Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 763/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného porušenia jeho

práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základných práv podľa čl. 45 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie postupom

Krajskej prokuratúry v Nitre v bližšie neoznačenom konaní, postupom Okresného súdu

Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2016

a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

dohovoru, základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 45 Charty základných

práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a prezumpciu neviny a právo na obhajobu podľa

čl. 48 charty postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“)

v bližšie neoznačenom konaní, postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2016 a postupom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. marca 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Dňa 15. júna 2016 sťažovateľ doručil ústavnému súdu ďalšie podanie označené ako

„Doplnenie sťažnosti...“ a následne 7. júla 2016 doplnil svoju sťažnosť na základe výzvy

ústavného súdu zo 14. júna 2016.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom vedené

trestné konanie (ďalej len „konanie okresného súdu“) pre obzvlášť závažný zločin vraždy

podľa .

Sťažovateľ sa domnieva, že tak v trestnom konaní okresného súdu, ako aj uznesením

krajského súdu sp. zn. z 22. marca 2016, ktorým krajský súd zamietol jeho

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. -315 z 3. marca 2016 o väzbe

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), sa mimoriadnym spôsobom porušujú jeho práva

zaručené (ďalej len „“), dohovorom a chartou.

Sťažovateľ uvádza, že 27. augusta 2015 bol v mieste bydliska v obci nožom

napadnutý útočníkom, pričom pri jeho obrane došlo k vážnemu zraneniu tohto útočníka,

ktorý následne v dôsledku zranení zomrel. Porušenie označených práv sťažovateľ

odôvodňuje tým, že odvtedy je nezákonne väznený napriek tomu, že trestnému stíhaniu sa

nevyhýba a orgánom činným v trestnom konaní poskytuje riadnu súčinnosť. Uvedené

väzobné stíhanie sťažovateľovi výrazne obmedzuje možnosť dokázať, že šlo o nutnú

obranu. Uvádza, že okresný súd vo svojom uznesení konštatuje, že je naďalej trestne stíhaný

pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa a jeho obrana,

že išlo z jeho strany o akt nutnej obrany, je predmetom dokazovania na hlavných

2

pojednávaniach a ponecháva ho aj naďalej vo väzbe. Krajský súd vo svojom uznesení

konštatuje, že naďalej existujú dôvody väzby v nezmenenom rozsahu z dôvodov podrobne

rozvedených v už skorších väzobných rozhodnutiach. Sťažovateľ namieta, že tento výrok

krajského súdu je v rozpore s doteraz vykonaným dokazovaním. Uvádza, že jediným

relevantným dôvodom na pokračovanie väzby bola popri hrozbe vysokého trestu, ktorý

„sám o sebe nie je dôvodom na väzobné stíhanie a vzhľadom na už vykonané dokazovanie

pochybným“, absencia stáleho bydliska. Tento dôvod však už bol podľa sťažovateľa

odstránený zabezpečením si stáleho bydliska, pričom neakceptovaním tohto úkonu zo strany

súdu (pravdepodobne krajského súdu, pozn.) bol podľa neho porušený inštitút právnej istoty

„zabezpečujúci predvídateľnosť práva a moje súčasné väzobné stíhanie neslúži ako

zabezpečovací inštitút proti porušovaniu práva, ale naopak, na podstatné sťaženie mojich

možnosti obhajoby...“. V závere uvádza, že k podaniu sťažnosti ho viedlo preštudovanie

zápisnice z hlavného pojednávania z 26. apríla 2016, ktorú prevzal až 11. mája 2015 a ktorá

ho viedla k záveru, že celý proces nevedie k spravodlivému rozhodnutiu. Zároveň uvádza,

že svoju sťažnosť ešte doplní neskôr.

Na základe obsahu podania bol ústavný súd toho názoru, že zámerom sťažovateľa

bolo podať sťažnosť podľa . Pretože podanie v predloženom

znení nespĺňalo náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), ústavný súd prípisom zo 14. júna 2016 sťažovateľa vyzval, aby svoje podanie

doplnil o chýbajúce náležitosti v zmysle poučenia obsiahnutého v tomto prípise. Zároveň

sťažovateľa upozornil, že jeho sťažnosť odmietne, ak na výzvu v určenej lehote nebude

reagovať.

