Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 731/2016
PDF · 127.86 KB
No categories available
I. ÚS 731/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
30. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Fulecom,
Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Nc 6/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Nc 6/2016,
v ktorom prípisom z 9. júna 2016 doručeným 16. júna 2016 oznámil Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), že na jeho podanie z 23. novembra 2015 „označené
ako námietka zaujatosti“ na sudcu krajského súdu JUDr. Martina Murgaša, „nemožno
prihliadať ako na riadnu námietku zaujatosti, nakoľko bola podaná po lehote uvedenej
v § 15 ods. 2 a nespĺňa teda náležitosti predpísané zákonom (§15a ods. 3 O. s. p.),
vo vzťahu k dodržaniu zákonnej lehoty na podanie takejto námietky“.
2. Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ v konaní
vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 537/2015 o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy písomným podaním doručeným krajskému súdu 25. novembra 2015
vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi krajského súdu, ktorý je zároveň predsedom
odvolacieho senátu. Dôvod tejto námietky mal spočívať v tom, že uvedený sudca
v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o zamietnutí jeho žaloby, uviedol také skutočnosti,
ktoré nasvedčujú tomu, že považuje sťažovateľa ako bývalého ministra vnútra za vinného
z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, čo vyvolalo u sťažovateľa dôvodné
pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti, a preto ho navrhol vylúčiť z prerokúvania
a rozhodovania v označenom konaní. Sťažovateľ sa o uvedených dôvodoch dozvedel
v máji 2014, avšak v tom čase bola vec predmetnom konania ešte na okresnom súde.
3. Najvyšší súd na uvedenú námietku neprihliadol a bez prerokovania ju iba prípisom
(listom) z 9. júna 2016 vrátil krajskému súdu. V postupe najvyššieho súdu a jeho názore, že
podal námietku zjavne oneskorene, sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a okrem toho poukazuje na nezákonnosť jeho
postupu spočívajúceho v nesprávnej interpretácii zákonného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a to § 15a ods. 2 OSP, čím mu najvyšší súd odmietol
poskytnúť súdnu ochranu bez akéhokoľvek zákonného podkladu. Tvrdí tiež, že proti tomuto
postupu najvyššieho súdu sa už nemôže domáhať ochrany na všeobecnom súde.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že postupom najvyššieho súdu vo veci
sp. zn. 8 Nc 6/2016 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. V druhom bode žiada, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu, aby „vo veci
8 Nc 6/2016 znovu konal“, a tiež sa domáha úhrady trov konania.
II.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu (pozri body 1, 3 a 4).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd..., ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Predpokladom prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa citovaného článku ústavy,
ako aj podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je vyčerpanie všetkých procesných
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Toto pravidlo
interpretuje ustálená judikatúra ústavného súdu tak, že zo zásady subsidiarity ústavnej
sťažnosti vyplýva záver, že zákon má na mysli hlavne procesné prostriedky proti
meritórnym rozhodnutiam, a nie proti čiastočným procesným, hoci aj samostatne
právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00,
II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
11. Ústavná sťažnosť totiž nepredstavuje klasický riadny ani mimoriadny opravný
prostriedok proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ale ide o prostriedok určený výhradne
pre prípad, kedy sa sťažovateľ domnieva, že v predchádzajúcom konaní boli porušené
nie (iba) jeho práva zaručené bežnými zákonmi, ale iba ústavou zaručené základné práva
alebo slobody. Preto je tak celkom legitímne a logické, že ústavná sťažnosť môže byť
podaná až po vyčerpaní všetkých ostatných právnych prostriedkov určených na ochranu
sťažovateľových práv, t. j. musí nastať situácia, kedy sa ochrany práv a slobôd už nemožno
domáhať iným zákonným spôsobom. Ústavná sťažnosť tak predstavuje prostriedok
ultima ratio a je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých
dostupných efektívnych prostriedkov na ochranu práv uplatniteľných v súlade so zákonom
v systéme orgánov verejnej moci (obdobne m. m. I. ÚS 410/2016 a I. ÚS 723/2016).
12. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd sa nemohol zaoberať námietkami
sťažovateľa smerujúcimi proti prípisu (nie uzneseniu) najvyššieho súdu o odmietnutí jeho
námietky zaujatosti pre oneskorenosť, lebo do tohto procesu mohli a aj môžu ešte zasiahnuť
všeobecné súdy na základe možnej nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku (teraz Civilného sporového
poriadku) v konaní vo veci samej proti rozhodnutiam všeobecných súdov. Úlohou
ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných súdov
v neskončených (prebiehajúcich) konaniach pri riešení námietok zaujatosti a iných
procesných rozhodnutí, ale ústavný súd je zásadne povolaný posudzovať až z komplexných
hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne
udržateľné.
13. Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi v čase
rozhodovania vo veci sťažovateľa a judikatúry všeobecného súdnictva boli ich závažné
procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy)
dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom
ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr.
II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03),
prípadne § 420 písm. e) Civilného sporového poriadku].
14. S ohľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť na neverejnom zasadnutí senátu
bez prítomnosti účastníkov konania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
neprípustnosť.
15. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pre neprípustnosť, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2016