Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 888/2016
PDF · 517.08 KB
No categories available
II. ÚS 888/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti HND Software s. r. o., Soľnobanská 7, Prešov, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Michalko Legal Counsel & Co. s. r. o., Michalská 276/16, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát Mgr. Martin Michalko, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HND Software s. r. o., Soľnobanská 7, Prešov
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „Sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Michalko Legal Counsel & Co. s. r. o., Michalská 276/16, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát Mgr. Martin Michalko, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Podaním z toho istého
dňa, t. j. 26. júla 2016, sťažovateľka sťažnosť doplnila o návrh na rozhodnutie o dočasnom
opatrení a odložení vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 18 Cb 117/2011 z 30. júna 2016. Sťažovateľka svoju sťažnosť navyše doplnila
podaním doručeným ústavnému súdu 27. októbra 2016, obsahom ktorého bolo „doplnenie
dôvodov sťažnosti“.
Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo v právnej veci sťažovateľky
(v právnej pozícii žalobkyne, pozn.) o zaplatenie sumy 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 18 Cb 117/2011 proti
(ďalej aj „žalovaná“), rozhodnuté o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 88/2014 zo 14. januára
2015 tak, že dovolací súd dovolanie zamietol ako právne nedôvodné.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „žalobou zo dňa 03. 11. 2011 doplnenou
podaním zo dňa 07. 12. 2011 sa Sťažovateľ na Okresnom súde Prešov domáhal vydania
európskeho platobného rozkazu voči
, ktorým žiadal zaviazať Odporcu európskym platobným rozkazom na zaplatenie
sumy 1.595.772.471,22 EUR spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo žalovanej
sumy od 08. 02. 2011 do 03. 11. 2011 (t. j. 105.452.142,48 EUR) z toho
- 1.590.773.513,58 EUR z titulu škody spôsobenej porušením povinnosti viesť
arbitrážne konanie v sume predmetu sporu, výška nároku predstavuje sumu predmetu
konania žalovaného v rozhodcovskom konaní vedenom pred Medzinárodným
rozhodcovským súdom... - rozhodcovským orgánom pridruženým k odporcovi (ICC)
- 2.167.063,20 EUR z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej porušením
povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže - trovy konania
- 621.611,27 EUR z titulu nároku na náhradu škody spôsobenej porušením
povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže - trovy právneho predchodcu navrhovateľa za
právne služby - náklady spoločnosti na poradenské služby,
vrátane trov právneho zastúpenia počas rozhodcovského konania
č. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ vedeného pred MRS ICC (vynaložené v sume 858.383
USD)
- 1.601.984,23 EUR z titulu nároku na náhradu škody - suma náhrady nákladov
žalovaného v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovského rozsudku
- 608.298,94 EUR z titulu nároku na náhradu škody vo výške administratívnych
nákladov odporcu ICC v rámci rozhodcovského konania.
Dôvodom podania žaloby (návrhu na vydanie EPR) bola škoda vzniknutá
z mimozmluvného záväzku, spôsobená právnemu predchodcovi sťažovateľa t. j. spoločnosti
.. a to z dôvodu nezabezpečenia riadneho a spravodlivého
rozhodcovského konania vedeného pred Odporcom pod zn. 12190/TE, v ktorom bolo
rozhodnuté nálezom Odporcu 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26. 07. 2010. Nález bol
vydaný rozhodcovským tribunálom, ktorému predsedal - rozhodca
subjektívne i objektívne zaujatý vo vzťahu k prejednávanej veci ako i účastníkom konania...
Uplatnený nárok na náhradu škody nadobudol Sťažovateľ na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky.“.
Okresný súd európskym platobným rozkazom sp. zn. 18 Cb 117/2011 z 9. januára
2012 zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke sumu 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom
a trovami konania z titulu škody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť vedenie
arbitráže. Proti označenému európskemu platobnému rozkazu podala žalovaná odpor,
v ktorom okrem iných skutočností namietala nedostatok právomoci súdov Slovenskej
republiky, k čomu žiadala vydať osobitné rozhodnutie.
Okresný súd uznesením sp. zn. 18 Cb 117/2011 z 28. októbra 2014 zamietol
námietku žalovanej o nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti okresného súdu a určil,
že je daná právomoc a miestna príslušnosť okresného súdu v právnej veci vedenej pod
sp. zn. 18 Cb 117/2011. Žalovaná proti označenému uzneseniu podala odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 88/2014 zo 14. januára 2015 (ďalej aj
„uznesenie krajského súdu zo 14. januára 2015“) tak, že zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa tak, že konanie zastavil a vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade
trov konania. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obdo 17/2015
z 28. apríla 2016 tak, že dovolanie sťažovateľky ako vecne nedôvodné zamietol.
Sťažovateľka zastáva názor, že vzhľadom na to, že „... konanie bolo zastavené,
napriek tomu, že Sťažovateľ riadne uplatnil svoj nárok na náhradu škody na všeobecnom
súde Slovenskej republiky, ktorý mal právomoc Sťažovateľom uplatnený nárok prejednať
a rozhodnúť pričom Rozhodnutie Porušovateľa nebolo presvedčivo odôvodnené, bolo
porušené právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie okrem iného uvádza, že
„zastavenie konania a neprejednanie nároku Sťažovateľa je založené na tom právnom
podklade, že nie je daná právomoc slovenských súdov vo veci konať a rozhodovať.
K zastaveniu konania došlo napriek tomu, že prvostupňový súd túto procesnú podmienku
vyhodnotil ako splnenú, konanie vo veci začal a rozhodol. Postupom a rozhodnutím
odvolacieho súdu a Porušovateľa však následne došlo k zastaveniu konania a tým
k denegatio iustitiae napriek tomu, že podmienky konania splnené boli a sú. Nárok
Sťažovateľa tak ostal neprejednaný.
Právomoc slovenských súdov v predmetnej veci vyplýva z jednotlivých ustanovení
nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach..., konkrétne je daná ustanovením čl. 5 ods. 3 nariadenia Brusel I.
Zo znenia čl. 5 ods. 3 nariadenia Brusel I vyplýva, že podmienkou pre jeho použitie
je existencia mimozmluvného záväzku na náhradu škody a určenie Slovenskej republiky ako
miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu
škody.“.
Podstata sťažovateľkiných námietok, ktorými odôvodňuje neprípustný zásah do
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, spočíva podľa jej
argumentácie v prekvapivosti uznesenia krajského súdu zo 14. januára 2015, keď tento súd
„nielenže založil svoje uznesenie o zastavení konania na iných právnych záveroch, ale ako
to vyplýva z obsahu sťažnosti, aj na nesprávnom výklade práva Európskej únie...
Sťažovateľka nemala žiadnu možnosť namietať novoprijatý právny názor, hoci krajský súd
argumentoval výlučne spôsobom, ktorý nebol predmetom úvah okresného súdu.“. V tejto
súvislosti sťažovateľka tvrdí, že v dôsledku uvedeného „došlo k odňatiu možnosti konať
pred krajským súdom“.
