Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 763/2016
PDF · 262.28 KB
No categories available
II. ÚS 763/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia jeho
práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základných práv podľa čl. 45 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie postupom
Krajskej prokuratúry v Nitre v bližšie neoznačenom konaní, postupom Okresného súdu
Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 1/2016 a jeho uznesením z 3. marca 2016
a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 26/2016 a jeho
uznesením z 22. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
dohovoru, základného práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 45 Charty základných
práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a prezumpciu neviny a právo na obhajobu podľa
čl. 48 charty postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“)
v bližšie neoznačenom konaní, postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 1/2016 a jeho uznesením z 3. marca 2016 a postupom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tos 26/2016 a jeho uznesením z 22. marca 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Dňa 15. júna 2016 sťažovateľ doručil ústavnému súdu ďalšie podanie označené ako
„Doplnenie sťažnosti...“ a následne 7. júla 2016 doplnil svoju sťažnosť na základe výzvy
ústavného súdu zo 14. júna 2016.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom vedené
trestné konanie (ďalej len „konanie okresného súdu“) pre obzvlášť závažný zločin vraždy
podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona.
Sťažovateľ sa domnieva, že tak v trestnom konaní okresného súdu, ako aj uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 Tos 26/2016 z 22. marca 2016, ktorým krajský súd zamietol jeho
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Tk 1/2016-315 z 3. marca 2016 o väzbe
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“), sa mimoriadnym spôsobom porušujú jeho práva
zaručené Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), dohovorom a chartou.
Sťažovateľ uvádza, že 27. augusta 2015 bol v mieste bydliska v obci nožom
napadnutý útočníkom, pričom pri jeho obrane došlo k vážnemu zraneniu tohto útočníka,
ktorý následne v dôsledku zranení zomrel. Porušenie označených práv sťažovateľ
odôvodňuje tým, že odvtedy je nezákonne väznený napriek tomu, že trestnému stíhaniu sa
nevyhýba a orgánom činným v trestnom konaní poskytuje riadnu súčinnosť. Uvedené
väzobné stíhanie sťažovateľovi výrazne obmedzuje možnosť dokázať, že šlo o nutnú
obranu. Uvádza, že okresný súd vo svojom uznesení konštatuje, že je naďalej trestne stíhaný
pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona a jeho obrana,
že išlo z jeho strany o akt nutnej obrany, je predmetom dokazovania na hlavných
2
pojednávaniach a ponecháva ho aj naďalej vo väzbe. Krajský súd vo svojom uznesení
konštatuje, že naďalej existujú dôvody väzby v nezmenenom rozsahu z dôvodov podrobne
rozvedených v už skorších väzobných rozhodnutiach. Sťažovateľ namieta, že tento výrok
krajského súdu je v rozpore s doteraz vykonaným dokazovaním. Uvádza, že jediným
relevantným dôvodom na pokračovanie väzby bola popri hrozbe vysokého trestu, ktorý
„sám o sebe nie je dôvodom na väzobné stíhanie a vzhľadom na už vykonané dokazovanie
pochybným“, absencia stáleho bydliska. Tento dôvod však už bol podľa sťažovateľa
odstránený zabezpečením si stáleho bydliska, pričom neakceptovaním tohto úkonu zo strany
súdu (pravdepodobne krajského súdu, pozn.) bol podľa neho porušený inštitút právnej istoty
„zabezpečujúci predvídateľnosť práva a moje súčasné väzobné stíhanie neslúži ako
zabezpečovací inštitút proti porušovaniu práva, ale naopak, na podstatné sťaženie mojich
možnosti obhajoby...“. V závere uvádza, že k podaniu sťažnosti ho viedlo preštudovanie
zápisnice z hlavného pojednávania z 26. apríla 2016, ktorú prevzal až 11. mája 2015 a ktorá
ho viedla k záveru, že celý proces nevedie k spravodlivému rozhodnutiu. Zároveň uvádza,
že svoju sťažnosť ešte doplní neskôr.
