Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 766/2016
PDF · 181.17 KB
No categories available
III. ÚS 766/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou
Borovskou, advokátska kancelária, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 23. novembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43 Cob 125/2015 z 24. septembra 2015 a rozsudkom sp. zn. 43 Cob 28/2016
z 23. júna 2016, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. septembra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, advokátska kancelária, Štefánikova 7,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 23. novembra 2015
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 125/2015 z 24. septembra 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn. 43 Cob 28/2016
z 23. júna 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 13 Cb 62/2014 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 5. februára 2015 žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal
na náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku sťažovateľka i navrhovateľ podali odvolanie.
Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 Cb 62/2014
z 5. februára 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd
napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku na zaplatenie peňažného plnenia spolu
s príslušenstvom a na náhradu trov konania navrhovateľa. Proti napadnutému rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny.
Sťažovateľka v sťažnosti predostiera genézu právneho vzťahu s navrhovateľom,
uvádza skutkové okolnosti prípadu, pričom napáda jednotlivé právne závery krajského súdu
uvedené v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia a polemizuje s nimi. V nadväznosti
na to poukazuje na jednotlivé časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
a formuluje k niektorým v ňom obsiahnutým právnym záverom vlastné stanovisko.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu formuluje v podstate tie isté výhrady
ako vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu. Krajskému súdu vyčíta,
že odôvodnenie jeho napadnutého rozsudku je rozporuplné, vnútorne nekonzistentné
a neuspokojivé. V konkrétnostiach namieta, že „oba súdy použili pri posúdení skutkového
2
stavu a aplikácii právnych noriem nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, spočívajúcu
v zjavne neodôvodnenom a nespravodlivom vybočení zo štandardného výkladu, keď
na jednej strane konštatujú, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo konkludentne a následne
posúdili ten istý právny vzťah na základe zmluvy uzatvorenej písomne, keď raz bolo
potrebné aplikovať ustanovenia občianskeho a druhom prípade ustanovenia obchodného
zákonníka“. Vychádzajúc z uvedeného dospieva k záveru o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne, keďže podľa jej názoru
nedáva odpovede na jej zásadné argumenty, preto sa domnieva, že došlo k porušeniu
jej označených práv aj napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu,
napadnutým uznesením a rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutia týchto súdov
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým
uznesením a rozsudkom krajského súdu, ako aj porušenie týchto práv postupom označených
súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu.
1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj ich postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd zistil, že prerokúvaná sťažnosť v tejto časti je totožná so sťažnosťou
sťažovateľky, o ktorej už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. II. ÚS 343/2016
z 26. apríla 2016, keď vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu konštatoval
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu konštatoval jej neprípustnosť, keďže nejde o konečné rozhodnutie vo veci
samej.
Z uvedeného vyplýva, že prerokovaniu sťažnosti v tejto jej časti bráni prekážka už
rozhodnutej veci, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu
4
Sťažovateľka v podstate namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je vecne
nesprávne, pretože došlo k dezinterpretácii podľa jej názoru rozhodných skutkových
okolností prípadu, a tým k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom,
v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka de facto
namieta odlišné právne posúdenie skutkových okolností prípadu, teda polemizuje
s právnymi závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Sťažovateľka teda tvrdí, že napadnutý rozsudok je arbitrárny.
Ďalšou námietkou sťažovateľky je, že krajský súd nedostatočne reagoval na jej
námietku nedostatku vecnej legitimácie navrhovateľa. Ústavný súd v súvislosti s touto
námietkou poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd
reagoval na túto námietku sťažovateľky a konštatoval, že samotné nesprávne označenie
obchodného mena navrhovateľa na zmluve v dôsledku pisárskej chyby za súčasného
uvedenia viacerých nepochybných identifikačných údajov navrhovateľa (IČO, označením
výpisu z obchodného registra, údajmi IČO DPH, číslom účtu a bankovým spojením)
a podpisom štatutárneho orgánu navrhovateľa na zmluve nespôsobuje pochybnosti
o identite osoby, ktorá zmluvu uzatvorila. Tento záver krajského súdu je podľa názoru
ústavného súdu primerane logicky odôvodnený, pričom ho nemožno považovať ani za
arbitrárny ani za neodôvodnený, preto ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa s touto
námietkou sťažovateľky náležite konformne s ústavou vysporiadal.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,
čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis
napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažností v tomto konaní skúmal, či napadnutý rozsudok krajského súdu
je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný. Vychádzajúc z charakteru námietok
sťažovateľky je možné konštatovať, že sťažovateľka namieta arbitrárnosť výkladu noriem
súkromného práva vo väzbe na skutkové okolnosti prípadu. Po preskúmaní odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti.
6
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje
úvahy, ktoré majú svoj podklad vo vykonanom dokazovaní, pričom ústavný súd nezistil,
že by miera interpretácie aplikovaných ustanovení Obchodného zákonníka vo väzbe
na rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu bola arbitrárna, resp. že by napadnutý rozsudok
bol nedostatočne odôvodnený. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal
na rozhodné a nesporné skutočnosti, a to že strany uzavreli písomnú zmluvu,
kde jednoznačným spôsobom strany určili svoje záväzky, ako aj voľbu právneho predpisu,
ktorým sa má riadiť ich právny vzťah, preto požiadavka sťažovateľky o vysporiadanie sa
súdu s otázkou, čím sa riadil ich právny vzťah pred uzatvorením písomnej zmluvy,
je irelevantný, pretože či už išlo o ústnu zmluvu respektíve konkludentnú zmluvu, tento
jej obsah bol jednoznačne inštitucionalizovaný do písomnej formy, ktorá nepochybne
zachycuje vôľu subjektov právneho vzťahu. V tejto súvislosti je potrebné dodať,
že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť, že zmluvu o dielo
podľa Obchodného zákonníka nie je možné uzatvoriť aj ústne, resp. konkludentne.
Pokiaľ sa sťažovateľka domáhala priznania statusu slabšej strany alebo využitia
jej neskúsenosti pri uzatváraní zmluvy, krajský súd poukázal na to, že sťažovateľka
už v minulosti uzatvárala obdobné zmluvy s obdobným predmetom, preto túto jej námietku
neakceptoval.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentované tvrdenia, jeho úsudky
a ním predostretý právny záver, ku ktorému v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil
svoje úvahy opierajúc sa rozhodné skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčil,
že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné
okolnosti jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený
ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
Ústavný súd dodáva, že zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma,
či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (VandeHurk c. Holandsko z 19. 4. 1994,
séria A, č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet
c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy
všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane
odôvodnený a nie je arbitrárny. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou
systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad
vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého
rozsudku krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len
na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne
neakceptovateľné a neudržateľné.
Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽP
judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
II. ÚS 410/06). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
8
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania
veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a označeným základným
právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016