Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 855/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 5. apríla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, Trhová 1, Zvolen, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení navrhovateľa, ktorý sa návrhom doručeným

okresnému súdu 5. júna 2007 domáhal od odporcu (MetLife Amslico poisťovňa, a. s.)

zaplatenia sumy 46 471,49 € spolu s úrokom z omeškania 13 % ročne zo sumy 46 471,49 €

od 1. decembra 2005 do 31. decembra 2005 a s úrokom z omeškania 7 % ročne zo sumy

46 471,49 € od 1. januára 2006 až do zaplatenia.

Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že 20. septembra 2004 bola medzi odporcom

a nebohým uzavretá zmluva o investičnom životnom poistení, v ktorej

boli navrhovateľ spoločne s otcom nebohého určení ako osoby oprávnené na plnenie

pre prípad vzniku poistnej udalosti v pomere 70 % a 30 %. Navrhovateľ po smrti poistenca

vyzval odporcu listami z 19. apríla 2005 a 6. februára 2006 na predmetné plnenie, avšak

odporca plniť odmietol.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 25. marca 2007 bol návrh

sťažovateľa zamietnutý a konanie v časti návrhu týkajúceho sa úroku z omeškania bolo

zastavené. Označené rozhodnutie prvostupňového súdu bolo na základe sťažovateľom

podaného odvolania potvrdené ako vecne správne napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , a to tým, že

krajský súd sa podrobnejšie vysporiadal s obranou odporcu ako s argumentmi, ktoré

predostrel on sám.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa sťažovateľ

odôvodňuje „odňatím možnosti konať pred súdom“, ako aj nesprávnym právnym

posúdením veci, keďže krajský súd použil na zistený skutkový stav nesprávnu

hmotnoprávnu normu. Podľa sťažovateľa „predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu v

mojej veci nie je dostatočne právne zdôvodnené, nevysporiava sa s tvrdeniami a námietkami

navrhovateľa vznesenými už v rámci prvostupňového konania, ako ani v odvolaní.

Konkrétne s námietkami v mojom odvolaní z 5. 8. 2013, ako aj napr. s podstatnou

skutočnosťou, že pokiaľ by bol odporca o existencii množného poistenia vedel, poistnú

zmluvu by neuzavrel. Súd podrobnejšie nezdôvodnil prečo mala byť táto skutočnosť

rozhodujúca pre uzavretie poistnej zmluvy. V tejto časti odôvodnenia je rozsudok tiež

nepreskúmateľný. V neposlednom rade odvolací súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní

právne názory a závery totožného súdu - Krajského súdu Bratislava v iných skorších

právnych veciach skutkovo totožných, konkrétne rozhodnutia č. -102,

a najmä aj Uznesenie Ústavného súdu SR č. -19.“.

V nadväznosti na princíp legitímneho očakávania účastníka konania sťažovateľ

namieta, že krajský súd sa v jeho veci odchýlil od právnych názorov obsiahnutých v jeho

skorších rozhodnutiach (rozsudky krajského súdu sp. zn. z 29. septembra

2009 a sp. zn. z 26. júla 2011). V tejto súvislosti ďalej zdôrazňuje, že «Nie

je možné, aby o rovnakých/podobných veciach rovnaký súd skôr rozhodoval v prospech

návrhu, ale teraz v mojom prípade bol návrh zamietnutý. Práva istota a predvídateľnosť

práva je tým vo vzťahu k účastníkovi konania porušená. Nesprávne a od iných predošlých

rozhodnutí odlišné právne posúdenie odvolacím súdom (obdobne ako aj prvostupňovým

súdom) spočíva najmä v nesprávnej aplikácii a aj interpretácii o dovolaní sa

relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý bol pre hmotnoprávne posúdenie nároku na

plnenie vo veci samej zásadný. Súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že

„predmetná poistná zmluva bola uzavretá poisteným na základe ľsti t. j. úmyselným

uvedením odporcu do omylu na tom skutkovom základe, že pri kontraktácii poistený

nepravdivo odpovedal na otázku či má uzavretú alebo prijal návrh na uzavretiu životného

poistenia v inej poisťovni.“ My sme naopak v priebehu konania dôvodili, že v súvislosti

s uvedením nepravdivých informácií pri uzavieraní poistnej zmluvy spája možné sankcie,

ktoré vyplývajú výlučne z a z , (ako špeciálnej právnej úpravy

vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o neplatnosti právnych úkonov, ktoré majú povahu

všeobecnú) v podobe: a/ primeraného zníženia poistného plnenia, b/ odstúpenia poistiteľa

od poistnej zmluvy počas jej trvania až do jej zániku, c/ odmietnutia poistného plnenia.

K zániku poistného vzťahu založeného poistnou zmluvou došlo úmrtím poisteného a zároveň

tým oprávneným z poistnej zmluvy vznikol nárok za zmluvných podmienok navrhnutých

odporcom a akceptovaných nebohým na poistné plnenie. Odporca mohol využiť a uplatniť

v nadväznosti na nepravdivé údaje jedine sankcie za porušenie informačnej povinnosti

poisteného v podobe uplatnenia sankcie uvedenej v bode a/ alebo c/. Uplatniť sankciu

za porušenie informačnej povinnosti v bode c/ by však právne konformným spôsobom

odporca mohol uplatniť len za predpokladu, že by existoval kauzálny nexus

medzi porušením informačnej povinnosti v časti zamlčania existencie ďalších poistných

zmlúv (čo právna úprava nezakazuje, ale dovoľuje ako tzv. množné poistenie) a poistnou

udalosťou t. j. smrťou poisteného.».

Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne aplikoval § 49a a § 40 Občianskeho

zákonníka, a to v súvislosti s otázkami, či

- sa možno dovolať relatívnej neplatnosti zmluvy o investičnom životnom poistení

po jej zániku tak, ako to urobil odporca,

- existencia viacerých poistných vzťahov mohla založiť dôvod dovolania sa relatívnej

neplatnosti zmluvy o investičnom životnom poistení spätne,

- sa odporca mohol dovolať relatívnej neplatnosti zmluvy o investičnom životnom

poistení spätne,

- sa odporca mohol účinne dovolať relatívnej neplatnosti zmluvy o investičnom

životnom poistení právnym úkonom urobeným len voči právnemu zástupcovi navrhovateľa

(ďalej len „štvrtá otázka“).

V súvislosti so štvrtou otázkou sťažovateľ zdôrazňuje, že právny zástupca

navrhovateľa mal v konaní pred všeobecnými súdmi udelenú plnú moc v súlade s § 25

, pričom toto procesné zastúpenie nemohlo pokrývať aj

účinné prijatie hmotnoprávneho úkonu poisťovateľa, akým bol právny úkon dovolania sa

relatívnej neplatnosti podľa a . Táto skutočnosť nie je

podľa sťažovateľa krajským súdom dostatočne vyhodnotená.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. -399 zo dňa 5. 4. 2016

bolo porušené ústavné právo sťažovateľa garantované v na súdnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. -399 zo dňa

5. 4. 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 363,80 EUR na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Brázdila...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému

rozsudku krajského súdu prostredníctvom okresného súdu 29. júna 2016 dovolanie,

o ktorom najvyšší súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ),

podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. , ).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa

považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť

podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2016