Na základe obsahu podania bol ústavný súd toho názoru, že zámerom sťažovateľa
bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pretože podanie v predloženom
znení nespĺňalo náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ústavný súd prípisom zo 14. júna 2016 sťažovateľa vyzval, aby svoje podanie
doplnil o chýbajúce náležitosti v zmysle poučenia obsiahnutého v tomto prípise. Zároveň
sťažovateľa upozornil, že jeho sťažnosť odmietne, ak na výzvu v určenej lehote nebude
reagovať.
Medzitým sťažovateľ 15. júna 2016 ústavnému súdu z vlastnej iniciatívy doručil
doplnenie sťažnosti z 12. júna 2016, v ktorom najskôr namietal, že trestné konanie, ktoré je
proti nemu vedené na okresnom súde pre obzvlášť závažný zločin vraždy, je vedené
v rozpore so zákonom a mimoriadne závažným spôsobom porušuje jeho základné práva
a slobody. Sťažovateľ zároveň uviedol, že rozsudkom okresného súdu zo 7. júna 2016 bol
uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy, pričom proti tomuto
rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie, pretože ho považuje za absurdný. Podľa
sťažovateľa tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj okresný súd od začiatku konania
ignorovali jeho návrhy na vykonanie dôkazov a zároveň prehliadali skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovanie a ktoré preukazovali, že v jeho prípade šlo o nutnú
obranu.
Následne sa sťažovateľ v doplnení svojho podania z 12. júna 2016 vyjadruje
k väzobnému stíhaniu. Podľa sťažovateľa dôvodom väzby nemôže byť to, že popiera svoju
vinu, k hrozbe vysokého trestu musí pristúpiť podľa neho aj ďalšia skutočnosť, ktorá bude
odôvodňovať obavu z úteku.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd vo svojich skorších rozhodnutiach o väzbe
konštatoval, že v prípade sťažovateľa ide o dosiaľ netrestanú osobu, nemajúcu konflikt
so zákonom, ktorá vedie riadny život, má citové väzby na najbližších, je riadne
socializovaná, atď., no napriek tomu okresný súd neakceptuje jeho vysvetlenie týkajúce sa
miest, na ktorých sa zdržuje, a ako ďalšiu skutočnosť odôvodňujúcu väzbu mu vytýka
absenciu miesta bydliska. Sťažovateľ považuje argumentáciu okresného súdu
o neakceptovaní dosiaľ navrhovaných miest pobytu za absurdnú a účelovú (adresa, na ktorej
bol spáchaný skutok, a neskôr u matky, pozn.). Sťažovateľ preto
poveril svoju manželku nájdením vhodného miesta pobytu. Sťažovateľ namieta, že napriek
tomu, že okresnému súdu napokon preukázal najskôr výsluchom prenajímateľa na
pojednávaní 20. januára 2016 a neskôr aj doložením nájomnej zmluvy, že má miesto, kde
by sa v prípade prepustenia z väzby zdržiaval, okresný súd to neakceptoval a vo svojom
uznesení z 3. marca 2016 uviedol, že „... obžalovaný je podnikateľ v oblasti stavebníctva,
teda nie je viazaný výkonom svojej práce na jedno miesto...“. Obdobne ani krajský súd to
neakceptoval a v napadnutom uznesení uviedol, že „Obžalovaný pred zadržaním
v posudzovanej trestnej veci nemal s ohľadom na jeho nevyriešené rodinné zázemie
a povahu práce fakticky stále bydlisko. Uvedenú obavu z vyhýbania sa následkom trestnej
zodpovednosti nevylučuje ani obhajobou predložená nájomná zmluva, ktorú mal podpísať
03.03.2016 s prenajímateľom , čo je úkon vyznievajúci skôr
4
formálne.“. Sťažovateľ uvedené vyjadrenie krajského súdu o formálnosti úkonu považuje za
nedôvodné a účelové a vyjadrenie týkajúce sa povahy práce za absurdné. Sťažovateľ je toho
názoru, že výkon práce nie je s trestným činom a bydliskom v priamej súvislosti. Podľa
sťažovateľa okresný súd nedostatočne skúmal, resp. sa vôbec nezaoberal skutočnosťami,
ktoré svedčia pre a proti väzbe, jeho tvrdenia sú nedostatočne odôvodnené. Okresný súd sa
nevysporiadal s relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, svoje závery
logicky neodôvodnil a ani neuviedol, o aké úvahy oprel svoje tvrdenia. Vo vzťahu
ku krajskému súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd „nad rozsah svojej revíznej
povinnosti argumentoval v predchádzajúcich konaniach o väzbe v rozpore s právom
a vyriekol výrok o vine, ktorý následne rozoberiem v časti týkajúcej sa porušenia
prezumpcie neviny“. V závere tohto podania sťažovateľ opäť uvádza, že je toho názoru, že
okresný súd aj krajský súd porušujú zásadným spôsobom inštitút právnej istoty a popierajú
jeho základnú slobodu pohybu a pobytu. Zároveň uvádza, že podanie ešte doplní neskôr.