Za svojvoľné a arbitrárne sťažovateľka považuje aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu z dôvodu, že «nedáva odpovede na otázky zásadné pre
vyslovenie záveru o obsencii právomoci súdov Slovenskej republiky. Otázkou totiž bolo/je,
či medzi Sťažovateľom a Odporcom je daný zmluvný alebo mimozmluvný vzťah... Odkazom
na rozsudky, ktoré so spornou otázkou nesúvisia, Porušovateľ konštatuje, že medzi
Odporcom a Sťažovateľom existuje zmluvný vzťah... Z nám neznámych dôvodov sa pritom
nezaoberá zároveň aj posúdením pojmu „mimozmluvný záväzok“, a to v intenciách čl. 5
ods. 3 Nariadenia Brusel I, o aplikáciu ktorého v tomto prípade ide. Porušovateľ absolútne
nesprávne a asi účelovo argumentuje poukazovaním na nesúvisiace rozhodnutia Súdneho
dvora...
V súvislosti s posúdením právomoci súdov Slovenskej republiky vec prejednať
a rozhodnúť bolo potrebné zaoberať sa tiež otázkou miesta škody... Porušovateľ nijako
nezdôvodňuje a takisto nevysvetľuje, prečo neboli aplikované rozsudky Súdneho dvora
a závery právnej teórie predložené Sťažovateľom, ktoré svedčia presne o opačných
záveroch i mieste „vzniku škody“.».
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namieta, že „najvyšší súd... vôbec
nevenoval z úradnej moci tak ako bol povinný žiadnu pozornosť tomu, že krajský súd
zastavením konania porušil pravidlo o vecnej príslušnosti; vydal tzv. prekvapivé
rozhodnutie; zabránil sťažovateľke konať spôsobom, ktorý upravuje právo Európskej únie,
t. j. domáhať sa prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 OSP a predložiť prejudiciálne
otázky Súdnemu dvoru o výklade čl. 5 ods. 3 v spojení s čl. 24 nariadenia 44/2001 v spojení
s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa HND Software s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 3 Obdo/17/2015 a vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28. 04. 2016, č. k. 3 Obdo/17/2015-1292 porušené boli.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. 4. 2016, č. K. 3 Obdo/17/2015-1292 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Prešove zo 14. 1. 2015 č. k. 1 Cob/88/2014-1169 a vracia vec na ďalšie konanie
Krajskému súdu v Prešove.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi HND Software
s. r. o... trovy konania, ako budú vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn.
18 Cb 117/2011 z 30. júna 2016, ktorým bola zaviazaná nahradiť trovy konania žalovanej
v sume 329 762,03 €, do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej, „keďže
Sťažovateľ, ktorého vec nebola súdom ani prejednaná bol zaviazaný na náhradu trov
konania v likvidačnej výške...“.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd prípisom
z 20. septembra 2016 požiadal najvyšší súd o vyjadrenie k sťažnosti. Predsedníčka
najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 4. novembra 2016 (č. KP 3/2016,
Nobs 79/2016) doručenom ústavnému súdu 15. novembra 2016 okrem iného uvádza:
„Základom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie správnosti záveru odvolacieho
súdu, podľa ktorého nie je daná právomoc slovenských súdov podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia
Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach... Nakoľko sa pre rozhodnutie o dovolaní aplikovalo
európske právo, dovolací súd aplikoval príslušné rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa
týkajú výkladu a aplikácie Nariadenia, pričom platí, že každé rozhodnutie slovenského súdu
musí byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
Sťažovateľ v dovolaní nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu v tom smere, že podľa
jeho názoru medzi ním a žalovaným bol mimozmluvný vzťah (kvázideliktuálna
zodpovednosť) a nie zmluvný vzťah (deliktuálna zodpovednosť) a že pre určenie právomoci
sa má aplikovať čl. 5 ods. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000
o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
(Nariadenie Brusel I...) a nie čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ako uviedol krajský súd. Tieto
tvrdenia sťažovateľa sú zároveň obsiahnuté aj v jeho ústavnej sťažnosti, pričom v nej
spochybňuje aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukázal
najvyšší súd.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že pre rozhodnutie o právomoci je
potrebné posúdiť, či rozhodovaná vec patri do pôsobnosti Nariadenia Brusel 1, pričom
poukázal na rozsudok Súdneho dvora 29/76 (LTU) a na základe jeho záverov skonštatoval,
že sa jedná o vec občianskoprávnu a obchodnoprávnu, spadajúcu do pôsobnosti Nariadenia
Brusel 1, v dôsledku čoho na posúdenie právomoci v danej veci sa vzťahuje Nariadenie
Brusel 1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti polemizuje s uvedenými závermi, čo však dokladá
len účelovosť argumentácie sťažovateľa, keďže, ak by vzťah sťažovateľa a žalovaného nebol
vecou občianskoprávnou a obchodnoprávnou, tak by na určenie právomoci nebolo možné
aplikovať Nariadenie Brusel 1, pričom samotný sťažovateľ uviedol, že vo veci je daná
právomoc podľa Nariadenia Brusel 1. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ si vo svojej
argumentácii (či už v dovolaní alebo v ústavnej sťažnosti) protirečí.
Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadal s otázkou právomoci,
pričom skonštatoval, že výnimky zo všeobecného určenia právomoci je potrebné vykladať
reštriktívne a len v rozsahu výslovne zakotvených možností (tie sú vymedzené judikatúrou
Súdneho dvora).
Ako nedôvodnú vyhodnotil najvyšší súd dovolaciu námietku sťažovateľa, že medzi
účastníkmi neexistuje zmluvný vzťah a že sa na danú vec nemal aplikovať čl. 5 ods. 1
Nariadenia, pričom uviedol, že odvolací súd mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným
existuje zmluvný vzťah, nakoľko aplikoval na vec ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia
(strana 9 napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).
Žalovaný ako rozhodcovský súd dobrovoľne prevzal na seba záväzok rozhodnúť spor
(zaviazal sa poskytnúť službu) medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou
a za odplatu
(odmenu).
Tento záväzok spĺňa aj definíciu služby v zmysle čl. 57 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, podľa ktorého sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu,
pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb (strany 16 a 17
napadnutého uznesenia).
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré uviedol
samotný sťažovateľ v žalobe, resp. v dovolaní, z ktorých je zrejmé, že medzi sťažovateľom
a žalovaným existoval zmluvný vzťah v zmysle Nariadenia, keď uviedol, že aj z obsahu
žaloby vyplýva, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody dodaním nekvalitných
služieb (kód 34) na základe zmluvy o poskytovaní služieb (kód 12), ako to vyplýva z č. listu 3
súdneho spisu. Zároveň tvrdeniu žalobcu o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ním
a žalovaným vyvracia aj samotný žalobca v dovolaní (strana 20 dovolania), podľa ktorého
bola odmena žalovaného vo výške 840 000,- USD a ani pri takto vysokej sume odmeny
nebol schopný zabezpečiť, aby bola vec riadne prejednaná. Ak by nešlo o zmluvu
o poskytnutí služieb, nemohla by byť dojednaná odmena za ich poskytnutie, ktorá bola aj
zaplatená (strana 17 napadnutého uznesenia).
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočne,
jednoznačne, logicky a zrozumiteľne uviedol, prečo sa stotožnil so záverom krajského súdu
o existencii zmluvného vzťahu v zmysle Nariadenia medzi sťažovateľom a žalovaným
a prečo na určenie právomoci v rozhodovanej veci sa mal aplikovať čl. 5 ods. 1 Nariadenia.
