Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 802/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Bissovou, Žriedlová 3, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39

a na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. januára 2016.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol „ku dňu rozdelenia Československej

federatívnej republiky a vzniku samostatných štátov Slovenská republika a Česká republika,

t.j. ku dňu 01.01.1993 zamestnaný v Českej republike na základe rozkazu ČSĽA. Slovenská

republika a Česká republika po rozdelení ČSFR museli vyriešiť otázku, akým spôsobom si

rozdelia príslušnosť na hodnotenie dôb zabezpečenia poistencov získaných pred rozdelením

ČSFR. Všetky doby zabezpečenia získané pred rozdelením ČSFR hodnotí na dôchodkové

účely iba jeden z nástupníckych štátov v súlade so Zmluvou medzi Slovenskou republikou

a Českou republikou o sociálnom zabezpečení..., platnou od 03.05.1993...

Rozhodnutím zo dňa 25.04.2014 č. 641 108 6352 0-II. Sociálna poisťovňa podľa ust.

, a o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov... priznala sťažovateľovi invalidný dôchodok v sume 73,90 Eur...

Sťažovateľ proti predmetnému rozhodnutiu podal v zmysle ust. § 219 zákona

o sociálnom poistení opravný prostriedok, Krajský súd v Košiciach ako miestne a vecne

príslušný súd na základe ust. a nasl.

v znení neskorších predpisov... preskúmal napadnuté rozhodnutie a Rozsudkom zo dňa

03.10.2014 č. k. -103 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne ako odporkyne

v tomto konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania sťažovateľa zo dňa

28.11.2014 Rozsudkom zo dňa 20.01.2016 sp. zn. potvrdil vyššie uvedený

rozsudok krajského súdu. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol

sťažovateľovi doručený 08.03.2016.

... sťažovateľovi bol priznaný invalidný dôchodok v Slovenskej republike len za doby

zabezpečenia v Slovenskej republike, avšak za doby zabezpečenia v Českej republike mu

nárok na invalidný dôchodok nevznikol... Sťažovateľ je týmto postupom sociálnej

poisťovne a následnom postupe všeobecných súdov znevýhodnený a to jedine z dôvodu, že

sa štát, v ktorom žil a pracoval sa rozdelil...

... tvrdosť právnych predpisov spôsobila a spôsobuje sťažovateľovi porušovanie jeho

základného ľudského práva vyjadreného v článku 39 SR, kedy za odpracované roky

sťažovateľovi bol priznaný invalidný dôchodok menej ako 80 Eur, kedy sťažovateľovi nebol

priznaný invalidný dôchodok za celé obdobie odpracovaných rokov ale bol mu priznaný

invalidov dôchodok len za pár rokov odpracovaných v Slovenskej republike...

V roku 2014 začala Sociálna poisťovňa k výsluhovým dôchodkom príslušníkov

silových zložiek doplácať spätne aj riadny starobný dôchodok, a to práve za obdobie pred

01.01.1993, odvolávajúc sa na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu. Na rozdiel

od sťažovateľa, týmto občanom je priznávaný dôchodok aj za roky odpracované pred

rozdelením ČSFR s odôvodnením, že pred zriadením osobitného účtu ministerstva vnútra

za nich zamestnávatelia poistenie odvádzali do všeobecného penzijného systému. ...

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací svojim

postupom a rozhodnutím porušil jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie

pri nespôsobilosti na prácu upravené v článku 39 ods. 1 ...

Na to, že odmietnutie právnej ochrany v taktom prípade by mal súd ako korektív

spravodlivosti prihliadať ex offo poukazuje aj nález českého Ústavného súdu (sp. zn.

). ...“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu

ochranu upravené v , základné právo a právo na

spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako aj základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe

a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa v zmysle Slovenskej

republiky, postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

odvolacieho zo dňa 20.01.2016 sp. zn. ; boli porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.01.2016 sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi ... priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 60.000,-Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi ... sa priznáva náhrada trov konania podľa

dodatočného vyčíslenia ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie označených práv tvrdosťou právnych predpisov,

ktoré boli Sociálnou poisťovňou použité pri výpočte jeho invalidného dôchodku. Krajský

súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) po preskúmaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne

toto rozhodnutie potvrdil rozsudkom č. k. -103 z 3. októbra 2014.

