SR

vydaného vo veci na prejednávanú vec nie je možná. Tento nález sa totiž

vzťahoval na konanie o určenie vlastníckeho práva k veci. Konanie o určenie vlastníckeho

práva k veci nemožno stotožniť s konaním, v ktorom sa žalobca domáhal určenia,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Žalobca ani v prípade úspechu v spore nemohol byť

zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti, nakoľko to, či žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti

a v akom rozsahu by sa muselo ustáliť až v konaní o dedičstve. Žaloba o určenie,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnom predchodcovi žalobcu vo vzťahu

k žalobcovi nemá majetkový obsah. Za takejto situácie pri rozhodovaní sa správne

vychádzalo z ust. vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. -261

z 8. augusta 2014, ktorým tento žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 408,12 €

a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd v odôvodnení uznesenia

uviedol tieto právne závery:

„Súd v uznesení č. k. -200 z 15. 11. 2012 procesné zastavenie konania

vyhodnotil tak, že v prípade, ak navrhovateľ vezme späť svoj návrh a nejde o prípad podľa

ust. druhá veta , z procesného hľadiska v zásade platí, že zastavenie

konania zavinil, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania, čo odvolací súd

vo svojom uznesení č. k. z 28. 02. 2013 potvrdil.

Súd sa preto ďalej zaoberal otázkou hodnotenia dôvodov hodných osobitného

zreteľa, na ktoré žalobca poukazoval a na základe ktorých žiadal nepriznať žalovaným

náhradu trov konania. Odvolací súd poukázal vo vzťahu k ustanoveniu

na uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. -14, kde ústavný súd okrem iného

uviedol, že jednou zo skupín prípadov, u ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza

do úvahy, sú prípady, charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia

vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám

nezavinil alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd

12

zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery účastníkov, prihliada na postoj

účastníkov v konaní a prípadne na iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom

nepriznaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi alebo nepriznaní čiastočnom,

a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Žalobca v podaní, ktorým vzal návrh späť v celom rozsahu ako aj v odvolaní

podanom proti uzneseniu, ktorým, súd priznal žalovaným trovy konania a na ich náhradu

zaviazal žalobcu uviedol, že je starobným dôchodcom, jeho dôchodok činí 289,- eur

mesačne, čo mu nestačí ani na zabezpečenie bežných výdavkov. Z jeho strany nebol návrh

podaný bezdôvodne, poukázal na skutočnosť, že ako dedič v 1. skupine v podstate prišiel

o dedičstvo po svojej matke. Ako dôkaz o svojej sociálnej a majetkovej situácii predložil

súdu dôkaz − rozhodnutie sociálnej poisťovne o výške starobného dôchodku. Ďalej

poukázal na svoj nepriaznivý zdravotný stav, keď trpí srdcovocievnym ochorením,

má cukrovku, pichá si inzulín, pričom k týmto chorobám sa pridružujú aj ďalšie zdravotné

problémy. Naproti tomu žalovaný v 1. rade je mladý, nie je nemajetný a má možnosť získať

si príjem a vyriešiť svoje prípadné náklady. Žalovaný v 2. rade je obchodná spoločnosť,

ktorá má podľa vedomostí žalobcu značný majetok, keď v obci kúpila množstvo

nehnuteľností za obrovské finančné prostriedky a suma trov, akú by mal znášať žalobca, nie

je pre túto spoločnosť nijako zaťažujúca, na rozdiel od žalobcu, pre ktorého by bola

likvidačná.

