Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 855/2016
PDF · 165.6 KB
No categories available
II. ÚS 855/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 14 Co 521/2013 z 5. apríla 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 521/2013
z 5. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
22 C 100/2007 v procesnom postavení navrhovateľa, ktorý sa návrhom doručeným
okresnému súdu 5. júna 2007 domáhal od odporcu (MetLife Amslico poisťovňa, a. s.)
zaplatenia sumy 46 471,49 € spolu s úrokom z omeškania 13 % ročne zo sumy 46 471,49 €
od 1. decembra 2005 do 31. decembra 2005 a s úrokom z omeškania 7 % ročne zo sumy
46 471,49 € od 1. januára 2006 až do zaplatenia.
Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že 20. septembra 2004 bola medzi odporcom
a nebohým uzavretá zmluva o investičnom životnom poistení, v ktorej
boli navrhovateľ spoločne s otcom nebohého určení ako osoby oprávnené na plnenie
pre prípad vzniku poistnej udalosti v pomere 70 % a 30 %. Navrhovateľ po smrti poistenca
vyzval odporcu listami z 19. apríla 2005 a 6. februára 2006 na predmetné plnenie, avšak
odporca plniť odmietol.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 22 C 100/2007 z 25. marca 2007 bol návrh
sťažovateľa zamietnutý a konanie v časti návrhu týkajúceho sa úroku z omeškania bolo
zastavené. Označené rozhodnutie prvostupňového súdu bolo na základe sťažovateľom
podaného odvolania potvrdené ako vecne správne napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a to tým, že
krajský súd sa podrobnejšie vysporiadal s obranou odporcu ako s argumentmi, ktoré
predostrel on sám.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ
odôvodňuje „odňatím možnosti konať pred súdom“, ako aj nesprávnym právnym
posúdením veci, keďže krajský súd použil na zistený skutkový stav nesprávnu
hmotnoprávnu normu. Podľa sťažovateľa „predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu v
mojej veci nie je dostatočne právne zdôvodnené, nevysporiava sa s tvrdeniami a námietkami
navrhovateľa vznesenými už v rámci prvostupňového konania, ako ani v odvolaní.
Konkrétne s námietkami v mojom odvolaní z 5. 8. 2013, ako aj napr. s podstatnou
skutočnosťou, že pokiaľ by bol odporca o existencii množného poistenia vedel, poistnú
zmluvu by neuzavrel. Súd podrobnejšie nezdôvodnil prečo mala byť táto skutočnosť
rozhodujúca pre uzavretie poistnej zmluvy. V tejto časti odôvodnenia je rozsudok tiež
nepreskúmateľný. V neposlednom rade odvolací súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní
právne názory a závery totožného súdu - Krajského súdu Bratislava v iných skorších