Najvyššiemu súdu, ktorý po podaní odvolania sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil

rozsudok krajského súdu, sťažovateľ vyčíta, že tvrdosť právnych predpisov nepreklenul

individuálnym posudzovaním jeho prípadu.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , . ).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia uviedol:

„Krajský súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne dospel

k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Odporkyňa

rozhodla o výške invalidného dôchodku navrhovateľa podľa § 70 ods. 1, § 82 a § 274

zákona a podľa čl. 52 ods. 1 písm. b/ nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady

883/2004 a v súlade s čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení (ktorý

sa spolu s čl. 12 a 33 zmluvy naďalej uplatňuje podľa prílohy II uvedeného nariadenia),

podľa ktorého doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby

zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ občana sídlo

ku dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred týmto dňom. Nebolo sporné, že k 01.01.1993

bol navrhovateľ zamestnaný v Českej republike, pričom Česká správa sociálneho

zabezpečenia potvrdila získanú dobu sociálneho zabezpečenia podľa právnych predpisov

Českej republiky od 01.09.1980 do 10.05.1995 a od 18.05.1995 do 31.08.1996. Krajský súd

v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla

2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že ak mal zamestnávateľ ku dňu rozdelenia

Československej federatívnej republiky sídlo v Českej republike, všetky doby zabezpečenia

spred tohto dňa sa považujú za doby zabezpečenia v Českej republike. ...

V súlade s čl. 8 ods. 1 a prílohou II. nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady

883/2004 sa po vstupe Slovenskej republiky a Českej republiky do Európskej únie naďalej

uplatňujú ustanovenia čl. 12, 20 a 33 Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou

republikou o sociálnom zabezpečení.

V súlade s čl. 8 ods. 1 a prílohou 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 987/2009 sa po vstupe Slovenskej republiky a Českej republiky do Európskej únie

naďalej uplatňujú články 15 a 16 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou

republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení. ...

Podľa článku 20 ods. 1 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou

o sociálnom zabezpečení, doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho štátu, na území

ktorého mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred

týmto dňom.

Nástupnícke štáty ČSFR sa teda okrem iného vysporiadali aj s otázkou, ktorý

nástupnícky štát má vyplácať dôchodok za doby zabezpečenia získané počas existencie

spoločného štátu; pravidlo ustanovuje citovaný čl. 20 Zmluvy. ...

Nebolo sporné, že navrhovateľ bol ku dňu rozdelenia ČSFR zamestnaný v Českej

republike, preto v súlade s ustálenou judikatúrou všetky doby zabezpečenia spred tohto dňa

sa považujú za doby zabezpečenia v Českej republike.

Podstatou odvolania je námietka navrhovateľa, že odporkyňa mu nezapočítala

odpracované roky v plnom rozsahu do výpočtu invalidného dôchodku. ... Pravidlo

na započítanie dôb zabezpečenia upravuje čl. 20 Zmluvy, ktorý sa v súlade s čl. 8 ods. 1

a prílohou II. nariadenia uplatňuje aj naďalej. Je teda nesporné, že odporkyňa postupovala

pri výpočte sumy invalidného dôchodku navrhovateľa v súlade s relevantnými právnymi

predpismi a v súlade s ústavným princípom, ktorý jej dovoľuje konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Právo na primerané hmotné

zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu zakotvené v SR sa realizuje

priznaním dávok, ktoré sú podmienené splnením podmienok vyplývajúcich z konkrétnych

právnych noriem. Ani z ustanovení nariadenia, na ktoré navrhovateľ poukazuje, nemožno

vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia odporkyne. Čl. 1 písm. u/ nariadenia definuje dobu

zamestnania, ktorá nie je sporná a čl. 5 písm. b/ hovorí o rovnocennosti zaobchádzania pri

dávkach, príjmoch, faktoch alebo udalostiach, čo ale v danej veci jednoznačne upravuje

citovaný čl. 20 Zmluvy. Odvolací súd súhlasí aj s názorom odporkyne, že v prípade

navrhovateľa nemožno hovoriť o diskriminácii, pretože pri určení sumy invalidného

dôchodku nebolo s navrhovateľom zaobchádzané odlišne ako s inými dôchodcami

v obdobnej situácii.

Odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí teda postupovala správne, keď mala za to,

že ku dňu rozdelenia ČSFR mal zamestnávateľ navrhovateľa sídlo v Českej republike, preto

všetky doby zabezpečenia, ktoré navrhovateľ získal pred 01.01.1993, sú dobami

zabezpečenia získanými podľa právnych predpisov ČR a poskytnúť dôchodkovú dávku

za uvedené obdobie je oprávnená Česká správa sociálneho zabezpečenia.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z ústavnoprávneho

hľadiska a konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zodpovedal

na všetky sťažovateľom namietané argumenty. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. januára 2016 ani v jeho v odôvodnení nevzhliadol také nedostatky, ktoré

by zakladali jeho arbitrárnosť či neodôvodnenosť.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ,

).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom

najvyššieho súdu a namietaným porušením práv zaručených v a

a a 3 dohovoru, rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016