Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 792/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Radoslavom Olijášom, Grösslingová 58, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -157 z 20. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj práva vlastniť majetok podľa a práva na

pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -157 z 20. mája 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V exekučnej veci vedenej u súdnej exekútorky

pod č.k. EX 865/2000 sa oprávnený

(pôvodne Všeobecná zdravotná poisťovňa pobočka Bratislava -

vidiek) proti mne ako povinnému domáha exekúcie na podklade platobného výmeru zo dňa

23.3.2000 č. 40-2008/2000/b, ktorý bol vydaný Všeobecnou zdravotnou poisťovňou,

pobočka Bratislava - vidiek. Podľa obsahu platobného výmeru mne ako platiteľovi

poistného bola uložená povinnosť zaplatiť tejto poisťovni ako poplatok z omeškania

vo výške 0,2% zo sumy poistného za každý kalendárny deň omeškania odo dňa pôvodnej

splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa kontroly v celkovej sume

40.093,- Sk a trovy konania v sume 38,- Sk. Poplatok z omeškania mi bol predpísaný podľa

ust. o zdravotnom poistení. Uvedený platobný výmer

nadobudol právoplatnosť dňa 14.4.2000 a vykonateľnosť v roku dňa 25.4.2000...

Dňa 18.3.2009 som v predmetnej exekučnej veci podal návrh na zastavenie exekúcie

z dôvodu premlčania práva vymáhať poistné podľa ust.

o zdravotnom poistení.

Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 10.09.2010, č.k. -80

(pôvodne č.k. ) exekúciu zastavil z dôvodu premlčania práva vymáhať

poistné podľa ...

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Bratislave

uznesením zo dňa 27.06.2011, č.k. -103 zrušil uznesenie Okresného súdu

Pezinok č.k. -80 (pôvodne ) zo dňa 10.09.2010 a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

2

Po vrátení veci na súd prvého stupňa, Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa

16.01.2012, č.k. -107 (pôvodne č.k. ) zamietol môj návrh

na zastavenie exekúcie zo dňa 17.03.2009...

Voči uzneseniu súdu prvého stupňa č.l. 107 som podal odvolanie...

Moje odvolanie Krajský súd v Bratislave proti vyššie cit. uzneseniu Okresného súdu

Pezinok zo dňa 16.01.2012 uznesením zo dňa 18.09.2012, č.k. -123

odmietol, z dôvodu, že odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na

zastavenie exekúcie nie je prípustné.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.09.2012, č.k. 21CoE/93/2012-

123 som podal dovolanie...

Na moje dovolanie ako povinného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

zo dňa 9.7.2014, č.k. uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18.9.2012,

sp. zn. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 20.05.2015, č.k. -157

potvrdil uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 16.01.2012, č.k. -107

(pôvodne č.k. ) v časti výroku, ktorým súd môj návrh na zastavenie exekúcie

zo dňa 17.03.2009 zamietol.“

Podľa sťažovateľa «odôvodnenie odvolacieho súdu nereaguje na moje uplatnené

námietky v mojom odvolaní, kde namietam najmä použitie ust. § 112 Obč. zák. v danej veci,

naviac keď odvolací súd tiež použil na danú vec ust. , ale

nijako aplikáciu § 112 Obč. zákonníka nevysvetľuje; odvolací súd opäť ako vo svojom

predchádzajúcom rozhodnutí na č.l. 103 a ako aj opakoval podľa tohto rozhodnutia súd

prvého stupňa vo svojom rozhodnutí na č.l. 107 len znovu vysvetľuje prečo nie je možné

použiť ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku hoci nikto z účastníkov na použitie tohto

ustanovenia sa nedovoláva a naviac odvolací súd výrazu v ust.

Z.z. „právo vymáhať poistné“ dáva iný význam a obsah ako vyjadrujú jazykové prostriedky

uvedené v tomto ustanovení a tiež priznáva návrhu na vykonanie exekúcie účinky

prerušenia plynutia premlčacej lehoty bez akéhokoľvek zákonného podkladu».