Dňa 7. júla 2016 bolo ústavnému súd doručené ďalšie podanie sťažovateľa, ktorým
odpovedá na výzvu ústavného súdu zo 14. júna 2016 a uvádza, že trvá na podanej sťažnosti,
a v závere dopĺňa petit sťažnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu aj
krajského súdu dochádza k porušovaniu jeho slobody pohybu a pobytu. Namieta, že ani
krajský súd sa k jeho vyjadreniu, že sa bude zdržiavať v prípade prepustenia z väzby
v mieste jeho trvalého bydliska, nevyjadril. Sťažovateľ následne poukazuje na staršie
rozhodnutia krajského súd o väzbe, v ktorých sa mal krajský súd vyjadrovať aj k jeho
zdravotnému stavu. V ďalšej časti podania sa už sťažovateľ vyjadruje k veci samej, teda
ku konaniu, ktoré je proti nemu vedené, pričom namieta porušenie princípu prezumpcie
neviny a práva na obhajobu. Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na nezákonnosť
vykonaného znaleckého dokazovania, zastáva názor, že znalec, ktorý vypracoval znalecký
posudok, porušil zásadu prezumpcie neviny. Následne namieta, že celé trestné konanie bolo
vedené v rozpore so základnými princípmi trestného konania. Namieta, že orgány činné
v trestnom konaní zabezpečovali niektoré dôkazy v rozpore so zákonom, ako príklad uvádza
výsluch svedka . Zastáva tiež názor, že orgány činné v trestnom konaní
zabezpečovali len dôkazy svedčiace v jeho neprospech, čím podľa neho popreli zásadu
náležitého zistenia skutkového stavu. Podľa sťažovateľa aj súd (sťažovateľ ho bližšie
nešpecifikuje, pozn.) následne odmietol všetky návrhy obhajoby, čím poprel podľa neho
právo na spravodlivé súdne konanie. Za najzávažnejšie porušenie práv sťažovateľ považuje
to, že poškodenému nebola urobená toxikológia napriek tomu, že mu bolo zo strany
orgánov činných v trestnom konaní tvrdené, že je to samozrejmosť, a ani okresný súd túto
jeho námietku nebral do úvahy. Ďalej namieta, že napriek tomu, že odovzdal svoje tričko,
na ktorom boli stopy po zbrani poškodeného, toto nebolo zaslané na mechanoskopické
skúmanie a okresný súd následne svojvoľne interpretoval tieto stopy. Napokon namieta, že
nebola vykonaná ani rekonštrukcia.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „bolo
porušené moje právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, právo na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 45 charty
a prezumpcia neviny a právo na obhajobu podľa čl. 48 charty postupom Krajskej
prokuratúry v Nitre, Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 1 Tk/1/2016 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/26/2016
zo dňa 22. 03. 2016, zakázal ďalšie porušovanie mojich práv pokračovaním v odňatí
slobody a bol som okamžite prepustený z väzby na slobodu“.
Záverom sťažovateľ žiada, keďže je väzobne stíhaný a nemá finančné prostriedky
na advokáta, aby mu „bol tento pridelený súdom“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, základného
práva na slobodu pohybu a pobytu podľa čl. 45 charty a prezumpciu neviny a práva na
obhajobu podľa čl. 48 charty postupom krajskej prokuratúry v bližšie neoznačenom konaní,
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 1/2016 a postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 26/2016 a jeho uznesením.
