Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 343/2016
PDF · 204.83 KB
No categories available
II. ÚS 343/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 23. novembra 2015
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 125/2015
z 24. septembra 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2016
doručená sťažnosť , , ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 23. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 43 Cob 125/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.
13 Cb 62/2014 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
13 Cb 62/2014 z 5. februára 2015 žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov
konania. Proti tomto rozsudku sťažovateľka i navrhovateľ podali odvolanie. Krajský súd
napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 5. februára 2015
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd napadnutým rozsudkom
zaviazal sťažovateľku na zaplatenie peňažného plnenia spolu s príslušenstvom a na náhradu
trov konania navrhovateľa.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na jednotlivé časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu a formuluje k niektorým v ňom obsiahnutým právnym záverom
vlastné stanovisko. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „... svoj právny záver síce
odôvodnil, avšak nevzal do úvahy ani neodôvodnil zásadné námietky, ktoré v konaní
vzniesol odporca a navyše prieťahov v konaní a porušenia práva na súdnu ochranu
i spravodlivý súdny proces sa dopustil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezmenil, ale
ho zrušil a to bez toho, aby bol účastníkom poťažne konajúcemu prvostupňového súdu daný
akýkoľvek pokyn, aké úkony treba vo veci vykonať. Porušovateľ vrátil vec na nové
rozhodnutie výlučne z dôvodu, aby súd prvého stupňa zamietol žalobu a uviedol závery
Krajského súdu, lebo závermi porušovateľa je prvostupňový súd viazaný. Tým, že vo veci
nebolo potrebné vykonať žiadne ďalšie dôkazy ani úkony sa postupom porušovateľa
vyvolávajú nielen prieťahy v konaní, ale je sťažené, ba až zamedzené sťažovateľovi
domáhať sa súdnej ochrany na dovolacom - Najvyššom súde. Ak totiž porušovateľ nezmenil
rozhodnutie, ale ho zrušil bez potreby vykonania akéhokoľvek ďalšieho úkonu alebo
doplnenia dokazovania, nemôže sťažovateľ vnímať vec inak, ako zámer porušovateľa
zamedziť mu prístup k súdu a súdnej ochrane. Ak by totiž porušovateľ zmenil rozhodnutie
súdu prvého stupňa a žalobu zamietol, sťažovateľ by mohol podať dovolanie vzhľadom
na existenciu opačných rozhodnutí podľa § 238 O. s. p. Postupom porušovateľa však táto
možnosť bola sťažovateľovi zamedzená, konanie sa neúmerne predĺžilo, postupom
porušovateľa sa navyšujú náklady konania, konanie sa stáva nehospodárnym a navyše
takýmto postupom porušovateľa je obmedzené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu. Všeobecný súd má vykladať ustanovenia O. s. p. v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Základné právo na súdnu ochranu by nemalo byť obmedzované
bez zákonného podkladu, nakoľko v opačnom prípade nie je poskytnutá účastníkovi konania
súdna ochrana a konanie nie je vedené v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu.
Uvedeným postupom sa porušovateľ podľa názoru sťažovateľa dopustil porušenia
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, súčasne sa dopustil i porušovania práv sťažovateľa, aby
sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods.2 Ústavy SR.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:
„... porušovateľ neskúmal aktívnu legitimáciu navrhovateľa domáhať sa nárokov
zo Zmluvy o dielo zo dňa 19. 02. 2010 v tomto konaní, nakoľko mu nesvedčí oprávnenie
vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav
z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva - aktívna vecná legitimácia,
o ktorých sa v konaní rozhoduje.
Zmluva o dielo zo dňa 19. 02. 2010 bola uzatvorená spoločnosťou
pričom nárok na zaplatenie ceny diela v tomto konaní si uplatňuje spoločnosť
Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť a spoločnosť
sú dva samostatné právne subjekty, ktoré vykonávajú svoju podnikateľskú
činnosť pod vlastným obchodným menom.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob/125/2015,
porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l
Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie - Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica
sp. zn. 43 Cob/125/2015-185 zo dňa 24. 9. 2015 a súčasne zrušuje i rozsudok Okresného
súdu Lučenec č. k. 13 Cb/62/2014-221 zo dňa 23. 11. 2015 a vec vracia Krajskému súdu
Banská Bystrica na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajskému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob/125/2015
prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a
4. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 332,54 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 130,17 €,
2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,39 Eur,
20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
uznesením krajského súdu, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že
sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý
obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľky, musí obsahovať jednak
všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti
uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť, keďže nie je vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného
súdu odôvodnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že takýto nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, vo vzťahu
k napadnutému rozsudku okresného súdu nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti
vyvoditeľné z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
Ústavný súd navyše vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu poukazuje
na nedostatok svojej právomoci konať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Z uvedeného vyplýva, že ani v prípade riadneho odôvodnenia sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu by ústavný súd nemohol túto časť
sťažnosti prijať na ďalšie konanie, keďže by ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
musel odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťou namieta napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bol
zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 5. februára 2015 a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, ústavný súd považuje
za potrebné v prvom rade konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je
konečným rozhodnutím vo veci samej. Po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu
bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 62/2014
ďalej pokračoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 Cb 62/2014 z 25. novembra 2015.
Sťažovateľka nepochybne mala v štádiu konania pred okresným súdom, príp. bude mať aj
v odvolacom konaní pred krajským súdom k dispozícii celý rad právnych prostriedkov
na ochranu svojich práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou. V právnej veci
sťažovateľky sa súdne konanie po vrátení veci krajským súdom nachádzalo v štádiu
prvostupňového konania, v ktorom mohla uplatniť všetky procesné oprávnenia, ktoré jej
priznáva Občiansky súdny poriadok, vrátane práva na riadne opravné prostriedky a tiež
práva využiť prípadne aj mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu
(v prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok), pokiaľ by bolo v jej neprospech
a naďalej by zastávala názor, že postupom, resp. rozhodnutiami v jej veci konajúcich
všeobecných súdov došlo k porušeniu jej ústavou a dohovorom garantovaných práv.
Napokon sťažovateľke nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j.
rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne
poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli
porušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva
alebo slobody.
Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že nemožno
akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným
súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného
súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď už ostatné orgány
verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť
(m. m. IV. ÚS 322/09). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ich namietané
porušenie tvorí základ sťažovateľkou navrhovaného petitu, pozn.) je také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,
ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa
ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jej dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť ako predčasne
podanú uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 25 ods. 2 (v spojení s § 53
ods. 1) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (m. m. IV. ÚS 115/07).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 125/2015
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že krajský súd rozhodol o odvolaní
účastníkov konania uznesením sp. zn. 43 Cob 125/2015 z 24. septembra 2015. Z uvedeného
vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. januára 2016) už krajský súd
nemohol porušovať základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže o opravnom prostriedku rozhodol pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu a spisový materiál vrátil súdu prvého stupňa 22. októbra 2015.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016