K polemizovaniu sťažovateľa s citovaním rozhodnutí Súdneho dvora C-26/91 Handte
a C-27/02 Engler a ich aplikovaním na rozhodovanú vec uvádzam, že tieto rozhodnutia boli
plne aplikovateľné, keďže sa vzťahovali na aplikáciu čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ktorého
použitie krajským súdom spochybňoval sťažovateľ v dovolaní. Je pritom irelevantné, aký
charakter mali zmluvné vzťahy riešené v uvedených rozhodnutiach Súdnym dvorom, ako sa
snaží uvádzať sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti, dôležitý je záver Súdneho dvora
týkajúci sa výkladu a aplikácie pojmov uvedených v Nariadení (v čl. 5 ods. 1), ktoré, ako je
vyššie uvedené, sa vzťahovali na rozhodovanú vec.
Na základe uvedeného najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne
a jednoznačne aj s poukázaním na rozsudok Súdneho dvora C-14/76 (A. DeBloos, SPRL
v. Sociétée commandite par actions Bouyer) skonštatoval, že nie je daná právomoc
slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci v zmysle Nariadenia 44/2001.
Žalobca mal žalovaného žalovať na súde v štáte, v ktorom má žalovaný sídlo v súlade s čl. 2
ods. 1 Nariadenia, teda vo Francúzsku, alebo na súde v štáte, kde bola služba poskytnutá, t.
j. kde prebehlo, resp. malo prebehnúť rozhodcovské konanie v zmysle čl. 5 ods. 1
Nariadenia, čiže v Rakúsku. keďže rozhodcovské konanie malo prebehnúť vo Viedni.
Nad rámec uvedeného najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa uviedol,
že by nebola daná právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci ani
v prípade aplikácie čl. 5 ods. 3 Nariadenia, ktorej sa domáhal sťažovateľ. Vo svojom
rozhodnutí najvyšší súd skonštatoval, že formulácia v čl. 5 ods. 3 sa má chápať tak, že jej
cieľom je zahrnúť obe miesta - miesto, kde škoda vznikla, aj miesto, kde došlo ku
skutočnosti, ktorá ju spôsobila, a že žalovaného možno žalovať podľa voľby žalobcu na
súde v niektorom z týchto dvoch miest (rozsudok Súdneho dvora 21/76 Handelskwekerij G.
J. Bier BVv. Minesdepotassed´Alsace SA). Na území Slovenskej republiky nedošlo k vzniku
škody, ako to mylne uvádza žalobca. Podľa žalobcu je miestom vzniku škody územie
Slovenskej republiky ako miesto, kde by došlo k finančnému plneniu záväzkov, ak by
žalovaný neporušil svoju povinnosť riadne zorganizovať a zabezpečiť riadne vedenie
arbitráže, ako aj ujmu, ktorú utrpel v dôsledku skutočnosti, že na základe rozhodcovského
nálezu sa vedie proti žalobcovi exekučné konanie na území Slovenskej republiky. Uvedený
výklad miesta vzniku škody nie je správny a nemá oporu v judikatúre Súdneho dvora.
V judikatúre Súdneho dvora je daný výklad miesta vzniku škody. Aj rozhodnutie 21/76, na
ktoré v dovolaní poukazuje žalobca, uvádza, že možno žalovať v štáte, kde škoda vznikla
a kde došlo ku skutočnosti, ktorá ju spôsobila. V danom prípade je miesto, kde ku škode
došlo, zhodné s miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá ju spôsobila. Týmto miestom je
miesto rozhodcovského konania. Zároveň miesto vzniku škody podľa komunitárneho práva
nie je možné chápať ako miesto, kde žalobca pocítil finančnú ujmu v dôsledku porušenia
povinnosti žalovaným. Uvedený záver vyplýva aj z vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho
dvora C-364/93 (Marinari) a C-168/02 (Kronhofer). Preto je zrejmé, že Slovenská
republika nie je miestom, kde ku škode došlo a ani miestom, kde došlo ku skutočnosti, ktorá
ju spôsobila.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že rozhodnutia Súdneho dvora C-364/93
(Marinari) a C-168/02 (Kronhofer) sa na jeho vec nemôžu vzťahovať. Uvedené tvrdenie je
však mylné, lebo aj samotný sťažovateľ uvádza, že mu vznikla finančná ujma vedením
exekučného konania - bod 32 sťažnosti, resp. zmenšením majetku o príjem, ktorý by sa mu
inak dostavil - bod 33 sťažnosti.
Najvyšší súd preto skonštatoval, že nie je daná právomoc slovenských súdov v zmysle
čl. 2 ods. 1 Nariadenia, nedošlo k založeniu právomoci podľa čl. 5 Nariadenia a zároveň
nedošlo k založeniu právomoci súdu prvého stupňa podľa čl. 24 Nariadenia, odvolací súd
zastavením konania pre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s. p. neodňal
žalobcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň na
skutkový stav aplikoval správny právny predpis (Nariadenie Brusel I), ktorý aj správne
aplikoval.
Uznesením z 28. apríla 2016 sp. zn. 3 Obdo 17/2015 sa konajúci senát najvyššieho
súdu ústavne konformným, jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými
podstatnými námietkami sťažovateľa vznesenými v dovolaní proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie právomoci slovenských súdov na konanie
a rozhodovanie vo veci a tým nedostatku podmienok konania v danej veci.
Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha preskúmania predmetného dovolacieho
rozhodnutia rovnakou argumentáciou, akú uviedol v dovolaní na preskúmanie záverov
Krajského súdu v Prešove (ako súdu odvolacieho), ktoré sú pre posúdenie otázky právomoci
slovenských súdov zrozumiteľne naformulované, ako aj dostatočne odôvodnené, pričom ich
nie je možné považovať za svojvoľné. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so záverom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (resp. Krajského súdu v Prešove) nestotožňuje, nie je možné
považovať za porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a zároveň nedošlo k odňatiu spravodlivosti, keďže, ako to vyplýva
z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. aj ním preskúmavaného uznesenia
odvolacieho súdu, sa sťažovateľ môže domáhať svojich práv v zmysle jednotlivých
ustanovení Nariadenia v inom členskom štáte Európskej únie.
Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že uznesením sp. zn. 3 Obdo/17/2015
z 24. apríla 2016, k porušeniu sťažovateľom namietaných práv nedošlo.“
, ktorá bola účastníkom konania o dovolaní
sťažovateľky vedeného najvyšším súdom sp. zn. 3 Obdo 17/2015 v procesnom postavení
žalovanej, požiadala 19. augusta 2016 ústavný súd o zaslanie fotokópie sťažnosti
sťažovateľky. Ústavný súd vyhovel žiadosti žalovanej a zároveň jej v súlade s § 51 ods. 1
zákona o ústavnom súde umožnil vyjadriť sa k sťažnosti. Žalovaná sa k sťažnosti vyjadrila
v podaní z 29. septembra 2016, v ktorom okrem svojho právneho názoru k otázke založenia
právomoci súdov Slovenskej republiky predovšetkým uvádza:
„... ak by sa totiž skutočne aplikoval čl. 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I, aplikoval by sa
nielen na určenie právomoci, ale aj na určenie miestnej príslušnosti. V takom prípade by
musela byť daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bratislava II.
