Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 343/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 23. novembra 2015

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 24. septembra 2015, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , ,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2016

doručená sťažnosť , , ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 23. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 5. februára 2015 žalobu zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov

konania. Proti tomto rozsudku sťažovateľka i navrhovateľ podali odvolanie. Krajský súd

napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. februára 2015

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd napadnutým rozsudkom

zaviazal sťažovateľku na zaplatenie peňažného plnenia spolu s príslušenstvom a na náhradu

trov konania navrhovateľa.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na jednotlivé časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu a formuluje k niektorým v ňom obsiahnutým právnym záverom

vlastné stanovisko. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „... svoj právny záver síce

odôvodnil, avšak nevzal do úvahy ani neodôvodnil zásadné námietky, ktoré v konaní

vzniesol odporca a navyše prieťahov v konaní a porušenia práva na súdnu ochranu

i spravodlivý súdny proces sa dopustil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezmenil, ale

ho zrušil a to bez toho, aby bol účastníkom poťažne konajúcemu prvostupňového súdu daný

akýkoľvek pokyn, aké úkony treba vo veci vykonať. Porušovateľ vrátil vec na nové

rozhodnutie výlučne z dôvodu, aby súd prvého stupňa zamietol žalobu a uviedol závery

Krajského súdu, lebo závermi porušovateľa je prvostupňový súd viazaný. Tým, že vo veci

nebolo potrebné vykonať žiadne ďalšie dôkazy ani úkony sa postupom porušovateľa

vyvolávajú nielen prieťahy v konaní, ale je sťažené, ba až zamedzené sťažovateľovi

domáhať sa súdnej ochrany na dovolacom - Najvyššom súde. Ak totiž porušovateľ nezmenil

rozhodnutie, ale ho zrušil bez potreby vykonania akéhokoľvek ďalšieho úkonu alebo

doplnenia dokazovania, nemôže sťažovateľ vnímať vec inak, ako zámer porušovateľa

zamedziť mu prístup k súdu a súdnej ochrane. Ak by totiž porušovateľ zmenil rozhodnutie

súdu prvého stupňa a žalobu zamietol, sťažovateľ by mohol podať dovolanie vzhľadom

na existenciu opačných rozhodnutí podľa Postupom porušovateľa však táto

možnosť bola sťažovateľovi zamedzená, konanie sa neúmerne predĺžilo, postupom

porušovateľa sa navyšujú náklady konania, konanie sa stáva nehospodárnym a navyše

takýmto postupom porušovateľa je obmedzené základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu. Všeobecný súd má vykladať ustanovenia v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Základné právo na súdnu ochranu by nemalo byť obmedzované

bez zákonného podkladu, nakoľko v opačnom prípade nie je poskytnutá účastníkovi konania

súdna ochrana a konanie nie je vedené v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého

procesu.

Uvedeným postupom sa porušovateľ podľa názoru sťažovateľa dopustil porušenia

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ods. l SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, súčasne sa dopustil i porušovania práv sťažovateľa, aby

sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa SR.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka argumentuje:

„... porušovateľ neskúmal aktívnu legitimáciu navrhovateľa domáhať sa nárokov

zo Zmluvy o dielo zo dňa 19. 02. 2010 v tomto konaní, nakoľko mu nesvedčí oprávnenie

vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav

z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva - aktívna vecná legitimácia,

o ktorých sa v konaní rozhoduje.

Zmluva o dielo zo dňa 19. 02. 2010 bola uzatvorená spoločnosťou

pričom nárok na zaplatenie ceny diela v tomto konaní si uplatňuje spoločnosť

Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť a spoločnosť

sú dva samostatné právne subjekty, ktoré vykonávajú svoju podnikateľskú

činnosť pod vlastným obchodným menom.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. ,

porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

článku 48 ods. 2 a právo na súdnu ochranu podľa ods. l

SR a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie - Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. -185 zo dňa 24. 9. 2015 a súčasne zrušuje i rozsudok Okresného

súdu Lučenec č. k. -221 zo dňa 23. 11. 2015 a vec vracia Krajskému súdu

Banská Bystrica na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajskému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a

4. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 332,54 €

(1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 130,17 €,

2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,39 Eur,

20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, že

sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to

splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

, ).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý

obsahuje všetky náležitosti predpísané . Ak ide o sťažnosť podľa

, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľky, musí obsahovať jednak

všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné náležitosti

uvedené predovšetkým v .

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky

v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný

súd mohol konať a rozhodnúť, keďže nie je vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného

súdu odôvodnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že takýto nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

().

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, vo vzťahu

k napadnutému rozsudku okresného súdu nespĺňa požiadavky kvalifikovanej sťažnosti

vyvoditeľné z a . Ústavný súd preto podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

Ústavný súd navyše vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu poukazuje

na nedostatok svojej právomoci konať, pretože v súlade s ustálenou judikatúrou právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Z uvedeného vyplýva, že ani v prípade riadneho odôvodnenia sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu by ústavný súd nemohol túto časť

sťažnosti prijať na ďalšie konanie, keďže by ju podľa

musel odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bol

zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. februára 2015 a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z princípu subsidiarity svojej právomoci, ústavný súd považuje

za potrebné v prvom rade konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je

konečným rozhodnutím vo veci samej. Po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu

bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn.

ďalej pokračoval a rozhodol rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2015.

Sťažovateľka nepochybne mala v štádiu konania pred okresným súdom, príp. bude mať aj

v odvolacom konaní pred krajským súdom k dispozícii celý rad právnych prostriedkov

na ochranu svojich práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou. V právnej veci

sťažovateľky sa súdne konanie po vrátení veci krajským súdom nachádzalo v štádiu

prvostupňového konania, v ktorom mohla uplatniť všetky procesné oprávnenia, ktoré jej

priznáva , vrátane práva na riadne opravné prostriedky a tiež

práva využiť prípadne aj mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu

(v prípade splnenia zákonom ustanovených podmienok), pokiaľ by bolo v jej neprospech

a naďalej by zastávala názor, že postupom, resp. rozhodnutiami v jej veci konajúcich

všeobecných súdov došlo k porušeniu jej a dohovorom garantovaných práv.

Napokon sťažovateľke nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j.

rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne

poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody.

Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného

súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď už ostatné orgány

verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. ). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (ich namietané

porušenie tvorí základ sťažovateľkou navrhovaného petitu, pozn.) je také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,

ktoré sú obsiahnuté v (m. m. , ,

).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa

ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jej dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť ako predčasne

podanú uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 25 ods. 2 (v spojení s § 53

ods. 1) ako neprípustnú (m. m. ).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať.

Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,

ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú

preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (m. m. , , ).

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že krajský súd rozhodol o odvolaní

účastníkov konania uznesením sp. zn. z 24. septembra 2015. Z uvedeného

vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. januára 2016) už krajský súd

nemohol porušovať základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, keďže o opravnom prostriedku rozhodol pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu a spisový materiál vrátil súdu prvého stupňa 22. októbra 2015.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016