Medzitým sťažovateľ 15. júna 2016 ústavnému súdu z vlastnej iniciatívy doručil

doplnenie sťažnosti z 12. júna 2016, v ktorom najskôr namietal, že trestné konanie, ktoré je

proti nemu vedené na okresnom súde pre obzvlášť závažný zločin vraždy, je vedené

v rozpore so zákonom a mimoriadne závažným spôsobom porušuje jeho základné práva

a slobody. Sťažovateľ zároveň uviedol, že rozsudkom okresného súdu zo 7. júna 2016 bol

uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy, pričom proti tomuto

rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie, pretože ho považuje za absurdný. Podľa

sťažovateľa tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj okresný súd od začiatku konania

ignorovali jeho návrhy na vykonanie dôkazov a zároveň prehliadali skutočnosti, ktoré

vyplynuli z vykonaného dokazovanie a ktoré preukazovali, že v jeho prípade šlo o nutnú

obranu.

Následne sa sťažovateľ v doplnení svojho podania z 12. júna 2016 vyjadruje

k väzobnému stíhaniu. Podľa sťažovateľa dôvodom väzby nemôže byť to, že popiera svoju

vinu, k hrozbe vysokého trestu musí pristúpiť podľa neho aj ďalšia skutočnosť, ktorá bude

odôvodňovať obavu z úteku.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd vo svojich skorších rozhodnutiach o väzbe

konštatoval, že v prípade sťažovateľa ide o dosiaľ netrestanú osobu, nemajúcu konflikt

so zákonom, ktorá vedie riadny život, má citové väzby na najbližších, je riadne

socializovaná, atď., no napriek tomu okresný súd neakceptuje jeho vysvetlenie týkajúce sa

miest, na ktorých sa zdržuje, a ako ďalšiu skutočnosť odôvodňujúcu väzbu mu vytýka

absenciu miesta bydliska. Sťažovateľ považuje argumentáciu okresného súdu

o neakceptovaní dosiaľ navrhovaných miest pobytu za absurdnú a účelovú (adresa, na ktorej

bol spáchaný skutok, a neskôr u matky, pozn.). Sťažovateľ preto

poveril svoju manželku nájdením vhodného miesta pobytu. Sťažovateľ namieta, že napriek

tomu, že okresnému súdu napokon preukázal najskôr výsluchom prenajímateľa na

pojednávaní 20. januára 2016 a neskôr aj doložením nájomnej zmluvy, že má miesto, kde

by sa v prípade prepustenia z väzby zdržiaval, okresný súd to neakceptoval a vo svojom

uznesení z 3. marca 2016 uviedol, že „... obžalovaný je podnikateľ v oblasti stavebníctva,

teda nie je viazaný výkonom svojej práce na jedno miesto...“. Obdobne ani krajský súd to

neakceptoval a v napadnutom uznesení uviedol, že „Obžalovaný pred zadržaním

v posudzovanej trestnej veci nemal s ohľadom na jeho nevyriešené rodinné zázemie

a povahu práce fakticky stále bydlisko. Uvedenú obavu z vyhýbania sa následkom trestnej

zodpovednosti nevylučuje ani obhajobou predložená nájomná zmluva, ktorú mal podpísať