Sťažovateľ tiež vytkol, že závery krajského súdu v napadnutom uznesení sú

svojvoľné, arbitrárne, neodôvodnené a nemajúce legitímny základ, pričom krajský súd sa

uspokojil s nepreskúmateľným odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd

ani súd prvého stupňa podľa sťažovateľa mu neposkytol žiadne stanovisko vyvracajúce jeho

zásadné tvrdenia týkajúce sa premlčania práva vymáhať poplatok z omeškania vyplývajúci

zo zdravotného poistenia.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na § 21 ods. 3 a 4 a § 23 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov a uviedol, že „Z cit. zák. ustanovení explicitne vyplýva, že osobitná

právna úprava týkajúca sa vymáhania poplatku z omeškania podľa

v znení účinnom v čase vydania platobného výmeru obmedzuje právo vymáhať poplatok

z omeškania na základe rozhodnutia len do troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa tento poplatok z omeškania predpísal. Tzn., že ak uplynie trojročná

premlčacia lehota v priebehu výkonu rozhodnutia, nemôže byť vo výkone rozhodnutia

pokračované, ak dlžník premlčanie po uplynutí uvedenej lehoty namietne.

K prerušeniu plynutia premlčacej doby môže dôjsť len vtedy, ak to výslovne

ustanovuje zákon. V súkromnom práve prerušenie plynutia premlčacej doby nastáva na

základe hmotnoprávnych ustanovení § 112 Obč. zák. pre občianskoprávne vzťahy a pre

obchodnoprávne vzťahy na základe ust. § 402 a nasl. Obch. zák.; tieto však sa nedajú

použiť na verejnoprávne vzťahy, tak ako to urobil Krajský súd v Bratislave, keď použil ust.

§ 112 Obč. zák., pričom použitie tohto ustanovenia na verejnoprávny vzťah nijako právne

neodôvodnil. Hmotnoprávne ust. § 112 Obč. zák. nie je možné použiť na verejnoprávne

vzťahy, nakoľko rozsah pôsobnosti podľa § 1 Obč. zák. sa týka výlučne súkromnoprávnych

vzťahov. Je nesporné, že v danej veci ide o vzťah verejnoprávny, keďže exekučným titulom

je rozhodnutie vydané v správnom konaní podľa o zdravotnom

poistení, ktorého predmetom je pohľadávka z verejného zdravotného poistenia, teda v danej

veci je vylúčené použiť na vznik, zmenu a zánik verejnoprávnej pohľadávky

súkromnoprávne predpisy. Žiadny verejnoprávny predpis (vrátane )

4

neustanovuje prerušenie alebo pretrhnutie plynutia premlčacej doby vo verejnoprávnych

vzťahoch, preto vo verejnoprávnych vzťahoch sa právo premlčí, ak nebolo vykonané v

ustanovenej premlčacej dobe, t.j. uplynutím premlčacej doby sa právo premlčí, a

skutočnosť, že počas plynutia premlčacej doby sa viedlo (vedie) nejaké exekučné konanie

nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Tzn. ak verejnoprávny predpis

Z.z. ustanovuje v § 21 ods. 3 v spojení s § 21 ods.4, že právo vymáhať poplatok z omeškania

sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto

poistné predpísalo, na námietku premlčania po uplynutí tejto doby nie je možné poistné,

resp. poplatok z omeškania viac vymáhať, čo je teda dôvod na zastavenie exekúcie. Tiež je

potrebné vychádzať zo všeobecnej konštrukcie verejného práva, že orgány verejnej moci

môžu konať iba v rozsahu a spôsobom upraveným v zákone. Tzn. ak nie je určitá otázka

verejného práva zákonom upravená (prerušenie plynutia premlčacej doby) tak nie je možné

tvrdiť, že tomu tak je cez normy súkromného práva, naviac bez akéhokoľvek odôvodnenia

použitia normy súkromného práva...“

K odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľ tiež uviedol, že

„Výklad ust. odvolacím súdom tak, že sa právo vymáhať

poistné spája výlučne iba s iniciovaním výkonu rozhodnutia, teda s podaním návrhu na

exekúciu je svojvoľné zúženie aplikácie ust. , ktoré nie je

možné vyvodiť ani jazykovým a ani logickým výkladom z uvedeného ustanovenia.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„I. Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 odsek 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo na vlastníctvo podľa článku 20