Inými slovami, nielen, že sťažovateľ inicioval konanie na súdoch Slovenskej
republiky, ktoré nemohli mať právomoc, ale ešte aj v rámci súdov Slovenskej republiky si
zvolil Okresný súd Prešov, ktorý pri výklade presadzovanom samotným sťažovateľom
nemohol mať miestnu príslušnosť...
Najvyšší súd... dovolanie meritórne posúdil a v neobvykle detailnom a dôkladnom
odôvodnení sa vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie dovolacieho
súdu je excelentným prehľadom relevantnej judikatúry Súdneho dvora SÚ ako aj najnovších
súdnych inštancií Slovenskej republiky. V tomto smere si nevieme predstaviť, ako by toto
rozhodnutie mohlo zakladať porušenie základných práv sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy); k tomu pozri m. m. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011,
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016. Základom
argumentácie sťažovateľky je v zásade jej nesúhlas s výkladom právomoci súdov
Slovenskej republiky v jej veci podľa nariadenia rady (ES) č. 44/2001 o právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie
Brusel I“), ktorý uplatnil najvyšší súd v napadnutom uznesení. Sťažovateľka teda tvrdí, že
dovolací súd vec nesprávne právne posúdil.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebeh
predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. V tejto časti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa najmä uvádza:
„Okresný súd Prešov... uznesením z 28. októbra 2014 č. k. 18 Cb/117/2011-1144
zamietol námietku nedostatku právomoci a miestnej príslušnosti Okresného súdu Prešov
a určil, že právomoc a miestna príslušnosť Okresného súdu Prešov v právnej veci vedenej
pod sp. zn. 18 Cb/117/2011 je daná.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom
z 3. novembra 2011, doplneným 4. novembra 2011, 23. novembra 2011 a 12. decembra
2011 domáhal, aby súd vydal európsky platobný rozkaz, ktorým by uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 1 595 772 471,22 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady
škody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže. Súd prvého stupňa
dospel k záveru, že právomoc súdu vyplýva z čl. 5 a čl. 24 Nariadenia Brusel I, vecná
príslušnosť je daná na základe ustanovenia § 9 ods. 1 O. s. p. a miestna príslušnosť je
založená na základe ustanovenia § 88 ods. 2 O. s. p. ... Súd prvého stupňa skonštatoval, že
jeho právomoc a miestna príslušnosť je daná, pričom vyplýva z mimozmluvnej
mimozáväzkovej zodpovednosti žalovaného, ako aj zo všeobecnej doktríny, ktorá určuje
právomoc nielen podľa toho, kde škoda vznikla, ale aj kde sa škoda prejavila.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove... uznesením z 14. januára 2015
č. k. 1 Cob/88/20l4-1169 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že konanie zastavil
(§ 220 O. s. p.) a vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vydaním európskeho platobného rozkazu
vydanému v preskúmavanej veci a ani podaním odporu proti nemu, nedošlo k založeniu
právomoci súdov Slovenskej republiky podľa Nariadenia Brusel I... Za týchto okolností bol
prvostupňový súd povinný skúmať existenciu svojej právomoci na rozhodovanie v tejto veci
podľa čl. 2 a čl. 5 Nariadenia Brusel I.
V danom prípade žalobca rozporuplne v podanom návrhu tvrdil, že právomoc súdov
Slovenskej republiky je daná v dôsledku toho, sa jedná o vec týkajúcu sa kvázideliktnej
zodpovednosti, a preto môže byť osoba, ktorá má bydlisko na území iného členského štátu,
žalovaná na súde miesta, kde došlo alebo môže dôjsť ku škodnej udalosti. Odvolací súd
uviedol, že pojem deliktnej alebo kvázideliktnej zodpovednosti je potrebné vnímať ako
nezávislý koncept, ktorý sa vzťahuje na všetky žaloby, ktoré majú za cieľ založiť
zodpovednosť žalovaného a ktoré nesúvisia so zmluvou v zmysle čl. 5 ods. 1 Nariadenia
Brusel I. Ak sa spor týka zmluvy, je daná právomoc súdu podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia
Brusel I ak ide o mimozmluvnú zodpovednosť, je daná právomoc podľa čl. 5 ods. 3
Nariadenia Brusel I. V tomto sa delíktná zodpovednosť odlišuje od náhrady škody za
porušenie zmluvnej povinnosti podľa práva Slovenskej republiky, keďže je vnímaná ako
mimozmluvný záväzok a nie ako nárok vyplývajúci zo zmluvy. Rozsah pojmu delikt podľa
Nariadenia je širší než je tomu v prípade náhrady škody podľa slovenského práva.
Kvázidelikt sa od deliktu odlišuje tým, že sa nie vždy vyžaduje protiprávne konanie zo strany
odporcu. Typickým príkladom kvázideliktu je nárok z bezdôvodného obohatenia alebo
konania bez príkazu.
Za miesto, kde došlo alebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti, sa môže považovať
jednak miesto. kde došlo k udalosti, ktorá právo na odškodnenie zakladá, ale môže ním byť
aj miesto, kde fakticky došlo ku škode. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie...
C-364/93 a C-168/02 nemôže byť založená právomoc prvostupňového súdu z dôvodu
tvrdeného žalobcom, že jeho právny predchodca pocítil ujmu v dôsledku činnosti
žalovaného v mieste svojho vtedajšieho sídla. Bolo by tomu aj v prípade, ak by išlo o nároky
týkajúce sa zodpovednosti za porušenie inej než zmluvnej povinnosti.
Vychádzajúc z výkladu pojmu delikt a kvázidelikt Súdnym dvorom a z označenia
predmetu konania uvedeného v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu odvolací
súd skúmal, či je daná výnimka zo všeobecnej zásady o právomoci súdu v zmysle čl. 5 ods. 1
Nariadenia Brusel I, podľa ktorého osoba, ktorá má bydlisko na území niektorého
členského štátu, môže byť žalovaná v inom členskom štáte v prípade poskytovania služieb,
na území toho členského štátu, kde služby podľa zmluvy boli alebo mali byť poskytnuté.
Keďže v danom prípade žalobca tvrdil, že ide o nároky z porušenia zmluvy, pričom služba
v preskúmavanej veci mala byť poskytnutá v Rakúskej republike - vo Viedni, nemôže byť
založená právomoc slovenských súdov podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Brusel I.
Odvolací súd mal za to, že neboli splnené podmienky pre založenie právomoci súdov
Slovenskej republiky na rozhodovanie o podanej žalobe, keďže nie sú splnené podmienky
pre aplikáciu niektorej z výnimiek stanovených v čl. 5 Nariadenia Brusel I a zásada
právomoci súdu členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko stanovená v čl. 2
Nariadenia, nebola prelomená ani cez čl. 24 Nariadenia. Preto odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že konanie podľa § 104 ods. 1 O. s. p. zastavil pre
nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie v tejto veci.“
Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia poukazuje na obsah
dovolania, pričom uvádza, že podľa sťažovateľky «postupom súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci a že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci...
Tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych
záveroch než súd prvého stupňa, žalobcovi odňal právo namietať správnosť jeho právneho
názoru na inštančne vyššom súde.