03.03.2016 s prenajímateľom , čo je úkon vyznievajúci skôr

4

formálne.“. Sťažovateľ uvedené vyjadrenie krajského súdu o formálnosti úkonu považuje za

nedôvodné a účelové a vyjadrenie týkajúce sa povahy práce za absurdné. Sťažovateľ je toho

názoru, že výkon práce nie je s trestným činom a bydliskom v priamej súvislosti. Podľa

sťažovateľa okresný súd nedostatočne skúmal, resp. sa vôbec nezaoberal skutočnosťami,

ktoré svedčia pre a proti väzbe, jeho tvrdenia sú nedostatočne odôvodnené. Okresný súd sa

nevysporiadal s relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, svoje závery

logicky neodôvodnil a ani neuviedol, o aké úvahy oprel svoje tvrdenia. Vo vzťahu

ku krajskému súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd „nad rozsah svojej revíznej

povinnosti argumentoval v predchádzajúcich konaniach o väzbe v rozpore s právom

a vyriekol výrok o vine, ktorý následne rozoberiem v časti týkajúcej sa porušenia

prezumpcie neviny“. V závere tohto podania sťažovateľ opäť uvádza, že je toho názoru, že

okresný súd aj krajský súd porušujú zásadným spôsobom inštitút právnej istoty a popierajú

jeho základnú slobodu pohybu a pobytu. Zároveň uvádza, že podanie ešte doplní neskôr.

Dňa 7. júla 2016 bolo ústavnému súd doručené ďalšie podanie sťažovateľa, ktorým

odpovedá na výzvu ústavného súdu zo 14. júna 2016 a uvádza, že trvá na podanej sťažnosti,

a v závere dopĺňa petit sťažnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu aj

krajského súdu dochádza k porušovaniu jeho slobody pohybu a pobytu. Namieta, že ani

krajský súd sa k jeho vyjadreniu, že sa bude zdržiavať v prípade prepustenia z väzby

v mieste jeho trvalého bydliska, nevyjadril. Sťažovateľ následne poukazuje na staršie

rozhodnutia krajského súd o väzbe, v ktorých sa mal krajský súd vyjadrovať aj k jeho

zdravotnému stavu. V ďalšej časti podania sa už sťažovateľ vyjadruje k veci samej, teda

ku konaniu, ktoré je proti nemu vedené, pričom namieta porušenie princípu prezumpcie

neviny a práva na obhajobu. Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na nezákonnosť

vykonaného znaleckého dokazovania, zastáva názor, že znalec, ktorý vypracoval znalecký

posudok, porušil zásadu prezumpcie neviny. Následne namieta, že celé trestné konanie bolo

vedené v rozpore so základnými princípmi trestného konania. Namieta, že orgány činné

v trestnom konaní zabezpečovali niektoré dôkazy v rozpore so zákonom, ako príklad uvádza

výsluch svedka . Zastáva tiež názor, že orgány činné v trestnom konaní

zabezpečovali len dôkazy svedčiace v jeho neprospech, čím podľa neho popreli zásadu

náležitého zistenia skutkového stavu. Podľa sťažovateľa aj súd (sťažovateľ ho bližšie

nešpecifikuje, pozn.) následne odmietol všetky návrhy obhajoby, čím poprel podľa neho

právo na spravodlivé súdne konanie. Za najzávažnejšie porušenie práv sťažovateľ považuje

to, že poškodenému nebola urobená toxikológia napriek tomu, že mu bolo zo strany

orgánov činných v trestnom konaní tvrdené, že je to samozrejmosť, a ani okresný súd túto

jeho námietku nebral do úvahy. Ďalej namieta, že napriek tomu, že odovzdal svoje tričko,

na ktorom boli stopy po zbrani poškodeného, toto nebolo zaslané na mechanoskopické

skúmanie a okresný súd následne svojvoľne interpretoval tieto stopy. Napokon namieta, že

nebola vykonaná ani rekonštrukcia.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „bolo

porušené moje právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, právo na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 45 charty

a prezumpcia neviny a právo na obhajobu podľa čl. 48 charty postupom Krajskej

prokuratúry v Nitre, Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. a uznesením krajského súdu sp. zn.

zo dňa 22. 03. 2016, zakázal ďalšie porušovanie mojich práv pokračovaním v odňatí

slobody a bol som okamžite prepustený z väzby na slobodu“.