Sťažovateľ napriek tomu, že v sťažnosti namieta porušenie označených práv
aj postupom krajskej prokuratúry, v sťažnosti a jej doplneniach neuvádza dôvody, pre ktoré
namieta porušenie týchto označených práv. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že
argumentácia sťažovateľa smeruje len k postupu okresného súdu a krajského súdu, ktoré
rozhodovali o jeho väzbe, a tiež k postupu okresného súdu v konaní, v ktorom je obvinený
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajskej
prokuratúry v bližšie neoznačenom konaní
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ napriek tomu, že v sťažnosti namieta porušenie
označených práv aj postupom krajskej prokuratúry, v sťažnosti a jej doplneniach neuvádza
dôvody, pre ktoré namieta porušenie týchto označených práv, a zároveň ani bližšie
nešpecifikuje konanie, v ktorom k porušeniu označených práv malo podľa neho dôjsť.
Sťažovateľ teda nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom krajskej prokuratúry a namietaným porušením označených práv. Už z tohto
samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti jeho
sťažnosti.
Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že nedostatok odôvodnenia má významné
procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal
skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným
súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä
právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu (IV. ÚS 189/09, IV. ÚS 295/09,
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany
sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných
práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom verejnej moci. Vznesenie
takýchto námietok podľa ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti neobsahuje.
Keďže táto časť sťažnosti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa
ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tk 1/2016 a jeho uznesením z 3. marca 2016
8
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 26/2016 a jeho
uznesením z 22. marca 2016
2.1 K namietanému postupu okresného súdu v označenom konaní v súvislosti
s uznesením okresného súdu o jeho ponechaní vo väzbe
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného
práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu
(napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo
slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť
už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Z prílohy, ktorá bola súčasťou sťažnosti sťažovateľa z 26. mája 2016, vyplýva,
že okresný súd uznesením č. k. 1 Tk 1/2016-315 z 3. marca 2016 podľa § 238 ods. 3
Trestného poriadku naďalej ponechal sťažovateľa vo väzbe.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok −
sťažnosť. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu
k okresnému súdu mal preto krajský súd. Sťažovateľ právo podať sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu využil a krajský súd o nej riadne rozhodol.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojich základných práv garantovaných
v čl. 48 charty (porušenie princípu prezumpcie neviny a právo na obhajobu). Sťažovateľ
podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie. V danom prípade je teda aktuálne vecou
krajského súdu ako súdu odvolacieho, aby posúdil argumentáciu sťažovateľa a vyvodil z nej
závery. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2.2 K namietanému porušovaniu označených práv sťažovateľa postupom
krajského súdu v označenom konaní a jeho uznesením z 22. marca 2016
Sťažovateľ namieta, že krajský súd svojím postupom v konaní o jeho sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Tk 1/2016-315 z 3. marca 2016, ako aj svojím uznesením
porušil jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základné právo na slobodu pohybu a pobytu podľa
čl. 45 charty. K porušeniu týchto práv malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd
neakceptoval to, že si už našiel stále bydlisko (sťažovateľ pri rozhodovaní okresného súdu
o jeho ponechaní vo väzbe 3. marca 2016 predložil nájomnú zmluvu z 3. marca 2016,
ktorou preukazoval, že už má stále bydlisko, pozn.), a teda odpadol dôvod, pre ktorý sa stále
nachádza vo väzbe. Sťažovateľ považuje vyjadrenie krajského súdu o formálnosti tohto
úkonu za nedôvodné a účelové. Namieta tiež, že konštatovanie krajského súdu, že naďalej
existujú dôvody väzby v nezmenenom rozsahu z dôvodov podrobne rozvedených v už
skorších väzobných rozhodnutiach, je v rozpore s doteraz vykonaným dokazovaním.
Zastáva názor, že je nezákonne väznený napriek tomu, že trestnému stíhaniu sa nevyhýba
a orgánom činným v trestnom konaní poskytuje riadnu súčinnosť.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
10
ktorý predchádzal jeho vydaniu, najskôr považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,
nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo
záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu
v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach
čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,
s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré
sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného
aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru
upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna
a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje
aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej ochrana
osobnej slobody je preukázaná čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok de Wilde et al. v. Belgicko
z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 atď.).
Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním
všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae
pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné
a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení
(obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06), ústavný súd odmietol sťažnosť v časti,
v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že jeho úlohou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je síce preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako
všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,
ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach ústavnému
súdu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti skúmal, či dokonca posudzoval
existenciu dôvodov väzby sťažovateľa. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ústavný
súd v rámci konania o sťažnostiach vo väzobných veciach skúma predovšetkým to, či sa
v konaní pred všeobecnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy obmedzenia osobnej
slobody obvineného väzbou. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže preto zasiahnuť
len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú. Podľa krajského súdu „aj v súčasnom štádiu
trestného konania po podaní obžaloby, na základe doposiaľ zabezpečených dôkazov,
a čiastočne už vykonaných na hlavnom pojednávaní, existuje naďalej materiálny dôvod
väzby (dôvodnosť trestného stíhania).
Dôvod útekovej väzby, obava z konania predpokladaného v § 71 odsek 1 písmeno a/
Trestného poriadku aj danom štádiu konania, naďalej trvá z dôvodov už opakovane
konštatovaných v skorších väzobných rozhodnutiach, na ktoré poukazuje správne aj súd I.
stupňa v napadnutom uznesení. Obžalovaný pred zadržaním v posudzovanej trestnej veci
nemal s ohľadom na jeho nevyriešené rodinné zázemie a povahu práce fakticky stále
bydlisko. Uvedenú obavu z vyhýbania sa následkom trestnej zodpovednosti nevylučuje ani
obhajobou predložená nájomná zmluva, ktorú mal podpísať 03.03.2016 s
prenajímateľom..., čo je úkon vyznievajúci skôr formálne.
V tejto súvislosti opätovne nadriadený orgán zdôrazňuje hrozbu vysokého trestu
(15 až 20 rokov odňatia slobody), ktorá v spojitosti s obavou jeho ujdenia po prepustení
z väzby na slobodu napĺňa pojem útekovej väzby.
12
Nadriadený súd tak konštatuje, že súd I. stupňa správne rozhodol, keď obžalovaného
aj v súčasnom štádiu trestného konania po podaní obžaloby ponechal vo väzbe, nakoľko
u neho dôvody väzby útekovej (§ 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku) naďalej
existujú v nezmenenom rozsahu z dôvodov v podrobnostiach rozvedených už v skorších
väzobných rozhodnutiach, ako aj v odôvodnení napadnutého uznesenia.
Skúmajúc u obžalovaného aj možnosť nahradenia väzby niektorým z inštitútov
náhrady väzby podľa Trestného poriadku, nadriadený súd prihliadajúc na povahu
žalovaného skutku a osobné pomery obžalovaného nezistil na taký postup splnenie
zákonných podmienok, osobitne poukazujúc na § 80 odsek 2 Trestného poriadku, ktorý taký
postup vo vzťahu k obvineným pre obzvlášť závažný zločin umožňuje len ak to odôvodňujú
výnimočné okolnosti prípadu, ktoré však ani nadriadený súd nezistil.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že
z uznesenia krajského súdu vyplýva, ktoré skutočnosti tvorili podklad na jeho rozhodnutie,
akými ustanoveniami zákona sa riadil a k akému právnemu záveru odôvodnenému
skutkovými okolnosťami dospel. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi
krajského súdu, automaticky nezakladá porušenie jeho označených práv. Ústavný súd
poukazuje na to, že keďže jeho úlohou je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné. V tomto konkrétnom prípade podľa názoru ústavného súdu krajský
súd sa síce stručne, ale ešte stále ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateľa, ktoré predniesol prostredníctvom svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 1 Tk 1/2016-315 z 3. marca 2016.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že je v rozpore s vykonaným dokazovaním,
ak krajský súd vo svojom rozhodnutí odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce
sa väzby sťažovateľa, ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ všeobecný súd preskúmaním
všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že naďalej pretrvávajú skutočnosti, ktoré
odôvodňujú dôvod väzby, nie je v rozpore so zákonom, ak súd odkáže na svoje predošlé
rozhodnutie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
sťažovateľom označených práv a postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho
napadnutým uznesením, odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2016
14