Podľa žalobcu je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Tento dovolací dôvod odôvodnil žalobca tým, že odvolací sud
rozhodoval o odvolaní meritórne, hoci mal odvolanie odmietnuť (rozhodnutie súdu prvého
stupňa je nadbytočné), odvolací súd porušil ustanovenia o dokazovaní tým, že vôbec
nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci napriek tomu, že boli tvrdené a na
ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy a že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné...
Nesprávne právne posúdenie odvolacím sudom vidí žalobca v tom, že svojím
konaním odopiera žalobcovi právo uskutočniť voľbu súdu, na ktorý podá návrh na začatie
konania, pretože ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia nie je nadradené čl. 5 ods. 3
Nariadenia, ako to nesprávne tvrdí odvolací súd. Žalobca nikdy v konaní netvrdil, že by
medzi ním a žalovaným existoval zmluvný vzťah. Vzhľadom na autoritu a charakter činnosti
rozhodcovského súdu je vylúčené, aby tieto strany bolí v rovnocennom postavení. Zároveň
nemožno súhlasiť ani s odvolaním sa na údajné zmluvné určenie uvedené vo formulári na
vydanie európskeho platobného rozkazu, nakoľko pri definícii pohľadávky žalobca v
poznámke uviedol, že ide o škodu spôsobenú porušením povinnosti zabezpečiť vedenie
arbitráže, nie však ako zmluvný vzťah ale ako dôsledok deliktného konania.
Zároveň žalobca uviedol, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí iba definoval pojem
deliktu a kvázideliktu, ale žiadnym spôsobom nesubsumoval konanie žalovaného -
rozhodcovského súdu ako deliktu, resp. kvázideliktu a neurčil, či ide o otázku záväzkovej
alebo mímozáväzkovej zodpovednosti. Rovnako tak odvolací súd neurčil miesto, kde došlo
alebo mohlo dôjsť ku škodnej udalosti. Poňatíe mimozmluvnej zodpovednosti podľa čl. 5
ods. 3 Nariadenia v zmysle komunitárneho výkladu sa významne odlišuje od pojmu náhrady
škody za porušenie zmluvnej povinnosti podľa slovenského práva.».
Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania, bez nariadenia dovolacieho pojednávania [§ 243a ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)] najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. OSP), pričom v tejto
súvislosti v napadnutom uznesení uvádza:
«Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie
prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o uznesenie o priznaní
(nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky...
So zreteľom na charakter dovolania žalobcu (napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu) ako aj vyjadrenia žalovaného k dovolaniu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. procesne
prípustné, nakoľko ide o uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu
prvého stupňa.
Pokiaľ ide o otázku ,,medzinárodnej príslušnosti“ uvádzanej v Nariadení Brusel I,
tento pojem treba vykladať autonómne a nie podľa toho, ako sa pojem príslušnosť vykladá
podľa vnútroštátneho práva.
„Medzinárodná príslušnosť“ podľa Nariadenia Brusel I predstavuje pojem, ktorým
sa určuje, súdy ktorého štátu sú oprávnené prejednať konkrétny spor, čiže ide o určenie
právomoci sudov konkrétneho členského štátu.
Medzinárodná príslušnosť a právomoc sú synonymá, ako to vyplýva aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndc/12/2012, pripadne aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo/1849/2013. Pojem medzinárodná
príslušnosť, resp. právomoc v zmysle Nariadenia je potrebné chápať aj v zmysle ustanovení
§ 7 a § 104 O. s. p., podľa ktorých súdy rozhodujú spory, ktoré patria do právomocí
slovenských súdov a ak nejaká vec aj v zmysle Nariadenia Brusel I nepatrí do právomoci
slovenských súdov, súd konanie pre nedostatok právomoci zastaví.
Rozhodnutím o príslušnosti podľa § 239 ods. 3 O. s. p. je potrebné rozumieť
rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o príslušnosti v zmysle vnútroštátneho procesného práva
(čiže miestna príslušnosť, vecná príslušnosť, pripadne kauzálna príslušnosť). Rozhodnutie
o právomoci (medzinárodnej príslušnosti) nie je možné zaradiť medzi rozhodnutia uvedené
Ak nie je rozhodnutie o právomoci uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p. a dovolaním je
napadnuté „zmeňujúce“ rozhodnutie o právomoci, je dovolanie procesné prípustné
v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1
O. s. p.) najprv skúmal, či došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O. s. p...
Z hľadiska prípustností dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno
nim napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné... Osobitne ale
treba zdôrazniť, že záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a g/
O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa
rozumie predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie
každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza
k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný za súčasť základného
práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými
hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či
procesný úkon z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie
konanie. Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako
výsledok rozhodovacej činnosti súdu ani v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa
účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť činnosťou súdu,
ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné rozhodnutia.»
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nečakaného rozhodnutia
odvolacieho súdu najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „táto
námietka je neopodstatnená, nakoľko v celom priebehu súdneho konania sa skúmala
výlučne právomoc slovenských súdov na konanie a rozhodovanie vo veci. Pokiaľ ide
o nečakané (prekvapivé) rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko sa odklonilo od
rozhodnutia súdu prvého stupňa, najvyšší súd uvádza, že v prípade procesných rozhodnutí
je vylúčená aplikácia ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. Povinnosť postupovať v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia má odvolací súd, ak nárok, ktorý je predmetom konania,
treba posúdiť podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého
stupňa. To znamená, že nárok treba posúdiť podľa úplne iného právneho predpisu, ako ho
posúdil súd prvého stupňa, alebo podľa toho istého právneho predpisu, ale podľa iného
ustanovenia. Súčasne musí byť splnená aj druhá zákonná podmienka, že je toto iné zákonné
ustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Aplikácia § 213 ods. 2 O. s. p. sa týka
výlučne hmotnoprávneho posúdenia uplatneného nároku a nie skúmania procesných
podmienok.“.
K námietke sťažovateľky, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, najvyšší súd
v napadnutom uznesení uvádza:
„Odvolací súd nebol povinný nariaďovať pojednávanie, nakoľko išlo o odvolanie
voči uzneseniu, pričom procesný postup pri rozhodovaní o odvolaní voči uzneseniu súdu
prvého stupňa je upravený § 214 ods. 2 O. s. p. Dôvody nariadenia odvolacieho
pojednávania uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p. sa týkajú jedine prejednania odvolania voči
rozhodnutiu vo veci samej, teda ak sa rozhoduje o odvolaní voči rozsudku prvého stupňa.
Navyše odvolací súd nevykonával ani nezopakoval dokazovanie, skúmal iba či sú splnené
procesné podmienky. Taktiež nie je daný dôležitý verejný záujem pre nariadenie
odvolacieho pojednávania, vzhľadom na druh žaloby, účastníkov konania a predmet
konania a vo vzťahu ku konkrétnej požadovanej veci. Verejný záujem musí byť formulovaný
vo vzťahu ku konkrétnej posudzovanej záležitosti a musí byť presvedčivo odlíšený od záujmu
súkromného.“
K námietke sťažovateľky, že v prerokúvanej veci jej postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol bez toho, aby jej umožnil
vyjadriť sa vo veci, dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „aj táto
námietka dovolateľa je neopodstatnená. Žalobcovi bolo súdom prvého stupňa zaslané
odvolanie voči uzneseniu z októbra 2014. Odvolanie žalovaného bolo doručené žalobcovi
prostredníctvom ním zvoleného právneho zástupcu 1. decembra 2014. Žalobca mal
dostatočný priestor pre vyjadrenie sa k odvolaniu žalovaného pred rozhodnutím
odvolacieho súdu, pričom toto svoje procesné oprávnenie nevyužil. Nie je pritom možné
stotožňovať nečinnosť účastníka konania s odňatím možnosti konať pred súdom.“.
