Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 766/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátkou JUDr. Evou

Borovskou, advokátska kancelária, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec

sp. zn. z 23. novembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 24. septembra 2015 a rozsudkom sp. zn.

z 23. júna 2016, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. septembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, advokátska kancelária, Štefánikova 7,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. novembra 2015

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jeho rozsudkom sp. zn.

z 23. júna 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom vedeného okresným súdom

pod sp. zn. v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 5. februára 2015 žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal

na náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku sťažovateľka i navrhovateľ podali odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 5. februára 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd

napadnutým rozsudkom zaviazal sťažovateľku na zaplatenie peňažného plnenia spolu

s príslušenstvom a na náhradu trov konania navrhovateľa. Proti napadnutému rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny.

Sťažovateľka v sťažnosti predostiera genézu právneho vzťahu s navrhovateľom,

uvádza skutkové okolnosti prípadu, pričom napáda jednotlivé právne závery krajského súdu

uvedené v odôvodnení jeho napadnutého uznesenia a polemizuje s nimi. V nadväznosti

na to poukazuje na jednotlivé časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

a formuluje k niektorým v ňom obsiahnutým právnym záverom vlastné stanovisko.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu formuluje v podstate tie isté výhrady

ako vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu. Krajskému súdu vyčíta,

že odôvodnenie jeho napadnutého rozsudku je rozporuplné, vnútorne nekonzistentné

a neuspokojivé. V konkrétnostiach namieta, že „oba súdy použili pri posúdení skutkového

2

stavu a aplikácii právnych noriem nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu, spočívajúcu

v zjavne neodôvodnenom a nespravodlivom vybočení zo štandardného výkladu, keď

na jednej strane konštatujú, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo konkludentne a následne

posúdili ten istý právny vzťah na základe zmluvy uzatvorenej písomne, keď raz bolo

potrebné aplikovať ustanovenia občianskeho a druhom prípade ustanovenia obchodného

zákonníka“. Vychádzajúc z uvedeného dospieva k záveru o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne, keďže podľa jej názoru

nedáva odpovede na jej zásadné argumenty, preto sa domnieva, že došlo k porušeniu

jej označených práv aj napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu,

napadnutým uznesením a rozsudkom krajského súdu, označené rozhodnutia týchto súdov

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým

uznesením a rozsudkom krajského súdu, ako aj porušenie týchto práv postupom označených

súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu.

1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj ich postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zistil, že prerokúvaná sťažnosť v tejto časti je totožná so sťažnosťou

sťažovateľky, o ktorej už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 26. apríla 2016, keď vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu konštatoval

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu konštatoval jej neprípustnosť, keďže nejde o konečné rozhodnutie vo veci

samej.

Z uvedeného vyplýva, že prerokovaniu sťažnosti v tejto jej časti bráni prekážka už

rozhodnutej veci, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

4

Sťažovateľka v podstate namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je vecne

nesprávne, pretože došlo k dezinterpretácii podľa jej názoru rozhodných skutkových

okolností prípadu, a tým k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom,

v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Sťažovateľka de facto

namieta odlišné právne posúdenie skutkových okolností prípadu, teda polemizuje

s právnymi závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Sťažovateľka teda tvrdí, že napadnutý rozsudok je arbitrárny.

Ďalšou námietkou sťažovateľky je, že krajský súd nedostatočne reagoval na jej

námietku nedostatku vecnej legitimácie navrhovateľa. Ústavný súd v súvislosti s touto

námietkou poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd

reagoval na túto námietku sťažovateľky a konštatoval, že samotné nesprávne označenie

obchodného mena navrhovateľa na zmluve v dôsledku pisárskej chyby za súčasného

uvedenia viacerých nepochybných identifikačných údajov navrhovateľa (IČO, označením

výpisu z obchodného registra, údajmi IČO DPH, číslom účtu a bankovým spojením)

a podpisom štatutárneho orgánu navrhovateľa na zmluve nespôsobuje pochybnosti

o identite osoby, ktorá zmluvu uzatvorila. Tento záver krajského súdu je podľa názoru

ústavného súdu primerane logicky odôvodnený, pričom ho nemožno považovať ani za

arbitrárny ani za neodôvodnený, preto ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa s touto

námietkou sťažovateľky náležite konformne s vysporiadal.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis

napr. , , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažností v tomto konaní skúmal, či napadnutý rozsudok krajského súdu

je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný. Vychádzajúc z charakteru námietok

sťažovateľky je možné konštatovať, že sťažovateľka namieta arbitrárnosť výkladu noriem

súkromného práva vo väzbe na skutkové okolnosti prípadu. Po preskúmaní odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti.

6

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje

úvahy, ktoré majú svoj podklad vo vykonanom dokazovaní, pričom ústavný súd nezistil,

že by miera interpretácie aplikovaných ustanovení vo väzbe

na rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu bola arbitrárna, resp. že by napadnutý rozsudok

bol nedostatočne odôvodnený. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal

na rozhodné a nesporné skutočnosti, a to že strany uzavreli písomnú zmluvu,

kde jednoznačným spôsobom strany určili svoje záväzky, ako aj voľbu právneho predpisu,

ktorým sa má riadiť ich právny vzťah, preto požiadavka sťažovateľky o vysporiadanie sa

súdu s otázkou, čím sa riadil ich právny vzťah pred uzatvorením písomnej zmluvy,

je irelevantný, pretože či už išlo o ústnu zmluvu respektíve konkludentnú zmluvu, tento

jej obsah bol jednoznačne inštitucionalizovaný do písomnej formy, ktorá nepochybne

zachycuje vôľu subjektov právneho vzťahu. V tejto súvislosti je potrebné dodať,

že zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že zmluvu o dielo

podľa nie je možné uzatvoriť aj ústne, resp. konkludentne.

Pokiaľ sa sťažovateľka domáhala priznania statusu slabšej strany alebo využitia

jej neskúsenosti pri uzatváraní zmluvy, krajský súd poukázal na to, že sťažovateľka

už v minulosti uzatvárala obdobné zmluvy s obdobným predmetom, preto túto jej námietku

neakceptoval.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentované tvrdenia, jeho úsudky

a ním predostretý právny záver, ku ktorému v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil

svoje úvahy opierajúc sa rozhodné skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o uplatnenom

nároku. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčil,

že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

Ústavný súd dodáva, že zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma,

či dôvody uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (VandeHurk c. Holandsko z 19. 4. 1994,

séria A, č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet

c. Francúzsko, recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy

všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane

odôvodnený a nie je arbitrárny. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou

systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad

vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého

rozsudku krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne

neakceptovateľné a neudržateľné.

Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Rovnako ESĽP

judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

8

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania

veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a označeným základným

právom sťažovateľky podľa a právom podľa dohovoru,

preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016