Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 819/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , , a jeho rozsudkom

z 11. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , , , a jeho

uznesením z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ,

a jeho rozsudkom z 11. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , , ,

a jeho uznesením z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou

v konaní o zaplatenie sumy 668,22 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ). Okresný súd

v uvedenej veci rozhodol rozsudkom č. k. -120 zo 16. novembra 2010 tak,

že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 668,22 € s príslušenstvom a súčasne

jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 116,80 € z titulu náhrady trov konania.

Okresný súd uznesením č. k. -126 z 9. decembra 2010 uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť sumu 40 € z titulu súdneho poplatku v súlade s § 2 ods. 2 zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

keďže žalobca bol v konaní v zmysle

od poplatku oslobodený a súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Proti rozsudku

č. k. -120 zo 16. novembra 2010, ako aj proti uzneseniu

č. k. -126 z 9. decembra 2010 podala žalovaná odvolanie, v súvislosti

s ktorým okresný súd ako súd prvého stupňa uznesením č. k. -141

z 21. januára 2011 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume

40 € podľa položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Na žiadosť žalovanej

o oslobodenie od súdnych poplatkov okresný súd uznesením č. k. -158

z 25. mája 2011 žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal z dôvodu,

že nepovažoval za preukázané, že by majetkové pomery žalovanej oslobodenie

odôvodňovali. Na odvolanie žalovanej proti rozsudku č. k. -120

zo 16. novembra, proti uzneseniu č. k. -126 z 9. decembra 2010, uzneseniu

č. k. -141 z 21. januára 2011, ako aj uzneseniu č. k. -158

z 25. mája 2011 krajský súd ako súd odvolací všetky rozhodnutia okresného súdu svojím

napadnutým rozsudkom č. k. -182, ,

z 11. júna 2013 ako vecne správne potvrdil. V priebehu odvolacieho konania došlo

k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania, pričom odvolací súd zmenu

na strane žalobcu pripustil uznesením č. k. -177, ,

z 3. decembra 2012. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 3. septembra 2013. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná

v zákonom ustanovenej lehote dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením

č. k. , , , z 31. marca 2015

ako neprípustné odmietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru krajským súdom a najvyšším súdom malo dôjsť predovšetkým tým, že „krajský

súd ako aj najvyšší súd zatajovali sťažovateľke procesnoprávne a hmotnoprávne vyjadrenia

žalobkyne obsahujúce jej právnu a skutkovú argumentáciu... a teda v prípade rešpektovania

práva rovnosti a práva na kontradiktórne súdne konanie mala byť sťažovateľke daná

možnosť mať o nich vedomosť, oboznámiť sa s nimi, vyjadriť sa k nim a dosiahnuť tak

rozhodnutie súdov vo svoj prospech“. Sťažovateľka taktiež namieta skutočnosť, že krajský

súd jej nesprávne doručoval svoje procesné rozhodnutie (uznesenie o zmene účastníkov

konania na strane žalobcu z 3. decembra 2012), ktoré jej dosiaľ nebolo doručené

do vlastných rúk, a teda krajský súd vydal podľa názoru sťažovateľky predčasne napadnutý

rozsudok z 11. júna 2013, ktorý napadla dovolaním na najvyššom súde z dôvodu, že jej bola

odňatá možnosť riadne konať pred súdom. Podľa sťažovateľky sú napadnuté rozhodnutia

súdov, t. j. rozsudok krajského súdu z 11. júna 2013, ako aj uznesenie najvyššieho súdu

z 31. marca 2015 arbitrárne, formalisticky odôvodnené a nepreskúmateľné, ktoré nedávajú

jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na jej námietky, neobsahujú zodpovedanie otázok týkajúcich

sa nedoručovania vyjadrení žalobkyne súdmi, ako aj zaoberanie sa námietkou týkajúcou sa

nedoručenia jej uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2012 účinne do vlastných rúk

na ňou uvedenú korešpondenčnú adresu. Sťažovateľka uviedla, že v prípade napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sa dovolací súd nevyrovnal ústavne konformným spôsobom

s tým, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu jej možnosti riadne konať pred súdom.

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , , a napokon

aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

, , , pričom uviedla, že vec je po právnej

a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá, k prieťahom v konaní neprispela a vec má a mala

pre ňu mimoriadny význam. Z dôvodu vyvolaného stavu právnej neistoty o výsledok

konania v trvaní viac ako 5 a pol roka sťažovateľka žiada priznať primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 500 €.

4. V petite svojej sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti

na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. ,

, , zo dňa 31. marca 2015 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. ,

, , zo dňa 31. marca 2015 zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky a právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 11. júna 2013 pod č.k. -182, ,

porušené boli.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. júna 2013

pod č. k. -182, , zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

5. Základné právo obchodnej spoločnosti

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa

Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod č.k. , Krajského súdu v Bratislave

v konaní pod č.k. -182, , a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní č.k. , , ,

porušené boli.

6. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5.500,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II spoločne

a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej republiky

povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov

konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť

na účet advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

8. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov

konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet

advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

9. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov

konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet

advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(, ).

10. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom ().

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

13. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

14. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

15. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. -182, ,

z 11. júna 2013

15.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2013, ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (mutatis mutandis ).

15.2 Ústavný súd sa v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberal otázkou včasnosti

jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd vzal do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,

že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného

odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota

určená v počíta od právoplatnosti procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť

v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)

nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského

súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti.

15.3 Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v námietke nedostatočného

a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd

napadnutým rozsudkom z 11. júna 2013 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu zo 16. novembra 2010, ktorým okresný súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, a taktiež

ním potvrdil uznesenie okresného súdu z 9. decembra 2010 o uložení povinnosti

žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobný návrh, ďalej uznesenie okresného súdu

z 21. januára 2011 o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za odvolanie

a tiež uznesenie okresného súdu z 25. mája 2011 o nepriznaní oslobodenia žalovanej

od súdnych poplatkov.