K ťažiskovej námietke zastavenia konania z dôvodu nedostatku právomoci súdov
Slovenskej republiky najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
«Za odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. sa podľa
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje aj zastavenie konania
z dôvodu nedostatku procesnej podmienky v postupe všeobecného súdu, ku ktorému došlo
v dôsledku chybného právneho posúdenia právomoci súdu, treba považovať za odopretie
ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (obdobne I. ÚS 37/95), v konečnom dôsledku
znamenajúceho odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ak súd zastaví konanie z dôvodu nedostatku právomoci, i keď pre tento procesný
postup neboli dané predpoklady, odníme účastníkovi konania možnosť pred súdom konať
(R 82/2002).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto skúmal, či v danej veci je alebo nie je daná
právomoc slovenských súdov na rozhodnutie vo veci.
Pre posúdenie právomoci súdu v danej veci je potrebné vychádzať z Nariadenia
Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach v znení neskorších zmien a doplnkov (Nariadenie
Brusel I...), a to s ohľadom na znenie čl. 66 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (Nariadenie Brusel I bis), podľa ktorého sa na
konania začaté do 10. januára 2015 použijú ustanovenia Nariadenia Brusel I.
Základné pravidlo pre určenie právomoci súdu v cezhraničných sporoch je upravené
v čl. 2 bod 1 Nariadenia Brusel I, podľa ktorého, ak nie je v nariadení uvedené inak, osoby
s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na
súdoch tohto členského štátu.
Výnimku z tohto všeobecného pravidla predstavuje čl. 3 bod 1 Nariadenia, v zmysle
ktorého osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného
členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly. (čl. 5
- 24 Nariadenia).
Pri istej miere zjednodušenia možno typy právomoci podľa Nariadenia rozdeliť
takto: všeobecná, osobitná (alternatívna), špeciálna, výlučná a určená dohodou účastníkov
právneho vzťahu. Súdny dvor trvá na tom, že všeobecné určenie právomoci je základom
systému a že osobitné právomoci sa uplatnia len ako odchýlky od základne] zásady, a teda
sa musia vykladať reštriktívne, t. j. len v rozsahu výslovne zakotvených možností.
Osobitná právomoc popri všeobecnom kritériu bydliska žalovaného v členskom štáte
predstavuje alternatívu, ktorá umožňuje žalobcovi zvoliť si, či podá žalobu na súde štátu
odlišného od štátu žalovaného. Táto právomoc sa spravuje čl. 5 až 7 Nariadenia. Zatiaľ čo
všeobecné kritérium je založené na väzbe medzi žalovaným a súdom, osobitné kritéria
uznávajú väzbu medzi samotným sporom a súdom, na ktorom možno začať konanie. Tieto
právomoci odrážajú zásadu efektívneho vedenia konania a sú opodstatnené len v
prípadoch, keď v súvislosti s konaním existuje dostatočná väzba medzi sporom a súdom, na
ktorý sa má podať žaloba, a to z hľadiska vykonávania dôkazov alebo vedenia konania,
alebo s cieľom zabezpečiť lepšiu ochranu záujmov účastníkov, proti ktorým konanie
smeruje.
Určenie právomoci podľa čl. 5 až 7 Nariadenia však nie je ponechané výlučne na
vôli žalobcu, ale musí byť určená na základe presne stanovených kritérií aj s ohľadom na
ochranu žalovaného, aby mal vedomosť, na súde ktorého členského štátu bude zažalovaný
v prípade porušenia svojich zmluvných alebo mimozmluvných povinností.
Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno
žalovať v druhom členskom štáte:
a) v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia. ktoré je predmetom
žaloby;
b) na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom
zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:
- pri predaji tovaru miesto v členskom štáte. kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo
mal dodať,
- pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli
alebo mali poskytnúť,
c) ak sa neuplatní písm. b/, uplatní sa písm. a/.
Podľa čl. 5 ods. 3 Nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno
žalovať v druhom členskom štáte vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako
zmluvného vzťahu, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti,
ktorá zakladá nárok na náhradu škody.
Ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia umožňuje žalovať osobu s bydliskom v členskom
štáte v inom členskom štáte v zmluvných veciach na súdoch podľa miesta zmluvného
plnenia, ktoré je predmetom žaloby. Ak sa v žalobe vychádza z viacerých záväzkov
vyplývajúcich z jednej zmluvy, súd, na ktorý sa podala, môže určiť, či má právomoc
s odkazom na hlavný záväzok.
Vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu majú právomoc
súdy podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody (čl. 5
ods. 3 Nariadenia).
Miesto škody je miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu a vznik
mimozmluvnej zodpovednosti, priamo spôsobila svoje škodlivé dôsledky osobe, ktorá bola
priamou obeťou tejto skutočnosti (rozsudok Súdneho dvora C-220/88 Dumez) a nezahŕňa
miesto, o ktorom obeť tvrdí, že na ňom utrpela finančnú škodu na základe pôvodnej škody,
ktorá tejto osobe vznikla a ktorú utrpela v inom členskom štáte, aby sa nemohlo vykladať
rozširujúcim spôsobom, a to tak, že zahrňuje každé miesto, kde môžu byť pociťované
škodlivé následky tejto skutočnosti spôsobiacej škodu, ktorá sa skutočne objavila na inom
mieste (rozsudky Súdneho dvora C-364/93 Marinari a C-168/02 Kronhofer).
V prípade žaloby o náhradu škody je potrebné rozlišovať, či uplatňovaná škoda
vznikla porušením zmluvnej povinnosti žalovaného alebo či ide o mimozmluvnú
zodpovednosť za škodu. Uvedené rozlišovanie je nevyhnutné pre určenie kritérií pre
založenie právomoci súdu. Ak sa uplatňuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušení
zmluvnej povinnosti, aplikuje sa čl. 5 ods. 1 Nariadenia, ak ide o náhradu škody spôsobenú
porušením mimozmluvnej zodpovednosti, aplikuje sa čl. 5 ods. 3 Nariadenia. Z toho
vyplýva, že aj pri žalobách o náhradu škody sa osobitná právomoc určuje nielen podľa čl. 5
ods. 3 Nariadenia, ako to vyplýva z tvrdenia žalobcu, ale aj podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia.
Pre rozhodnutie o právomoci je v danej veci potrebné posúdiť, či medzi žalobcom
a žalovaným existuje zmluvný vzťah v zmysle Nariadenia.
Odvolací súd mal za to, že medzi žalobcom a žalovaným existuje zmluvný vzťah,
nakoľko aplikoval na vec ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia...
Pojem zmluva (zmluvný vzťah) v zmysle Nariadenia nepredstavuje zmluvu ako
dvojstranný právny úkon v zmysle vnútroštátneho práva, ale ide o autonómny pojem, ktorý
je definovaný Súdnym dvorom.