Záverom sťažovateľ žiada, keďže je väzobne stíhaný a nemá finančné prostriedky

na advokáta, aby mu „bol tento pridelený súdom“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, základného

práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 45 charty a prezumpciu neviny a práva na

obhajobu podľa čl. 48 charty postupom krajskej prokuratúry v bližšie neoznačenom konaní,

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením.

Sťažovateľ napriek tomu, že v sťažnosti namieta porušenie označených práv

aj postupom krajskej prokuratúry, v sťažnosti a jej doplneniach neuvádza dôvody, pre ktoré

namieta porušenie týchto označených práv. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že

argumentácia sťažovateľa smeruje len k postupu okresného súdu a krajského súdu, ktoré

rozhodovali o jeho väzbe, a tiež k postupu okresného súdu v konaní, v ktorom je obvinený

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa .

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajskej

prokuratúry v bližšie neoznačenom konaní

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ napriek tomu, že v sťažnosti namieta porušenie

označených práv aj postupom krajskej prokuratúry, v sťažnosti a jej doplneniach neuvádza

dôvody, pre ktoré namieta porušenie týchto označených práv, a zároveň ani bližšie

nešpecifikuje konanie, v ktorom k porušeniu označených práv malo podľa neho dôjsť.

Sťažovateľ teda nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom krajskej prokuratúry a namietaným porušením označených práv. Už z tohto

samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti jeho

sťažnosti.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že nedostatok odôvodnenia má významné

procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal

skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným

súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä

právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu (, ,

).

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok zo strany

sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných

práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom verejnej moci. Vznesenie

takýchto námietok podľa ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje.

Keďže táto časť sťažnosti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa

ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2016

8

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. marca 2016

2.1 K namietanému postupu okresného súdu v označenom konaní v súvislosti

s uznesením okresného súdu o jeho ponechaní vo väzbe

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného

práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(napr. , , , , ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Z prílohy, ktorá bola súčasťou sťažnosti sťažovateľa z 26. mája 2016, vyplýva,

že okresný súd uznesením č. k. -315 z 3. marca 2016 podľa § 238 ods. 3

naďalej ponechal sťažovateľa vo väzbe.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok −

sťažnosť. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu

k okresnému súdu mal preto krajský súd. Sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu využil a krajský súd o nej riadne rozhodol.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojich základných práv garantovaných

v čl. 48 charty (porušenie princípu prezumpcie neviny a právo na obhajobu). Sťažovateľ

podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. V danom prípade je teda aktuálne vecou

krajského súdu ako súdu odvolacieho, aby posúdil argumentáciu sťažovateľa a vyvodil z nej

závery. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci.

2.2 K namietanému porušovaniu označených práv sťažovateľa postupom

krajského súdu v označenom konaní a jeho uznesením z 22. marca 2016

Sťažovateľ namieta, že krajský súd svojím postupom v konaní o jeho sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -315 z 3. marca 2016, ako aj svojím uznesením

porušil jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základné právo na slobodu pohybu a pobytu podľa

čl. 45 charty. K porušeniu týchto práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd

neakceptoval to, že si už našiel stále bydlisko (sťažovateľ pri rozhodovaní okresného súdu

o jeho ponechaní vo väzbe 3. marca 2016 predložil nájomnú zmluvu z 3. marca 2016,

ktorou preukazoval, že už má stále bydlisko, pozn.), a teda odpadol dôvod, pre ktorý sa stále

nachádza vo väzbe. Sťažovateľ považuje vyjadrenie krajského súdu o formálnosti tohto

úkonu za nedôvodné a účelové. Namieta tiež, že konštatovanie krajského súdu, že naďalej

existujú dôvody väzby v nezmenenom rozsahu z dôvodov podrobne rozvedených v už

skorších väzobných rozhodnutiach, je v rozpore s doteraz vykonaným dokazovaním.

Zastáva názor, že je nezákonne väznený napriek tomu, že trestnému stíhaniu sa nevyhýba

a orgánom činným v trestnom konaní poskytuje riadnu súčinnosť.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

10

ktorý predchádzal jeho vydaniu, najskôr považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu

v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,

s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré

sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného

aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru

upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna

a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje

aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej ochrana

osobnej slobody je preukázaná čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok de Wilde et al. v. Belgicko

z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 atď.).