právnych veciach skutkovo totožných, konkrétne rozhodnutia č. 5 Co/305/2003-102,
5 Co/368/2010 a najmä aj Uznesenie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 855/2014-19.“.
V nadväznosti na princíp legitímneho očakávania účastníka konania sťažovateľ
namieta, že krajský súd sa v jeho veci odchýlil od právnych názorov obsiahnutých v jeho
skorších rozhodnutiach (rozsudky krajského súdu sp. zn. 5 Co 305/2009 z 29. septembra
2009 a sp. zn. 5 Co 368/2010 z 26. júla 2011). V tejto súvislosti ďalej zdôrazňuje, že «Nie
je možné, aby o rovnakých/podobných veciach rovnaký súd skôr rozhodoval v prospech
návrhu, ale teraz v mojom prípade bol návrh zamietnutý. Práva istota a predvídateľnosť
práva je tým vo vzťahu k účastníkovi konania porušená. Nesprávne a od iných predošlých
rozhodnutí odlišné právne posúdenie odvolacím súdom (obdobne ako aj prvostupňovým
súdom) spočíva najmä v nesprávnej aplikácii a aj interpretácii § 49a OZ o dovolaní sa
relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý bol pre hmotnoprávne posúdenie nároku na
plnenie vo veci samej zásadný. Súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že
„predmetná poistná zmluva bola uzavretá poisteným na základe ľsti t. j. úmyselným
uvedením odporcu do omylu na tom skutkovom základe, že pri kontraktácii poistený
nepravdivo odpovedal na otázku či má uzavretú alebo prijal návrh na uzavretiu životného
poistenia v inej poisťovni.“ My sme naopak v priebehu konania dôvodili, že OZ v súvislosti
s uvedením nepravdivých informácií pri uzavieraní poistnej zmluvy spája možné sankcie,
ktoré vyplývajú výlučne z § 798 a z § 802 ods. 1, 2 OZ (ako špeciálnej právnej úpravy
vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o neplatnosti právnych úkonov, ktoré majú povahu
všeobecnú) v podobe: a/ primeraného zníženia poistného plnenia, b/ odstúpenia poistiteľa
od poistnej zmluvy počas jej trvania až do jej zániku, c/ odmietnutia poistného plnenia.
K zániku poistného vzťahu založeného poistnou zmluvou došlo úmrtím poisteného a zároveň
tým oprávneným z poistnej zmluvy vznikol nárok za zmluvných podmienok navrhnutých
odporcom a akceptovaných nebohým na poistné plnenie. Odporca mohol využiť a uplatniť
v nadväznosti na nepravdivé údaje jedine sankcie za porušenie informačnej povinnosti
poisteného v podobe uplatnenia sankcie uvedenej v bode a/ alebo c/. Uplatniť sankciu
za porušenie informačnej povinnosti v bode c/ by však právne konformným spôsobom
odporca mohol uplatniť len za predpokladu, že by existoval kauzálny nexus
medzi porušením informačnej povinnosti v časti zamlčania existencie ďalších poistných
zmlúv (čo právna úprava nezakazuje, ale dovoľuje ako tzv. množné poistenie) a poistnou
udalosťou t. j. smrťou poisteného.».
Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne aplikoval § 49a a § 40 Občianskeho
zákonníka, a to v súvislosti s otázkami, či
- sa možno dovolať relatívnej neplatnosti zmluvy o investičnom životnom poistení
po jej zániku tak, ako to urobil odporca,
- existencia viacerých poistných vzťahov mohla založiť dôvod dovolania sa relatívnej
neplatnosti zmluvy o investičnom životnom poistení spätne,
- sa odporca mohol dovolať relatívnej neplatnosti zmluvy o investičnom životnom
poistení spätne,
- sa odporca mohol účinne dovolať relatívnej neplatnosti zmluvy o investičnom
životnom poistení právnym úkonom urobeným len voči právnemu zástupcovi navrhovateľa
(ďalej len „štvrtá otázka“).
V súvislosti so štvrtou otázkou sťažovateľ zdôrazňuje, že právny zástupca
navrhovateľa mal v konaní pred všeobecnými súdmi udelenú plnú moc v súlade s § 25
Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto procesné zastúpenie nemohlo pokrývať aj
účinné prijatie hmotnoprávneho úkonu poisťovateľa, akým bol právny úkon dovolania sa
relatívnej neplatnosti podľa § 49a a § 40 Občianskeho zákonníka. Táto skutočnosť nie je
podľa sťažovateľa krajským súdom dostatočne vyhodnotená.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 14 Co/521/2013-399 zo dňa 5. 4. 2016
bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy na súdnu
ochranu a na spravodlivé súdne konanie a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 14 Co/521/2013-399 zo dňa
5. 4. 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 363,80 EUR na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Brázdila...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému
rozsudku krajského súdu prostredníctvom okresného súdu 29. júna 2016 dovolanie,
o ktorom najvyšší súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),
podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa
považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je
preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,
že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu
proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. novembra 2016