15.4 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

15.5 Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené a právne závery,

na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd v ňom,

podľa názoru ústavného súdu, zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutie okresného súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil, pričom sa osobitne upriamil

aj na námietky žalovanej uvedené v jej odvolaní, ktoré sa týkali nielen rozsudku

prvostupňového súdu (námietka týkajúca sa nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu

v konaní, ďalej námietka týkajúca sa platnosti rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávky

z 22. júla 2009, keďže jeden z členov predstavenstva podľa žalovanej nemohol porozumieť

textu a obsahu tejto rámcovej zmluvy, pretože nebola vyhotovená v maďarskom jazyku,

a s tým spojená námietka týkajúca sa nevykonania výsluchu tohto člena predstavenstva,

ako aj námietka predloženia listinných dôkazov žalobcom iba vo forme ich fotokópií),

ale aj jeho procesných uznesení o poplatkovej povinnosti žalovaného zaplatiť súdny

poplatok za žalobný návrh, ako aj za odvolanie proti rozsudku okresného súdu vrátane

uznesenia o nepriznaní oslobodenia žalovaného od súdnych poplatkov a tieto námietky aj

náležitým spôsobom vyhodnotil. Napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací mohol

využiť postup podľa (ďalej len „OSP“)

platného a účinného do 30. júna 2016 a v napadnutom rozsudku len skonštatovať správnosť

napadnutých rozhodnutí súdu prvého stupňa (keďže sa s dôvodmi prvostupňových

rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil), dôvody svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil.

Na základe uvedeného nemožno argumentáciu krajského súdu v napadnutom rozsudku

z 11. júna 2013 považovať za arbitrárnu, svojvoľnú či zjavne neodôvodnenú. Na tomto

závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor

a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe

nemôže spôsobiť porušenie jej označených práv.

15.6 Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

16. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu č. k. , , ,

z 31. marca 2015

16.1 Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podstata jej argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

16.1.1 Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. ).

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

16.1.2 Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľkou tvrdený dôvod

prípustnosti jej dovolania podľa , a teda že jej postupom súdu nebola

odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré na rozdiel

od sťažovateľky ústavný súd považoval za zákonné a riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa

ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľky, t. j. s námietkou

nesprávneho doručovania uznesenia krajského súdu o pripustení zmeny účastníkov konania

na strane žalobcu z 3. decembra 2012 krajským súdom, s námietkou nesprávneho uvedenia

obchodného mena žalovanej v uznesení krajského súdu o pripustení zmeny účastníkov

konania na strane žalobcu z 3. decembra 2012, s námietkou nedoručenia listín, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie o zmene účastníkov konania na strane žalobcu krajským súdom

žalovanej, s námietkou, že žalovaná nemala vedomosť o verejnom vyhlásení rozsudku

11. júna 2013.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru v napadnutom uznesení uviedol,

že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný dovolací dôvod možno uplatniť len

v procesne prípustnom dovolaní, samotné nesprávne právne posúdenie veci však

prípustnosť dovolania nezakladá.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného

súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru,

že aj túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania (, ), sťažnosť sťažovateľky

v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktoré považovala za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

16.2 Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namietala, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

16.2.1 Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

16.2.2 Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13

dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení

iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní

proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba

na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

16.2.3 Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného

čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,

že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani

k záveru, že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľky zaručené čl. 13 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne

konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľky, nemôže predstavovať porušenie

zákazu odmietnutia spravodlivosti. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný

charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy

pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd

uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého

výsledku pre sťažovateľa (podobne , ).

17. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

17.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v označenom konaní, ústavný súd uvádza, že pri výklade základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku si ústavný

súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

17.2 Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

17.3 Ústavný súd s poukazom na skutočnosť, že konanie vedené pred okresným

súdom pod sp. zn. bolo právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu

č. k. -120 zo 16. novembra 2010 v spojení s napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. -182, , z 11. júna 2013

nadobudol právoplatnosť 3. septembra 2013), a teda k zásahu okresného súdu ako orgánu

verejnej moci do základných práv sťažovateľky už v čase podania ústavnej sťažnosti

nemohlo dochádzať, posúdil sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

a ako takú ju v zmysle po jej predbežnom prerokovaní

odmietol (obdobne napr. , , )

18. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ,

18.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v označenom konaní, ústavný súd poukazuje na svoje závery uvedené

v bodoch 17.1 a 17.2 tohto uznesenia.

18.2 Vzhľadom na skutočnosť, že konanie vedené pred krajským súdom ako súdom

odvolacím pod sp. zn. , , bolo dňom

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. -182,

, z 11. júna 2013, t. j. 3. septembrom 2013 právoplatne

skončené, a teda k zásahu krajského súdu ako orgánu verejnej moci do základných práv

sťažovateľky už v čase podania ústavnej sťažnosti nemohlo dôjsť, ústavný súd posúdil

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a v zmysle § 25 ods. 2

ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

19. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , , ,

19.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v označenom konaní, ústavný súd taktiež poukazuje na svoje závery

uvedené v bodoch 17.1 a 17.2 tohto uznesenia.

19.2 Keďže konanie vedené najvyšším súdom ako súdom dovolacím pod sp. zn.

, , , bolo dňom

nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu č. k. ,

, , z 31. marca 2015, t. j. 3. júnom 2015,

právoplatne skončené, a teda k zásahu okresného súdu ako orgánu verejnej moci

do základných práv sťažovateľky už v čase podania sťažnosti nemohlo dôjsť, ústavný súd

posúdil sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a v zmysle § 25

ods. 2 ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016