Slovenskej republiky a právo na majetok podľa článku 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 20.05.2015 sp. zn. -157 porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 20.05.2015 sp. zn. -157 a prikazuje mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume

355,73 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

6

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj

práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažovateľ sa v petite

sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj „základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

a práva na majetok podľa dodatkového protokolu“. Uvedené práva podľa

a dodatkového protokolu nie sú v petite správne označené v súlade

so znením príslušného ustanovenia a dodatkového protokolu, avšak z ostatného

obsahu sťažnosti ústavný súd ustálil okruh a označenie základných práv, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, tak ako to je uvedené aj v záhlaví tohto rozhodnutia.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani

ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva:

«Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa opodstatnene zastáva právny

názor podľa ktorého rozhodnutie príslušnej zdravotnej poisťovne, ktorým sa vymáha poistné

podľa ust. možno súdnym výkonom rozhodnutia

(exekúciou) vykonať aj po uplynutí 3 rokov od uplynutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa toto poistné predpísalo ( ). Právo vymáhať poistné v zmysle

(účinného ku dňu vydania exekučného titulu) je spojené

8

výlučne s právnou možnosťou oprávneného domáhať sa núteného výkonu rozhodnutia proti

povinnému, ktorý dobrovoľne nesplnil uloženú povinnosť. Predpokladom naplnenia tohto

práva je uskutočnenie takého právneho úkonu, s ktorým právny poriadok spája účinné

začatie konania, v ktorom možno povinného donútiť k splneniu uloženej povinnosti.

Predmet premlčania - „právo vymáhať poistenie“- uvádzaná právna norma spája s

možnosťou oprávneného iniciovať nútený výkon rozhodnutia, nespája s ním faktické

uspokojenie oprávneného, ktoré nastáva až úspešnou realizáciou (výkonom) v závislosti od

zákonom upraveného postupu vymáhajúceho orgánu (NS SR sp. zn. ).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súd prvého stupňa správne posúdil

význam slov „právo vymáhať poistné“ obsiahnuté v ,

v porovnaní so znením ustanovenia Správneho poriadku

(platným do 31. decembra 2003) obsahujúcim slovné spojenie „rozhodnutie možno

vykonať“. Zásadný právny rozdiel spočíva v tom, že „právo vymáhať poistné“ sa spája

s aktívnou činnosťou na uplatnenie práva oprávneného v lehote, ktorú mu predpisuje zákon.

Tento legislatívny pojem neznamená, že vyberanie priznaného plnenia (dlžného poistného)

je samotné vymáhanie poistného, pretože poistné už vymožené (predpísané) bolo, len nebolo

uspokojené (vykonané). Uvádzané ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku odlišne

upravovalo správnu exekúciu a to tak, že rozhodnutie bolo potrebné vykonať (porovnaj

, ).

Odvolací súd považuje uvedený výklad za aplikovateľný aj na daný prípad, nakoľko

aj vo vyššie citovanom právnom predpise, na ktorý súd poukázal vo svojom odôvodnení,

stanovuje premlčaciu lehotu pre právo vymáhať príspevok a zároveň vylučuje aplikáciu

§ 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení účinnom do 31.12.2003.»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, avšak nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

súdneho konania, základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, ako ani

základným právom vlastniť majetok a právom na pokojné užívanie majetku. Napadnuté

uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych

predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti

vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považoval ústavný súd za

kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne

konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový

stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil

s právnym názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na

riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. ,

, , ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie

treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej),

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu.

V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ).

10

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016