Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 819/2016
PDF · 285.51 KB
No categories available
III. ÚS 819/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,
advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 Cb 178/2010, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cob 335/2011, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011 a jeho rozsudkom
z 11. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obdo 10/2014, 4 Obdo 13/2015, 4 Obdo 14/2015, 4 Obdo 15/2015 a jeho
uznesením z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,
advokátska kancelária, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 Cb 178/2010, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 335/2011, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011
a jeho rozsudkom z 11. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 10/2014, 4 Obdo 13/2015, 4 Obdo 14/2015, 4 Obdo 15/2015
a jeho uznesením z 31. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou
v konaní o zaplatenie sumy 668,22 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 24 Cb 178/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 33 Rob 307/2010). Okresný súd
v uvedenej veci rozhodol rozsudkom č. k. 24 Cb 178/2010-120 zo 16. novembra 2010 tak,
že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 668,22 € s príslušenstvom a súčasne
jej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 116,80 € z titulu náhrady trov konania.
Okresný súd uznesením č. k. 24 Cb 178/2010-126 z 9. decembra 2010 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť sumu 40 € z titulu súdneho poplatku v súlade s § 2 ods. 2 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“),
keďže žalobca bol v konaní v zmysle § 4 ods. 2 písm. m) zákona o súdnych poplatkoch
od poplatku oslobodený a súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Proti rozsudku
č. k. 24 Cb 178/2010-120 zo 16. novembra 2010, ako aj proti uzneseniu
č. k. 24 Cb 178/2010-126 z 9. decembra 2010 podala žalovaná odvolanie, v súvislosti
s ktorým okresný súd ako súd prvého stupňa uznesením č. k. 24 Cb 178/2010-141
z 21. januára 2011 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume
40 € podľa položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Na žiadosť žalovanej
o oslobodenie od súdnych poplatkov okresný súd uznesením č. k. 24 Cb 178/2010-158
z 25. mája 2011 žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal z dôvodu,
že nepovažoval za preukázané, že by majetkové pomery žalovanej oslobodenie
odôvodňovali. Na odvolanie žalovanej proti rozsudku č. k. 24 Cb 178/2010-120
zo 16. novembra, proti uzneseniu č. k. 24 Cb 178/2010-126 z 9. decembra 2010, uzneseniu
č. k. 24 Cb 178/2010-141 z 21. januára 2011, ako aj uzneseniu č. k. 24 Cb 178/2010-158
z 25. mája 2011 krajský súd ako súd odvolací všetky rozhodnutia okresného súdu svojím
napadnutým rozsudkom č. k. 2 Cob 335/2011-182, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011
z 11. júna 2013 ako vecne správne potvrdil. V priebehu odvolacieho konania došlo
k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom konania, pričom odvolací súd zmenu
na strane žalobcu pripustil uznesením č. k. 2 Cob 335/2011-177, 2 Cob 336/2011,
2 Cob 337/2011 z 3. decembra 2012. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 3. septembra 2013. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalovaná
v zákonom ustanovenej lehote dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením
č. k. 4 Obdo 10/2014, 4 Obdo 13/2015, 4 Obdo 14/2015, 4 Obdo 15/2015 z 31. marca 2015
ako neprípustné odmietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru krajským súdom a najvyšším súdom malo dôjsť predovšetkým tým, že „krajský
súd ako aj najvyšší súd zatajovali sťažovateľke procesnoprávne a hmotnoprávne vyjadrenia
žalobkyne obsahujúce jej právnu a skutkovú argumentáciu... a teda v prípade rešpektovania
práva rovnosti a práva na kontradiktórne súdne konanie mala byť sťažovateľke daná
možnosť mať o nich vedomosť, oboznámiť sa s nimi, vyjadriť sa k nim a dosiahnuť tak
rozhodnutie súdov vo svoj prospech“. Sťažovateľka taktiež namieta skutočnosť, že krajský
súd jej nesprávne doručoval svoje procesné rozhodnutie (uznesenie o zmene účastníkov
konania na strane žalobcu z 3. decembra 2012), ktoré jej dosiaľ nebolo doručené
do vlastných rúk, a teda krajský súd vydal podľa názoru sťažovateľky predčasne napadnutý
rozsudok z 11. júna 2013, ktorý napadla dovolaním na najvyššom súde z dôvodu, že jej bola
odňatá možnosť riadne konať pred súdom. Podľa sťažovateľky sú napadnuté rozhodnutia
súdov, t. j. rozsudok krajského súdu z 11. júna 2013, ako aj uznesenie najvyššieho súdu
z 31. marca 2015 arbitrárne, formalisticky odôvodnené a nepreskúmateľné, ktoré nedávajú
jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na jej námietky, neobsahujú zodpovedanie otázok týkajúcich
sa nedoručovania vyjadrení žalobkyne súdmi, ako aj zaoberanie sa námietkou týkajúcou sa
nedoručenia jej uznesenia krajského súdu z 3. decembra 2012 účinne do vlastných rúk
na ňou uvedenú korešpondenčnú adresu. Sťažovateľka uviedla, že v prípade napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu sa dovolací súd nevyrovnal ústavne konformným spôsobom
s tým, že postupom krajského súdu došlo k odňatiu jej možnosti riadne konať pred súdom.
Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb 178/2010, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 335/2011, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011 a napokon
aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 10/2014,
4 Obdo 13/2015, 4 Obdo 14/2015, 4 Obdo 15/2015, pričom uviedla, že vec je po právnej
a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá, k prieťahom v konaní neprispela a vec má a mala
pre ňu mimoriadny význam. Z dôvodu vyvolaného stavu právnej neistoty o výsledok
konania v trvaní viac ako 5 a pol roka sťažovateľka žiada priznať primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 500 €.
4. V petite svojej sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Obdo/10/2014,
4Obdo/13/2014, 4Obdo/14/2014, 4Obdo/15/2014 zo dňa 31. marca 2015 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Obdo/10/2014,
4Obdo/13/2014, 4Obdo/14/2014, 4Obdo/15/2014 zo dňa 31. marca 2015 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 11. júna 2013 pod č.k. 2Cob/335/2011-182, 2Cob/336/2011,
2Cob/337/2011 porušené boli.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. júna 2013
pod č. k. 2Cob/335/2011-182, 2Cob/336/2011, 2Cob/337/2011 zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
5. Základné právo obchodnej spoločnosti
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod č.k. 24Cb/178/2010, Krajského súdu v Bratislave
v konaní pod č.k. 2Cob/335/2011-182, 2Cob/336/2011, 2Cob/337/2011 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní č.k. 4Obdo/10/2014, 4Obdo/13/2014, 4Obdo/14/2014,
4Obdo/15/2014 porušené boli.
6. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5.500,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II spoločne
a nerozdielne s Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom Slovenskej republiky
povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov
konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť
na účet advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
8. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov
konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet
advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
9. Obchodnej spoločnosti priznáva náhradu trov
konania v sume 294,08 Eur, ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet
advokátky... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na
uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným
advokátom (III. ÚS 2/05).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
13. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
15. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 335/2011-182, 2 Cob 336/2011,
2 Cob 337/2011 z 11. júna 2013
15.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej označených práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu z 11. júna 2013, ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
15.2 Ústavný súd sa v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberal otázkou včasnosti
jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd vzal do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,
že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného
odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota
určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť
v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)
nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského
súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti.
15.3 Podstata argumentácie sťažovateľky spočíva v námietke nedostatočného
a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd
napadnutým rozsudkom z 11. júna 2013 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu zo 16. novembra 2010, ktorým okresný súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, a taktiež
ním potvrdil uznesenie okresného súdu z 9. decembra 2010 o uložení povinnosti
žalovanej zaplatiť súdny poplatok za žalobný návrh, ďalej uznesenie okresného súdu
z 21. januára 2011 o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
a tiež uznesenie okresného súdu z 25. mája 2011 o nepriznaní oslobodenia žalovanej
od súdnych poplatkov.
15.4 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
15.5 Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené a právne závery,
na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd v ňom,
podľa názoru ústavného súdu, zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutie okresného súdu ako súdu prvého stupňa potvrdil, pričom sa osobitne upriamil
aj na námietky žalovanej uvedené v jej odvolaní, ktoré sa týkali nielen rozsudku
prvostupňového súdu (námietka týkajúca sa nepreukázania aktívnej legitimácie žalobcu
v konaní, ďalej námietka týkajúca sa platnosti rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávky
z 22. júla 2009, keďže jeden z členov predstavenstva podľa žalovanej nemohol porozumieť
textu a obsahu tejto rámcovej zmluvy, pretože nebola vyhotovená v maďarskom jazyku,
a s tým spojená námietka týkajúca sa nevykonania výsluchu tohto člena predstavenstva,
ako aj námietka predloženia listinných dôkazov žalobcom iba vo forme ich fotokópií),
ale aj jeho procesných uznesení o poplatkovej povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok za žalobný návrh, ako aj za odvolanie proti rozsudku okresného súdu vrátane
uznesenia o nepriznaní oslobodenia žalovaného od súdnych poplatkov a tieto námietky aj
náležitým spôsobom vyhodnotil. Napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací mohol
využiť postup podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
platného a účinného do 30. júna 2016 a v napadnutom rozsudku len skonštatovať správnosť
napadnutých rozhodnutí súdu prvého stupňa (keďže sa s dôvodmi prvostupňových
rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil), dôvody svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil.