Zmluva nemusí byť uzatvorená, na to, aby sa mohlo jednať o „zmluvu“ v zmysle
Nariadenia, záväzok musí byť identifikovateľný a dobrovoľne prijatý jednou stranou voči
strane druhej (rozhodnutia Súdneho dvora C-26/91 Handte a C-21/02 Engler).
Žalovaný ako rozhodcovský súd dobrovoľne prevzal na seba záväzok rozhodnúť spor
(zaviazal sa poskytnúť službu) medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou
a za odplatu
(odmenu).
Tento záväzok spĺňa aj definíciu služby v zmysle čl. 57 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, podľa ktorého sa za služby považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu,
pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu a osôb.
Medzi žalobcom a žalovaným teda existuje zmluvný vzťah v zmysle vyššie uvedenej
definície. Ide o súkromnú vec medzi dvomi rovnocennými subjektmi práva a podľa
rozhodnutia Súdneho dvora č. 29/76 (LTU) ide o vec občiansku a obchodnú spadajúcu do
pôsobnosti Nariadenia.
Taktiež aj z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu
škody dodaním nekvalitných služieb (kód 34) na základe zmluvy o poskytovaní služieb (kód
12), ako to vyplýva z č. l. 3 súdneho spisu.
Zároveň tvrdeniu žalobcu o neexistencii zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným
vyvracia aj samotný žalobca v dovolaní (strana 20 dovolania), podľa ktorého bola odmena
žalovaného vo výške 840 000 USD a ani pri takto vysokej sume odmeny nebol schopný
zabezpečiť, aby bola vec riadne prejednaná. Ak by nešlo o zmluvu o poskytnutí služieb,
nemohla by byť dojednaná odmena za ich poskytnutie, ktorá bola aj zaplatená.
Žaloba na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvnej povinnosti je žalobou
zo zmluvy v zmysle čl. 5 a právomoc má súd, v ktorého obvode mala byť splnená zmluvná
povinnosť, porušením ktorej vznikla žalobcovi škoda (rozhodnutie Súdneho dvora C-14/76
A.DeBloos, SPRL v. Sociétée commandite par actions Bouyer).
Na základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že nie je
daná právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie veci v zmysle Nariadenia
44/2001. Žalobca mal žalovaného žalovať na súde v štáte, v ktorom má žalovaný sídlo
v súlade s čl. 2 ods. 1 Nariadenia, teda vo Francúzsku, alebo na súde v štáte, kde bola
služba poskytnutá, t. j. kde prebehlo, resp. malo prebehnúť rozhodcovské konanie v zmysle
čl. 5 ods. 1 Nariadenia, čiže v Rakúsku, keďže rozhodcovské konanie malo prebehnúť
vo Viedni.
Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že by nebola daná právomoc
slovenských súdov ani v zmysle čl. 5 ods. 3 Nariadenia.
Formulácia v čl. 5 ods. 3 sa má chápať tak, že jej cieľom je zahrnúť obe miesta –
miesto, kde škoda vznikla, aj miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila, a že
žalovaného možno žalovať podľa voľby žalobou na súde v niektorom z týchto dvoch miest
(rozsudok Súdneho dvora 21/76 Handelskwekerij G. J. Bier BV v. Minesdepotassed´ Alsace
SA).
Na území Slovenskej republiky nedošlo k vzniku škody, ako to mylne uvádza žalobca.
Podľa žalobcu je miestom vzniku škody územie Slovenskej republiky ako miesto, kde by
došlo k finančnému plneniu záväzkov, ak by žalovaný neporušil svoju povinnosť riadne
zorganizovať a zabezpečiť riadne vedenie arbitráže ako aj ujmu, ktorú utrpel v dôsledku
skutočnosti, že na základe rozhodcovského nálezu sa vedie proti žalobcovi exekučné
konanie na území Slovenskej republiky.
Uvedený výklad miesta vzniku škody nie je správny a nemá oporu v judikatúre
Súdneho dvora. V judikatúre Súdneho dvora je daný výklad miesta vzniku škody. Aj
rozhodnutie 21/76, na ktoré v dovolaní poukazuje žalobca, uvádza, že možno žalovať v
štáte, kde škoda vznikla a kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila.
V danom prípade je miesto, kde k škode došlo, zhodné s miestom, kde došlo
k skutočnosti, ktorá ju spôsobila. Týmto miestom je miesto rozhodcovského konania.
Zároveň miesto vzniku škody podľa komunitárneho práva nie je možné chápať ako
miesto, kde žalobca pocítil finančnú ujmu v dôsledku porušenia povinnosti žalovaným.
Uvedený záver vyplýva aj z vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora C-364/93
(Marinari) a C-168/02 (Kronhofer).
Preto je zrejmé, že Slovenská republika nie je miestom, kde k škode došlo a ani
miestom, kde došlo k skutočnosti, ktorá ju spôsobila.
Z uvedeného vyplýva, že ani ak by sa na danú vec malo aplikovať ustanovenie čl. 5
ods. 3 Nariadenia, by nedošlo k založeniu právomoci slovenských súdov.
Nakoľko nedošlo k založeniu právomoci slovenských súdov podľa čl. 5 Nariadenia,
slovenské súdy by mali právomoc rozhodnúť danú právnu vec jedine v prípade tzv. tichej
prorogácie (podriadenia sa právomoci žalovaným) v súlade s čl. 24 Nariadenia. Pod tichou
prorogáciou sa rozumie prorogácia sui generis, kedy je právomoc súdu založená tým, že
žalovaný nevznesie námietku nepríslušnosti konajúceho súdu a začne sa proti žalobe
obhajovať, k žalobe sa vyjadrí.
Podanie odporu voči európskemu platobnému rozkazu pritom nemožno považovať
za zúčastnenie sa na konani v zmysle článku 24 Nariadenia Rady (rozsudok Súdneho dvora
C-144/12 Goldbet Sportwetten GmbH).
V danej ved však nedošlo ani k založeniu právomoci slovenských súdov v súlade
s čl. 24 Nariadenia, nakoľko žalovaný sa zúčastnil konania za účelom namietania
nedostatku právomoci slovenských súdov.
Keďže nie je daná právomoc slovenských súdov v zmysle čl. 2 ods. 1 Nariadenia,
nedošlo k založeniu právomoci podľa čl. 5 Nariadenia a zároveň nedošlo k založeniu
právomoci súdu prvého stupňa podľa čl. 24 Nariadenia, odvolací súd zastavením konania
pre nedostatok právomoci podľa § 104 ods. 1 O. s. p. neodňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a zároveň na skutkový stav aplikoval
správny právny predpis (Nariadenie Brusel I), ktorý aj správne aplikoval. Preto v tejto časti
odvolací súd otázku právomoci slovenských súdov aj správne právne posúdil a nedopustil
sa ani namietanej vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.»
K sťažovateľkinej námietke, že odvolací súd rozhodoval o odvolaní meritórne, hoci
mal odvolanie odmietnuť, a k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uvádza:
„Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich
postup súdu v občianskom súdnom konaní. V prípade, že v konaní dôjde k porušeniu
ktoréhokoľvek z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ako zákona upravujúceho
konanie od jeho začiatku až po skončenie, možno takéto porušenie hodnotiť ako konanie
postihnuté vadou. Iné vady, mimo vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p., sú spôsobilým
dovolacím dôvodom len za predpokladu, že mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.