Žalovaný v 2. rade uviedol, že nepriznanie náhrady trov konania by malo negatívny

dopad na majetkové pomery obchodnej spoločnosti žalovaného v 2. rade. Spoločnosť

žalovaného v 2. rade je dlhodobo v strate, na preukázanie čoho predložil žalovaný v 2. rade

súdu účtovná závierku spoločnosti za rok 2012 (výkaz ziskov a strát k 31. 12. 2012 a súvaha

k 31. 12. 2012), z ktorej vyplýva, že spoločnosť za rok 2012 dosiahla záporný hospodársky

výsledok, konkrétne to vyplýva z riadku 61 výkazu ziskov a strát, kde je výsledok

hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení vo výške − 28 662,- eur. Záporný

hospodársky výsledok bol vedený aj za predchádzajúce obdobie. Základné imanie

spoločnosti je 6 639,- eur. Ak by spoločnosti žalovaného v 2. rade nebola priznaná náhrada

trov konania, musel by ju žalovaný v 2. rade uhradiť právnemu zástupcovi z vlastných

prostriedkov, čím by došlo k ďalšiemu zadlženiu spoločnosti a negatívne by sa to odrazilo

na celkovom hospodárskom výsledku žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 2. rade

už v minulosti navrhol žalobcovi dohodu o splatení trov právneho zastúpenia v splátkach,

čo však žalobca odmietol. Žalovaný v 2. rade nemôže súhlasiť s nepriznaním trov, nakoľko

tieto mu v spore reálne vznikli, pričom on nebol ten, kto inicioval toto súdne konanie.

Nepriznanie trov žalovanému v 2. rade by podľa neho odporovalo dobrým mravom a došlo

by k neodôvodnenému a arbitrárnemu znevýhodneniu žalovaného v 2. rade.

Súd po preskúmaní predložených vyjadrení a listinných dôkazov ohľadom osobných,

majetkových, zárobkových a iných pomerov účastníkov konania dospel k záveru,

že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade nie je možné prihliadať na ustanovenie ,

a to z dôvodu, že súd je povinný preskúmať celkovú majetkovú situáciu nielen u toho,

kto má povinnosť trovy konania uhradiť, ale aj u toho, komu má byť táto náhrada trov

konania priznaná, pričom po preskúmaní pomerov u žalovaného v 1. rade súd dospel

k záveru, že nepriznaním trov právneho zastúpenia by voči tomuto žalovanému došlo

k neprimeranému zásahu do jeho sociálnej situácie, keďže osobné, majetkové a zárobkové

pomery žalovaného v 1. rade preukázali, že príjem žalovaného v 1. rade je pod úrovňou

minimálnej mzdy, žalovaný v 1. rade spolu s manželkou vychovávajú dve maloleté deti,

príjem manželky je na úrovni sumy 350,- eur mesačne a finančne im musí vypomáhať matka

žalovaného v 1. rade, ktorá je dôchodkyňa a býva s rodinou žalovaného v 1. rade

v spoločnej domácnosti.

Naproti tomu pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, tento je obchodnou spoločnosťou

zapísanou v obchodnom registri, nie je v konkurze ani v likvidácii. Je síce pravdou,

že za posledné vykazované účtovné obdobie (roky 2011 a 2012) hospodársky výsledok

žalovaného v 2. rade bol stratový, keď výsledok hospodárenia za účtovné obdobie

po zdanení predstavoval sumu − 28 662,- eur (rok 2012), avšak súd po preskúmaní súvahy

predloženej žalovaným v 2. rade dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade disponuje

dostatočným majetkom na to, aby nepriznanie trov právneho zastúpenia mohlo mať na jeho

finančné postavenie nejaký výrazný dopad. Súd z predloženej súvahy zistil, že žalovaný

v 2. rade vlastní pozemky v celkovej hodnote 993 437,- eur, taktiež vlastní dlhodobý

finančný majetok v celkovej hodnote 533 537,- eur, konkrétne, podľa označenia súvahové

účtu, ide o cenné papiere, prípadne podiely v podielových fondoch. Ide o dlhodobý majetok,

avšak v prípade cenných papierov či podielových fondov má žalovaný v 2. rade možnosť

ich relatívne rýchleho premenenia na finančnú hotovosť. Pokiaľ ide o pasíva žalovaného,

14

výraznú položku tu tvoria ostatné kapitálové fondy − peňažné i nepeňažné vklady, ktoré

sú určené na zvýšenie základného imania (nie však do základného imania, ani nevznikli

ako emisné ážio). Z uvedeného je zrejmé, že napriek tej skutočnosti, že žalovaný pri svojej

podnikateľskej činnosti nevykazuje v súčasnej dobe zisk, disponuje dostatočným majetkom,

na to, aby dokázal pokryť stratu spôsobenú nepriznaním trov právneho zastúpenia v tomto

konaní. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalovanému v 2. rade by podľa vyčíslenia

uvedeného nižšie patrila náhrada trov len vo výške 970,02 eur.

Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 28. 02. 2013,

ktorým zrušil uznesenie o trovách konania a vec vrátil na ďalšie konanie, vyslovil právny

názor, že v tomto prípade sa žalobca dožadoval určenia, že nebohý poručiteľ bol vlastníkom

nehnuteľností, preto bolo potrebné vyporiadať sa s tým, či toto právo vo vzťahu

k účastníkom konania má alebo nemá majetkový obsah, pričom odvolací súd je toho názoru,

že toto právo majetkový obsah nemá. Tunajší súd ako súd prvého stupňa je týmto názorom

odvolacieho súdu viazaný v zmysle

Podľa vyhlášky č. .. základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je

možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami.

Keďže Krajskú súd v Prešove ako súd odvolací vyslovil právny názor, že uplatňované

právo nemá vo vzťahu k účastníkom konania majetkový základ, súd vychádzal z vyššie

citovaného ustanovenia...“

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených

práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského

súdu z 27. novembra 2014. Sťažovateľ nesúhlasí so spôsobom, ako konajúce súdy

aplikovali a , na základe ktorých mu nepriznali náhradu trov

konania. Napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nebolo

podľa sťažovateľa riadne odôvodnené. Rovnako tak nesúhlasí s aplikáciou § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky, na základe ktorej okresný súd určil tarifnú hodnotu veci, ktorá

je základom pre výpočet odmeny za jeden úkon právnej služby. Podľa sťažovateľa predmet

konania bol oceniteľný peniazmi, okresný súd mal preto vychádzať z kúpnej ceny

špecifikovaných nehnuteľností.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí,

že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe

takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

, ).

Krajský súd v napadnutom uznesení v spojení s okresným súdom dostatočne

odôvodnili aplikáciu a , na základe ktorých nepriznal

sťažovateľovi náhradu trov konania. Konajúce súdy uviedli skutkové zistenia týkajúce sa

pomerov žalobcu a tiež pomerov sťažovateľa, na základe ktorých dospeli k záveru

o aplikácii uvedených ustanovení . Odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu takto tvoria

dostatočný základ pre výrok uznesenia, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi

náhradu trov konania. Výklad a aplikácia citovaných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku krajským súdom a okresným súdom rešpektuje zmysel a účel uvedených

ustanovení. Právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom predstavujú jeden

z možných spôsobov právneho posúdenia relevantného skutkového stavu tvoriaceho

podklad pre rozhodnutie o trovách konania.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012,

na ktorý odkazuje sťažovateľ na podporu právneho názoru o aplikácii § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky pri určení tarifnej hodnoty veci, ústavný súd poukazuje na to, že nález sp. zn.

sa týkal nákladov konania, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho

práva k určitej veci (osobnému automobilu) s tým, že tarifnú hodnotu veci na účely výpočtu

16

trov právneho zastúpenia je potrebné určiť podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, vychádzajúc

z hodnoty (ceny) veci, vo vzťahu ku ktorej sa určuje vlastnícke právo. Vo vzťahu

k prerokúvanej veci ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, v ktorom krajský súd uviedol, že žaloba o určenie, že nehnuteľnosti patria

do dedičstva, nemá majetkový obsah z dôvodu, že ani v prípade úspechu sa žalobca

ako právny nástupca poručiteľky nestane automaticky vlastníkom špecifikovaných

nehnuteľností, z týchto dôvodov podľa krajského súdu nemožno aplikovať právne závery

z citovaného nálezu ústavného súdu na prerokúvanú vec.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje právne závery

krajského súdu v spojení s právnymi závermi okresného súdu za arbitrárne a ani za zjavne

neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej

sťažnosti, preto neumožňujú prijať záver o porušení základných práv podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016