Na základe uvedeného nemožno argumentáciu krajského súdu v napadnutom rozsudku
z 11. júna 2013 považovať za arbitrárnu, svojvoľnú či zjavne neodôvodnenú. Na tomto
závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor
a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe
nemôže spôsobiť porušenie jej označených práv.
15.6 Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
16. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 10/2014, 4 Obdo 13/2014, 4 Obdo 14/2014,
4 Obdo 15/2014 z 31. marca 2015
16.1 Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podstata jej argumentácie
spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
16.1.1 Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02).
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.
16.1.2 Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľkou tvrdený dôvod
prípustnosti jej dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a teda že jej postupom súdu nebola
odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou
odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré na rozdiel
od sťažovateľky ústavný súd považoval za zákonné a riadne odôvodnené. Najvyšší súd sa
ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľky, t. j. s námietkou
nesprávneho doručovania uznesenia krajského súdu o pripustení zmeny účastníkov konania
na strane žalobcu z 3. decembra 2012 krajským súdom, s námietkou nesprávneho uvedenia
obchodného mena žalovanej v uznesení krajského súdu o pripustení zmeny účastníkov
konania na strane žalobcu z 3. decembra 2012, s námietkou nedoručenia listín, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie o zmene účastníkov konania na strane žalobcu krajským súdom
žalovanej, s námietkou, že žalovaná nemala vedomosť o verejnom vyhlásení rozsudku
11. júna 2013.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru v napadnutom uznesení uviedol,
že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný dovolací dôvod možno uplatniť len
v procesne prípustnom dovolaní, samotné nesprávne právne posúdenie veci však
prípustnosť dovolania nezakladá.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného
súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru,
že aj túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktoré považovala za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
16.2 Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež namietala, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
16.2.1 Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
16.2.2 Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13
dohovoru musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení
iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní
proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba
na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013).
16.2.3 Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného
čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,
že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani
k záveru, že by najvyšší súd porušil právo sťažovateľky zaručené čl. 13 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne
konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľky, nemôže predstavovať porušenie
zákazu odmietnutia spravodlivosti. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný
charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy
pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd
uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého
výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).
17. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 24 Cb 178/2010
17.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v označenom konaní, ústavný súd uvádza, že pri výklade základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa citovaného článku ústavy si ústavný
súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
17.2 Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
17.3 Ústavný súd s poukazom na skutočnosť, že konanie vedené pred okresným
súdom pod sp. zn. 24 Cb 178/2010 bolo právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu
č. k. 24 Cb 178/2010-120 zo 16. novembra 2010 v spojení s napadnutým rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 Cob 335/2011-182, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011 z 11. júna 2013
nadobudol právoplatnosť 3. septembra 2013), a teda k zásahu okresného súdu ako orgánu
verejnej moci do základných práv sťažovateľky už v čase podania ústavnej sťažnosti
nemohlo dochádzať, posúdil sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní
odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08)
18. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 335/2011, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011
18.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v označenom konaní, ústavný súd poukazuje na svoje závery uvedené
v bodoch 17.1 a 17.2 tohto uznesenia.
18.2 Vzhľadom na skutočnosť, že konanie vedené pred krajským súdom ako súdom
odvolacím pod sp. zn. 2 Cob 335/2011, 2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011 bolo dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 335/2011-182,
2 Cob 336/2011, 2 Cob 337/2011 z 11. júna 2013, t. j. 3. septembrom 2013 právoplatne
skončené, a teda k zásahu krajského súdu ako orgánu verejnej moci do základných práv
sťažovateľky už v čase podania ústavnej sťažnosti nemohlo dôjsť, ústavný súd posúdil
sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a v zmysle § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
19. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 10/2014, 4 Obdo 13/2014, 4 Obdo 14/2014,
19.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v označenom konaní, ústavný súd taktiež poukazuje na svoje závery
uvedené v bodoch 17.1 a 17.2 tohto uznesenia.
19.2 Keďže konanie vedené najvyšším súdom ako súdom dovolacím pod sp. zn.
4 Obdo 10/2014, 4 Obdo 13/2014, 4 Obdo 14/2014, 4 Obdo 15/2014 bolo dňom
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Obdo 10/2014,
4 Obdo 13/2014, 4 Obdo 14/2014, 4 Obdo 15/2014 z 31. marca 2015, t. j. 3. júnom 2015,
právoplatne skončené, a teda k zásahu okresného súdu ako orgánu verejnej moci
do základných práv sťažovateľky už v čase podania sťažnosti nemohlo dôjsť, ústavný súd
posúdil sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ju po jej predbežnom prerokovaní odmietol.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016