Dôvody, pre ktoré možno odmietnuť odvolanie, sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 218 ods. 1 O. s. p. Z obsahu súdneho spisu má dovolací súd preukázané, že
odvolanie žalovaného bolo podané včas, bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom
konania, ktorému súd prvého stupňa jeho procesný návrh zamietol, odvolanie nesmerovalo
voči rozhodnutiu uvedenému v ustanovení § 202 ods. 3 O. s. p., odvolanie žalovaného
obsahovalo náležitosti uvedené v ustanovení § 205 O. s. p. a napadnuté rozhodnutie
nezaniklo inak. Odvolací sud preto postupoval správne, ak vecne preskúmal odvolanie
žalovaného.“
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa nevykonania dokazovania najvyšší súd
v napadnutom uznesení uvádza, že „odvolací súd sa v konaní nedopustil namietanej vady.
Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní žalovaného výlučne skúmal, či sú splnené
procesné podmienky na konanie o veci samej, či je daná právomoc súdov, pričom vo svojom
rozhodnutí vychádzal z jednotlivých ustanovení Nariadenia a judikatúry Súdneho dvora.
Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o nedostatku právomoci súdu prvého stupňa na konanie
vo veci nebolo potrebné vykonať dokazovanie. Ak dospel odvolací súd k záveru, že nie je
daná právomoc súdu prvého stupňa na konanie a rozhodovanie vo veci, nebol povinný sa
vysporiadavať s jednotlivými dôkazmi žalobcu, pre ktoré sa domnieval, že právomoc
Okresného súdu Prešov bola daná. Pre celkovú presvedčivosť rozhodnutia o nedostatku
procesnej podmienky v podobe absencie právomoci súdu postačuje konštatovanie, že nie je
daná právomoc súdu, z akého dôvodu a na základe akého ustanovenia právneho predpisu
dospel súd k takému záveru.“.
Sťažovateľka namietala aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu. K tomuto dovolaciemu dôvodu najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza, že „nie
je opodstatnený, nakoľko napadnuté rozhodnutie je odôvodnené podľa § 157 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd uviedol, prečo dospel k záveru, že rozhodovaná vec nepatrí do právomoci
slovenských súdov a dostatočným spôsobom vysvetlil prečo nedošlo k založeniu právomoci
slovenského súdu na konanie a rozhodovanie vo veci v zmysle čl. 5 Nariadenia. Jeho
rozhodnutie je logické, presvedčivé a preskúmateľný je záver odvolacieho súdu i z hľadiska
právnej argumentácie a dôvodnosti odvolania.
Na základe uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že konanie
nebolo postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.
K dovolacej námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho posúdenia veci, ktorou
namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nadbytočné, lebo o tom, že sú splnené
procesné podmienky, sa nevydáva osobitné rozhodnutie, dovolací súd v napadnutom
uznesení uvádza, že „súčasťou práva na súdnu ochranu je aj právo, aby súd rozhodol
o každom procesnom návrhu účastníka prihliadajúc na špecifické okolnosti konkrétneho
prípadu. V danej veci bolo potrebné, aby súd rozhodol o tom, či sú dané procesné
podmienky (či je daná právomoc súdu), nakoľko táto otázka bola v konaní pred súdom
prvého stupňa sporná, a to aj s ohľadom na dĺžku konania, kedy sa súd zaoberal otázkou
právomoci (takmer 3 roky), ako aj s ohľadom na zásadu hospodárnosti konania, aby
nedošlo k zbytočnému navyšovaniu trov konania. Preto súd prvého stupňa a následne
odvolací súd nepochybili, ak rozhodli o (ne)existencii procesných podmienok.“.
Dovolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku sťažovateľky týkajúcu sa
neefektívneho podania odporu. V tejto súvislosti sa v napadnutom uznesení uvádza, že
«podľa čl. 16 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 (ďalej
len „nariadenie o európskom platobnom rozkaze“), odpor podpisuje odporca alebo, ak má
ustanoveného právneho zástupcu, jeho zástupca. Nariadenie o európskom platobnom
rozkaze neobsahuje žiadne osobitné požiadavky na plnomocenstvo, na základe ktorého
môže zástupca konať v mene žalovaného. Ustanovenie čl. 26 nariadenia o európskom
platobnom rozkaze odkazuje na procesné otázky neriešené v nariadení na vnútroštátne
procesné právo. Otázka procesného zastúpenia účastníka konania advokátom je upravená v
ustanoveniach § 25 ods. 1 a § 26 ods. 4 O. s. p. Ani uvedené zákonné ustanovenia nekladú
na náležitosti plnomocenstva požiadavky uvedené žalobcom v dovolaní. Jednotlivé
náležitosti plnomocenstva na zastupovanie v súdnom konaní možno vyvodiť z právnej
úpravy zastúpenia obsiahnutej v ustanoveniach § 31 a 32 Občianskeho zákonníka. Z
uvedených zäkonných ustanovení vyplýva, že plnomocenstvo musí obsahovať označenie
osoby, ktorá plnomocenstvo udelila, označenie osoby, ktorej bolo plnomocenstvo udelené,
rozsah splnomocnenia a podpis splnomocniteľa. Z plnomocenstva z 25. januára 2012
vyplýva, že tieto požiadavky sú splnené, a preto je potrebné považovať odpor žalovaného
voči európskemu platobnému rozkazu za účinne podaný.».
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd ako dovolací súdu po preskúmaní
dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že „napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu je z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správne, keďže
nebolo zistené, že konanie postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p.,
inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo by napadnuté
rozhodnutie spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 28. apríla 2016 je zrejmé,
že najvyšší súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré sa v podstatnom
týkali právneho posúdenia otázky existencie právomoci súdov Slovenskej republiky na
prerokovanie a rozhodnutie v jej veci (o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke
sumu 1 595 772 471,22 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej porušením
povinnosti zabezpečiť vedenie arbitráže, pozn.).
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016 (s prihliadnutím na obsah
uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Cob 88/2014 zo 14. januára 2015,
ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov dovolacieho
súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (či v danej veci je alebo nie daná právomoc
súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie vo veci a s tým súvisiace posúdenie odňatia
možnosti účastníka konať pred súdom zastavením konania pre nedostatok právomoci súdov
Slovenskej republiky konať vo veci) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.
V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú podrobne uvedené
skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru (v rámci sťažovateľkou vymedzených
dovolacích dôvodov), že, vychádzajúc z nariadenia Brusel I, v danej veci nedošlo
k založeniu právomoci súdov Slovenskej republiky, dôsledkom čoho bolo zastavenie
konania vo veci sťažovateľky v zmysle § 104 ods. 1 OSP.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym
záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom uznesení zo 14. januára 2015
(pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu,
pozn.), sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné
a nesignalizujú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka sa sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu domáha preskúmania
napadnutého dovolacieho rozhodnutia na základe v zásade rovnakej argumentácie, akú
uviedla vo svojom dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu
zo 14. januára 2015. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu v spojení s označeným uznesením odvolacieho súdu ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd sa primeraným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími
námietkami sťažovateľky, pričom jeho závery sú formulované zrozumiteľne a podľa názoru
ústavného súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka so záverom najvyššieho súdu (resp. krajského súdu ako
odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obdo 17/2015 z 28. apríla 2016 a obsahom sťažovateľkou označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016