Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 764/2016
PDF · 179.69 KB
No categories available
II. ÚS 764/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Helenou Čerešňovou, Horné
predmestie 216/16, Svätý Jur, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 429/2015 a jeho uznesením z 23. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 429/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho
uznesením z 23. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že «[s]ťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania
vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18 C/229/2009 na strane žalovaného
v I. rade (ďalej len „žalovaná v 1. rade“). V konaní si ako žalobkyňa
uplatňovala od žalovanej v 1. rade a od ako žalovaného v 2. rade
spoločne a nerozdielne sumu 20.570,61 € s prísl.».
Sťažovateľka uvádza, že žaloba bola „zo strany žalobkyne vzatá späť resp. zmenená;
avšak podotýkame, že nie z dôvodov na strane žalovanej v 1. rade, ale výlučne v dôsledku
odstraňovania nedostatkov, na ktoré žalovaná v 1. rade počas celého súdneho konania
poukazovala“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že bola „zaviazaná na zaplatenie sumy len 2.844,69 €
v splátkach, čo predstavuje len 13,8 % z pôvodne uplatňovaného nároku (pôvodne
uplatňovaný nárok bo 20.570,61 €)!“.
K rozhodnutiu o trovách konania sťažovateľka uvádza, že všeobecné súdy
jej «v rozpore s vtedy platným OSP nepriznali žalovanej v 1. rade ako úspešnej účastníčke
sporu náhradu trov konania. Definitívne rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorým boli
podľa nášho názoru porušené ústavné práva sťažovateľky je uznesenie Krajského súdu
v Trnave z 23. 06. 2016 sp. zn. 9 Co/429/2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 2016
(ďalej len „Uznesenie“).».
Sťažovateľka dodáva, že „[v] neposlednom rade treba uviesť, že počas celého
súdneho konania vzniklo viacero výrokov o trovách konania, ktoré obsiahli snáď všetky
možnosti, ako možno o trovách konania rozhodnúť (samozrejme bez ohľadu na ustanovenia
OSP). V tejto súvislosti treba uviesť, že v konaní nepochybne vznikli prieťahy, keďže
na základe jednoznačného výsledku súdneho sporu bolo už v roku 2012 rozsudkom
OS Trnava z 06. 02. 2012 vyrieknutý prvý výrok o náhrade trov konania a definitívny výrok
bol vyrieknutý až v júni 2016 t. j. celý súdny spor ako celok trval od roku 2009 až do roku
2016, pričom nejde o zložitú záležitosť...“.
Sťažovateľka namieta, že bolo porušené jej «právo... zakotvené v čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov...“», a tiež že krajský súd napadnutým uznesením
«porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože do práva na súdnu ochranu patrí aj právo na to,
aby sa vo veci vykonal ústavne súladný výklad a aplikácia právnej normy a zároveň tým, že
nekonal v súlade s ustanoveniami OSP porušil aj čl. 2 ods. 2 Ústavy, v zmysle ktorého
„štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon“.».
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co/429/2015 porušené.
2. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/429/2015 porušil svoju
ústavnú povinnosť podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 23. 06. 2016 sp. zn. 9 Co/429/2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 2016 a vec
vracia Krajskému súdu v Trnave, aby znovu konal a rozhodol.
4. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €, ktoré je
Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške v sume 303,16 € na účet jej právnej zástupkyne do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom, nepripojila k sťažnosti napadnuté uznesenie. Sťažovateľka k sťažnosti
pripojila fotokópiu žaloby zo 14. apríla 2009 a fotokópiu jej vyjadrenia k žalobe
z 27. júna 2011, avšak nie napadnuté uznesenie, ktoré má byť predmetom posúdenia
v konaní o tejto sťažnosti. V uvedenej podobe ústavný súd nemôže posúdiť sťažnosť
s prihliadnutím na to, že sťažovateľka namieta právne závery krajského súdu, ktorými mali
byť porušené jej práva.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných
náležitostiach, aké vyplývajú z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti bol dôvodom na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na kvalifikované právne
zastúpenie ústavný súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval,
primerane aplikujúc § 160 ods. 3 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v spojení s § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že považoval za relevantné, že jediným
predmetom napadnutého uznesenia bola výlučne otázka trov konania.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí
všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri
rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,
na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,
postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli
iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014). Pre
intervenciu ústavného súdu je v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita porušenia
označených práv. Táto okolnosť podľa ústavného súdu odôvodňuje aj prísnejšie
posudzovanie splnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v napadnutom konaní
Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti,
podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote), to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor
vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu
došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 104/03,
IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. augusta
2016. Z uvedeného je zrejmé, že v čase podania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
na poštovú prepravu (21. septembra 2016) bolo už napadnuté konanie právoplatne
skončené.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní, ktoré bolo pred
doručením jej sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase
predbežného prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde bola už jej právna neistota
odstránená a tvrdené porušovanie sťažovateľkou označených práv už netrvalo.
Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože konanie bolo
právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy
Ústavný súd nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k tej časti sťažnosti sťažovateľky,
v ktorej nenamieta porušenie základných práv, ale porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorého
obsahom sú ústavnoprávne princípy Slovenskej republiky, a nie základné práva, o ktorých
má ústavný súd právomoc rozhodovať v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2016