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné

a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení

(obdobne pozri , ), ústavný súd odmietol sťažnosť v časti,

v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že jeho úlohou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je síce preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach ústavnému

súdu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval

existenciu dôvodov väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ústavný

súd v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma predovšetkým to, či sa

v konaní pred všeobecnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy obmedzenia osobnej

slobody obvineného väzbou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže preto zasiahnuť

len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Krajský súd napadnutým uznesením podľa

zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. Podľa krajského súdu „aj v súčasnom štádiu

trestného konania po podaní obžaloby, na základe doposiaľ zabezpečených dôkazov,

a čiastočne už vykonaných na hlavnom pojednávaní, existuje naďalej materiálny dôvod

väzby (dôvodnosť trestného stíhania).

Dôvod útekovej väzby, obava z konania predpokladaného v § 71 odsek 1 písmeno a/

aj danom štádiu konania, naďalej trvá z dôvodov už opakovane

konštatovaných v skorších väzobných rozhodnutiach, na ktoré poukazuje správne aj súd I.

stupňa v napadnutom uznesení. Obžalovaný pred zadržaním v posudzovanej trestnej veci

nemal s ohľadom na jeho nevyriešené rodinné zázemie a povahu práce fakticky stále

bydlisko. Uvedenú obavu z vyhýbania sa následkom trestnej zodpovednosti nevylučuje ani

obhajobou predložená nájomná zmluva, ktorú mal podpísať 03.03.2016 s

prenajímateľom..., čo je úkon vyznievajúci skôr formálne.

V tejto súvislosti opätovne nadriadený orgán zdôrazňuje hrozbu vysokého trestu

(15 až 20 rokov odňatia slobody), ktorá v spojitosti s obavou jeho ujdenia po prepustení

z väzby na slobodu napĺňa pojem útekovej väzby.

12

Nadriadený súd tak konštatuje, že súd I. stupňa správne rozhodol, keď obžalovaného

aj v súčasnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby ponechal vo väzbe, nakoľko

u neho dôvody väzby útekovej ( písmeno a/ ) naďalej

existujú v nezmenenom rozsahu z dôvodov v podrobnostiach rozvedených už v skorších

väzobných rozhodnutiach, ako aj v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Skúmajúc u obžalovaného aj možnosť nahradenia väzby niektorým z inštitútov

náhrady väzby podľa , nadriadený súd prihliadajúc na povahu

žalovaného skutku a osobné pomery obžalovaného nezistil na taký postup splnenie

zákonných podmienok, osobitne poukazujúc na , ktorý taký

postup vo vzťahu k obvineným pre obzvlášť závažný zločin umožňuje len ak to odôvodňujú

výnimočné okolnosti prípadu, ktoré však ani nadriadený súd nezistil.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že

z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili podklad na jeho rozhodnutie,

akými ustanoveniami zákona sa riadil a k akému právnemu záveru odôvodnenému

skutkovými okolnosťami dospel. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi

krajského súdu, automaticky nezakladá porušenie jeho označených práv. Ústavný súd

poukazuje na to, že keďže jeho úlohou je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. V tomto konkrétnom prípade podľa názoru ústavného súdu krajský

súd sa síce stručne, ale ešte stále ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľa, ktoré predniesol prostredníctvom svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -315 z 3. marca 2016.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že je v rozpore s vykonaným dokazovaním,

ak krajský súd vo svojom rozhodnutí odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce

sa väzby sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ všeobecný súd preskúmaním

všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že naďalej pretrvávajú skutočnosti, ktoré

odôvodňujú dôvod väzby, nie je v rozpore so zákonom, ak súd odkáže na svoje predošlé

rozhodnutie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

sťažovateľom označených práv a postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho

napadnutým uznesením, odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016

14